Objednajte si podklady pre seminárne práce, referáty, slohové práce a iné odborné texty na www.seminarkybezprace.sk

Milo Urban Živý bič

Kategorie: (celkem: 853 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. července 2006
  • Zobrazeno: 9623×

Příbuzná témata



Milo Urban Živý bič

Obsah:
Román Živý bič bol jedným z prvých diel slovesnkej medzivojnovej prózy, ktoré už v 30. rokoch začali v prekladoch prenikať aj do sveta. Milo Urban sa ním zaradil medzi autorov románových diel o prvej svetovej vojne, aké od začiatku 20. rokov začali vznikať v literatúre európskych krajín a v USA (Henri Barbuse: Oheň. Roland Dorgelés: Drevené kríže. E. M. Remarque: Na západe nič nového. A. N. Tolstoj: Krížová cesta, Ernest Hemingway: Zbohom zbraniam a i.).
Témou románu je prvá svetová vojna.Dej sa však neodohráva na fornte, ale autor opisuje jej vplyv na život ľudí v horniackej dedine Ráztoky. Vojna ničí majetky, zabíja a mrzačí ľudí bez dfrozdielu a psychicky zaťažuje chrakatery jednotlivcov a ich konanie. V pozadí osudov hrdinov románu stojí dedina ako celok. Urban neidealizuje pomery v nej, ale zobrazuje krutosť a surovosť v konaní niektorých postáv, alkoholizmus a násilie. Vplyv vojny zobrazil M. Urban na osudoch viacerých obyvateľov Ráztok. Spomedzi nich však do popredia vysunul Adama Hlavaja, človeka jednoduchého, no pritom aktívneho, obetavého, priateľského, vedomého si svojej ľudskej dôstojnosti. Ďaľšie postavy:
Eva Hlavajová, Adamova žena, ktorá trpí odchodom mužas na fornt, a tak sa stáva ľahkou korisťou notára Okolického. Eva je jednou z mnohých obetí vojny v zázemí. Dotkla sa jej vwšetka krutosť a surovosť tohto obdobia.
Notár Okolický patrí k zhýčkaným reprezentantom vyššej triedy, tkorý trpí positom strachu a neuspokojenosti zo života. Osobuje si právo i moc zasahovať do osudov ľudí len pre svoje nezopovedné pobavenie.
Ilčíčka, jednoduchá sedliačka, ktorá sa inštinktívne búri proti každej nezmyselnej krutosti a keď jej na fronte zastrelia jediného syna, stáva sa otvoreným hlásateľom všetkej pravdy, rebelantom proti existujúcemu poriadku. Román sa skladá z dvoch častí - Stratené ruky a Adam Hlavaj.
I. Stratené ruky
Spočiatku obyvatelia Ráztok ani nevedeli, čo sa deje. Vojna sa ich ešte priamo nedotkla. Až keď začalo mužov v dedine ubúdať, prišli rekvirácie, prichádzali oznámenia o smrti, začal zaznievať plač a na ľudí sadol strach. Vojna trvala už tri roky.
Aj Ilčíčkin syn dostal povolávací rozkaz. Najskôr bol hrdý na to, že ho považujú už za chlapa, lebo v dedine naňho pozerali ako na chlapčíska. Matka ho vychovávala sama a znamenal pre ňu život. I pre Štefana matka znamenala istotu a bezpečie. V ich dome panoval pokoj a zhoda.

Po devätnástich rokoch, počas ktorých pociťoval len lásku a nepoznajúc niž hrozné a zdrvujúce, viezol s na rebrináku s ostatnými do mesta na odvod.
Štefan Ilčík tými dojmami, ktoré sa tu valili naňaho zo všetkých strán, bol doslovne ohlušený. Postupne si začal uvedomovať, že vojna je veľké zlo a všetky rečí o vlasti, za ktorú musia bojovať, je lož.
V dedine sa začalo klebetiť o Eve Hlavajovej, ktorej muž musel tiež narukovať, že je v druhom stave. Nikomu to však nešlo do hlavy. Bola mladá, iba niekoľko rokov vydatá a mala krásneho synčeka. Každý sa pamätal, ako omdlievala, keď Adam odchádzal. Veľa za ním plakávala, bolo vidieť, že ho má rada. A tu, po roku, už sa o nej hovorí.
Notár Okolický mal 45 rokov. Mal rád svoje pohodlie a zúril, keď ho niekto vyrušoval pri jeho poobedňajšom odpočinku. Slúžka Marka ohlásila príchod richtára Vorčiaka. Prišiel oznámiť, že Ilčíčka búri dedinu, lebo jej odobrali jediného syna na vojnu. Okolickému však nezáležalo na mienek ľudí. Vlasť potrebuje chlapov a teda je ich svätou povinnosťou slúžiť jej. Prikázal pobrať dedinčanom dobytok do posledného kusa, lebo vojsko nesmie hladovať. Bol zvedavý, či sa niečo v dedine nepovráva.Dozvedel sa, čo chcel. Hlavajová, ktorá chcela vyreklamovať muža z vojny, čaká dieťa. Richrát však nevedel, kto je otcom, alebol si istý, že keď sa Hlavaj vráti z vony, tak sa ukrutne pomstí.
"Notár Okolický bol človek, ktorý, keď treba bolo, vedel sa aj ovládať. Ale nebolo to ovládanie sa mužov priamych vo svojich úmysloch. Bol to akýsi zlý pokoj, úlisnosť, ktorá k jeho hrmotnej postave nijako nesvedčila. Bola to jeho najnebezpečnejšia maska, ktorú naťahoval na tvár len v najchúlostivejších položeniach."
Žena, ktorej sľubil vyreklamovať muža z vojny, ak mu bude po vôli, vstúpila do miestnosti. Potvrdila mu, že čo sa povráva v dedine, je pravda. Notár bol nahnevaný. Sľúbil, že keď nepovie, kto je otcom jej dieťaťa, pokúsi sa Adama naozaj dostať z vojny domov.
Aj Ilčíčka si chcela vyreklamovať syna u notára, ale on ju odmietol a obvinil z buričstva. Vtedy sa už neovládala a vidiac pred sebou chlapa v plnej sile, úradnú osobu, s hroznou nenávisťou v hlase vykríkla: - Vy ste notár? Vy nie ste notár, ani človek, ale.. zloduch!
V dedine sa rýchlo roznieslo, čo sa stalo u Okolického. Ľudia krútili hlavami, lebo ešte sa u nich nestalo, aby sa niekto vrchnosti postavil, najmä žena. A schvaľovali jej to. Čakali, aký trest ju za to stihne.
Ilčíčkin syn sa dostal k honvédom do Trenčína. Mládenci boi otupení a ani u jedného nebolo vidno nadšenie z toho, že ide bojovať za vlasť. Postele v kasárňach sa hmýrili všelijakým hmyzom, uniformy pichali. Svoje napätie si uvoľňovali v hovorení nechutných vtipov a používaním surových slov.

" Kto nenávidel, nerozoberal, prečo nenávidí, a nesnažil sa svoju nenávisť tlmiť: nenávidel zo srdca!" Štefan nechcel veriť toľkej surovosti okolo sba. Jeho prvé listy matke boli plné zúfalstva.
Notár Okolický mal pocit, že naňho čosi padá. Chodil často na poľovačky, ale nai tie mu nevymazali myšlienky o Eve Hlavajovej. Dlho sa neohlásila, a to ho znepokojovalo. Bál sa, hrdý potomok zemanov, že by sa v dedine začalo spomínať jeho meno v súvislosti s Eviným stavom.
Vedel dobre, že spáchal sprostý, lúpežný skutok, v ktorom nebolo ani trošku panskej virtuozity a galantnosti, ktorá by ho aspoň trošku ospravedlnila a získala mu uznanie odvážneho človeka. Bola to surovosť, spáchaná na bezbrannej žene, ktorá ani muža doma nemá. Nútená je ísť k nemu, ako ku svojmu predstavenému, a on.. Nie, notár Okolický musel to za každú cenu utajiť, zakryť.
Mohol kedykoľvek zariadiť, aby sa Adam dostal domov. Mal veľmi vplyvné známosti, ale mal aj strach. Večerami behal po izbe ako blázon a chytal sa za hlavu. Doliehala naňho táto záležitosť s Evou, ale videl pred sebou aj Ilčíčkine oči plné nenávisti.
Eva Hlavajová sa svojím stavom netajila. Bolo je však ťažko. Sama musela zapriahať, chytiť sa pluhu a kosy. Nebolo nikoho, kto by jej pomohol. Ľudia boli zlomyseľní a dávali jej najavo, že oni nie sú takí, a ani nemôžu byť takými. Dráždila ich otázka, kto je na vine v Evinom poklesku. A prečo tak trvá na tom, aby sa Adam vrátil. Listy chodili a Eva na ne odpovedala. Boli zvedaví, čo sa stane, keď sa vráti Adam.
Eva pomaly nemala čo dať jesť hladnému synovi. "Bola by mu srdce dala, keby ho bol chcel. Ale pýtal jesť." Chodila žobrať z domu do domu. "Ťažko bolo žiť v tom kotle vášní žene, ktorá strhla na seba hnev dediny."
Raz večer sa vybrala znova k Okolickému, lebo Adam sa stále nevracal. Notár sa vyhováral, že písal vrchnosti o Adamovi, ale Eva mu neverila. Vykričala mu jeho surový skutok a notárovi sa zdalo, že niekto za dverami počúva. Jeho uši však boli hluché a nič sa ho nedotklo. Eve sa narodil chlapec, malý, plačúci. Ona sa naňho nedokázala ani pozrieť. Zmocnila sa jej úplná ochablosť, dieťa skoro ani nekŕmila. "Zmotal sa jej život, ako sa zmotávajú nite, keď spadnú z vretena, nenašla v nich konca, aby ich namotala znova. Keby sa tak aspoň Adam vrátil. Ale on ani nepísal. Bol nezvestný." Jedného večera zachcelo sa jej ísť von na vzduch. Myslela na Adama. Došla až k rozvodnenému potoku, cez ktorý musela prejsť. V pomätení zmyslov stúpila namiesto na lavicu rovno do vody. Na druhý deň ju vytiahli z vody mŕtvu. Okolickému jej nebolo ľúto. Trápilo ho iba, či nenechala list, alebo či niekomu o ňom nepovedala.

Išiel do jej domu hľadať nejaké dôkazy, ale nebol schopný sa na ňu pozrieť. Iba v Kúrňavovom pohľade sa skrýval akýsi tajomný úškľabok. Nenašiel nič. Začalo ho však trápiť, či nenapísala Adamovi. Všetci si mysleli, že poznajú dôvod jej smrti - strach z muža. Po jej pohrebe sa konala procesia, na ktorej ľudia prosili Boha o milosť a zľutovanie.
II. Adam Hlavaj
Adam, unavený a premočený do nitky, sa zakrádal k domu. Pred očami sa mu mihali obrazy z vojny, guľomety, kričiaci ľudia, mŕtvi ležiaci v neprirodzených polohách. Vojaci zúriví od hladu. Veľa zničených, ošarpaných, rozbitých duševne, zo strachu pred smrťou, začali prechádzať "k susedom", ako sa všeobecne nazývalo prejsť k Rusom. Niektorým sa to podarilo, niektorých zastrelili na úteku.
Adam doma nikoho nenašiel. V zlej predtuche sa vybral k Ilčíčke. Všetkým, čo tam boli oznámil, že zbehol. No aj on sa hneď dozvedel, že Eva mala dieťa a asi zo strachu pred ním sa utopila. Nikto však nevedel, s kým ho mala. Adama pochytil hnev, ale akoby zacítil, že vina nebola na nej. Zrazu niekto zaklopal. Bol to žandár, ktorého poslal Okolický, lebo sa dozvedel, že Adam je v dedine. Adam stihol vyskočiť von oknom a ujsť.
Okoličného pochytil strach a rozhodol sa Adama chytiť a zbaviť sa ho. Využil na to Kúrňavu, ktorý mal veľké dlhy a za peknú peňažnú odmenu vyhovel notárovi. Adama chytili a zavreli do dedinskej väznice. Kúrňava sa však pri poháriku prezradil, ale keď mu všetci začali nadávať do zradcov, svedomie sa v ňom pohlo. Udavač sa vybral Adama vyslobodiť a ešte mu aj vyzradil, kto zavinil Evino nešťastie. Keď sa Adam dozvedel o Evinom osude celú pravdu, rozhodol sa norátovi pomstiť. Vybral sa za ním a ľudia, ktorí ich videli, počuli, ako Adam obvinil notára, že on je ten zloduch, ktorý zneucťuje dedinské ženy.
Nikto nepochyboval o jeho slovách. Dedinčania vtrhli k Okolickému a priniesli mu syna, aby sa o neho staral. Ten odmietol, a keď sa ľudia vzbúrili, privolal vojakov. No strachu sa už nevedel nijako zbaviť.
Adam sa zdržiaval u svojho švagra na Žiaroch. Začal cítiť, že ľudia sa pomaly zbavujú strachu pred skutočnosťou a sú odhodlaní proti nej bojovať.
Keď prišla jar, vyšiel si do hôr a na pole, kde zrazu narazil na Okolického. Veď si ešte posledné slovo nepovedali. Prepadol nič netušiaceho notára v jeho búde. Vyprovokoval ho k tomu, aby sa priznal. Priznal sa, ale hovoril o Eve veľmi opovržlivo, a to Adama rozzúrilo.

Chytil notára za krk, ale prv, akoby mu ublížil, počul, že mu čosi zachrčalo v hrdle, oči navreli a vystrel sa na slame ako mŕtvola.
Lekár skonštatoval ochrnutie pravej strany tela. Okolický všetko vyrozprával strážmajstrovi Angyalovi, a tak na Adama usporiadali polovačku. Vyrojilo sa ich veľa do lesov, ale Adam si vedel poradiť. Ušiel do Ráztok.
V dedine vypukla epidémia a zomierali na ňu najviac deti. Bolo to najmä z biedy a hladu.
Ľudia cítili, že čosi visí vo vzduchu, čosi sa deje. Ani v novinách už nepísali o víťazstve, vlasti, kráľovi. Na ich miesto prichádzali slová nové: "republika", "prezident", "sloboda".. Ani Okolický nechápal, čo sa deje.
Mali všetkého dosť. Štyri a pol roka ich kŕmili frázami o vlasti, kráľovi, povinnostiach, poslušnosti. Presne toľko rokov trvalo, aby pochopili, že sú bábkou satanskej kliky, ktorá ich životnmi bojuje za svojé záujmy.
Vojna sa skončila. Začalo sa nové sťahovanie národov. Svet bol plný ľudí vracajúcich sa z obludnej krvavej púte, aby začali nový život. Mestá a dediny boli plné rozvášnených a otrhaných vojakov. Hovorili všade o svojih útrapách, krvi, smrti, ničení. Očakávali nový vek. Rozchyrovalo sa, že ľudia rabujú pánov.
"Pohlušiť pánov!" volala sedľač po dedinách...
Do Ráztok sa začali vracať vojaci s puškami. Najskôr im zbrane nikto nebral, potom sa však Okolický zľakol. Cítil, že s bude diať čosi mimoriadne, čo môže mať vážne následky. Dal príkaz vojakov odzborojovať. Prvý pocítil prebudenú silu dedinčanov krčmár Áron. Nikto s ním nemal zľutovania, tak ako ho nemal on s nimi za celé tie roky vojny, hladu a biedy.
"Dedina sa ocitla v plamini hnevu, zahorela tým čudným ohňom ako slama. Horelo dosť, ale oni chceli, aby horelo ešte väčšmi."
Keď veliteľ vojenského oddielu cítil, že nič nemôže a ani venie ako ďalej, rozhodol sa z Ráztok odísť. Ponúkol sa Okolickému, že ho zoberú so sebou, i keď chorého a slabého.
Notár v chvíli zhodnotil svoj život. Zistil, že aj ten obyčajný sedliak ho petromfol. "Jediný život doniesol na svet, no aj ten zaprel: jeho dieťa, vynútené násilém z Evy Hlavajovej, zomrelo a s ním zomrel i zmysel jeho života, to, čo by mohlo odôvodniť jeho jestvovanie. Čo bol? Žil on vlastne? Okolický musel si dať zápornú odpoveď."
Zatiaľ v dedine chlapi chytali ozbrojených vojakov z oddielu. Dopočuli sa, Ilčíčka zošalela. Nevedela sa zmieriť s tým, že každému sa niekto vracia z vojny, len jej Štefan už nikdy nepríde.
Bolo 27 októbra 1918. Dedina sa začala zhromažďovať okolo žandárskej stanice. Bolo v nej osem vojakov a traja žandári. Všetci ozbrojení. Šialená Ilčíčka prišla celkom blízko, zavesila sa na veľiteľa a kričala, aby jej vrátil syna.

Vojak, ktorý chcel brániť svojho nadriadeného puškou s bodákom, ju napichol a ona klesla na zem mŕtva. To už ľudí celkom rozdráždilo. "Zdalo sa, že na Ráztoky prišiel súdny deň, akési zjašené, hrozné šialenstvo, v ktorom celá dedina zdivela, stratila poslednú štipku rozvahy." Hlavajovi chlapi vtrhli do strážnice a urobili poriadky s vojakmi.
Okolický márne čakal na svoj vojenský sprievod. Dozvedel sa, čo sa stalo, a tak sa vybral k richtárovi. Chcel sa silou-mocou zachrániť. Prikázal mu, aby ho zaviezol do Vranova. A richtár, nevediac, ako sa to všetko skončí, navrhol notárovi, že ho vyvezie z dediny zahrabaného v slame. No stráž na konci dediny voz zastavila, prehľadala a objavila notára. Videli len hromadu nešťastia, ľudský vrak. Začali naňho pľuvať a keď už bol celý zaslinený rozhodli sa okúpať ho. Posadili ho do vody až po bradu, podopeli doskami, aby rozmýšľal o sebe. Notár sa vo vode neuhržal a utopil sa. Ráztočania zúrili ďalej, pepadli krčmárov i notárov dom a vynášali všetko, čo im prišlo pod ruku.
Hlavaj podpálil Áronov dom "...I zdalo sa vtedy, že to nie dom horí, ale rozpúšta sa akýsi obrovský, hnusný vred, prekliaty pomník jedného veku, zasadený do tváre dediny". Adamovi sa uľavilo. smial sa ako človek, ktorý dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: slobodu!.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?