Niccoló Paganini životopis

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 4700×

Příbuzná témata



Niccoló Paganini životopis

Taliansky skladateľ, pedagóg a husľový virtuóz sa narodil 27.10.1782 v Janove na ulici Via Foresse del Colle, neskôr sa premenovala na Passo di Gatta Mora (Ulička u čiernej mačky) , ako jedno zo 6 detí Antónia Paganiniho a Teresy Bocciardo.
Patril medzi zázračné deti. Jeho otec ho naučil hrať na gitaru a mandolínu, až neskôr na husle. Prísny otec nútil malého Niccola k nekonečným hodinám hrania, dokonca aj hladného! Od svojho otca získal tiež záľubu k hazardným hrám. Malý Niccoló vedel už v siedmych rokoch zahrať z notového listu všetko, čo sa mu predložilo.
Hru na husle ďalej študoval u Giovanniho Costu, kapelníka katedrály San Lorenzo v Janove, u vynikajúceho huslistu Alessandra Rollu v Parme a u Gaspara Ghirettiho. Keď Rolla počul 13-ročného Niccola hrať, vrátil ho domov s odôvodnením, že ho už nemá čo naučiť. Kompozíciu študoval u Ferdinanda Paëra a Francesca Gnecca.
Od roku 1794 ako dvanásťročný koncertoval v talianskych mestách. Na jeseň roku 1801 koncertoval uprostred omši v kostole Santa Croce v Lucce. Hral dvadsaťosem minútový koncert, kde napodobňoval zvuky zvierat a iných hudobných nástrojov. Publikum bolo ním nadšené. Mal už vtedy obrovský úspech. Od roku 1805 po 1810 pôsobil ako kapelmajster kňažnej Elisy Bacchiochi, sestry Napoleona Bonaparta, s ktorou mal vraj ľúbostnú aféru. 28 ročný sa stal slobodným umelcom (1810).
Paganini hral na husliach guarnerkách, ktoré sa volali „Kánon“ a prišiel k nim zvláštnym spôsobom. Paganini, ktorý vo svojej mladosti viedol dobrodružný život, raz vraj v kartách prehral i svoje husle amatovky (husle z dielne Andrea Amatiho), takže nemal pre svoj koncert v Livorne žiaden hudobný nástroj. V tejto núdzi mu požičal husle – už spomenuté „Kánon“ – bohatý livornský obchodník Livron. Paganini hral na tieto husle tak krásne, že mu ich pán Livron daroval s podmienkou, že na ne nebude hrať nikto iný.
V roku 1828 sa začali slávne koncertné cesty Paganiniho po Európe. Prvá cesta ho zaviedla do Viedne, obecenstvo bolo nadšené a cisár Rakúska mu udelil čestný titul cisárskeho komorného virtuóza. Hudobná inšpirácia a nová ním objavená technika hry na husle umožnila Paganinimu počas koncertu improvizovať a prekvapovať neuveriteľnou muzikálnosťou spojenou so zázračnou husľovou virtuozitou.
Potom hral v Nemecku, v Paríži, v Anglicku, Škótsku, Írsku, Poľsku, Česku.

V Prahe v tamojšom Stavovskom divadle usporiadal šesť koncertov.
Mal obrovský úspech, pričom všade fascinoval obecenstvo neuveriteľnou technikou. Stal sa stelesnením romantického umelca, vyžaroval fantastické až démonické sily, vyvolával nadšenie. Mal neuveriteľne pohyblivú hmatovú techniku ľavej ruky, dokázal hrať extrémne široké zmeny polôh, používal „skákajúci sláčik“, dvojitý trilok, hru sláčikom a pizzicato ľavou rukou súčasne, dvojhmaty: tercie, sexty, oktávy, štvorhmaty, a to i ako behy , rozoznieval umelé a prirodzené flažolety, dvojitý flažolet, prelaďovanie strún robil podľa potreby. Niekedy zložil z huslí 3 struny a hral iba na samotnej strune G. To bol jeden z jeho majstrovských kúskov. O tejto strune sa hovorilo, že je vyrobená z čreva jeho zavraždenej manželky alebo milenky.
Obecenstvo nefascinoval len svojou dokonalou technikou a virtuozitou, ale aj svojím démonickým zjavom. Na koncerty prichádzal v čiernom koči ťahaným čiernymi koňmi. Nosil zásadne čierne oblečenie. Čierny redingot ešte viac predlžoval jeho vychudnutú postavu. Mal dlhé tmavé vlnavé vlasy, veľké uši, hlboké oči a mŕtvolne vychudnutú tvár.
Paganini nerád predvádzal svoju techniku, ale počas koncertu v Paríži v roku 1832 hral svoju Sonátu nepretržite v rýchlosti dvanástich nôt za sekundu. Iní hudobníci by za taký čas nestačili ani prečítať notový záznam. Jeho majstrovstvo bolo výsledkom geniálnej pamäti. Na koncerte si vystačil sám, nepotreboval podporu ostatných hudobníkov.
Paganini hrával na koncertoch len svoje skladby, ale väčšinou z nich nedovolili vydať tlačou, lebo ich považoval za svoje umelecké tajomstvo.
Aj diela, ktoré poznáme z notového záznamu, sú ochudobnené o virtuózne improvizácie, ktorými sústavne obohacoval svoju hru na pódiu. Bol nielen fenomenálnym huslistom, ale aj virtuózom hry na gitare. Mal slabosť pre gitaru.
Paganini uverejnil 24 Capriccií pre sólové husle op. 1, ktoré zložil vo svojich 17-tich až 19-tich rokoch, po šesť sonát pre husle a gitaru op.2 a op.3, Tri veľké kvartetá pre husle, violu, gitaru a violončelo.

Slávne variácie Nel cor piú non mi sento uverejnil najprv C.W.F.Guth v učebnici o Paganiniho umení hrať na husliach, ktorá vyšla po nemecky, anglicky a francúzsky.
Z koncertných diel, ktoré skomponoval pre husle a orchester, poznáme Koncert č.1 Es dur op.6, ktorý je zaujímavý tým, že husle sú notované v D dur, ale sú ladené o poltóna vyššie, aby mali jasnejší tón, Koncert č.2 h mol op.7, nazývaný aj La campanella podľa rondového finále, Variácie na tému Süssmayra La streghe op.8, tiež nazývané „Škrek stríg“, Variácie na anglickú hymnu God Save the King op.9, Koncert – Allegro Moto perpetuo op.11, Variácie Non piú mesta op.12 na Rossiniho Cenerentolu, Variácie I palpiti op.13 na Rossiniho Di tanti palpiti z opera Tankréd. V Paganiniho sólových koncertoch cítiť taliansku opernú melodiku, aj operné spôsoby. Po pompéznej príprave v orchestri zaznejú husle tak, akoby vstúpila na scénu primadona alebo primabalerína.
Z Paganiniho tvorby ešte poznáme 20 variácií Benátsky karneval (I Carnevale di Venezia) op.10 pre husle sólo, 60 variácií cez všetky tóniny na ľudovú pieseň z Janova Barucaba op.19 pre husle a gitaru a Les charmes de Padoue op.10 pre husle a klavír.
Nevytlačené zostali mnohé Paganiniho diela, Husľové koncerty č.3 E dur, č.4 d mol, č.5 a mol – zachoval sa len part husiel, Napoleon – sonáta pre husle na G strune s orchestrom, kvartetá pre husle, violu, gitaru a violončelo. Hra na G strune bola jednou z výnimočných schopností Paganiniho majstrovstva. Koncert č.3 E dur z roku 1826 premiéroval až Henryk Szeryng roku 1971.
Posledné desaťročie Paganiniho života je desaťročím jeho slávy, od roku 1830 do roku 1840 obdivovali jeho umenie ľudia celej Európy. Dokázal zjednotiť všetky možnosti husľovej hry, ktoré objavili pred ním, obohatil ich o nové geniálne poňatie výpovede, zvukové čaro a vystupňovanú techniku. Uskutočnil zdanlivo nemožné, preto sa jeho život začal spájať s legendami.

Hudobný génius Paganiniho a jeho excentrický vzťah viedli k chýrom, že mu pri mimoriadnej hre pomáha sám diabol. Jeho publikum si často nevedelo vysvetliť úžasný spôsob jeho hry, preto vznikali chýry, že uzavrel zmluvu s diablom. Preto ho nazývali aj „Diabolský huslista“ alebo „Diablov huslista“. Paganiniho fantázia, výrazová sily a zdanlivá neobmedzenosť tvorenia, jeho bezhraničné schopnosti silne zapôsobili aj na skladateľov a interpretov v 19.storočí. Paganini inšpiroval Chopina, Schumanna, Liszta. Vďaka jeho inšpirujúcej sile obohatil Chopin svoje klavírne majstrovstvo, Schumann zanechal štúdia a stal sa klaviristom a skladateľom, Liszt rozvinul techniku klavírnej hry a stal sa najväčším klavírnym virtuózom 19.storočia.
Paganiniho skladby inšpirovali celé generácie skladateľov, ktorí ich spracovávali vo svojej tvorbe – Capriccio č.24 inšpirovalo skladateľov ako boli Schumann, Brahms, Blacher, Lutoslawski, Lloyd Weber, Rachmaninov, Schnittke. Jeho koncerty inšpirovali zase Liszta a Berlioza.
Berlioz napísal skladbu Harold v Itálii pre Paganiniho violu. Talian ho však odmietol hrať, pretože ako vravel, skladbe chýbala virtuozita.
Paganiniho obdivovali aj básnici, spisovatelia a maliari tej doby.

Patrili k nim napríklad George Sandová, Rossini, Cherubini, Heine, Goethe, Thomas Moore, Ludwig Harlish a iní.
Heinrich Heine o ňom povedal po jednom koncerte: „ Bola to hudba, akú ucho nepočulo, akú si len srdce dokáže vysnívať“.
Ludwig Harlish povedal: „Po každom jeho ďalšom vystúpení sa šírilo presvedčenie, že je to najväčší huslista všetkých čias “.
Všetci velikáni 20.storočia okrem komornej hudby, džezu a cigánskej hudby sú v tej či onej miere dediči Paganiniho.
V časoch najväčšej slávy Paganini hral trikrát do týždňa. Únavné cestovanie, prepracovanosť a ďalšie exesy zničili jeho zdravie. Keď sa v roku 1834 vrátil do Parmy, kde slávil svoje prvé koncertné úspechy, bol už vyčerpaný, osamelý a nevyliečiteľne chorý.
V roku 1839 sa mu ešte viac zhoršilo zdravie, preto sa presťahoval do Marseille, kde predpokladal lepšie prostredie. Zimu prežil v Nice, kde 27.5.1840 umrel na tuberkulózu hrdla.
Svojim sestrám, synovi Achillovi a milenke Antónii zanechal po sebe obrovský majetok vrátane 11 „Stradivárok“ a ďalších slávnych huslí. Mýty o jeho osobe neutíchli ani po jeho smrti. Keďže nechcel posledné pomazanie, cirkev ho odmietla pochovať. Jeho pozostatky nakoniec uložili do zeme až po piatich rokoch na opakovanú žiadosť rodiny. Ečte dvakrát ich aj tak vykopali a až v roku 1876 ich navždy previezli do hrobu v rodnom Janove.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?