Osvietenský absolutizmus
Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)
Informace o referátu:
- Přidal/a: anonymous
- Datum přidání: 01. července 2007
- Zobrazeno: 6009×
Příbuzná témata
Osvietenský absolutizmus
Všeobecná situáciaPo troch nepokojných storočiach utíchli konečne aj na Slovensku zbrane. Vyčerpaná krajina sa pomaly zotavovala z ťažkých rán utŕžených tureckým pustošením a vnútornými vojnami. Osemnáste storočie možno s určitými výhradami označiť za obdobie mieru. Na začiatku 18.st. žilo na Slovensku približne 1 milión ľudí. Prevažná väčšina žila na dedinách, poddaní tu žili skromne, často až primitívne. Hlásenia komisárov boli pochmúrne – mnohé dediny boli poloprázdne, často pusté, ich obyvateľov vyhnali alebo vyhubili vojny, turecké pleny, v rokoch 1708-1710 ich doslova zdecimoval mor a nezriedka ich vypudil aj neľudský útlak zemepánov. Na Slovensku, ktoré predstavovalo asi pätinu Uhorska, žila viac ako polovica všetkej uhorskej šľachty. Drobná a stredná šľachta sa najprv dravo zmocňuje opustených poddanských usadlostí, potom násilne odoberajú pôdu roľníkom a v druhej polovici začínajú aj magnáti stále vo väčšom rozsahu zakladať a rozširovať majere. Zo španielskeho dedičstva ukoristili síce rakúski Habsburgovci bohaté Belgicko a provincie v Taliansku, no ich nádeje na kolónie v zámorí definitívne zhasli. Preto obracajú svoju pozornosť čoraz viacej na východ. Tu bolo predovšetkým Uhorsko, ktoré rakúsky merkantilista Hörnigk už v druhej polovici 17.st.vyhlasoval za „baňu mäsa, masti a chleba“. Na území, z ktorého Habsburgovci vyhnali Turkov, uplatňovali „právo zbraní“. Tu udeľovali bohaté donácie alebo „za babku“ predávali pôdu nielen uhorskej šľachte, ale najmä zaslúžilým ľuďom z okolia dvora. Sedmohradsko ostalo samostatným kniežatstvom s vlastnou dvorskou kanceláriou vo Viedni. Veľká časť dobytého územia, tzv.Vojenská hranica, ostala priamo podriadená vojenskej rade. Pokiaľ ide o vlastné Uhorsko, Habsburgovci využívali tzv.rezervované práva, ktoré panovníkovi zabezpečovala uhorská feudálnostavovská ústava. Roku 1723 bola zreorganizovaná Kráľovská miestodržiteľská rada so sídlom v Bratislave. Hlavnou úlohou armády, ktorej zriadenie odhlasoval snem v roku 1715, bolo držať na uzde poddaný ľud. Slovenský evanjelický ľud bol utláčaný nielen sociálne, ale aj nábožensky. Otázka utláčania evanjelikov sa dostala až na medzinárodné fóra a ako ochranca slovenských protestantov začal vystupovať pruský kráľovský dvor, cisár Karol VI. vydáva úpravu Resolutio Carolina 21.3.1731 o náboženských „slobodách“ protestantov, ktorá neprináša nič nové.
Spočíva na starých zákonoch z rokov 1681 a 1687 , utužuje podriadenosť evanjelickej cirkvi panovníkovi a katolíckej hierarchii. V platnosti zostala ako základná právna norma až do vydania tolerančného patentu Jozefom II.
Feudálno-nevoľnícke zriadenie v druhej polovici 18.st.na Slovensku vrcholí. Šľachta svojimi privilégiami rozleptala hospodársky život miest. Životným ideálom bohatého mešťana je získať armales, erbovú listinu. Väčšina miest sa topila v dlhoch. Počet obyvateľstva i v slobodných kráľovských a banských mestách bol pomerne nízky, najväčšia bola Bratislava s 10 000 obyvateľmi, Komárno s 10 000, Štiavnica s 7 000, Kremnica 5000, Košice mali iba 4000 obyvateľov. Remeselná výroba na Slovensku je aj v 18.st. organizovaná, zakladanie nových cechov je čoraz zriedkavejšie. Na Slovensku existovalo 7000 cechových remeselníkov, čo predstavovalo 70-80% z celého Uhorska. Zemepanský útlak však neostával bez ozveny. Bezprostredne po rákocziovských vojnách mala bieda a hlad za následok, že sa masovo rozmohlo zbojníctvo. Práve v tomto období si ľud vytvára svojho hrdinu – Juraja Jánošíka, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“. Bol popravený v r.1713 v Lipt.Mikuláši. Ľud sa vyhrážal zemepánom, že ak nepoľavia, rozídu sa svetom. Počet poddaných, ktorí sa vysťahovali zo Slovenska do roku 1730, sa odhaduje na 15-20 tisíc rodín. Apológia J.B.Magina
Michal Bencsik, profesor uhorského práva na trnavskej univerzite, vydal roku 1722 právny spis adresovaný krajinskému snemu, ktorý sa práve schádzal v Trnave. Dotýkal sa viacerých problémov z oblasti verejného štátneho práva, okrem iného aj verejnoprávneho postavenia Trenčanov označil za „pozostatky po Svätoplukovi“. Bencsikove názory vyvolali veľké rozhorčenie medzi slovenskou šľachtou Trenčianskej stolice. Z jej poverenia napísal učený dubnický farár Ján Baltazár Magin dôstojnú odpoveď, prvú politickú obranu politickej rovnoprávnosti slovenského národa – Murices sive apologia pro inclyto comitatu Trenchiniensi, Ostne podsypané autorovi spisu Novissima diaeta alebo obrana slávnej Trenčianskej stolice (vyšla v Púchove až v r.1728). J.B.Magin nebráni len Trenčanov, ale všetkých Slovákov. Nepriznáva sa k Svätoplukovi a dokazuje, že Maďari si Slovákov nepodrobili, ale že Slováci ich prijali pohostinne. Pragmatická sankcia
Cisár Karol VI. (uhorský kráľ Karol III.) vyhlasuje 19.apríla 1713 vo Viedni Pragmatickú sankciu. Deklaroval nedeliteľnosť vlády nad všetkými krajinami habsburskej monarchie a súčasne upravoval nástupníctvo na trón. Karol VI.
vydal Pragmatickú sankciu najmä po skúsenostiach z vojny o španielske dedičstvo, keď po smrti bezdetného kráľa Karola II. sa uhorskej vetve Habsburgovcov nepodarilo zabezpečiť pre člena svojho rodu španielsku korunu. Podľa Pragmatickej sankcie vláda v habsburskej ríši mala v prvom rade pripadnúť mužským potomkom, ak nebol mužský potomok, dedičské práva mohlo zdediť aj ženské potomstvo, najskôr Karolove dcéry a potom dcéry jeho predchodcov Jozefa I. a Leopolda I. Keďže Karol VI. nezanechal mužského potomka (syn Leopold zomrel v r.1716 ako polročný) dedičstvo po jeho smrti r. 1740 prebrala jeho dcéra Mária Terézia. Snemy rakúskych krajín ju uznali v r.1717 až 1720, české stavy r.1720. Uhorské stavy na sneme v Bratislave 20.6.1722 prijali Pragmatickú sankciu vo forme zákona. Ako protislužbu im panovník musel potvrdiť ich výsady a privilégiá. Mária Terézia
20.októbra 1740 vo Viedni zomrel Karol III. a vlády sa podľa Pragmatickej sankcie ujala Mária Terézia. 16.12.1740 pruský kráľ Fridrich II. vpadol do Sliezska, ktoré si nárokoval za uznanie nástupníckych práv Márie Terézie. 10.apríla 1741 Fridrich II. porazil pri Mollowitzi rakúske vojská a obsadil Sliezsko. 14.5.1741 zvolala panovníčka do Bratislavy snem, ktorý potvrdil výsady šľachty a odsúhlasil mimoriadnu pomoc na obranu proti Prusom. 25.júna korunovali v Bratislave Máriu Teréziu za uhorskú kráľovnú. 11.septembra uhorské stavy zhromaždené na sneme v Bratislave vyhlásením „moriamur pro regina nostra“ (obetovanie života a krvi pre svoju kráľovnú). Uhorsko vyslalo do boja 60 000 vojakov, no šľachtická povinnosť tvorila z toho iba nepatrný zlomok, slovenský a maďarský ľud prelieval svoju krv za záchranu habsburskej dynastie. Avšak aj túto nevoľnícku krv si dali dobre zaplatiť na sneme 1741 potvrdením svojej základnej výsady neplatiť dane. Tento snem je ďalším významným medzníkom vo vývoji uhorského štátu na ceste k dualizmu. Kým v českých zemiach ihneď po skončení vojen o dedičstvo habsburské viedenský dvor začína uskutočňovať absolutistické a centralizačné reformy, zdaňuje dominikál, pôdu v priamej držbe feudálov, zatiaľ uhorská šľachta na sneme v Bratislave r.1751 horko-ťažko pristúpila na zvýšenie štátnej dane o 700 000 zlatých, opäť na vrub poddaných. 12.mája 1743 sa v Prahe uskutočnila korunovácia Márie Terézie za českú kráľovnú.
4.10.1745 vo Frankfurte n. Mohanom korunovali za nemeckého cisára manžela kráľovnej Márie Terézie Františka Lotrinského. Začína sa tak panovanie habsbursko-lotrinskej dynastie. 25.decembra 1745 Mária Terézia a Fridrich II.
uzavreli v Drážďanoch mierovú zmluvu, ktorá potvrdila stratu Sliezska. 29.8.1756 Fridrich II.vojensky obsadil Sasko a Drážďany. Bol to začiatok sedemročnej vojny. 10.júna 1757 pri Kolíne vojská Márie Terézie porazili oddiely Fridricha II. 15.2.1763 v Hubertsbergu vyslanci Márie Terézie a Fridricha II. uzavreli mier, ktorým sa skončila sedemročná vojna. 3.4.1764 vo Frankfurte nad Mohanom korunovali syna Márie Terézie Jozefa za rímskeho cisára.
Na uhorský snem r.1764 prišla Mária Terézia s požiadavkou ďalšieho zvýšenia kontribúcie a s návrhom na reformu daňového systému. Išlo predovšetkým o zdanenie šľachty. Ako jeden muž sa magnáti a zemani postavili rozhodne proti. Takmer do nepríčetnosti ich pobúrila kniha Adama Františka Kollára, rodáka z Terchovej, riaditeľa Cisárskej dvorskej knižnice, De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa Sacra Apostolicorum Regni Hungariae libellus (O pôvode kráľovskej moci, Viedeň 1764), v ktorej obhajuje absolutistickú moc panovníka, kritizoval napr.nezdanenosť šľachty. Na sneme r.1764 vyhlásili Kollára za vlastizradcu a jeho knihu verejne spálili. Po dlhom rokovaní pristúpila uhorská šľachta na zvýšenie poddanskej dane z doterajších 3 400 000 na 3 900 000 zlatých. Rozhorčená panovníčka snem rozpustila a do konca svojho života ho už ani raz nezvolala. Za miestodržiteľa v Uhorsku vymenovala Mária Terézia manžela svojej dcéry Márie Kristíny Albrechta, knieža sasko-tešínske. Dala pre nich upraviť a prestavať Bratislavský hrad. 18.8.1765 vo Viedni zomrel František Lotrinský, po jeho smrti sa stáva rímsko-nemeckým cisárom jeho syn Jozef II. 21.9. panovníčka vyhlásila svojho syna Jozefa II. za spoluvládcu. Manufaktúry.Zahraničný obchod.Rozkvet baníctva
V priebehu 18.st.sa aj na Slovensku pomaly rozvíjajú a silnejú kapitalistické výrobné vzťahy. Objavuje sa manufaktúra. Stupňuje sa ťažba drahých i obyčajných kovov, najmä železa, a v súvislosti s tým sa rozvíja banská technika i hutníctvo. Začína sa pozvoľný proces prerodu slovenskej národnosti v moderný „buržoázny“ národ. V druhej polovici 17.st. na Slovensku vznikla prvá manufaktúra v Hubiciach na Žitnom ostrove (súkenka). František Lotrinský, manžel Márie Terézie, založil r.1736 cisársko-kráľovskú kartúnku v Šaštíne. V čase svojho najväčšieho rozkvetu zamestnávala 800 stálych robotníkov a poskytovala prácu 10 až 20 tisícom domáckych pradiarov.
Príčiny úpadku manufaktúr sú takéto: zahraniční veritelia neboli ochotní poskytovať úver podnikateľom z radov šľachticov, nedostatok kapitálu, chaos v clách, mýtach, mierach a váhach, zlý stav komunikácií, cechy prekážali manufaktúrnemu podnikaniu, slabý odbyt. Hospodárska politika Viedne ťažko zasiahla aj uhorský zahraničný obchod. Hlavným nástrojom bol colný systém. Clá sa zvyšovali alebo znižovali podľa situácie v dedičných krajinách, predovšetkým v záujme rakúskych veľkostatkárov, manufakturistov a obchodníkov. Zámery hospodárskej politiky Viedne sa podarili: manufaktúry a obchodný kapitál dedičných zemí už koncom 70.rokov takmer úplne ovládli nielen vnútorný trh, ale aj zahraničný obchod. Viedenský dvor plne podporoval ťažbu drahých a farebných kovov v slovenských baniach, ktoré tvorili súčasť príjmu dvorskej pokladnice. V priebehu prvej polovice 18.st.vybudoval najprv Matej Kornel Hell a po ňom Samuel Mikovíny z Ábelovej v štiavnickom revíre systém umelých jazier, tajchov, ktorých voda slúžila ako pohonná sila pre banské a hutnícke zariadenia. Roku 1763 v Štiavnici založili vysokú banskú školu, prvú tohto typu na svete. Tereziánsky urbár
23.januára 1767 vydáva Mária Terézia urbár, jej najdôležitejšiu reformu. Pôdu, ktorú využíva poddaný, delí urbár na intravilán a extravilán. Sedliak hospodáriaci na celej usadlosti bol podľa urbára povinný odpracovať ročne na panskom 52 dní so záprahom alebo 104 dní bez záprahu. Želiari s domom museli odpracovať na panskom ročne 18 dní, želiari bez domu 12 dní. Tri dni do roka museli sa poddaní so svojím zemepánom zúčastniť na poľovačke, doviezť mu z poľa deviatok, z hory drevo. Štyri usadlosti spolu boli povinné zabezpečiť dvojdňovú dlhú furmanku. Sedliaci a želiari s domom za „domový grunt“ (intravilán) museli pánovi platiť ročne 1 zlatý. Základom naturálnej renty ostáva aj naďalej deviatok zemepánovi a desiatok cirkvi. Po dohode s pánom ho však mohol vymeniť za peňažný (4 zlaté) alebo robotový ekvivalent (12 dní roboty so záprahom alebo 24 dní bez záprahu do roka od celej usadlosti). Okrem deviatku boli poddaní povinní odvádzať svojmu zemepánovi aj tzv.dary: dve sliepky, dva kapúny, holbu topeného masla, kopu vajec, tridsať usadlostí spolu jedno teľa. Tieto naturálne dávky mohli po vzájomnej dohode vymeniť za peniaze. Zavádzanie urbáru narazilo spočiatku na odpor uhorskej šľachty, najmä v Bratislavskej, Nitrianskej a Hontianskej stolici. Nakoniec však šľachta zistila, že celú reformu môže využiť vo svoj prospech, a rýchlo sa uspokojila. Do roku 1774 zaviedli urbár vo všetkých slovenských stoliciach. Pôdu, ktorú zachytili v urbárskom súpise, chránil štát ako základ pre výrub dane a nesmela sa poddanému odňať.
Tereziánska úprava sa nevzťahovala na kopanice, ktoré v určitých oblastiach Slovenska rozsahom prevyšovali dokonca urbárske zeme, a tak mohli zemepáni aj naďalej najrozmanitejším spôsobom rozširovať svoje majere. Po skončení urbariálnej reformy mohla skutočne šľachta vyhlasovať: „Ludimus Mariam Theresiam“ – Obohrali sme Máriu Teréziu. Ľud si sľuboval veľa od urbáru a o to bolo väčšie jeho sklamanie. Na Orave sa celých 10 rokov bránili podrobiť „milostivému urbáru“. Ľudia klesali zo „slobodných“ poddaných na úroveň „večných“ poddaných. V Novom Meste nad Váhom, v Topoľčanoch, Ružomberku a inde došlo k nepokojom. V Prievidzi vypukla otvorená vzbura. Tereziánsky urbár ako základná právna norma feudálnych vzťahov medzi zemepánom a poddaným ostal v platnosti až do roku 1848. Postavenie ľudu táto reforma však podstatne nezlepšila. Ratio educationis
Do rámca osvietenských reforiem, ktoré mali prispieť k zvýšeniu vzdelania ľudu ako základného bohatstva štátu patrilo aj úsilie o reorganizáciu systému vzdelávania. Panovníčka poverila osobitnú komisiu úlohou vypracovať nový študijný poriadok pre katolícke školstvo v Uhorsku. Po desaťročnej práci predložili návrh reorganizácie Márií Terézií, ktorá ho 22.8.1777 schválila. Reforma vytvorila jednotnú školskú sústavu od základných škôl až po univerzity. Systém obsahoval študijný a disciplinárny poriadok, normy pre telesnú, rozumovú a mravnú výchovu. Školy sa delili na ľudové a latinské. Tri typy ľudových škôl poskytovali základné vzdelanie, štvrtý typ slúžil na vzdelávanie učiteľov ľudových škôl. Latinské školy mali tri stupne. Prvým boli gramatické triedy, druhým dve humanitné triedy, ktoré spolu s gramatickými tvorili gymnázium. Tretím stupňom boli akadémie, v ktorých mala dokončiť štúdium šľachtická mládež. Štát mal nad školami vrchný dozor. Udržiavať budovy škôl a platiť učiteľov mali samotné obce. V prepracovanom školskom systéme zo 4.11.1806 (tzv.druhé Ratio educationis) vznikli gymnáziá s vyšším kurzom filozofie, nazývané lýceá, právnické štúdium na akadémiách trvalo 3 roky, gymnázium malo 6 tried. Protestantské školstvo sa naďalej riadilo vlastným poriadkom.
Jozef II.
29.11.1780 zomrela Mária Terézia. Uhorským a českým kráľom sa stal Jozef II( rímsko-nemecký cisár od 1765).
Pätnásť rokov bol Jozef II. spoluvládcom svojej matky a za toto dlhé obdobie neuskutočnil veľa zo svojich plánov. Preto keď r.1780 nastúpil na trón, mal už pripravené konkrétne návrhy na zmeny. Základom jozefínskych reforiem je osvietenský absolutizmus postavený na princípoch Rousseauom hlásanej „spoločenskej zmluvy“ s heslom „bonum publicum“ (verejné dobro), na druhej strane je to centralizmus. Jozef II.
vydával väčšinu dekrétov pre celú ríšu – bez ohľadu na ústavnopolitické pomery, odlišný hospodársky a spoločenský vývoj jednotlivých krajín. Preto nie div, že jeho snahy sa stretávajú u šľachty s odporom. Vôbec nemal v pláne zvolať snem, nenechal sa korunovať a preto si od uhorskej šľachty vyslúžil prezývku klobúkový kráľ (kalapos király), v r.1784 za všeobecného pobúrenia stavov dal uhorské korunovačné klenoty previezť do dvorského múzea. Pri uskutočňovaní centralizačných reforiem však Jozef II. plne rešpektoval územnú integritu uhorského štátu a v mnohom smere anticipoval ďalší politický vývoj. Už v r.1782 spojil Uhorskú kanceláriu so Sedmohradskou kanceláriou, zrušil Uhorskú komoru a Kráľovský erárny úrad zriadený namiesto nej pripojil k Miestodržiteľskej rade, ktorú dal roku 1783 premiestniť do Budína. Roku 1785 zrušil starú stoličnú samosprávu. Celé Uhorsko rozdelil na desať administratívnych dištriktov na čele s komisármi, ktorých sám vymenoval. Pri tejto reorganizácií vznikli na Slovensku tri dištrikty: nitriansky, banskobystrický a košický. Prvý dekrét o zavedení nemčiny namiesto mŕtvej latinčiny ako úradného jazyka vydal 6.4.1784. Termíny všeobecného zavedenia nemčiny sa presúvali a nakoniec sám cisár čiastočne ustúpil. Zavedenie nemčiny narazilo súčasne na rozhodný odpor uhorskej šľachty. Dvorský dekrét z 27.12.1786 o pestovaní krajinských ľudových rečí sa stal jedným z úradných podnetov pre mladých „vlasteneckých filológov“, slovenských klerikov na bratislavskom generálnom seminári na čele s Antonom Bernolákom, k uzákoneniu prvej normy slovenského spisovného jazyka. Oveľa väčší význam pre rozvoj Slovenska by mali poddanské, daňové, súdne, cirkevné a školské reformy Jozefa II. Z nich skutočne trvalú hodnotu mal tzv.tolerančný patent, ktorý proti odporu uhorskej šľachty vošiel do života r.1781. Na základe tohto nariadenia môžu protestanti slobodne vykonávať bohoslužby a tam, kde žije aspoň 100 rodín, môžu postaviť kostol (bez veže a nie do ulice). Ďalej majú právo zastávať verejné funkcie a úrady, zakazuje sa náboženská diskriminácia v cechoch – zrovnoprávňujú sa s katolíkmi. Cisár obnovil platnosť tzv. Placetum refium, podľa ktorého má panovník právo kontrolovať pápežské buly na svojom území. Aj na Slovensku zrušil kontemplatívne rády ako spoločensky neužitočné a ich majetok prepadol v prospech štátu (najmä na školské ciele). Za vrchol jozefínskych reforiem sa považuje zrušenie nevoľníctva, ktoré sa v českých zemiach uskutočnilo v r.1781. U nás šľachta sa takémuto nariadeniu zúrivo bránila, dokonca dokazovala, že na Slovensku žiadne nevoľníctvo neexistuje.
Jednako z podnetu cisára vydala miestodržiteľská rada už r.1783 nariadenie stoliciam, podľa ktorého zemepáni nesmú prekážať svojim poddaným slobodne uzatvárať manželstvá, ísť na remeslo alebo štúdiá, ďalej zakazuje vymáhať neurbárske dávky a povinnosti a svojvoľne ich odstraňovať z usadlostí. Veľké povstanie rumunských poddaných, krvavo potlačené cisárskym vojskom, malo za následok, že Jozef II. vydal 22.8.1785 patent o zrušení nevoľníctva aj v Uhorsku. Nariadenie ruší „večnú pripútanosť roľníka k pôde“, poddaní môžu slobodne nakladať so svojím hnuteľným majetkom, nie však s poddanskou pôdou. Patent pre budúcnosť odstraňoval niektoré brutálne formy násilia, prispel k zvýšeniu triedneho a spoločenského sebavedomia poddaného ľudu. Jozefínska reforma poddanského súdnictva zlepšila aj u nás procesný poriadok, zabezpečovala poddaným úradného advokáta, odstránilo sa palicovanie ako trest, no súčasne sa posilnila aj právomoc stolice a tým aj nepriamo zemepána. Roku 1784 začal uskutočňovať súpis všetkého obyvateľstva. Šľachtu obzvlášť poburovalo a ponižovalo číslovanie aj jej domov-kúrií a kaštieľov. V nasledujúcom roku sa začali práce na daňovom katastri a v súvise s tým i meranie pôdy. Smrť prekazila Jozefovi II. dokončiť túto najďalekosiahlejšiu reformu. V rokoch 1787-1788 sa Jozef II. nešťastne zaplietol ako spojenec ruskej cárovnej
Kataríny II. do vojny s Tureckom. Poddaný ľud trpel regrutačkami a vojenskými dodávkami, k tomu sa pridali aj neúrodné roky a hlad. Keď r.1789 vypuklo proti viedenskému dvoru povstanie v Belgicku, vzplanula Francúzska revolúcia, a keď proti Jozefovi II.vystúpilo Prusko, začala sa otvorene búriť aj uhorská šľachta. V tiesnivej situácií, niekoľko mesiacov pred smrťou, odvolal Jozef II. aj pre Uhorsko všetky reformy okrem tolerančného a nevoľníckeho patentu. Žiadal si vraj na svoj náhrobný kameň vyryť epitaf: „Tu leží Jozef, ktorý mnoho chcel, no nič sa mu nepodarilo.“ Zomrel 20.2.1790.