Osud slovenských židov

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 6995×

Příbuzná témata



Osud slovenských židov

Po vzniku prvej Slovenskej republiky 14.3.1939 sa hľadalo riešenie tzv. židovskej otázky, ktoré by vyriešilo hospodárske, politické a kultúrne postavenie židovského obyvateľstva. Na Slovensku, kde asimilačné hnutie medzi Židmi bolo menšie ako napríklad v Maďarsku a Česku, boli Židia všeobecne chápaní ako cudzorodý element. Podpísali sa pod to staršie historické skúsenosti a predsudky, dobové predstavy a nedostatok vzájomnej ústretovosti a poznania. Vláda J. Tisu sa usilovala postupovať podľa tzv. kľúča 4% ( pomer židovského obyvateľstva k ostatnému obyvateľstvu ). Roku 1940 žilo na území Slovenska 88 951 Židov. Prvé vládne nariadenie, ktoré obmedzovalo občianske práva Židov, vyšlo 18.4.1939. Vymedzilo pojem „Žid“ podľa náboženského, nie rasového princípu. Židovské priemyselné podniky, obchody, živnosti, remeselnícke dielne, domy prešli za minimálne ceny do rúk tzv. kresťanských firiem, ich včerajších konkurentov, alebo si ich prisvojili záujemcovia z radov rodín politických prominentov. Likvidovaná bola početná vrstva židovských príslušníkov slobodných povolaní, advokátov, lekárov. Niektoré zamestnania, ako napr. redaktor, učiteľ, dôstojník nesmeli Židia vôbec vykonávať. Boli prepustení aj zo všetkých štátnych úradov a inštitúcií. Vykonávanie kvalifikovaných povolaní sa zákonom snažili zamedziť Židom na večné veky: nesmeli navštevovať žiadne školy okrem ľudových, i to iba zvláštne židovské školy a triedy, obmedzilo sa aj prijímanie za učňov na remeslo. Do septembra 1940 vyšlo celkovo 47 vládnych nariadení obmedzujúcich postavenie Židov, väčšina z nich však pripúšťala výnimky. Postupne sa siahalo na ich majetky ( napr. pozemková reforma 29.2.1940, prvý arizačný zákon 15.4.1940 ). Tieto zákony síce necitlivo zasiahli hospodárske zázemie Židov, úplne ich však nevyradili z hospodárskeho života krajiny. Od marca 1939 do konca r. 1941 opustilo Slovensko 6194 slovenských Židov. Zásadný medzník v ich postavení priniesli salzburské rokovania 28.7.1940. Na návrh A. Eichmanna prišiel do Bratislavy D. Widliczeny ako poradca pre židovské otázky pri slovenskej vláde s cieľom zbaviť Židov majetku a vysťahovať ich. Nový predseda vlády V. Tuka a minister vnútra A. Mach žiadali rýchle riešenie tzv. židovskej otázky. Dňa 3.9.1940 snem splnomocnil vládu urobiť všetky opatrenia na arizáciu – prechod majetku do rúk Nežidov, ktorá by Židov úplne zbavila majetku.

Vykonal sa súpis židovského majetku, podľa ktorého 54 667 osôb vlastnilo majetok za 4 322 239 000 korún a dlžoba na tomto majetku predstavovala 1 134 582 000 korún. Židovský kódex vyšiel ako vládne nariadenie 9.9.1941 podľa vzoru tzv. norimberských rasových zákonov. Na znenie kódexu, ktorý sa skladal z 270 paragrafov, dohliadal H. Globke, tvorca rozsiahlych komentárov k norimberským zákonom. Poje „Žid“ definoval podľa rasových kritérií: bola ním osoba, ktorá mala najmenej troch židovských starých rodičov. Miešanci sa pokladali za Nežidov. Uzatvárať manželstvo medzi Židmi a Nežidmi bolo zakázané. Židia museli chodiť označení žltou hviezdou. Radikálne bola obmedzená ich osobná sloboda. Nesmeli bývať na hlavných uliciach miest, chodiť do kín, divadiel, kaviarní, navštevovať výstavy, prechádzať sa v parkoch, navštevovať kúpaliská, vlastniť fotografické aparáty, ďalekohľady, vlastniť bicykle, telefón a používať ich. Listy a žiadosti museli označovať hviezdou, cestovať smeli len vo vyznačených vozňoch a s povolením úradov. Na ulici sa smeli pohybovať i nakupovať iba vo vymedzenom čase. Prezident J. Tiso presadil v Židovskom kódexe paragraf 255, podľa ktorého mohol udeliť výnimku a úplne alebo čiastočne oslobodiť od účinnosti tohto nariadenia. Začalo sa pracovať na zakladaní pracovných táborov pre Židov. Na Slovensku boli zriadené 3 pracovné tábory, ktoré mali charakter štátnych podnikov. Tábor v Seredi ( 1700 osôb ) sa špecializoval na stolárske práce a patril medzi najmodernejšie a najvýkonnejšie podniky na Slovensku. Tábor v Novákoch ( 1300 osôb ) sa špecializoval na výrobu konfekcie a tábor vo Vyhniach ( 400 ľudí ) na stavebné práce. Strážili ich oddiely Hlinkovej gardy. Dôverná konferencia nemeckých politikov vo Wansee 20.1.1942 rozhodla o „ konečnom riešení židovskej otázky“ vyhladením Židov. Keď Nemecko žiadalo zvýšiť počet slovenských robotníkov na práce do Nemecka, slovenské ministerstvo vnútra na rokovaniach ponúklo ako náhradu za požadované pracovné sily 20 000 Židov zo Slovenska. Na riešenie tzv. židovskej otázky vysťahovaním systematicky vplývalo Nemecko. V. Tuka sa dohodou bez vedomia vlády a prezidenta zaviazal vyviezť Židov. Deportácie zo Slovenska sa začali 25.3.1942 a zastavené boli v októbri 1942. Slovensko bolo prvým samostatným štátom, ktorý odsunul veľkú časť svojich Židov do koncentračných táborov, zároveň bolo prvým štátom, ktorý deportácie po správach o vyhladzovaní Židov zastavil. Do konca r. 1942 ich bolo deportovaných asi 58 000. Deportácie sa obnovili až v októbri 1944 po príchode nemeckej armády na Slovensko.

Celkovo bolo deportovaných približne 70 000 Židov, z toho asi 67 000 zahynulo v nemeckých koncentračných táboroch.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?