Páter Pio životopis

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2942 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 10385×

Příbuzná témata



Páter Pio životopis

Páter Pio kapucín

všetky texty na týchto stránkach sú prepísane z publikácii, ktoré majú cirkevné schválenie:
(kniha: Blahoslavený Páter Pio: Tarsycjusz Sinka, kniha: Páter Pio: John A. Shug)

Páter Pio , kapucín, stigmatik, narodil sa 25. mája 1887 v Pietrelcine. Pokrstili ho hneď na druhý deň, lebo bol veľmi slabý. Dali mu meno Francesco. Bol v poradí druhým synom Grazia Forgiona (+1946) a Márie Giuseppy Di Nunzio (+1929). Rodičia boli chudobní, jednoduchý ľudia. Boli analfabeti. Ich vieru "z počutia" živila horlivá modlitba. V takejto atmosfére chudoby a prostej nábožnosti vyrastal budúci františkán kapucín. Bol citlivým a jemným dieťaťom. Pre slabé zdravie musel prerušiť školu, čo ho však príliš netrápilo. Chudoba, ktorá doma vládla, prinútila otca Grazia Forgiona odísť "za chlebom" do Severnej Ameriky. Po starostlivej príprave, v desiatom roku života, Francesco Forgione pristúpil k prvému svätému prijímaniu. Hlboko prežíval šťastie prameniace zo zjednotenia s Kristom. O dva roky prijal sviatosť birmovania. Cítil sa vtedy ako dospelý kresťan, ktorý sa díva na svet očami viery. Matka sa napriek chudobe postarala o synovo vzdelanie, aby nebol analfabetom. Pod vedením miestneho učiteľa Domenica Tizzaniho skončil Francesco trojročnú základnú školu. Učiteľova mienka o ňom, ktorú vajadril pred matkou, bola nasledovná: "Musím ti úprimne povedať, že nebudeš mať z neho veľkú radosť. Je fyzicky slabý a na učenie nemá veľké vlohy. Je to obyčajný človek." A takýmto obyčajným, prostým, nenáročným človekom ostal do smrti. Ani názor učiteľa Máriu Giuseppu neodradila od toho, aby pre syna zabezpečila ďalšie vzdelanie. Na jej žiadosť začal Francesco študovať na gymnáziu, hoci to značne zaťažovalo skromný domáci rozpočet. Učil ho tam Angelo Caccavo, zbožný a známy človek, ktorý tridsať rokov učil mládež z Pietrelciny a okolia. Francesco vtedy otcovi do Ameriky okrem iného napísal: "Teraz som u nového učiteľa. Učenie mi ide čoraz lepšie, čo teší mňa a rovnako aj mamu." Za dva roky Francesco zvládol látku z troch tried gymnázia. Z týchto rokov si Francesca pamätajú ako slušného a dobre vychvaného chlapca. Jeho neposlušnosť spočívala iba v tom, že radšej spal na holej zemi s kameňom pod hlavou ako na posteli, ktorú mu pripravila matka. Na Francesca urobil veľký dojem mladý kapucín, brat Kamil, ktorý prišiel do Pietrelciny ako kveštár vyberať almužnu. Páčila sa mu jeho brada a hnedý hábit, dobre vystrihnutý a priliehavý.

V rozhovore s bratom Kamilom počul okrem iného o živote zasvätenom Bohu, o potrebe odriekania, o vernosti Bohu a o pokání.
Tento rozhovor mu utkvel hlboko v pamäti a silne zapôsobil na jeho ďalší život. Jeho povolanie dozrievalo pred Oltárnou sviatosťou, kde sa často a ochotne zdržiaval a predkladal Kristovi všetky svoje záležitosti. Jeho rozhodnutie bolo krátke: "Chcem vstúpiť do rádu brata Kamila." Keď od provinciála kapucínov prišla negatívna odpoveď z dôvodu nedostatku miest, pokojne povedal: "Počkám!" Po zrelej úvahe sám napísal žiadosť o pokojne čakal na odpoveď. A vytúžená odpoveď prišla. Bude prijatý do rádu kapucínov, keď predloží svedectvo o krste, o birmovaní, o morálnom profile, veysvedčenie zo školy a náčrt rodinnej situácie. Po predložení týchto dokladov predstavený rádu rozhodli o jeho prijatí. Dňa 6. januára 1903 sa Francesco po svätej omši rozlúčil s Pánom farárom, s matkou, so súrodencami, s príbuznámi a so známimi.Rozlúčka bola ťažká, bolestná. Matka mu na záver povedala: "Povolal ťa svätý František, choď teda s jeho i mojim požehnaním."
Rehoľník: Francesco Forgione vstúpil do noviciátu františkánskeho rádu kapucínov v neďalekom Morcone, ktorý si sám vyhliadol. Tam po rekolekciách odovzdal svetský odev a dostal rehoľné rúcho na znamenie pretrhnutia pút zo svetom. Dostal aj rehoľné meno: Pius z Pietrelciny. Od samého začiatku bral rehoľný život vážne. Veľa ho to stálo, lebo bol fyzicky slabý. Jednako nešetril sily, len aby dosiahol ideál kapucínskeho života, ktorý ho fascinoval. V San Elia a Piasini v roku 1904 skončil brat Pio gymnázium a začal filozofické štúdiá; v teologickom štúdiu pokračoval v Montefuscu. V roku 1906 sa zdravotný stav brata Pia tak zhoršil, že lekár mu odporučil oddych, lepšiu výživu a veľa odpočinku an sviežom vzduchu. Predstavení sa rozhodli poslať ho do rodnej Pietrelciny, lebo sa nazdávali, že podnebie rodiska bude preňho v danej situáciinajlepšie. Pietrelcina je staré miestečko, existujúce už v jedenástom storočí, ktrorémá štyritisíc obyvateľov a leží na svahoch Apeninského pohoria v nadmorskej výške 351 metrov. Tam sa mu v priebehu svoch mesiacov pomaly vracali sily. Stretol sa vtedy aj s otcom, ktorý sa vrátil z Ameriky. Večné sľuby brat Pio zložil v roku 1907, keď sa stal plnoprávnym rehoľníkom kapucínom. Počas štúdií sa mu viackrát vrátila choroba, ktorá pre lekárov bola záhadou. Vyznačovala sa vysokou teplotou a celkovým oslabením. V roku 1909 sa zas ocitol v rodnej Pietrelcine, ale tentoraz v spoločnosti pátra Augustína, kapucína. Konečne 10. augusta 1910 sa brat Pio prijatím kňazkej vysviacky stal pátrom Piom. Vysvetený bol v katedrále v Benevente v prítomnosti matky, príbuzných a známych.

Otec bol v tom čase preč, tentoraz v Južnej Amerike. Primičnú svätú omšu v rodnej farnosti slúžil 14. augusta. Na túto výnimočnú udalosť prišli takmer vštci obyvatelia Pietrelciny. Pre podlomené zdravie páter Pio v rokoch 1911 - 1916 žil v Pietrelcine. Medzi rokmi 1915 a 1918, teda počas prvej svetovej vojny, opakovane ho povolávali do armády a zakaždým ho prepustili, lebo zdravotný stav mu neumožňoval vykonávať vojenskú službu. V roku 1916 rehoľní predtavení preložili pátra Pia do kláštora v San Giovanni Rotondo. Plnil tam úlohu duchovného vodcu chlapcov, ktorí sa pripravovali na rehoľný život. Voči chovancom bol mierny a bezprostredný. Rád s nimi vtipkoval a zabával ich. Keď 20. septembra 1918 páter Pio kľačal pred krížom, dostal stigmy čiže päť Kristových rán. Správa o tejto udalosti sa rozniesla rýchlosťou blesku. Zároveň sa šíril chýr o hlbokom náboženskom živote pátra Pia a o nezvyčajných javoch, ktoré sa spájajú s jeho osobou. To spôsobilo, že chodilo za ním čoraz viac ľudí. Modlil sa s nimi, bol im k dispozicii v spovednici, radil im. Pretože prichádzali početné zástupy veriacich, pomáhali mu aj iní rehoľní kňazi. Rástol počet pristupujúcich k svätému prijímaniu. V tom čase páter Pio začal stavať nemocnicu. S pomocou niektorých lekárov starý kláštor klarisiek prestavali na nemocnicu, ktorú zasvätili svätému Františkovi. Boli v nej dve izby s dvadsiatimi lôžkami, operačná sála a pomocné miestnosti. Nemocnica, ktorú otvorili v roku 1925, bola malá, ale pre potreby malého mestečka San Giovanni Rotondo a pre jeho okolie vystačila. Laici, ktorým toto dielo zverili, sa však svojich povinností dobre nezhostili. Nemocnica začala upadať. Skvelá iniciatíva pátra Pia bola premárnená. V polovici tridsiatich rokov nemocnica prestala existovať. Skazu zavŕšilo zemetrasenie v roku 1938, keď sa časť budovy zrútila. Satan nespí, preto tam, kde sa rozvija dobro, objavuje sa zlo. O osobe pátra Pia začali kolovať čoraz nevyberanejšie klebety a ohovárania. Aby sa predišlo nezdravému rozruchu okolo osoby pátra Pia a jeho činnosti, Posvätné ofícium v roku 1923 uvalilo naňho isté obmedzenia. Odporúčali mu napríklad neslúžiť svätú omšu o tej istej hodine, ale v rôznom čase, neukazovať stigmy a nedávať si ich bozkávať, neodpovedať na listy. Navzdory týmto opatreniam nadšenie okolo pátra Pia vzrástalo. Ľud mal obavy, aby ho zo San Giovanni Rotondo nepreložili do iného kláštora. Preto ľudia pozorne sledovali kláštor kapucínov, obsadili cesty a kontrolovali prichádzajúcich do kláštora i tých, čo z neho odchádzali.

V dôsledku toho v roku 1931 Posvätné ofícium pozbavilo pátra Pia všetkých kňazkých funkcií s výnimkou možnosti slúžiť svätú omšu v domácej kaplnke bez účasti kohokoľvek. Teraz mal veľa času na modlitbu a čítanie. Takto sa pripravoval na veľké úlohy, ktoré pred ním stáli. Celý čas, kým trvali tieto reštrikcie, za pátrom Piom chodili lekári i vyšši cirkevní a štátni úradníci. Títo návštevníci zakaždým konštatovali neodôvodnenosť námietok, ktoré boli voči nemu vyslovené. Páter Pio všetkým očarúval svojou prostotou, vnútorným pokojom, dobrotou, zbožnosťou a úplnou odovzdanosťou do Božej vôle. Zhodovali sa v názore, že "páter Pio je človek, ktorého Boh zvláštnym spôsobom vyvolil a obdaril". V tejto napätej atmosfére ,ktorá trvala celé roky, najpokojnejší zo všetkých bol samotný páter Pio, vždy pripravený podriadiť sa každému príkazu cirkevnej vrchnosti. Po precíznom prekúmaní celej záležitosti boli reštrikcie odvolané dňa 15. júla 1933. Páter Pio zas začal slúžiť sväté omše v kostole za účasti veriacich a spovedať v spovednici, ktorá sa mu stala akoby druhým domovom. Svätosť života pátra Pia, jeho pokora a mimoriadne charizmy spôsobili, že mnohí ľudia sa naňho obracali s prosbou o modlitbu, radu, usmernenie a duchovné vedenie. V roku 1940 páter pio inicioval výstavbu nemocnice, ktorá by bola miestom úľavy pre trpiacich. Sám veľmi trpel, preto väčšmi vnímal utrpenie druhých. Keď postavili malú nemocnicu, skrsla v nich myšlienka rozšíriť ju, aby v nej väčší počet trpiacich mohol nájsť úľavu a odbornú lekársku starostlivosť. A tak v roku 1956 bola otvorená moderná nemocnica na svetovej úrovni. Páter Pio ju nazval Domovom na úľavu v utrpení. Keď pápež Pius XII. vystúpil z výzvou na modlitbu a modliacich sa ľudí nazval evanjeliovým kvasom kresťanského života a tajomnstvom sily, ktorá odporuje zlu a zápasí o dobro, páter Pio povedal, že výzva pápeža nemôže ostať bez ozveny. Začal povzbudzovať veriacich k modlitbám a sám tieto modlitby viedol. Takto v roku 1950 v San Giovanni Rottondo vznikli modlitbové skupiny na princípe úplnej dobrovoľnosti. Raz mesačne sa tieto skupiny schádzali modliť sa pod vedením kňaza. Od samého začiatku sa kládol dôraz na prítomnosť kňaza a na tesné spojenie modlitbových skupín s cirkevnou hierarchiou. Úlohou modlitbových skupín podľa pátra Pia je: elevare, sentire, adorare a vivere. Elevare znamená prednášať Bohu motlidby s prosbou o milosrdenstvo pre svet a pre jednotlivých ľudí. Sentire - prežívať tajomnú Kristovu lásku, a to zvlášť dobrou účasťou na svätej omši. Adorare - zvelebovať Krista v oltárnej sviatosti, najväčšom tajomstve viery. Vivere: žiť v Božej milosti, vo vedomí Božieho detinstva.

Z rôznych kútov Európy a sveta začali prichádzať správy o jestvovaní modlitbových skupín a o ich pozitívnom pôsobení. V roku 1968 Apoštolská stolica uznala modlitbové skupiny za náboženské zoskupenia a schválila ich.
Pokročilý vek ani utrpenia spojené s chorobou a bolestnými stigmami nemohli pátrovi Piovi zabrániť slúžiť veriacim v spovednici a mimo spovednice. Odhaduje sa, že v priebehu jedného roka vyspovedal okolo desaťrisíc mužov a pätnásťtisíc žien. Dňa 22.septembra 1968 páter Pio odslúžil poslednú svätú omšu v živote, a to pre zástupcov modlitebných skupín, ktorí sa zhromaždili v San Giovanni rotondo pri príležitosti päťdesiateho výročia stigmatizácie svojho zakladateľa. Nasledujúceho dňa o pol tretej Pán pátra Pia povolal k sebe. Mal vtedy osemdesiatjeden rokov, šesťdesiat rokov bol v reholi, päťdesiatosem rokov bol kňazom a stigmy mal päťdesiat rokov.

Bol to veľký muž modlitby a pomocník v utrpeniu, bojoval zo zlým, ale Pán mu dával víťazstvo.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?