Milo Urban- novinárska cinnost

Kategorie: Životopisy (celkem: 37 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: tatlava
  • Datum přidání: 04. listopadu 2008
  • Zobrazeno: 4268×

Příbuzná témata



Milo Urban- novinárska cinnost

Úvod:

Prvotným dôvodom výberu tejto témy bol fakt, že diela Mila Urbana ma sprevádzali už počas štúdia na gymnáziu. Podľa môjho subjektívneho názoru je dobrá kniha taká, že aj po dlhšom čase po jej prečítaní si dokážem vybaviť pocity, vône, atmosféru, ktorá ma sprevádzala pri jej čítaní. Preto presne viem , že keď som čítala posledné riadky románu Živý bič doma na záhrade, cítila som teplé jarné slnko a dopekajúci sa mamin kakaový závin.

Do chvíle kedy som prvýkrát dostala do rúk zoznam tém na prácu z dejín novinárstva, som Mila Urbana vnímala len ako významného prozaika 20. storočia. Pravdupovediac, netušila som, že Milo Urban bol aj novinárom a preto som sa rozhodla, že si o ňom pozisťujem niečo viac. Ak mám byť úprimná, momentálne by som si tému najradšej zmenila, pretože asi väčšina ľudí vníma Mila Urbana viac ako spisovateľa než novinára, čo je koniec koncov aj pravda. Materiály na tvorbu tejto seminárnej práce bolo ťažké zohnať. Knihy, ktoré by sa venovali výhradne jeho novinárskej činnosti sú ojedinelosťou, ak vôbec také existujú. Preto som zašla do Univerzitnej knižnice v Bratislave, kde som sa hodiny „prehrabávala“ v starých časopisoch, do ktorých Milo Urban prispieval, či ich nejakým spôsobom redigoval. Avšak získať ucelený názor na jeho činnosť v jednotlivých periodikách, by chcelo dôkladnejšie študovanie jeho práce. Preto mi nezostáva nič iné, len sa s touto témou popasovať a dokázať sebe aj Vám, že dni strávené v knižnici neboli zbytočné a prispeli k úspešnému zvládnutiu tejto seminárnej práce.

1 Novinárske začiatky Mila Urbana

Milo Urban sa narodil 24. 8. 1904 v Rabčiciach n a Orave rodine lesníka . Vyrastal na kopanici, obklopený lesmi. Navštevoval ľudové školy v Zázrivej a Oravskej Polhore, neskôr gymnázium v Trstenej a Ružomberku, ktoré však z rodinných dôvodov nedokončil (smrť otca). Mal necelých 16 rokov, keď sa rozhodol napísať prvú poviedku s ľúbostnou zápletkou, zasadenou do lesníckeho prostredia. Patril k mladej autorskej generácii prvého desaťročia po prvej svetovej vojne. Bola to generácia s priamou alebo sprostredkovanou skúsenosťou vojny, ktorá ju na jednej strane poznačila skepsou, na druhej strane Urban vkladal nádej do nových pomerov na Slovensku. Okrem generačnej príslušnosti mal Urban veľa spoločného aj s davistami. Do istej miery to bola aj názorová spriaznenosť. Taktiež aj zmysel pre sociálnu stránku skutočnosti a súcit s chudobnými dedinskými ľuďmi. Sám Clementis dokonca Urbana úspešne obhajoval, keď bol obžalovaný pre antimilitaristickú propagandu pre svoj článok Pozor na šable uverejnený v Slováku roku 1929. Zhodovali sa tiež v názoroch na úlohu literatúry. „Urban, podobne ako ľavicoví spisovatelia, zastával názor, že umenie má byť angažované a spisovateľ sa má snažiť priamo ovplyvňovať dianie a písať o tom, ako zlepšiť postavenie obyčajných ľudí na Slovensku.“ V rokoch fašistickej vlády sa ako umelec odmlčal a prejavoval sa len ako novinár v službách ľudáckej ideológie. Začiatky neboli ani zďaleka ľahké, čo možno vycítiť aj priamo z Urbanových slov: „ Neľahké boli tie prvé, poprevratové roky. Začínalo sa všetko a od gruntu. Politické strany vznikali ako huby po daždi. A s nimi, pravdaže, aj časopisy. No kým stranu založiť nebol kumšt, časopis znamenal permanentnú oštaru. Zakladateľ strany sa ľahko našiel. Zosmolil nejaký program, zoznam členstva sa zmestil aj do aktovky a – stačil aj podnájom. Tlačiarne však ani vtedy netlačili zadarmo a časopis vyžadoval si nejakú redakciu a nejakého toho redaktora, čo vedel narábať aspoň perom, keďže písacie stroje vtedy patrili ešte do oblasti zbožných želaní. Preťažko sa zháňali ľudia, ktorý ako - tak vládli písaným slovenským slovom a chceli sa venovať tomuto odióznemu remeslu.“2 Urban vo svojej novinárskej činnosti prešiel viacerými redakciami, o čom sa budem ešte neskôr zmieňovať.

Pred oslobodením roku 1945 emigroval do Rakúska, po dvoch rokoch sa vrátil a bol postavený pred ľudový súd, ktorý ho v roku 1948 odsúdil na verejné pokarhanie. V 50. rokoch sa venoval najmä prekladaniu a od druhej polovice 50. rokov znovu aj písaniu umeleckej prózy. Jeho tvorbu ovplyvnili Vajanský, Kukučín, Kalinčiak a Hviezdoslav a sociálnorevolučne symbolisticky ladená poézia Kraska, Adyho, Bezruča a Wolkra. Zo zahraničných autorov to boli K. Przerwa-Tetmajer, F. M. Dostojevskij a L. Andrejev.

2 Milo Urban a jeho pôsobenie v časopise Slovák ( 1921 )

Slovák bol ústredný tlačový orgán Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Vychádzal od 16. januára 1919 do 1. apríla 1945 najprv v Ružomberku, od februára 1920 v Bratislave. V rokoch 1928-1931 mal prílohu pre ženy Slovenka, v rokoch 1931-1933 Ohlas, venovanú Krajinskému spolku štátnych a verejných zamestnancov, v rokoch 1942-1943 Našim deťom. Zo sadzby denníka sa zostavoval týždenník Slovák. Náklad denníka dosahoval za Československej republiky 6-8 tisíc, za prvej Slovenskej republiky 25-30 tisíc. Náklad týždenníka bol 15 tisíc. Vo vedení redakcie pôsobili vedúci politici a publicisti HSĽS ako Karol Sidor, Vojtech Tuka, A. Haas, Jozef Sivák, I. Grebáč-Orlov a iní.

Odhliadnuc od príspevkov do študentského časopisu Vatra, do ktorého Milo Urban prispieval svojimi najskôr básňami, neskôr krátkymi prózami, časopis Slovák bol jeho prvou veľkou skúsenosťou so skutočnou redaktorskou prácou. Do redakcie sa Urban dostal ako šestnásťročný. Po otcovej smrti a odchode z gymnázia sa mladý Milo musel postaviť na vlastné nohy. Odchádzajúci šéfredaktor Slováka, básnik Ignác Grebáč- Orlov Urbana zverboval na prácu redaktora. Práve tam, ako on sám hovorí „bral svoje skúsenosti“. V redakcii nebolo veľa ľudí, ktorí by ho tejto činnosti priučili, tak sa všetko postupne učil sám. Mnohokrát bol na všetko sám a to bola jeho najlepšia škola. Takýmto spôsobom sa naučil apretovať články (jazykovo a štylisticky upravovať rukopis, určený do tlače), upravovať správy, zháňať, prijímať najčerstvejšie telefonáty ČTK z Bratislavy, robil tiež aj korektúry vysádzaného textu, lebo tlačiarne vtedy ešte nemali vlastných korektorov Začiatky tohto časopisu boli veľmi biedne. Redakcia bola taká malá, že sa do nej len tak – tak zmestili dva písacie stoly. Slovák spočiatku vychádzal len na štyroch stranách na malom formáte. Na dnešné pomery málo, no tých čo tieto stránky „robili“ bolo veľmi málo. Realita bola taká, že ľudí, ktorí písali ostošesť svoje úvahy a kritiky na politických protivníkov bolo vždy dostatok, no málo bolo takých, ktorý sa pod svoje články zapísali aj patričnou formou, gramatickým a štylistickým prevedením. Práve Urban bol ten, kto sa prípadné nesprávnosti snažil komentovať a zamedzovať im. Mnohokrát to však viedlo k nedorozumeniam a sťažnostiam priamo k zakladateľovi Slováka a predsedovi ľudovej strany Andrejovi Hlinkovi. Ten však prípadné sťažnosti bral profesionálne. Čoskoro prišli do redakcie aj Vojtech Straka a Karol Sidor, s ktorým sa poznal už z čias, kedy obaja boli aktívnymi prispievateľmi do časopisu Vatra. Od tej doby sa Urban mohol venovať svojim literárnym sklonom v časopise s tým, že zanedbanej politickej stránky Slováka sa chopili Straka so Sidorom. V tomto období vznikla aj jeho prvá dlhšia poviedka Jašek Kutliak spod Bučinky, kde pomaly začal nachádzať vlastný rukopis a ktorá neskôr vyšla aj knižne.

3 Spolupráca so Spolkom sv. Vojtecha ( 1924 – 1925 )

Po presťahovaní redakcie Slováka z Ružomberku do moderne vybavenej pracovne v Bratislave, nezostalo pre mladého Urbana pri redakčnom stole miesto, a tak ho poslali do Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Urban voči tomu neprotestoval. Bol mladý, bažil po nových zážitkoch a skúsenostiach, chcel spoznávať svet a život. Ako úradník a a redaktor sa však v Spolku dlho neohrial. Na jeseň roku 1922 šiel skúsiť šťastie na Vyššiu lesnícku školu do Banskej Štiavnice, ktorú bol nútený z dôvodu nedostatku financií predčasne ukončiť. Tak sa stalo, že sa vrátil späť do Trnavy. Neohrial sa tam však dlho, pretože už v máji 1925 sa začala ďalšia etapa jeho života spätá s redakciou.

4 Milo Urban a časopis Slovenský národ ( 1925 – 1926 )

Aj v tomto období sa ukázalo, že prvotne nadobudnuté kontakty v mládežníckom časopise Vatra, ho budú šťastne sprevádzať životom aj naďalej. Stalo sa tak, keď si svojho horlivého prispievateľa z Vatry spomenul jej vtedajší redaktor Augustín Način – Borin, ktorý bol nateraz organizátorom denníka Slovenský národ. Milo Urban sa tak po troch rokoch stal opäť, no tentoraz už skutočným, redaktorom so skutočným platom a navyše v redakcii, ktorá mala všetky podmienky na robenie dobrých novín. V tomto období sa jeho cesty preťali s cestami ďalšieho skvelého spisovateľa a novinára Joža Nižnánského, ktorý pracoval ako redaktor v Slovenskej politike. Našli si spoločný byt u pani Izákovej, sestry generála M. R. Štefánika, a tým zapečatili ich celoživotné kamarátstvo.

V redakcii mal šťastie na ľudí s rovnakým záujmom ako mal on a to, robiť dobré noviny. O dobré príspevky tiež nemali núdzu keďže platili „slušné“ honoráre. Ani v tomto období Milo Urban nebol z tých, čo sa dobrovoľne púšťali do politických tém. Ani to nebolo príliš treba, pretože denník nemal dozorcu v podobe žiadnej politickej strany. Jeho oblasťou zostala aj teraz kultúra, z času – načas aj sociálna a hospodárska oblasť a spravodajstvo. O prípadné politické otázky sa ochotne postaral Milov, podľa jeho vlastných slov, dobrosrdečný šéf Jur Koza – Matejov. Urbanova chuť písať však ani týmto nebola uspokojená, a tak v spolupráci s ostatnými redaktormi a A. Načinom – Borinom začali vydávať aj knihy.

Milosa i tak najviac venoval literárnej oblasti. Písal tzv. predchýry, reportáže i súdničky. Urban tu napísal mnoho krátkych poviedok. Napísal tu aj jednu dlhšiu poviedku Za vyšným mlynom, ktorá hneď vyšla aj knižne a stala sa predlohou pre operu Eugena Suchoňa, Krútňava. To, že Milo Urban prežíval svoje šťastné a plodné obdobie, dokazujú aj jeho slová: „...ba na jeseň roku 1926 som tu začal písať aj svoj prvý román Živý bič, - ako dôkaz, k čomu všetkému vie dobré prostredie a dobrý kolektív popchnúť človeka. Nuž veru! Redakcia Slovenského národa bola pre mňa ideálnym prostredím.“3

Urban žil spokojným životom, mal prácu, ktorá mu prinášala pôžitok a zaslúžené „ ovocie“, no pravdou je aj to, že čitatelia a kritika prijímali jeho prácu rozporuplne. Často chodili do redakcie anonymné listy od čitateľov, ktorý si neboli istí morálnou čistotou jeho diel, dokonca za ním chodili aj osobne a nazývali ho anarchistom, nerešpektujúcim dekalóg. Milo Urban sa podobnými názormi ale zbytočne nezapodieval a sústredil sa len na činnosť, ktorá ho napĺňala a na vlastné svedomie.

Redakcia Slovenského národa však dlho svoju činnosť nevykonávala. Posledným dňom roku 1926 zanikla a Milo sa musel začať zháňať po ďalšom pôsobisku, no s malou dušičkou, že ešte niekde nájde prostredie jeho povahe také milé, ako práve v redakcii Slovenského národa.

5 Návrat do Slováka ( 1928 – 1940 )

V roku 1927 Urbanovi vyšiel Živý bič. Pomocnú ruku mu podal starý priateľ Sidor, keď ho pritiahol opätovne do redakcie Slováka. Na rozdiel od ostatných redaktorov mal Urban pomerne veľkú slobodu. Nik od neho nežiadal legitimáciu ani iné dôkazy politickej príslušnosti. Robil len to, čo mu sedelo. Redigoval zvesti, kultúrnu rubriku, písal súdničky, reportáže, kurzívy, organizoval literárne prílohy a pod. V Sidorovi mal Urban večného opatrovníka. Urban si to aj patrične uvedomoval a aj vo svojich pamätiach mu vyslovuje svoju vďaku. No v jeho prípade slová ani neboli potrebné. U Urbana bola vďačnosť a úcta prejavovaná najmä v úprimnosti a vernom priateľstve. Len vďaka Sidorovi sa v redakcii Slováka Milo udržal celých dvanásť rokov. V konzervatívnych kruhoch HSĽS totiž Urbanova „všetečnosť“ vyvolávala odpor. Pod „všetečnosťou“ myslím jeho literárne práce, styky s davistami, vydávanie kníh či prednášky v Čechách. Sidor však svojím vplyvom Mila Urbana držal a udržal.

Po Sidorovom odstavení sa redakcia Slováka dostala do rúk Tisových prívržencov. V redakcii bola istá averzia voči Tisovi známa už predtým, no Urban zašiel o čosi ďalej. V Tisovi videl netolerantného, panovačného predstaviteľa zadubeného klerikalizmu, ktorý bol proti každej novote, či reforme. Po rôznych, zväčša nedobrých, skúsenostiach si bol Urban istý, že v tomto prúde nie je miesto pre štedrejšie sociálne výdobytky, či kultúrnu a umeleckú slobodu. Do tejto situácie navyše vstúpil Mach so svojim plánom rozšíriť týždenník Gardistu na denník. Tu sa začína ďalšie, pre Mila Urbana osudné, účinkovanie v úlohe redaktora, v tomto prípade dokonca hlavného redaktora / šéfredaktora.

6 Osudný Gardista ( 1940 – 1944 )

Gardista bol posledným a najradikálnejším denníkom, orgán hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy. Začal vychádzať v januári 1939 ako týždenník a od novembra 1940, ako som už vyššie spomínala vďaka Machovmu nápadu, ako denník. Vychádzal denne okrem pondelka na ôsmich stranách v náklade pätnásť až dvadsať tisíc výtlačkov.

Pôsobenie Mila Urbana v denníku Gardista ešte dodnes spôsobuje nechápavé krútenie hláv mnohých kompetentných osôb. No množstvo tých, ktorí skutočne Mila Urbana poznali, najlepšie vedia, že zdanie mnohokrát klame. Urbanov citát zo súkromnej korešpondencie svojmu priateľovi, tiež literátovi, Gacekovi napovedá, že funkcia šéfredaktora v tomto profašisticky ladenom denníku nebola zrovna dobrovoľná: „ Popravde, nemal som do toho nijakú chuť; garda ma nezaujímala, po novinárskej kariére som netúžil, ani som ju nepotreboval a tak, keď ma jeho emisári prišli presviedčať, odmietol som. Na to prikvitol on sám. (pozn. autora) S tým, že moje uvoľnenie zo Slováka je už vybavené. Ani to som neakceptoval, lebo viesť politický časopis a k tomu ešte časopis polovojenskej organizácie mne nevojakovi, ba pacifistovi prichodilo absurdné. Na veľké Machovo naliehanie však napokon som pristal s podmienkou, že hlavného redaktora budem robiť iba dosiaľ, kým si nenájde súcejšieho človeka.“4 Pravdou je, že Milo začal dumať nad možnosťami, ktoré by mu práca šéfredaktora v Gardistovi mohla priniesť. Nemal ale na mysli osobné pohnútky lež akési vnútorné národné boľačky, ktoré ho pálili na srdci. Milo sa spolu so skupinou svojich redaktorov pustil do práce, za iných okolností isto prospešnej. No neskôr si uvedomil, že všetka jeho námaha je aj tak iba vodou na Tukov mlyn. Zjari roku 1941 mu Mach oznámil, že si Nemci neželajú, aby svojou prácou v denníku vyvolával vnútorné rozbroje. Urban sa potešil a využil to pri žiadosti o uvoľnenie z redakcie. Mach na to pristúpil s tým, že jeho meno bude stále spájané a uvádzané v denníku. Po istom čase sa Urban opäť pokúsil o podanie písomnej výpovede, no nepochodil ani tak. Mach s J. T. Gašparom ho prišli „ zvoziť“ priamo do redakcie. Bol nimi obvinený z alibizmu a špekulácií. Urban so svojou miernou povahou a večným optimizmom veci nebral tragicky. Začal si ale uvedomovať, že Mach ho zbytočne zatiahol do politických prieťahov, na ktoré on nebol stavaný. Vo svojich spomienkach to vyjadril takto: „ ...uvedomil som si, že som v pasci, z ktorej sa ľahko nedostanem – že som slepáň a babrák vonkoncom nesúci do politiky.“5 Túto skutočnosť však Machovi nikdy nezazlieval. Vedel, že každá skúsenosť je poučná, aj keď vykúpená ťažkým osudom. Osobne ho dobre poznal, preto predpokladal, že práve on bude mať porozumenie s Urbanovým zámerom presadiť väčšiu slobodu ducha, väčší priestor pre sociálne a kultúrne vymoženosti. „ Aj dnes sa mi vidí, že ho mal.“6 Urban kvôli svojej jednoduchej dobrote, až naivite Machovi „naletel“.

Urban sa vo svojej memoárovej próze často v spomienkach vracia k obdobiu strávenom v Gardistovi. Isto i preto, aby zo seba striasol „nálepku“ fašistu, kolaboranta a gardistu, za ktorého bol považovaný v dobe socializmu, či už politikmi, no čo je horšie i literárnymi vedcami. Pravdu ale treba hľadať nielen na povrchu. Urban, ako som už spomínala, nejeden raz napísal a uverejnil články nelichotiace vtedajšiemu režimu, mnohé priam protifašistické. Vo svojej knihe Na brehu krvavej rieky opisuje svoje rozhorčenie a hromadiace sa napätie z výkonu šéfredaktorskej práce Gardistovi : „ Už ani o Slovákoch, čo sa pred dvama rokmi nedobrovoľne dostali pod svätoštefanskú korunu a nebolo im pod ňou ľahko, neslobodno písať. Totiž asi v tom čase dal si ma zavolať dr. Tuka a ako minister zahraničných vecí chladnasto, úradne mi oznámil, aby sme Slovákom v Maďarsku dali pokoj – že to je teraz neaktuálna otázka. Nuž ak je toto všetko neaktuálne, ak je hriechom upozorňovať na nezdravé javy a domáhať sa základných ľudských práv či národných práv, o ktorých sa bezohľadne šliape, áno, ak smieme robiť len to, čo si Nemci s Hitlerom na čele želajú, načo vysedávať po redakciách a načo si ničiť nervy?“7

Urban pomaly strácal trpezlivosť, naplno sa mu otvorili oči, pochopil, že ani Mach ani denník nepotreboval jeho, len jeho meno. Aj keď už bol nadobro rozhodnutý z Gardistu odísť, pribrzdila ho jeho manželka a na jej podnet si celú vec znova premyslel. Neskôr Žofia Urbanová v jednom rozhovore sama priznala, že to bola práve ona, ktorá Mila prinútila k pôsobeniu v denníku naklonenom Hitlerovi: “...Ja som ho tam vlastne nahnala. Stále za mnou chodili húfy ľudí a tlačili na mňa, aby funkciu prijal. Už som to nezniesla. Pohrozila som mu, že ak to neurobí, zbalím deti a odídem na Oravu k rodičom. Keď sa potom po troch rokoch vrátil z lágra, vychudnutý na štyridsať kíl, s vredmi v žalúdku a na dvanástniku, povedal mi – ty si bola iniciátorom , že som na ten úrad nastúpil! Nemohla som na to nič povedať, lebo to bola pravda…”8

Keď sa už schyľovalo k porážke Hitlera a oslobodeniu boľševikmi, sám Mach prišiel osobne za Urbanom a ponúkol mu bezpečný transport s gardistami do Rakúska. Urban zostal v pomykove a pomýšľal na spravodlivý súd, pretože vo svojej dobráckej naivite veril vo svoju obhajobu. Lenže jeho milovaná Žoška ihneď Machovi privolila a jemu podľa jeho vlastných slov „ ...prichodilo už iba plecom myknúť.“9 Z predvídaných dvoch, troch týždňov sa stali dva roky vo vyhnanstve. Po návrate bol Urban postavený pred ľudový súd, ktorý ho v roku 1948 odsúdil na verejné pokarhanie. Nuž ale aj to na Slovensku stačilo, aby tento nesporne veľký spisovateľ na Slovensku do konca svojho života upadol do nemilosti spoločnosti.

7 Záver

Názor, že som na začiatku ľutovala výber témy, som teraz pri konci zmenila. Počas písania som zistila veľa súvislostí, ktoré mi chýbali k pochopeniu možno pre niekoho nešťastného osudu jedného človeka, novinára, no srdcom najmä spisovateľa. Asi najlepšie to vyjadril on sám, keď povedal: „ Čo sa týka mojej osoby, musím sebakriticky konštatovať, že nikdy som nebol plnokrvným novinárom. Predovšetkým som nemal „ novinársky nos“ či čuch pre udalosti. Potreboval som útulok, kúsok chleba, kolektív blízkych, chápavých ľudí, aby som sa mohol venovať tomu, čo mi učarilo, ale z čoho sa vtedy nedalo žiť – literárnej činnosti.“10

Neviem presne, aký zámer ste mali, keď ste nám dali za úlohu seminárnu prácu s takouto témou. Iste, aby ste nás vôbec donútili zaujímať sa o novinársku činnosť. Možno by si mnohí mysleli, že budem teraz preháňať, ak poviem, že vo mne sa prejavil aj obdiv nad prácou nielen Mila Urbana, ale i novinárov všeobecne. Nehovorím však o terajších novinároch, ktorí to majú neporovnateľne ľahšie, i keď sa určite ešte aj medzi nimi nájde, dnes tak „nedostatkový artikel“ akým je charakter. No zdá sa mi, že vtedy bolo poslanie novinárstva oveľa čistejšie. Možno to bude tým, že väčšina ich „bojovalo“ za spoločnú vec. Za slobodu a spravodlivosť. Navyše mi je ľúto, že už nemám možnosť stretnúť sa s novinárom, ktorého čisté srdce a viera, že ľudia nie sú takí zlí, ako by sa na prvý pohľad zdalo, priviedla na okraj spoločnosti, v ktorej sa nachádzali tí, ktorí ňou boli odsúdení.

Na záver ako obhajobu Mila Urbana použijem jeho vlastný výrok, ktorým chcel možno i on sám vysvetliť svoje počínanie.

“Tušil som, že plávam v cudzích vodách, že improvizujem a imitujem, ale zároveň mi čosi šepkalo, že tie cudzie vody musia mať koniec – že ak sa nepoddám, raz ich prebrodím a tam kdesi nájdem seba, svoj vlastný hlas.”

Obsah

Úvod .............................................................................................................. 2

1 Novinárske začiatky Mila Urbana ...............................................................2

2 Milo Urban a jeho pôsobenie v časopise Slovák ( 1921 ).... ........................3

3 Spolupráca so Spolkom sv. Vojtecha ( 1924 – 1925 ) ................................ 4

4 Milo Urban a časopis Slovenský národ ( 1925 – 1926 )...............................5

5 Návrat do Slováka ( 1928 – 1940 ) ..............................................................6

6 Osudný Gardista ( 1940 – 1944 ) .................................................................6

7 Záver .............................................................................................................9



Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?