Pojednanie o láske

Kategorie: Slohy (celkem: 413 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 07. dubna 2007
  • Zobrazeno: 1622×

Příbuzná témata



Pojednanie o láske

Skôr než začneme skúmať esenciu lásky, t.j. to, čo robí lásku láskou, jak vo vzťahu vzájomnej hlbokej náklonnosti dvoch ľudí, tak vo vzťahu človeka k prírode, pokúsme sa preskúmať fenomén priateľstva, ktorý nám umožní lepšie porozumieť fenoménu lásky medzi dvoma ľuďmi.
Priateľstvo je možné chápať ako nekonfliktný vzťah dvoch, veľa z osobného života o sebe vediacich ľudí, ktorí vyhľadávajú prítomnosť jeden druhého a majú z nej dobrý pocit. Priateľom je človek, ktorý nám pomôže, ak jeho pomoc potrebujeme; ktorému sa môžeme zdôveriť so všetkým, pretože u neho nachádzame porozumenie; s kým trávime veľkú časť svojho voľného času, pretože je nám v jeho prítomnosti dobre.
No, k hlbšiemu porozumeniu fenoménu priateľstva sa dopracujeme až zodpovedaním si na otázku, za akých podmienok môže medzi dvoma ľuďmi vyvstať priateľstvo. Táto otázka je dôsledkom uplatnenia transcendentálnej metódy k poznaniu fenoménu priateľstva. Je to metóda, ktorá sa nepýta na to, čo je priateľstvo, ale k hlbšiemu porozumeniu priateľstva predpokladá poznanie podmienok jeho možností. Aké sú teda nevyhnutné a dostačujúce, empirické(fyzickými zmyslami zachytiteľné) podmienky k tomu, aby medzi dvoma ľuďmi mohlo vyvstať priateľstvo?
Prvou nevyhnutnou podmienkou je rozpoznaná spoločnosť záujmov a druhou je vzájomné neprejavovanie sa v hrubom egoizme, pričom obe je možné zhrnúť pod spoločnú, nevyhnutnú a dostačujúcu podmienku vzájomného vyhovovania ich osobnosti.
Aby sme predišli k možnému nedorozumeniu, objasnime významový rozdiel medzi výrazmi „nevyhnutné podmienky“ a „nevyhnutné a dostačujúce podmienky“. Nevyhnutná podmienka existencie nejakej veci je tá, bez ktorej by daná vec nemohla jestvovať a až splnením ktorej, daná vec môže jestvovať, resp. existencia veci si nevyhnutne vyžaduje jej splnenie.
Nevyhnutná a dostačujúca podmienka existencie nejakej veci je tá, bez ktorej by daná vec nemohla jestvovať, pričom okrem nej, k existencii veci už nie je potrebná žiadna iná podmienka. Začnime objasnením druhej nevyhnutnej podmienky. Tá vraví, že k tomu, aby sa dvaja ľudia mohli stať priateľmi, nemôžu sa v tomto vzťahu prejavovať vo svojom hrubom egoizme. Pod hrubým egoizmom sa myslí vlastnosť človeka, ktorý vníma, resp. túži po vnímaní samého seba, ako dôležitejšieho než je druhý. Akonáhle je človek pre seba, vo svojom vnímaní, rovnako dôležitý ako je pre neho druhý, prejavuje sa vo svojom jemnom egoizme.

Skúsenosť nás učí, že akonáhle sa pri priateľovi začneme prejavovať zo svojho hrubého egoizmu, o priateľa prichádzame. Príkladom prejavu hrubého egoizmu je odmietnutie jeho požiadavky pomôcť mu, aj napriek tomu, že je to v našej možnosti. Alebo, ak nám on pomohol určitým spôsobom a potrebuje pomoc od nás, my mu ju odmietneme poskytnúť, i keď mu v skutočnosti pomôcť môžeme, ibaže, uprednostníme svoje vlastné pohodlie, resp. dobrý pocit z niečoho, čo sa nám aktuálne ponúka. Príkladom hrubého egoizmu, ktorý rozbíja priateľský vzťah, je taktiež zdôrazňovanie dôležitosti našej osobnosti a to umenšovaním dôležitosti osobnosti druhého(deštruktívna kritika), alebo nepriznávaním dôležitosti osobnosti druhého(neoceňovanie).
Všetky spôsoby prejavu hrubého egoizmu nevyhnutne narúšajú priateľský vzťah a vedú k jeho deštrukcii a tak, bez človekovho neprejavovania sa v hrubom egoizme, priateľstvo nie je možné a teda, nutnou podmienkou k vyvstaniu priateľstva medzi dvoma ľuďmi je ich vzájomné neprejavovanie sa v hrubom egoizme.
Táto však nie je dostačujúcou empirickou podmienkou k utvoreniu priateľstva, pretože dvaja ľudia, ktorí sú v aktuálnom vzťahu a neprejavujú sa vo svojom hrubom egoizme, ešte nutne neutvárajú priateľský vzťah. Oni svojim prejavovaním sa v jemnom egoizme iba predchádzajú konfliktu a neutvárajú nepriateľský vzťah. Absencia nepriateľského vzťahu síce umožňuje vzťah priateľský, ale ten ňou ešte nie je utvorený. Príkladom nekonfliktného vzťahu, ktorý ešte nie je vzťahom priateľským, je napr. pracovný vzťah(susedský vzťah), ktorý môže byť len nekonfliktnou koexistenciou dvoch ľudí, stretávajúcich sa kvôli miestu spoločného pôsobenia. Ak nie sme s ľuďmi v konflikte a máme s nimi spoločné iba miesto a záujmy týkajúce sa miesta spoločného pôsobenia, nenazývame ich priateľmi, ale iba susedmi, alebo kolegami. Druhou nevyhnutnou, empirickou podmienkou k utvoreniu priateľstva medzi dvoma ľuďmi je nimi rozpoznaná spoločnosť ich záujmov, pričom platí priama úmernosť medzi množstvom spoločných záujmov a veľkosťou priateľstva, resp. veľkosťou hodnoty spoločného záujmu v subjektívnom rebríčku ich hodnôt a veľkosťou priateľstva. Ľudia, bez spoločného záujmu, nemajú motiváciu vyhľadávať prítomnosť jeden druhého, pretože ich zdroje dobrého pocitu sú rozdielne.

Ak sa napríklad dvaja ľudia spoznajú a zistia, že jediné čo majú spoločné, je ich cesta do vchodu činžiaku, pretože jeden je absolútne posadnutý záujmom o kulturistiku a správnu životosprávu a druhý zasa záujmom o hranie v rockovej kapele a zabávanie sa s priateľmi pri pive v zafajčenom podniku, pričom prvý študuje geodéziu a ten druhý filozofiu, kvôli nedostatku spoločných záujmov, neutvoria priateľský vzťah a za predpokladu absencie konfliktu medzi nimi, pri ďalšom stretnutí, sa slušne pozdravia a nanajvýš dve vety o niekom treťom prehodia. Možno, že sú takýto ľudia schopný aj dlhšej komunikácie, ale určite nebudú vyhľadávať prítomnosť jeden druhého a teda neutvoria priateľský vzťah. Táto podmienka je taktiež sama o sebe nepostačujúcou k utvoreniu priateľstva a dvaja ľudia so spoločnými záujmami, bez vzájomného neprejavovania sa v hrubom egoizme sa ocitajú vo vzťahu nepriateľskom. Ak sa teda ľudia so spoločnými záujmami prejavujú vo svojej prítomnosti v jemnom egoizme, vyvstáva medzi nimi priateľstvo, keďže spoločnosť záujmov a vzájomné neprejavovanie sa v hrubom egoizme sú nevyhnutnými a dostačujúcimi, empirickými podmienkami možnosti priateľstva.
Na otázku, čo je priateľstvo a za akých podmienok medzi ľuďmi vyvstáva, sme si zodpovedali, no, prečo vôbec k tomuto fenoménu dochádza, prečo ľudia dobrovoľne vyhľadávajú prítomnosť druhých ľudí a utvárajú priateľské vzťahy, je otázkou, na ktorú sa pokúsme zodpovedať teraz.
Anglický filozof Thomas Hobbes bol presvedčený o tom, že iba osobný prospech, alebo úspech sú motivujúcimi silami človeka k vyhľadávaniu spoločnosti druhých ľudí. Pod prospechom mal na mysli všetko, čo vedie k uspokojovaniu zmyslových túžob(túžob, ktorých uspokojenie znamená nadobudnutie dobrého pocitu z tela) a pod úspechom, resp. slávou(medzi nimi nerozlišoval a nazýval ich duchovnými túžbami)myslel pozitívnu odozvu druhých ľudí na prejav jednotlivca.
To, že priateľstvo, ktorého nevyhnutnými a dostačujúcimi, empirickými podmienkami možnosti sú rozpoznané spoločné záujmy a neprejavovanie sa v hrubom egoizme, je založené na vzájomnom prospechu, alebo úspechu, t.j. jemnom egoizme, je nepochybné. Dôkazom prítomnosti možnosti vzájomného prospechu v priateľskom vzťahu a jej uskutočňovania subjektami, je jeho narúšanie, až možná deštrukcia, čiže jeho obrat na vzťah nepriateľský, obyčajným prejavom hrubého egoizmu, ktorým môže byť odmietnutie pomôcť priateľovi, i napriek tomu, že je to v našej možnosti. Ten kto si myslí, že sa priatelí s druhým človekom nezávisle na možnosti uspokojovania zmyslových túžob prítomnej v priateľstve(čo je úplne možné, ak v ňom nachádza uspokojovanie túžby po ocenení) a že vzájomné hľadanie prospechu tam nemá miesto, nech sa pekne rozpamätá na pocity zo skúsenosti, kedy mu dovtedy priateľ, odmietol urobiť nejakú službu, na ktorej jemu veľmi záležalo, pričom jeho dôvod k nepomoci bol absurdný.

A ten, kto sa nazdáva, že sa priatelí s druhým človekom nezávisle na možnosti uspokojovania túžby po ocenení(čo je možné za predpokladu nachádzania prospechu vo vzťahu priateľskom) a že túžba po ocenení druhým tam nemá miesto, nech si spomenie na pocity vyvstávajúce z ignorovania, alebo odmietnutia jeho prejavu, svojim priateľom.
Takže, priateľstvo je hodnotou ľudí, pretože predstavuje možnosť uspokojovania ich zmyslových túžob, predstavuje možnosť prospechu a taktiež možnosť oceňovania ich osobnosti a tým zvyšovania ich sebavedomia a poskytovania pocitu dôležitosti, potrebnosti ich „ja“.
Akonáhle človek prichádza o možnosť prospechu, alebo úspechu vo vzájomnom vzťahu priateľstva, stráca tento vzťah pre neho hodnotu a daný človek s ktorým bol doposiaľ v priateľskom vzťahu, ho prestáva zaujímať, prestáva byť jeho priateľom. Mohlo by sa namietnuť, že priateľ predsa pomáha priateľovi, ktorý je v žalostnej situácii, bez snahy o zapôsobenie na neho, keďže to robí zo súcitu s ním a bez očakávania niečoho za to. Skutočne to však robí nepodmienene nijakým osobným prospechom? Nerobí to náhodou kvôli tomu, aby neprišiel o svojho priateľa a tým o možnosť pozitívnej odozvy na svoj prejav(uspokojovania túžby po úspechu, po vneme dôležitosti svojho „ja“)? Nemá rád druhého človeka len preto, že ten druhý má rád jeho a obaja sa majú radi len preto, že v skutočnosti majú radi seba? A keby sa z jeho strany prestal stretávať s možnosťou plne sa prejaviť a s pozitívnou odozvou na svoj prejav, všimol by si toho človeka v žalostnej situácii aj v tomto prípade? -ak má dostatok súcitu s utrpením druhých, tak by mu pomohol, no, nepomohol by mu kvôli tomu, že je jeho priateľ, pretože už by ním nebol. Priateľ je naozaj našim priateľom iba dovtedy, pokiaľ uspokojuje, Hobbesovsky povedané, naše zmyslové, alebo duchovné potreby, t.j. pokiaľ zabezpečuje nadobúdanie dobrého pocitu získaného z nášho tela, alebo získaného z vnemu dôležitosti a potrebnosti nášho „ja“.
Vo vzťahu priateľstva, obaja ľudia existujú predovšetkým pre samých seba, stretávajú sa iba, ak to obom vyhovuje a zotrvávajú vo svojom jemnom egoizme, v stave vnímania seba ako rovnako dôležitého ako ten druhý. To, že v priateľskom vzťahu druhý pre nás nie je dôležitejší než my samy, dokazuje spontánne rozdelenie pre oboch obľúbenej čokolády na dva rovnaké kúsky. Odpoveďou na otázku, prečo ľudia utvárajú priateľské vzťahy, je možnosť uspokojovania ich túžob po prospechu a úspechu v priateľskom vzťahu. Ako sme ukázali, oba fenomény sú prítomné v tomto vzťahu(keby neboli prítomné, ich neuspokojovanie by nemalo negatívny vplyv na existenciu tohto vzťahu) a sú konštitutívnymi princípmi priateľstva, bez ktorých by nebolo možné. A tak po zápornej odpovedi na otázku, či by priateľský vzťah mohol byť bez zabezpečovania uspokojovania zmyslových túžob(bez prospechu), alebo túžby po úspechu; môžeme povedať, že vzájomné uspokojovanie túžby po prospechu, alebo úspechu sú nevyhnutnou podmienkou možnosti priateľského vzťahu. Vzájomné uspokojovanie spomínaných dvoch túžob je však znakom neprejavovania sa v hrubom egoizme a tak nevyhnutnými a dostačujúcimi, empirickými podmienkami možnosti priateľstva sú uvedené: rozpoznaná spoločnosť záujmov a vzájomné neprejavovanie sa v hrubom egoizme.

Dobrému pozorovateľovi však neunikne fakt, že existuje ešte kvalitnejšia forma spoluexistencie ľudí, ako je priateľský vzťah. Forma, ktorá napĺňa jej účastníkov radosťou a šťastím zo samotnej vzájomnej prítomnosti; forma, ktorá je nositeľom perfektného pocitu pre nich.
Spomínaný vzťah je nositeľom pocitu sviežosti, akú môže pocítiť iba mestský človek pri nádychu ranného vysokohorského vzduchu; je nositeľom jasnosti vnemu, ktorá nás obvykle doprevádza po rannom prebudení sa z hlbokého spánku; je nositeľom krásy, ktorá sa neobmedzuje iba na konkrétneho človeka, tak ako sa slnečné svetlo pri západe slnka neobmedzuje len na nejakú časť večerného horizontu; je nositeľom spokojnosti, s akou sa môžeme stretnúť až po vykonaní veľmi dobrej práce, na ktorej nám veľmi záležalo.
Uvádzaný vzťah je vzťahom vzájomnej hlbokej náklonnosti medzi dvoma ľuďmi, je to vzťah lásky medzi dvoma, pričom porozumenie významu jazykového výrazu láska, resp. hlboká náklonnosť, ešte nie je poznaním toho, čo sa týmito výrazmi označuje. Porozumenie slovu láska predpokladá obsiahnutie jeho definície, zatiaľčo poznanie lásky, nie je možné bez samotnej skúsenosti lásky. A tak každý, kto nemal skúsenosť hlbokej náklonnosti, či už k prírode, alebo k druhému človeku, nebude môcť posúdiť pravdivosť tu vypovedaného a celé to pre neho zostane len na úrovni hypotetickej.
Každodenné stretávanie za ruky sa držiacich, väčšinou mladých ľudí, však potvrdzuje fakt, že skúsenosť vzájomnej hlbokej náklonnosti je veľmi rozšírená a že je asi len málo ľudí, ktorí by vo svojom živote aspoň raz nepocítili hlbokú náklonnosť k jednotlivcovi a teda by nemali dostatok empirického materiálu pre rozumové uchopenie esencie lásky. Pod láskou medzi dvoma môžeme rozumieť nekonfliktný vzťah vzájomnej hlbokej náklonnosti medzi dvoma ľuďmi, ktorí vyhľadávajú svoju prítomnosť, len kvôli samotnej prítomnosti a majú z nej dokonalý pocit.
Títo ľudia vyhľadávajú svoju prítomnosť nie kvôli túžbe po prospechu, alebo túžbe po uznaní, ako je to v priateľskom vzťahu, pretože, ak by to bolo tak, vzťah vzájomnej hlbokej náklonnosti by po neuspokojovaní spomínaných túžob zanikol. Motivujúcou silou k vzájomnému vyhľadávaniu ich prítomnosti, teda nie je dobrý pocit z uspokojenia zmyslovej túžby, resp. dobrý pocit z vnemu dôležitosti vlastnej osobnosti, ale je to perfektný pocit, ktorého nositeľom je samotná hlboká náklonnosť.

Ľuďom pociťujúcim lásku, ku šťastiu postačuje len samotná prítomnosť druhého človeka, pretože ona znamená úplné prejavenie sa hlbokej náklonnosti k prítomnému človeku a teda prejavenie nádherného pocitu. Môžeme povedať, že konštitutívnym princípom vzťahu lásky je samotná láska. V emotívnom stave hlbokej náklonnosti sa človek prejavuje, smerom k človeku na ktorého je hlboká náklonnosť orientovaná, vo svojom altruizme. Pod altruizmom sa myslí vlastnosť takého človeka, ktorý nazerá druhého ako dôležitejšieho pre neho, ako je on sám pre seba. Nielenže lásku pociťujúci človek, nepociťuje potrebu vnemu dôležitosti svojho ja a uspokojenia zmyslových túžob v danom vzťahu, keďže pocit ktorého nositeľom je láska, svojou dokonalosťou, ďaleko prevyšuje dobrý pocit získaný z uspokojenia spomínaných túžob; on je schopný spraviť pre objekt svojej lásky všetko, bez akéhokoľvek očakávania podobnej činnosti od objektu lásky. Robí všetko preto, aby svoj objekt lásky udržoval v radosti, pretože sa cíti dobre iba vtedy, ak sa ona/on cíti dobre. V jeho subjektívnom vnímaní je práve ten druhý človek nositeľom jeho lásky a pretože láska je pre neho veľmi veľkým dobrom, druhý človek sa stáva pre neho veľmi veľkým dobrom a pretože o nádherný pocit, ktorého nositeľom je láska prísť nechce(možnosť jej straty vníma ako možnosť anihilácie časti svojho ja), spontánne robí všetko preto, aby si daného človeka udržal.
V emotívnom stave hlbokej náklonnosti, dôležitosť vlastnej osobnosti človeka, v jeho vnímaní, stráca akúkoľvek hodnotu, zatiaľ čo druhý človek, resp. objekt lásky sa stáva pre neho veľmi dôležitým, dôležitejším, než pocit dôležitosti jeho vlastného „ja“, než všetko ostatné, než jeho vlastná existencia. V kritických situáciách prekračuje samotný svoj pud sebazáchovy v prospech zachovania života milovanej bytosti.
Pekným znázornením skutočnosti, že emotívny stav hlbokej náklonnosti, čiže lásky, spôsobuje, že človek nachádzajúci sa v tomto stave vníma objekt svojej hlbokej náklonnosti ako dôležitejší pre neho, než je on sám, je časť filmu Titanic, v ktorej došlo k ponoreniu celej lode a obaja hlavní hrdinovia, spolu so stovkami ďalších cestujúcich, sa ocitli v oceáne. V absolútnom chaose, ktorý nastal v chladnej vode oceánu, sa Kate a Jack, medzi veľkým počtom ľudí, spočiatku nevedeli nájsť. Kate sa po potopení Titanicu vynorila pri topiacom sa človeku, ktorý aby zachránil svoj vlastný život, použil ju ako záchrannú dosku a začal ju topiť. Keď to po chvíli zbadal plávajúci Jack, poriadnym úderom do tváre ho paralyzoval, čím zachránil svoju milú a spolu plávali, pokiaľ nenašli na vode dostatočne veľkú dosku, pravdepodobne nejaké dvere.

V ich okolí sa každý usiloval dostať na povrch nejakej veci, ktorá by ho udržala mimo kontakt s veľmi chladnou vodou. Jack s Kate, po objavení veľkej dosky, sa pokúsili vyliezť na ňu, ale prevrátili sa, pretože boli spolu príliš ťažkí. A tak Jack pomohol Kate dostať sa na povrch tej veci a zostal, pridržiavajúc sa jej okraju, vo vode s teplotou blížiacou sa k bodu mrazu. Pozitívnymi sugesciami sa usiloval, ako v sebe, tak v Kate, udržať si nádej na záchranu, ale po niekoľkých minútach prestal pociťovať chlad a za krátko zamrzol. Práve hlboká náklonnosť ku Kate mu umožnila v kritickej situácii uprednostniť záchranu jej života pred svojim(bolo evidentné, že človek na doske má väčšiu šancu na prežitie než človek vo vode). Nemohol sa rozhodnúť inak, než zotrvať vo vode a utešovať ju, že všetko bude v poriadku, pretože emotívny stav hlbokej náklonnosti orientovanej k nej, spôsoboval v jeho vnímaní, že by bez nej nemohol byť; že jeho vlastná existencia je podmienená jej existenciou a teda, že ona ako bytosť, je pre neho dôležitejšia ako on sám. Nemal až taký strach o svoj vlastný život, ako o jej život a preto pociťoval uspokojenie, až radosť z toho, že sa mu podarilo zabezpečiť podmienky pre zachovanie života milovanej bytosti. Je teda nepochybné, že esenciu lásky tvorí nádherný cit spôsobujúci absenciu potreby vnemu dôležitosti ľudského „ja“(dobrý pocit z lásky, totiž ďaleko prevyšuje dobrý pocit z vnemu dôležitosti ľudskej osobnosti) a taktiež vnímanie objektu lásky ako dôležitejšieho než samotný subjekt lásky. Ak je egoizmus vlastnosťou človeka, ktorý je pre seba aspoň tak dôležitý ako je druhý pre neho a altruizmus, zasa vlastnosťou človeka, pre ktorého je druhý človek dôležitejší než on sám, potom láska je zdrojom altruizmu. A pretože láska je vlastná ľudskej prirodzenosti, i altruizmus je vlastný ľudskej prirodzenosti.
Po dostatočnom preskúmaní toho, čo lásku robí láskou, pokúsme sa, rovnako ako pri skúmaní fenoménu priateľstva, aplikovať transcendentálnu metódu aj na fenomén lásky. Objasnením nevyhnutných a dostačujúcich, empirických podmienok možnosti lásky jednotlivca, predpokladom ich splnenia na oboch stranách, zároveň objasníme nevyhnutné a dostačujúce, empirické podmienky možnosti lásky medzi dvoma a taktiež sa pokúsime objasniť spomenuté podmienky možnosti lásky človeka k prírode.
Pod láskou jednotlivca sa myslí vzťah medzi dvoma ľuďmi, z ktorých len jeden pociťuje hlbokú náklonnosť k druhému.

Nevyhnutnými a dostačujúcimi, empirickými podmienkami možnosti lásky jednotlivca sú fyzická a osobnostná atraktívnosť druhého a dávanie jednotlivcovi vedieť o jeho príťažlivosti človekom, ktorý je pre neho atraktívny.
Prvou nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby človek pocítil hlbokú náklonnosť k druhému je fyzická a osobnostná sympatickosť druhého človeka. Mierou sympatickosti, neutrálnosti, resp. nesympatickosti, či už fyzického tela, alebo osobnostných kvalít druhého, je sám vnímajúci subjekt. Pravdivosť tejto podmienky je možné vyvrátiť dôkazom irelevantnosti aspoň jednej časti prvej podmienky. No, skúsenosť nás učí, že hlbokú náklonnosť nepocítime k človeku, ktorý je nám fyzicky nesympatický(resp. svojim výzorom neutrálny), alebo je nám nesympatický(neutrálny) svojou osobnosťou a preto, fyzická a osobnostná atraktívnosť druhého je prvou nevyhnutnou, empirickou podmienkou možnosti lásky jednotlivca.
Tak, ako je merítkom prvej podmienky sám subjekt, ten je merítkom aj druhej podmienky, s tým rozdielom však, že v druhej sa môže mýliť. Ak je nám nejaký človek fyzicky a osobnostne sympatický(náklonnosť k výzoru svojho tela, k prejavom svojej osobnosti v nás vyvolávajúci), ak nás priťahuje, určite sa v tom nebudeme mýliť v okamihu vypovedania tohto výroku. Ale, ak povieme, že sme aj my atraktívny pre toho istého človeka, pravdou to už byť nemusí. Nemusí to byť pravdou, pokiaľ nám to otvorene nepovie, keďže môžeme existovať v iluzórnej interpretácii jeho prístupu k nám a nemusí to byť dokonca pravdou ani keď nám to povie.
No, vnímanie vlastnej atraktívnosti pre objekt našej hlbokej náklonnosti, je druhou nevyhnutnou podmienkou možnosti lásky jednotlivca. Akonáhle zistíme, že nie sme celým svojím bytím(fyzicky a osobnostne)sympatický druhému človeku, že ho nepriťahujeme tak, ako on priťahuje nás, hlboká náklonnosť k danému človeku v nás ustupuje, spontánne zanikne.
K tomu, aby v jednotlivcovi vyvstala hlboká náklonnosť k inému jednotlivcovi, teda, objekt jeho potenciálnej hlbokej náklonnosti mu musí byť fyzicky sympatický a osobnostne sympatický a musí vnímať seba, ako rovnako sympatického v očiach druhého, musí nadobudnúť dojem o tom, že aj potenciálny objekt hlbokej náklonnosti ho vníma ako sympatického na fyzickej a osobnostnej úrovni. Láska jednotlivca, pokiaľ nie je opätovaná druhým, má dobu trvania, ktorej dĺžka je podmienená dĺžkou doby neznalosti faktu o jej neopätovaní. Uvedomenie si jej neopätovania nemusí viesť k strate vnímania sympatickosti výzoru tela a osobnosti druhého, vedie len k strate vnímania hlbokej náklonnosti, t.j. lásky.
O láske medzi dvoma môžeme hovoriť až vtedy, keď nevyhnutné a dostačujúce, empirické podmienky možnosti lásky jednotlivca sú splnené na oboch stranách.

Stretnutie dvoch ľudí, ktorí sú si fyzicky a osobnostne sympatickí a svoje sympatie si aj prejavia, je veľkým šťastím pre oboch.
Sexuálny vzťah a vzťah vzájomnej hlbokej náklonnosti sú kvalitatívne odlišnými zdrojmi dobrého pocitu, pričom zdrojom dobrého pocitu v sexuálnom vzťahu sú pohlavné orgány jednotlivcov, zatiaľčo zdrojom dobrého pocitu vo vzťahu vzájomnej hlbokej náklonnosti je samotný emotívny stav lásky.
Pretože, láska nemá nič spoločné s pohlavnými orgánmi jednotlivcov, ale úzko súvisí so splnením podmienok jej možnosti a pretože, podmienky možnosti lásky medzi dvoma môžu byť splnené dvoma ľuďmi toho istého pohlavia, je možná aj láska medzi dvoma ľuďmi toho istého pohlavia.
V možnosti väčšiny ľudí však je pociťovať náklonnosť(sympatie) len k fyzickému výzoru človeka opačného pohlavia a tak homosexuálna láska sa vyskytuje podstatne menej.
Ľudská skúsenosť však potvrdzuje okrem možnosti pociťovania hlbokej náklonnosti človeka k človeku aj možnosť ľudského pociťovania hlbokej náklonnosti k prírode. V oboch prípadoch ide o jeden a ten istý nádherný cit hlbokej náklonnosti, emotívny stav lásky. Rozdiel je len v podmienkach možnosti jej vyvstania.
Lásku k prírode človek pocíti za predpokladu atraktívnosti prírodnej scenérie a dostatočnej vnútornej otvorenosti pre jej atraktívnosť. Je to však skúsenosť, ktorá je zriedkavá medzi ľuďmi, no jej nositeľov vedie k prehláseniu, resp. k potvrdeniu pravdivosti metafyzických(nadzmyslových)tvrdení o skutočnej podstate vecí, resp. poslednom dôvode bytia vecí, ako Absolútnej láske( resp. láske s veľkým „L“).
Skúsenosť lásky človeka k prírode je dôkazom existencie nemateriálnej esencie, jak človeka tak celej prírody, je dôkazom existencie duše človeka, duše prírody.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?