Politická kultúra ako element politického systému

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2978 referátů a seminárek)



Politická kultúra ako element politického systému

Politická kultúra ako element politického systému

Politická kultúra vzbudzuje záujem už od stredoveku. Najväčší antickí filozofi ako Platón, Aristoteles, kládli veľký dôraz na hodnoty, poznatky, postoje, tradície a na ich vplyv na formovanie politických systémov. Práve tieto činitele spoločenské vedy zaraďujú k najdôležitejším prvkom politickej kultúry. Na súvislosti medzi všeobecne chápanou kultúrou a formou politickej moci poukazovalo veľa klasikov sociálnej a politickej filozofie hlavne J.J.Rousseau a Montesquie. Rousseau zdôrazňoval morálne a duchovné hodnoty a tvrdil, že predstavujú osobitný zákon, ktorý je skutočným základom štátu, dáva ľuďom každodenne nové sily, kým iné zákony sa rozpadajú a umierajú. Udržuje ľudí v patričnom súlade, rozumne nahradzuje autoritu silou zvyku.
Na mnohé definície kultúry v oblasti sociologickej, filozofickej, psychologickej nadväzuje politológia a hľadá najadekvátnejšie uplatnenie pojmu politickej kultúry v štruktúrach a funkciách dnešných politických systémov. Vychádza z toho, že politická kultúra ja nutná súčasť vzťahov a procesov politického života každej občianskej spoločnosti, že predstavuje jednak výtvor a výraz určitého politického systému, jednaj je podmienkou, v ktorej sa tento politický systém vyvíja a pôsobí na ostatnú spoločnosť. Na jednej strane politický systém tvorí referenčný systém politickej kultúry (on je jej nositeľom a ona jeho podmienkou ) a na 2. strane sa sama politická kultúra stáva reprezentačným systémom, ku ktorému sa vzťahujú politické procesy príslušného politického systému. Politickou kultúrou rozumie politológia najčastejšie súbor historicky vzniknutých a ustálených princípov politického myslenia a chovania jednotlivcov, sociálnych skupín a celých spoločností, uplatňujúcich sa v ich každodennom živote, hlavne pri riešení nových politických situácií, úloh alebo problémov.
Lenže pri definovaní politickej kultúry autori nie sú jednotní. Máme viac definícií.
Podľa:
C.Bohmeta: PK je súhrn názorov, postojov a hodnôt, ktoré je možné v určitom časovom horizonte a v určitej spoločnosti zistiť a ktoré sú relevantné obsahu politiky a charakteru existujúcich politických inštitúcií a procesov
Angl.

politológ : R.ROSE: PK sú to hodnoty, duševné pochody a emócie, ktoré dávajú politike zmysel; najvýznamnejšia hodnota je politická sloboda
Weber : chápal PK ako spôsob pestovania politiky a zaujímal sa najmä o politickú kultúru tých, ktorí vládnu.
Moderné chápanie PK ovplyvnilo najmä práce G.A.Almonda, spoločne s G.B.Powellom definovali PK ako: súhrn individuálnych postojov a politických orientácií účastníkov určitého systému. Je to subjektívna sféra, ktorá spočíva v základných politických činnostiach a dáva i význam. Tieto individuálne orientácie sú spojením niekoľkých zložiek: poznávacia o. ( pravdivé alebo falošné poznanie javov a ideí), afektívna o. ( pocitu angažovanosti, odporu voči politickým javom), hodnotiaca o. ( úsudkov a názorov na politické javy).
Napr. W. Markiewicz pokladá za hlavný a možno povedať za jediný aspekt politickej kultúry hodnoty.
J.J.Wiahre : PK poznanie o politike, znalosť a záujem o fakty, hodnotenie politických javov, emocionálna stránka politických postojov, uznávané vzorce politických správ.
Úvahy o subjektívnych prístupoch k politickej kultúre priniesli v 70. rokoch nový pohľad na túto otázku- tendencia chápať politickú kultúru komplexnejšie. Tento prístup pokladá za neoddeliteľnú súčasť politickej kultúry uznávané vzorce správania. Pojem politickej kultúry takto získava širší rozmer.
Subjektivisticky, podľa G.Patemana etnocentrický prístup vychádza z predpokladu modelového charakteru anglo - americkej demokracie. Subjektivistický prístup nedovoľuje vysvetliť globálny charakter PK určitého subjektu .Argumentuje sa tu tým, že včlenenie inštitúcií do obsahu tohto pojmu určuje zároveň mechanizmy, ktoré môžu viesť k pretváraniu PK.
Etymologicky sa pojem kultúra u väčšiny autorov spája so súhrnom materiálnych a nemateriálnych výtvorov človeka, čo svedčí o potrebe včleniť inštitúcie do definície PK. Parlament, politické strany, samosprávy, orgány štátnej moci a administratívna súčasť PK
Do politického systému možno zaviesť viacero inštitúcií alebo uznávaných vzorcov správania, ale spoločenská skupina ich buď asimiluje, alebo prijme ako súčasť svojej kultúry alebo ich odmietne ako umelecký útvar. Vedie to k širšiemu chápaniu pojmu PK.

Podľa toho môžeme do PK zahrnúť:
• Postoje k tomu, čo je politické
• Hodnoty spájané s politikou- uznávané a vyžadované určitým spoločenstvom
• Poznatky o politickej teórii a praxi
• Systém politickej socializácie
• Politické inštitúcie a spôsob ich činnosti
Takéto chápanie PK zodpovedá deskriptívno - sociologickému prístupu G.Almonda a S.Verba.
Skúma jednotlivé zložky PK v rôznych spoločenských skupinách, rozlišujeme 3 typy PK:
 Farská politická kultúra: PK primitívnych afrických kmeňov, charakteristickou črtou je úplný nezáujem členov v skupine o politický systém
 Poddanská politická kultúra : silná orientácia na politický systém a jeho efekty, ale slabá orientácia vo vzťahu k aktívnej účasti v politickom systéme
 Participatívna politická kultúra: občania sú aktívne zainteresovaní na tom, čo im poskytne politický systém, ale aj na tom, ako sa sami môžu zúčastňovať na fungovaní systému
Autori sami uvádzajú tieto typy ako ideálne, ktoré sa nevyskytujú v čistej podobe aj v skutočnosti. Deskriptívno-sociologický prístup k PK sa stretáva so záujmom len vo vedeckých kruhoch. Napr. novinári tvrdia, že PK je nevyhnutnou súčasťou správneho fungovania politického systému, ale otázka je, čo znamená správne fungovanie politického systému. Týka sa to formy či obsahu politickej kultúry určitej skupiny?
V spoločenskom živote sa pojem PK používa bežne normatívnym spôsobom. Keď o niekom hovoríme, že je kultúrny, alebo sa kultúrne správa, vieme to prinajmenšom intuitívne posúdiť. Podobne sa pravdepodobne hodnotí aj verbálna a praktická činnosť v oblasti politiky. Dôležitý je tu konkrétnohistorický a sociologický kontext kultúry rôznych spoločenských skupín, ktorý utvára špecifické formy reakcie. Tie, ktoré sú úplne akceptované, zhodné s kultúrou určitej spoločnosti, môžu byť celkom disfunkčné z hľadiska záväzného vystupovanie hodnôt v inom spoločenstve.
O politickom systéme hovoríme, že reprezentuje vysokú politickú kultúru, keď rešpektuje dôležité politické princípy a všeľudské hodnoty :slobodu, demokraciu, spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť. Tieto hodnoty sa voľakedy sústreďovali okolo predstavy akejkoľvek politickej činnosti. Politický vlastne znamenalo uhladený, spôsobný, s dobrým správaním a tento pojem sa veľmi približoval pojmu kultúry. V súčasnosti môžeme povedať, že politicky sa správať znamenalo asi toľko ako dodržiavanie fair- play pri kontaktoch s inými ľuďmi aj v oblasti politického správania.
Existujú tu problémy s presným definovaním predmetu tohto pojmu. Pochybnosti sú tiež pri postupe pri vymedzovaní subjektu. Sú tu otázky typu : či existuje politická kultúra rôznych národov, spoločností, civilizácií, náboženstiev, profesijných alebo vekových skupín.
Výskumy potvrdzujú, že takéto špecifické vymedzenie naozaj neexistuje.
A Brown poskytuje 4 možné konfigurácie celospoločenských politických kultúr:
 Jednoliata politická kultúra
 Dominatná politická kultúra, popri ktorej existujú rôzne politické subkultúry
 Dichotomická politická kultúra: rozdvojená
 Fragmentárna politická kultúra: rozkúskovaná- celý rad autonómnych prvkov pol. Subkultúr rôznych etnických, triednych, ekonomických a ďalších skupín

Na osobitosť PK niektorej skupiny v rámci jednej spoločnosti pôsobia historické tradície, politicko- ekonomický systém, sociologické prostredie. Historické tradície, pol.-ek. Systém a sociolog. Prostredie sa neobmedzuje len na PK, ale zároveň spoluurčujú politické vedomie- verejnú mienku.

Predovšetkým verejnú mienku niektorí politológovia dokonca stotožňujú s PK. Vyplýva to z koncepcií, ktoré redukujú problematiku verejnej mienky len na subjektívne činitele spojené s hodnotami, poznatkami prípadne postojmi.

Existujú určité spory o určenie rozsahu pojmu verejná mienka a politická kultúra. Nedá sa určiť presná hranica medzi nimi. Rozsahy týchto dvoch pojmov sa prekrývajú, majú spoločnú časť a niektoré samostatné prvky.
Politická kultúra je stabilnejším javom a na rozdiel od verejnej mienky, ktorá podlieha pôsobeniu informácií a s nimi spojených emócií. Asi najpresvedčivejším argumentom je, že verejná mienka sa aspoň teoreticky dá z politického systému vylúčiť, s politickou kultúrou to nie je možné, lebo charakterizuje stav spoločnosti.
O verejnej mienke môžeme výlučne hovoriť len vtedy, ak existujú formy spoločenskej artikulácie, spoločnosť môže vyjadrovať záujmy a prejavovať názory.
Predstava o verejnej mienke a jej poznávanie sa zakladá na predpoklade, že má pluralitný charakter. Týka sa to predovšetkým inštitúcií , ktorých fungovanie umožňuje neobmedzeným spôsobom vyjadrovať názory. Táto podmienka vedie k záveru a neoddeliteľnosti spojení verejnej mienky s pluralitným politickým systémom a vo všetkom, čo z neho vyplýva.
Záujem politológie o verejnú mienku a politickú kultúru vyplýva z možnosti určovať ich prostredníctvom diagnózu spoločenskej skutočnosti.











Čo sa týka vnútornej štrukturovanosti PK, V Vaneček rozlišuje 4 samostatné stránky PK:
 Inštitucionálnu
 Pojmovú
 Jazykovú
 Procedurálnu
Inštitucionálna: skúma kvalitu pôsobenia politických strán, hnutí, politických inštitúcií, štátnych orgánov, nátlakových skupín v rámci politických štruktúr vymedzených ústavov

Pojmová: prejav vo vymedzení komunikatívneho, normálneho a estetického obsahu politických kategórií vyjadrujúcich skutočnosti súvisiace s fungovaním politického systému

Jazyková: súbor jazykových prostriedkov poznávania, konfrontácie a zjednocovania politických potrieb, záujmov nárokov a aktivít v procesoch politického života

Procedurálna: spôsob uvádzania politických programov jednotlivcov, sociálnych skupín, politických strán do spoločenskej praxe v súlade s charakterom daného politického systému








Použitá literatúra: kolektív autorov: Úvod do politologie , Bratislava 1991
Karolína Adamova, Ladislav Krížovský : Politologie , Codex, Praha 1997.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?