Motív lásky k domovu, rodnému kraju a človeku v tvorbe slovenských povojnových

Kategorie: Literatúra (celkem: 528 referátů a seminárek)



Motív lásky k domovu, rodnému kraju a človeku v tvorbe slovenských povojnových

Motív lásky k domovu, rodnému kraju a človeku v tvorbe slovenských povojnových
básnikov


Roky 1945 – 1948 v slovenskej literatúre v poézii, próze i dramatickej tvorbe – možno charakterizovať ako 1 z najdramatickejších a najzložitejších časových úsekov. Viaceré poprední spisovatelia sa dostali do väzenie, boli na úteku alebo žili zastrašení v ústraní. Prvé povojnové roky – vyšli básnické diela, ktoré vznikli počas vojny, lebo nemohli vyjsť, lebo boli výrazne protifašisticky a protivojnovo zamerané. (J. Jesenský – Na zlobu dňa II., Čierne dni (obe 1945), F. Kráľa – Z noci do úsvitu (1945), J. Smreka – Studňa – 1945, L. Novomeského – Pašovanou ceruzkou (1948). Takáto tvorba však už pre ďalší literárny vývoj neprinášala nové podnety.
Nadrealisti – Povojnovú poéziu doslova opanovali nadrealisti. (Reisel, Brezina, Žáryho, Bunčák, Lenko). Nadrealisti prestali experimentovať, uskutočňovať riskantné cesty za objavmi a vracali sa nostalgicky na rodný „prípecok“, aby tu maskovali tienisté stránky tých rokov (A. Morenčin). Básnický nadrealizmus sa na Slovensku stal literárnohistorickým javom ukončeným r. 1945. Moderná katolícka tvorba- 1945-1948, katolícka moderna, vlastnila 2 tlačové orgány Nová práca, Verbum. Po vojne sa uviedli týmito zbierkami básní: J. Haranta V najkrajšej domovine, Pavol Gašparovič Hlbina – Mŕtve more, Mračná a Podobenstvá, J. Motulko – V mimózach vietor, Janko Silan – Piesne so Ždiaru, Úbohá duša na zemi, Karol Strmeň – Testament, S. Veigl – Kvety v troskách, Volanie z diaľky, Láska a smrť a Gašpar Zvonický – Mýtnik pred Madonou. V tvorbe rozvíjali vlastný program, ktorý nemienili podrobiť rekonštrukcii – preto 4 emigrovali – R. Dilong, K. Strmeň, M. Šprinc, G. Zvonický, J. Silan vnútorná emigrácia, J. Haranta – odmlčanie. Valentín Beniak, Ján Smrek, E. B. Lukáč, 1. z nich odsúdený a uväznený, Smrek s Lukáčom sa museli „odmlčať“, pretože ani po r. 1948 nechceli zmeniť svoju duchovnú orientáciu. Odsúdenie, uväznenie a vyhostenie z literárneho umeleckého života postihlo aj Laca Novomeského. Metóda socialistického realizmu – literatúra sa má prudko priblížiť ku skutočnosti, lenže o tom , čo je skutočnosť, rozhodovali ideologické koncepcie a predstavy. Literatúra nestvárňovala skutočnosť taký, aká bola, ale „skutočnosť falošných ideologických predstáv, skutočnosť viac želanú a naplánovanú ak reálne jestvujúcu.“

Ján Kostra – pochádzal z Turčianskej Štiavničky. Po maturite odchádza študovať architektúru do Prahy. R.

1934 zanechal štúdium a nastúpil vojenskú prezenčnú službu v Levoči. Po návrate – bankový úradník v Blave, neskôr pôsobil v slovenskom rozhlase, bol šéfredaktorom Kultúrneho života. Tvorba: Hniezda – zbierka básní, do popredia sa dostávajú motívy bezstarostného detstva, domova a ženy. Moja rodná – zbierka básní, prehĺbenie motívu domova, autor vyslovil aj svoje osobné odmietavé stanovisko voči fašizmu – Nočný pochod, Demobilizácia, Nie. Básnické diela z obdobia 2. sv. vojny: Ozubený čas, Puknutá váza, Všetko je dobre tak, Ave Eva, Presila smútku. Ozubený čas a Všetko je dobre tak – vyšli pod pseudonymom Ján Medník prevládajú sklony básnika k smútku – citlivo prežíva tragiku doby. Ave Eva – lyrická poéma, je to ľúbostné vyznanie básnika žene. Na Stalina, Za ten máj, Javorový list – básnické zbierky, vydal ich pod vplyvom socialistického realizmu. Šípky a slnečnice, Báseň, dielo tvoje – básnické zbierky, nadväzuje na tvorbu spred r. 1948, obsahujú viac prírodnej a intímnej než občianskej lyriky. Každý deň – básnická zbierka, estetický a humanistický predvrchol jeho vývinu. Len raz – 2. časť zbierky nazval Zmiešané sonety – lyrické úvahy, predstavujú sumu básnickej životnej múdrosti. Umelecký vrchol tvorby. Preklady: Villonov Malý Testament, Baudelairovu Kyticu z Kvetov zla, Goetheho Čarodejníkovho učňa, Gorkého básnickú skladbu Dievča a smrť, z českej poézie: Máchov Máj, Nezvalovho Edisona. Do súčasnej spisovnej slovenčiny prebásnil Hollého Selanky. Ján Kostra – Moja rodná
Zachytáva motívy domova, lásky k milej a svojej matke. „Zachcelo sa mi zrazu šepkať slová Moja rodná“ – chce vyznávať lásku rodnej vlasti – intímna chvíľa. V 1. verši – hovorí o sebe. 2. sloha – hovorí za všetkých: „…ďalekým mestám vyznávali lásku“ – hovorí o svojej generácii, ktorá odchádza študovať do Európy, vo svojej tvorbe obdivovali všetko zahraničné. „…a bledým kráskam posielali verše“ – hľadali devy v cudzine. 3. sloha – kompozícia je založená na kontraste – vyznáva lásku mestám „…a ty si zatiaľ vyčkávala na mňa…“. Dozvedáme sa, že moja rodná – oslavuje svoj rodný domov – Slovensko, „- ty verná rodná hruda kamenistá; dodáva, že Slovensko bolo biedne – pás poľa zemiakového, pokorný ovsík chudoby, trka na medzi. 4. sloha – personifikuje moja rodná – na milú, ktorá ho čaká – vyšiva, lebo čaká milého, panenská, čistá. 5.

sloha – „Ty bosá kráľovná moja pastierka jahniat najbelších“ – jeho kráľovná, vyznáva jej svoju lásku, berie náboženskú terminológiu, najvyšší stupeň vyznania lásky „svätica slnkom opálená, práčka podkasaná“ – je preňho zbožňovaná, čistá, nedoknutá. Kompozícia – gradácia – stupňuje svoju lásku. 6. sloha – „Vidím ťa na prahu domova. Oheň praská v kozube západu“ – západ – symbol vojny na západe.
Matka čaká na oneskorencov, personifikuje moja rodná na matku, ktorá naňho čaká. Nikto nečaká len matka. Záver: 7. sloha – návrat domov a nikdy neopustí rodnú – „palicu lámem družku blúdení“ – definitívne rozhodnutý neodpustiť rodnú vlasť – „zhadzujem na prah mošnu žobrácku.“
Napísať túto zbierku ho dohnali výčitky a túžby, že opustil rodnú vlasť a odal sa západu a túžby vrátiť sa.
J. Kostra – Snliečko septembra – zo zb. Hniezda
Celá báseň spomienkou na 1. rok v škole, na jeho prvú učiteľku. 1. sloha – veľ zdrobenín – detský svet, pre prváčika je škola, to na čo sa veľmi teší, niečo krásne – ružové jabĺčko. 2. sloha – „A potom príde pani učiteľka v bielučkej blúzke ako anjel svätý – prvá láska, ešte nevedel napísať i – a ona nevedela ako ju máš rád a dávala ťa kľačať. „Sklené guľky raz si ku nej zakotúlil“ – aby si ho všimla, predstavuje možno snáď slzy. On od nej čakal, že bude jemná, nielen múdra, ale bola hrubá, bila ho, ale on ju stále miluje a vidí ju ružovo a beží odrezať prúty na vlastné srdce. Škola – prvé stretnutie s láskou, ale aj zlobou, krutosťou u človeka, ktorý miluje, čaká len dobré. „Ono sa nevie čo je v láske bič a čo sú dlane vrúce.“

Pavol Horov – vlastným menom Pavol Horovčák, narodil sa v Bánovciach nad Bebravou, študoval na učiteľskej akadémii v Blave, po r. 1645 učil v Čani a v Michalovciach, po vojne pracoval vo vedúcich funkciách v Č-S rozhlase v Košiciach, potom vo vydateľstve Slovenský spisovateľ a vo Zväze slovenská spisovateľov v Blave. Od r. 1954 sa venoval iba lit. práce.
Tvorba: Zradné vody spodné – básnické prvotiny, zbierka sa člení sa na 2 časti: Mimóza – prevláda intímna a prírodná lyrika. 2. Na sklonku – básnikov postoj k aktuálnym spoločenským udalostiam. Nioba matka naša básnická zbierka, jadro zbierky tvoria cykly: Nioba matka naša, Nápisy na hroby, Trhlinou krvi. Návraty – zbierka, 1. časť s rovnomenným názvom je autorovou umeleckou autobiografiou, v 2. časti básnickej zbierky (Zemplínske variácie) sa vyznáva zo svojej lásky k rodnému Zemlínu. Defilé – zbierka, vrátil sa k téme 2. sv. vojny, k utrpeniu, ktoré priniesla. Moje poludnie, Slnce nad nami – zbierky, stotožnil sa s budovateľským úsilím. Vysoké letné nebo – básnická skladba, návrati do rodného kraja, Návraty – zbierka, autora motivovala smrť matky, motívy detstva a zemplínskej prírody.

Koráby z Janova – zbierka, vznik súvisí s pobytom v Taliansku, Ponorná rieka – zbierka, venoval ju Novomeskému. Asonancie, Z posledných, Torzá – výbery z pozostalosti. Prekladateľ z poľskej, bulharskej a ruskej literatúry. Náhodné stretnutie – kniha prekladov (europóski a orientálni básnici). Pavol Horov – Nioba matka naša – (opora matky v blížiacom sa nebezpečí) báseň obsahuje motívy premeny – metamorfózy. Bola napísaná v roku 1942 v období vojny. Ukážka v čítanke je napísaná asociátivnou podobou, t. j., že jeden obraz v ňom evokuje, tvorí vyvoláva ďalší obraz, ďalšiu spomienku. Je to vlastne spomienka na vojnu a na otca a matku. Básnik spomína vtákov. Sú to symboly lietadla symboly vojny, slobody, voľnosti. Síce ešte neskončila 1. sv. vojna, ktorá prináša strach a biedu, začína sa už 2. sv. vojna, „Vietor požiaru“ – vojnu… „Vták s roztrieľanými krídlami“ – prinášajú biedu a zlo. Zažíhajú nebezpečie. „Dve bludné sestry koľajníc…“ – symboly dvoch nepriateľov, nie nevie, kde sa stretnú, kedy sa spoja. Básnik túži, aby zakopali vojnovú sekeru, aby vojna bola už iba spomienka na staré časy. Okrem vojny spomína na otca. Jeho otec – zomrel počas vojny, nikdy ho nepoznal, a preto si ho predstavuje s dierou uprostred čela, s vytekajúcou krvou z pŕs. Menuje rieky, kde padlo mnoho ľudí. Jeho otec padol za cisára. Straší ho predstava o prítomnosť otca a vojny, pretože nemá silu zabrániť tomu. Spomína aj na matku. Ona hoci plakala, stále plakala, bála sa zhasiť lampu a bála sa tmy v strašidelnom dome, vždy čakala. Pod tmou si predstavuje vojnu a matku ako svetlo v tme. Strašidelný dom – obraz ľudstva a strašná situácia pred a počas 2. sv. vojny. Nioba – symbol materinskej lásky, ale aj symbol pýchy a lásky ku svojim vlastným deťom. Kráľovná Tíb, mala 7 dcér a 7 synov. Ju urazili smrteľníci, hoci to nikdy nesmeli. Až pri smrti poslednej dcéry si uvedomí, čo vykonala. Vojtech Mihálik – 1926-2001, rodák z Dolnej Strede, Gymnázium Trnava, Filozofická fakulta UK v Blave slovenčina a filozofia. Redaktor vo vydavateľstve Kniha a Slovenský spisovateľ, v časopise Československý voják. Anjeli – debatujúca básnická zbierka, Plebejská košeľa – smeruje k poézii socialistického realizmu. Tŕpky – publikuje básne o osudoch žien: vdov, opustených, stareniek – učiteliek, bezdetných, márne snívajúcich o láske a porozumení. Appassionata, Útek za Orfeom – básnické diela, Sonety pre tvoju samotu – knižka, ľúbostné sonety. Posledná prvá láska – intímne a ľúbostné vyznania. Trinásta komnata – básnická zbierka, hovorí o mravnej povinnosti človeka uvedomiť si pravdu o sebe.

Účasť, Velebný pán Madunič – zasvätená knižka J. Hollému. Prekladal najmä grécku a antickú literatúru (Sofokles, Aristoteles, Ovídius), poľskej poézie (J. Slovwacki, J. Tuwin). Knižný výber z prekladate. tvorby – Preklady. Vojtech Mihálik – Krájanie – zo zb. Tŕpky – námetom mnohých básní je ľudské utrpenie, predovšetkým ženy – názvom prebratý od Tajovského. Krájanie – používanie zmyslových slovies – skučal, rozbíjali sa, kričali, zaškrípel, vyletel – zvukový vnem. Vynikajúco zobrazil trápenie ženy, ktorej odchádza muž. Vnára sa do citov opustenej ženy. „Tak predsa odišiel, zostala sama v byte.“ – stále dúfala, že ostane, ale zisťuje, že to bol definitívny odchod. „Tá druhá má boky, vie ponúknuť pohár smiechu,…“ – dáva do kontrastu dve ženy. Tá, ktorá mu ponúkla telo a tá, ktorá mu ponúkla srdce. „Odišiel, v kúpelni neutrel penu z mydla a zabudol zhasiť lampu.“ – snáď posledná nádej alebo vyjadruje jeho neporiadnosť. „Na oknách praská prievan, slepá samota naráža odo stien, tesno je súmraku.“ –zrakovo a sluchovo vníma, že je sama. „Schytila srdce do oboch rúk, položila ho na stôl,…“ – začína prehodnocovať celý ich vzťah. „Skučalo, skučalo srdce, pod nožom triasol sa jeho nárek a z jeho neznámych hlbín padali fádne roky,…“ – bol to muž, ktorý nevnášal do vzťahu oživenie, vzťah bol fádny, rovnaký, jediné, čo ostalo boli: „nádeje skrvavené, zadreté triesky,…“ „…tisíce vydrhnutých dlážok, tisícky hrncov a túžob a krokov,…“ – snažila sa vždy zanechať čistotu, poriadok, aby sa vždy spolu dobre cítili a chcela aj čistotu vzťahu. „A žena krájala, krájala srdce mechanicky a dôkladne a stále bolo čo krájať a stále padalo haraburdie, spomienky, vášne a sľuby, rozbíjali sa kričali.“ – vylučovala zlé veci zo vzťahu, osamotenosť vníma znovu sluchovo. „Napokon predsa len zaškripel nôť až na samom dne srdca, zaškripel, vyletel z ruky.“ – koniec spomienkam. „a žene sa prvý raz podlomili kolená, prvý raz vybúšil plač. Tam na dne ležal malý čierny kameň, nezraniteľný, zabudnutý kameň, láska.“ – vyplakala sa, aby si uľavila. Úplne na dne srdca našla lásku, ktorú nosila. Našla na dne nezraniteľný kameň – lásku a stále ho však ľúbi.
V. Mihálik – Hosť zo zb. Neumriem na slame. Musíme poznať lásku medzi Sládkovičom (Braxatorisom) a Márínou Píšlovou. Kurzíva je predelené písmo Maríne a stojate písmo – autor sám básnik alebo náhodilý návštevník antikvariátu (obchodu). Zákazník chce kúpiť knihu od Sládkoviča. Zákazník si ho vážil – pán Braxatoris. Marína nepochopí, že hľadá knihu, ona si myslí, že hľadá osobu.

Marína je chladná, neváži si knižku, ktorú dostala od Braxatorisa, nevďačná, nevzdelaná: „Venoval mi aj knižku, totiž dosť je to tenké, veršov pár … ja dobre viem, že o mne písal, ale dáke sprosté to je …, že riadka z toho nechápem.“ Prednosť pred skutočnou láskou dáva peniazom. „… do zabezpečeného živobytia bohato, šťastne som sa vydala.“
(Sládkovič sa zoznámil s Máriou Pišlovou v Bánskej Štiavnici, kde Andrej vyučoval v meštiackych rodinách, kde učí Máriinho brata. Je donútená vydať sa za bohatého Geržu. Ona mu píše, ako sa má zle a ako ho ľúbi. On jej neopísal list, kde by jej vyznal lásku, ktorú ku nej tak veľmi cítil – nebojoval o vzťah). Milan Rúfus – 1928, básnik, esejista, prekladateľ, vysokoškolský pedagóg, najvýznamnejšia osobnosť slovenskej literatúry svojím hlbokým mysliteľstvom. Narodil sa v Závažnej Porube – Liptov, gymnázium v LM, FFUK v Blave – odbor slovenčina – história.
Prvotina – Až dozrieme – 1956, téma – vojna, domov, matka, otec, starí rodičia, úvahy SNP, poslanie poézie. Zbierky: Chlapec, Chlapec maľuje dúhu, Zvony, Stôl chudobných , Óda na radosť – básnická skladba – kniha životnej súvahy, Triptych, Kolíska, Neskorý autoportrét, Studnička. Spolupráca s umeleckým fotografom Martinom Martinčekom vznikajú „dvojspevy“: Nezbadaný svet, Ľudia v horách, Hora, Báseň o Kriváni. „Dvojspev“ s maliarom grafikom Ľudovítom Fullom: Kolíska spieva deťom, Hudba tvarov. Sprevádza veršami obrazy Miloša Bazovského: Hľadanie obrazu. Knihy veršovaných rozprávok: dotyk s Dobšinským: Kniha rozprávok, Sobotné večery, Tiché papradie – triptych, Rozprávočka veselá, zostaň ešte s nami, Modlitbičky, Lupienky z jabloní, eseje: - Človek, čas a tvorba, Štyri epištoly k ľuďom, O literatúre. Prekladá z čestiny, ruštiny, H. Ibsena. Pamätníček, Prísny chlieb – 1987, Čítanie z údelu – 1996, Vážka – 1998, Malá nočná hudba – 1998/99, Trojveršie s krížom – 1999, Jednoduchá až po korienky vlasov – 1999. Rúfusova myšlienka: „Až ten kto veľmi miloval, vi čo je to mať dieťa“. Miroslav Válek – 1927 – 1991, narodil sa v Trnave – gymnázium a obchodnú akadémiu. Študoval na VŠ obchodnej v Blave. Pracoval ako redaktor v rôznych časopisoch, dôležité bolo jeho účinkovanie v Mladej tvorbe, kde bol od r. 1962 – 1966 šéfredaktorom a v literárnom mesačníku Romboid. Pôsobil ako predseda Zväzu slov. spisovateľov. Bol politicky aktívny v komunistickej strane a štátnych fciách. V r. 1969 sa stal ministrom kultúry SSR až do r. 1988. zomrel v Blave.
„Mierou politiky v poslednej inštancii bude vždy človek“. Jeho poézia – pokračovateľ I.

Krasku, záchranné volanie po ľudskej bytosti, existencialistický rozmer, sklamanie zo seba a z iných, večný nepokoj, jeho poetika je nadčasová, čistá mužská dôstojnosť, dokáže sa vyrovnávať s fenoménom utrpenia, básnik – živel – jeho poézia nie je živelná, mnohorozmerná poézia, bolesti vkladal do poézie, básnik živlov, má korene v Kráľovej vzbure, Mináč o ňom napísal esej: Báseň ako nevyhnutnosť – pri príležitosti 60. narodenín. Slovo – „cudzí osud nech ťa bolí viacej ako vlastný – v živote i v básni“. Válek nemá hrob – jeho popol je rozptýlený na Rozptylovej lúčke pri bratislavskom Krematóriu – „pravda sa rodí v sporoch“. Pavol Janík – Osamelý blesk – báseň venovaná Válekovi po jeho smrti. „Keď iní hádžu do mňa kameňom, nehádžem chlebom, ja chlieb podávam, a podal mi ruku“. „Silu umu často zdolá sila zrád“.
Dotyky – prvotina, vyvolala veľký ohlas kritiky a bola udalosťou v lit. živote. Príťažlivosť – druhá zbierka, osud človeka v modernej civilizácii. Válkove texty sú viacrozmerné a viacvýznamové. Autor vnútro človeka neustále konfrontuje s vonkajšou realitou, ktorú reprezentujú civilizačné problémy a tlaky na jeho psychiku. K téme 2. sv. vojny sa vracia v citovej básni Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Svoju tvorivú metódu prehĺbil v zbierkach Nepokoj, Milovanie v husej koži. V niektorých textoch sa odrážajú konkrétne udalosti, ktoré v čase, keď ich autor písal, otriasli takpovediac celým svetom. Slovo – básnická skladba, venoval ju „komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom“. Z vody – básnický cyklus, vrátil sa k intímnej tematike. Ide o ľúbostnú lyriku reflexívneho zamerania, vyjadrujúcu radosť i bolesť, o lyriku, kt. sa prelínajú rôzne prírodné motívy. Veľká cestovná horúčka pre malých i veľkých, Do Tramtárie – poézia pre deti sa vyznačujú tematickou nápaditosťou, vtipom, slovnou hrou, skvelými rýmami. Prekladal z poľskej (J. Tuwin), ruskej (A. Voznesensij, G. Ajgi), nemeckej (R. M. Rilke), francúzskej (P. Verlaine), poézie, ale aj amerického beatnického básnika G. Corsa. O literatúre a kultúre – publikácie – svoje názory – neraz podnetné – minister. M. Válek – Jablko – téma: vzťah 2 ľudí, muža a ženy, v rozchode. Autor priznáva vzťah k nedozretému zelenému jablku. Idea: je vyjadrená v pohybe (Jablko zo skrine sa skotúľalo – niečo sa stalo, znenazdajky, prekvapený, náhle sa niečo udialo). Epická báseň – je tu príbeh, dej. Keď sa niečo stane, tak zbystríme pozornosť – sluchový vnem (skotúľalo sa, muž hovorí: „Tak si baľ svoje veci a môžeš ísť“ – žena sa ešte viac preľakne, niečo neočakávané). Žena reaguje – Oprela sa chrbtom o dvere – nezvládla tento výkrik, moment prekvapenia – zvukový vnem spolu so sluchovým – vykríkla očami: „Pre Boha, ťa prosím nie – reaguje svojským spôsobom. Muž je rozhodnutý, že to chce ukončiť. „Zdvihol som jablko zaprášené a ešte zelené – stereotypný vzťah, nedozretý, fádny, jednotvárny.

Položil som ho na stôl – symbol rodiny, v konkrétnej miestnosti – skriňa, stôl, dvere. Neprestávala prosiť, prišla ku stolu, plakala – ku stolu, kde sa schádza celá rodina a plakala – očista, úľava. Pozerala na mňa, utierala jablko, plakala – chce očistiť vzťah. Polož to jablko a choď – pevne rozhodnutý, že má žena odísť. Otvorila dvere, zbledol som a povedal som: „Zostaň! Ale ona si zbalila svoje veci a odišla – muž to nečakal, myslel si, že ostane, ale ona sa rozhodla. Jablko zo skrine sa skotúľalo – znovu nečakaná situácia.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?