Lion Feuchtwanger Škaredá vojvodkyňa

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 1582×

Příbuzná témata



Lion Feuchtwanger Škaredá vojvodkyňa

Úvod môjho opisu by som nechcel hneď unáhliť, ale začať celkovo s autorom tohoto diela. Nech veľavážený čitateľ odpustí, ale o autorovi sa v knihe nespomína ani v najmenšom, ba samotná kniha je zameraná čiste iba na obsah, maximálne sa na začiatku nachádza skromný prológ, ale nepredbiehajme udalosti a tak som sa rozhodol, že si potrebné informácie na spresnenie a sprestrenie zaobstarám zo zdrojov dolu uvedených. Lion Feuchtwanger sa narodil roku 1884 po Kristovi a zaslúžene mu partí meno, ktoré možno nájsť vo všetkých encyklopédiách, obnoviteľ historického románu. Aby som bol konkrétnejší narodil sa 7. júla v Mníchove ako syn židovského fabrikanta, čo ho podľa môjho názoru dosť ovplyvnilo nielen jeho tvorbu, ale aj celý život. Po jeho promócii založil v Mníchove roku 1908 kultúrny časopis „Der Spiegel“ a pracoval taktiež ako kritik pre Jacobsohnovú „Schaubühne“. Roku 1914 pri vypuknutí vojny, keď sa práve nachádzal v Teunesien, utiekol do nemecka a zúčastnil sa revolúcie, ktorá sa odohrávala v rokoch 1918 až 1919. Roku 1919 sa v Mníchove stretol a zároveň aj spriatelil s Bertoldom Brechtom, s ktorým neskôr začal spolupracovať. Po hospodárskej kríze sa v roku 1923 objavil jeho román „Die häßliche Herzogin Margarete Maultasch“, ktorý tu bude čoskoro dopodrobna rozoberaný. No prerazenie v jeho kariere, na moje počudovanie, to nebol. Stalo sa tak až v roku 1925 s jeho hrou „Jud Süß“, celkom sa s ním internacionálne preslávil a zažil aj sfilmovanie, i keď vo falošnej verzii a v období tretej ríše. Ďalšej pocty sa dočkal roku 1932, keď držal prednášku v USA. Keď sa roku 1933 dozvedel o jeho vyhostení a celkového vylúčenie zároveň i jeho kníh usadil sa v Sanary-sur-Mer (južné Francúzsko). No už spomínaný osud Židov a židovského obyvateľstva ho neopustil a zostal jeho hlavnou témou. Vznikla trilógia „Wartesaaltrilogie“, ktorá pozostávala z románov „Erfolg“, „Geschwister Oppenhein“ a „Exil“, spísané v období rokov 1930 až 1940. V roku 1941 sa presťahoval do Los Angeles a žil tam až do svojej smrti 21. decembra 1958. Bol jeden z mála spisovateľov, ktorí si v zahraničí našli čitateľov. Jeho romány „Die Brüder Lautensack“ (1944), „Die Jüdin von Toledo“ (1955), ale predovšetkým „Goya oder Der arge Weg der Erkenntnis“ (1951) sa stali veľkým úspechom v USA. Na priložených papieroch možno uvidieť aj ilustráciu tohoto autora, samozrejme ak veľavážený čitateľ toto nebude pokladať za prehnané a nevkusné vkladať medzi recenziu knihy obrázky autora.

Teraz, ak ctený čitateľ dovalí, rád by som sa prešiel venovať vlastnému opisu knihy, jej prínosu a obsahu.
Rád by som začal celkom netradične a to opisom toho, na čom hádam pri knihe najmenej záleží, i keď sa to dnes stáva strohým trendom. Obal. Ako prvé pri uchmatnutí on samotný upúta a spolu s titulom vyvoláva akési napätie a zvedavosť. No nech, i keď svoje reči nerád opakujem čitateľ odpustí tento nebude medzi priloženou dokumentáciou. Prešiel by som na knihu ako takú. K jej začiatku sa nachádza strohý prológ, ktorý ani v miere nesiaha tomu, čo mal čitateľ na úvod si možnosť prečítať. No i tak je vzácny tým ponaučením, ktoré môže byť pre čitateľov šokujúce. Autor v tomto svojom diele nepoužil celkom historické fakty a ako samotný hovorí, spája tu historické a fiktívne údaje, čo si čitateľ môže dobre vysvetliť na názve jedného z hradov. Feuchtwanger sa volal a autor si ho hádam venoval a udelil mu aj špecifickú úlohu. Bez podstaty nie je ani hrad Gambáč, no nechcem si týmito odvážnymi vyjadreniami začať spor s historikmi. Ďalej by sa moja pozornosť koncentrovala na samotné spísanie diela. Čo je údivu hodný je fakt, že dielo je delené iba len na tri knihy. Žiadne kapitoly sa tu vôbec nenachádzajú a príslušný názov si čitateľ musí domyslieť sám. Myslím, že tento prvok sa autorovi vydaril celkom dobre, keďže vopred nemusí prezrádzať udalosti a tak môže vždy nanovo obrátiť dej udalostí, ako sám vyjadril v strohom prológu. Všetko, čo je možno očakávať na oddelenie deja a presunutie na iné miesto sú menšie či väčšie medzery, nanajvýš rozdiel strany pri prechode kníh a nemenovaných kapitol. No toto nie je môj jediný predsudok voči tomuto dielu. Rád by som sa vyjadril o nespokojnosti s tým faktom, že sa tu nenachádzajú žiadne údaje o rokoch a súčasných oblastiach, na ktorých sa odohrávajú deje. I keď to mohol byť autorov zámer nechať nás vo vedomí, že je to náhľad do stredoveku. Naďalej ako aj samotný čitateľ po určitej dobe spozoruje, ak nie je zaujatý históriou stredoveku, že je tu zmätujúce množstvo mien, ktoré autor dopodrobna rozoberá z hľadiska príbuzenstva, čo môže viesť k nepresnosti pri ich spisovaní. Moju ďalšiu kritiku by som venoval tomu s akou ľahkosťou autor vykreslil postavy, ktoré sa možno vôbec nenachádzali v tomto období a sú iba jeho výmyslom. No nie je to na škodu, lebo autor si bol svojej veci dobre vedomý a ich rozlíšenie od skutočných postáv prenechal len samému sebe. Prešiel by som na prílišnú koncentráciu autora na hlavnú postavu, nie že by to mne nevyhovovalo a ja by som to chcel ctenému čitateľovi nahovoriť, ale dielo by mohlo byť vo všetkej svetskej úcte k autorovi rozsiahlejšie a plnšie, čo sa týka opisov utrpenia ľudu a bojov.

No a teraz k samotnému prínosu diela.
Toto bezpochyby majestátne dielo s dobrým náhľadom do politických dianí stredoveku a života jednej vojvodkyne, i keď si čitateľ prečítal moju kritiku, je prínosom pre každého z nás. Dielo je celé venované jednej osobe a sprevádza ju od začiatku po koniec svojej politickej kariéry. Pri tom sa dobre opisuje politika aká sa vtedy robila. Aby som bol konkrétny bola to politika, nech čitateľ prepáči vymyslený názov, svadieb a úmrtí. Táto sa odohrával bez akéhokoľvek poňatia na nejaké city zúčastnených. Manželstvá slúžili na udržanie krajín, preberanie krajín, presne tak ako úmrtia, pričom pre dôležitosť udržania územia bolo dôležité mať potomkov po meči. Autor to celkom dobre a vkusne vyzobrazil na škaredej vojvodkyni. Opísal aj akým štýlom sa mohli odohrávať milenectvá ako zle sa mohli končiť, keď nastala zrada jedného zo zúčastnených. Ako boli panovníci a panovníčky pripravené potrestať takéto prehrešenie, nehovoriac o puče vo svojej krajine. Dobre je vyzobrazené aj vtedajší vlastne nijaký súd, po ktorom nasledovalo stínanie hláv a lámanie údov, keď sa nechcel odsúdený k svojmu činu priznať Celkom otvorene je tu rozpísaná odvaha panovníkov ako postupovali na udržanie svojho majetku a nebáli sa ničoho a nikoho, ba ani seberovného. Naďalej tu autor opisuje a dáva celkom dobrý náhľad aj tým menej vzdelaným a uvedomelým na rozloženie moci vo vtedajšej Európe, aby som bol konkrétny a aby nebol čitateľ ukrátený o vedomosti, zistil som si, že je to náhľad do Európy v 14. storočí roku Pána z nižšie uvedených zdrojov. Rozloženie moci, pod tým pojmom, ako autor dobe vykreslil, sa znamenalo vlastníctvo krajov, území. V našom prípade Tirolska presne opísal aké bolo dôležité pre všetky súperiace nemecké kniežatá. Konkrétnejšie na tú dobu bolo Tirolsko vstupnou bránou k rozdrobenému Rímu. Tu sa dostávame k súperiacim kniežatám, ktoré robili všetko, len aby sa krajiny medzi horami zmocnili. Nerobili sa tu žiadne prekážky v sobášoch malých detí, konkrétne 10 až 12 ročných. Boli pre nich iba akési prípojky a nebrali ich do úvahy ako ľudí ale ako tovar, ktorý kto ho vlastnil sa mohol pýšiť pred tým druhým. Moc v rukách držali tí, ktorí boli poriadne prešibaní a vedeli si všelijakými listinami a dokumentami vymámiť to čo chceli, síce nie vždy to bolo do blízkej budúcnosti ale pre svoj rod, pre svojich potomkov sa im to vždy oplatilo. Medzi takéto udalosti si vybral a vsadil vo svojom románe jedu vojvodkyňu, ktorá bola síce škaredá, ale bola kľúčom k úspechu. Nikto pri získavaní moci a území nehľadel na krásu, no nikto neuprednosťoval škaredosť. Vydávalo sa ako sa chcelo.

Keď sa stalo, že vydaná vyhodila svojho manžela musela mať niekoho druhého po ruke, kto ju istil. Bol to vždy len samý boj či to už boli pohromy alebo vzbury. Nikdy neutíchal. I keď sa niekedy mohlo zdať, že utíchol, tu sa panovníci iba radili, vyčkávali a formovali svoje ďalšie konania. Uskutočňoval sa aj medzi cirkvou. Naďalej je dielo prínosom pre správne zoradenie geografických údajov svojej doby, i keď by sa to nezdalo. Stroho sa opisujú aj problémy z históriou, jej spísaním a spublikovaním v tomto období.
Interdikt, to bol trest za dvojité manželstvo. Možno ho vysvetliť ako uzatvorenie brán kostolov, ktoré budú na desaťročia zavreté. Utíchnutie zvonov, koniec dychtenia ľudu po duchovnom povzbudení a prúdenia do kostolov. Dospievanie bez trojjediného Boha a svätých omší. To bola silná moc crkvi. I keď baróni ľud štvali derešom a bičovaním, cirkev tu bola jednoznačne popredu. Ľud štvala zahubením a peklom. To bolo silnejšie ako čokoľvek iné. Raz uvalený pápežom na niekoho z vládnucej vrstvy bol záhubou ľudu. Všetky pohromy, vzbury, ba nepriaznivé počasie sa mu pripisovalo. Ľud sa proti tomuto osudu búril a zhadzoval všetko na tých, kým bol privolaný. Tento dôležitý fakt bol s takou vernosťou a prínosom zobrazený, že si človek neuvedomil, že toto sa odohrávalo len pár storočí pred ním. S takou udivujúcou presnosťou sa podarilo autorovi preniesť do týchto tajov stredoveku, no to nebolo všetko. Opisuje sa tu aj svetské počínanie.
Obchody, svetonázory a móda, to je, čo nám chce autor ponúknuť okúsiť. Obchody sa spájali s krajinami a tie s ľuďmi. Krajiny boli pre obchody niekedy aj záťažou a tak sa ich bolo treba celkom mimochodom zbaviť. Tak to bolo aj s ľuďmi, no dobrých obchodníkov bolo stále núdze. Tu sa nám ponúka náhľad na Židov, ktorých autor vyslovene opísal ako majstrov obchodovania. Pri ich veľkom prenasledovaní bolo ich uchýlenie pánmi pre obchod dôležité. No aj tak boli neobľúbený. Keď sa stala nehoda alebo pohroma bola ako pri interdikte zvalená na nich. Ľahkosť s akou bola všetka vina zvalená na nich môže až čitateľa ohúriť. Nastávali boje bez zmyslu medzi udržaním Židov, ktorý vytvorili obchodné cesty do ich krajín, pánmi a vyničenie ľudom. Medzi obchod nepochybne patrí aj splácanie dlhov, tu môže čitateľa prekvapiť fakt, že sa splácalo s niekedy až veľkorysosťou hradmi, zámkami a príslušnými dedinami a ľudom. Dobre sa vysvetľuje ich uzatváranie a ich príčiny, pričom sa spájajú s úradmi a privilégiami.
Móda aj tento pri historickom románe takýchto rozmerov nepatrný prvok sa dožičil svojej hodnosti.

Opísali sa tu turnaje a ich krutosť (oslepenie panovníka) , kare, bezstarostný život vojvodov a samotné otázky módy. Autor stroho načrtol vtedajší výzor dám a pánov, vtedajšie spoločenské akcie a povýšenectvo niektorých panovníkov nad svojím ľudom, ich vláda. Módou by sa mohlo považovať aj založenie artušovského spolku, ktoré vtedy ochudobňovalo krajinu. Tento spolok bol autorovou zámienkou aby mohol preukázať, že už v tomto období sa ľud búril proti starým tradíciam a poukázať na fakt, že mestá nadobúdajú čoraz väčší význam ako hrady, čo v posledných odsekoch naznačil aj rozdelením krajiny za pomoci ministerského kabinetu. Ďalej sa tu celkom bez akéhokoľvek predzvesti načrtol aj pohľad na manželstvá tejto doby, ako verejné hádky neboli vôbec vítané a súperenie o milého. V móde v tom čase bola aj veľká neprávosť a to sa veľmi prejavovalo na ochudobňovaní biedneho ľudu. Rýchle skoky v kariére boli taktiež možné, ale za predpokladu, že tento bol podporovaný členom z vládnucej vrstvy. Dobrý náhľad sa prejavuje ukazuje aj čo sa týkalo krutosti v tomto období. Nedbalo sa pritom ani na vedúce osobnosti či panovníkov, ale musela tu byť stále tá vyššia podpora. Ku koncu by som chcel podotknúť aj takú legendovú časť, ktorej sa týka tento román a to škriatkov. objavujú sa tu aj legendy o škriatkoch, ktorý sa ukazujú iba pravým kráľom. A je tu aj stará dobrá večná legenda o zápasení ohavnosti a krásy.
Svetonázor. Týmto ako chcel autor naznačiť a ako tiež aj napísal "stroskotávanie na zjave". V tomto historickom románe sa obzvlášť vyzdvihuje táto svetská márnivosť, ako by to povedali učenci svojej doby. Krása. Celkom jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb sa nám autor snaží vysvetliť túto ľudskú chybu myslenia. Kto ju má pre toho je ako dobrý kapitál, a to sa cez tie celé stáročia presadilo až do nášho obdobia. No na rozdiel od nás tu sa opak krásy, ohavnosť, spájala aj zo všetkým zlým, čo sa stalo a môže stať. V tomto utrpení akom je hlavná postava románu to najlepšie vyjadriť jednou jej myšlienkou z diela: "Videla, ako ľud všetko dobré, čo bolo dielom škaredej, pripisuje krásavici". A tak sa tu nastoluje boj medzi popularitou a inteligenciou spojenou s mocou. Ak mám byť konkrétnejší aj samotné legendy označovali túto druhú ohavnú ženu za veľkú a silnú, no bohužiaľ ženu zla. No nepochybne najväčšou pýchou môže byť pre rodákov z Tirolska, ktorý sa dozvedajú o odvážnostiach a skutkoch ich predkov.

Myslím, že každý by bol pyšný na dielo, ktoré opisuje hrdosť a veľkoleposť svojej krajiny.
Teraz, ak ctený čitateľ už nie je až tak zaujatý prínosom pre ducha a vedu tejto knihy, rád by som chcel stručne popísal obsah diania. Udalosti budem dopĺnať dátumami a historickými faktami, ktoré som si zistil a o ktoré‚ by som nechcel váženého čitateľa okrátiť. Ako sám autor píše: "Dejiskom je stredovek‚ Rakúsko, kde sa prelínajú mocenské záujmy Habsburgovcov, Luxemburgovcov a Wittelsbachovcov. Vojvodkyňa Margaréta ako dcéra českého kráľa Henricha a dedička Tirolska chce povzniesť svoju krajinu, ale jej politický i osobný záujmy stroskotajú na jej zjave," v čom mu nič netreba odporovať a nič ani dodať. Dej, do ktorého nás vsádza autor je už vo veku, kedy má Margaréta 12 rokov a je pripravená na vydaj, ak by to čitateľa zaujímalo je to roku 1330. Jej otec, Henrich III, panovník Tirolsku a vojvoda Korutánsku, nemá žiadnych manželských potomkov po meči a tak, ako sa už na začiatku spomína, strhne sa boj o vydaj jeho dcéry o získanie krajiny medzi horami. Najšikovnejší tu je Luxemburg, ktorého autor vykresľuje ako gavaliera svojej doby. I keď nechal Henricha viacero krát sedieť, vydáva svojho syna, Jána Henricha Luxemburgského, za Margarétu, ktorej výzor sa tu prirovnáva k opici a aj podľa toho sa tu bude odohrávať ich manželstvo. Zapletie sa do deju aj jedna, ešte v tom období mladá dáma, ktorá od Henricha dostane zámok Taufers. Keď Henrich zomiera, podľa historických faktov okolo roku 1335, tak sa Margaréta stáva vojvodkyňou Tirolska a Korutánska, pričom historické knihy uvádzajú iba juh Tirolska, keďže sever si rozdelili Albrecht II a Otto, rakúsky vojvoda. Margarétine manželstvo je príšerné a tak sa často stretáva s mladíkom Chretienom, ktorému dá aj hrad. Keď sa to nedá vydržať, šľachta spolu s Margarétou sa rozhodne povstať voči Jánovi. Na čelo povstania si Margaréta zvolí Chretiena. Chretien si však začína s, už mimochodom najkrajšou ženou Agensou, ktorej teraz patrí zámok Taufers. Tajne sa zoberú. Túto podlosť si Margaréta nenechá a prezradí puč. Pri lapaní sa im dostane do rúk nielen Chretien, ale aj Margarétin brat. Margaréta dostane košík, v ktorom je Chretienova hlava a strašne sa hnevá na Agnesu von Flavon. Tu sa prenášame do druhej knihy.
V tomto druhom diani sa už vydarí puč na Jána a úspešne ho vyhostí z krajiny (1342). Ten odíde za svojím bratom Karol IV Luxemburgským, keďže jeho otec, Ján Luxenburgský, bol zranený pri turnaji a oslepol. Spolu sním sa rozhodnú získať späť stratené územie, ale stroskotajú na Margarétinej vynikajúcej taktike. Margaréta dostala podporu od markgrófa Ludviga, vojvodu Wittelsbachu, syn rímskeho cisára Ludviga Bavariana.

Ako dohodnute sa mala za neho vydať a aj sa stalo, no toto manželstvo bolo pred cirkvou neplatné, keďže Margaréta bola stále manželkou Jána. Pápež, Benedikt XII, ako uvádzajú dejiny, uvalil hore spomenutý a rozpísaný interdikt. Margaréta si našla ďalšieho sympatického chlapa ako bol Chretien, no tento ako sám hovorí autor "žabí muž" sa na to podobal výzorom i duchom. Margaréta si ho povyšovala a stal sa až členom šľachty. Naďalej si pritúlila k sebe ďalšieho spoločníka, ktorá bol Žid a vyprosil si u nej príbytok či lepšie povedané útok pre veľkým prenasledovaním Židov, ktoré vtedy hýbalo Európou. Žid, Mendel Hirsch, rozprúdil obchody a mestá prekvitali. Prekvitalo aj Margarétino manželstvo s Ludvigom, mali tri deti. No do tejto idylky zavítal mor, pri ktorom jej zomreli dve deti, dievčence a iba chlapec, Meinhard prežil. Mor, pochabými nevedomými občanmi sa pripisoval na účet Židom. Nastalo veľké prenasledovanie, za ktorého zomrel aj Mendel Hirsch. Krajina upadla, čoraz viac doliehal interdikt, ktorý bol za pomoci Ludviga aspoň trochu zmiernený, no stále na posmech Európe. Zosilnený aj tým, že keď mal mať Margaréta štvrté dieťa narodilo sa mŕtve. Ludvig sa čoraz viac odďaľoval od Margaréty, viac sa stretával s Agnesou, ktorá tiež mala svoju vinu na vzbure proti Židom. Krajina bola zadĺžená a tu prichádzal Štefan Habsburgský, ktorý je ich ochotný vykúpiť za Korutánsko aj z interdiktu. Margaréta pristala. Ludvig ju už nenávidel, nenávidel aj Frauenburga, chcelo ho zabiť. Margaréta dala Frauenburgovi tekutinu bez chuti, vône a z pachu. Jed, nevedela, že to bude smrtiaca zbraň, ako darček. Keď sa Ludvig rozhodol ísť zrušiť zmluvu zobral si aj Frauenburga. No ten ho prekabátil a zabil ho jedom. Tento akt usmrtenia markgrófa ako spomínajú dolu uvedené‚ zdroje sa odohral roku 1361. Úplné vyvrcholenie sa odohráva až v tretej knihe.
Tu sa o nasprostalého a nevedomého panovníka Meinharda začínajú prejavovať Habsburgovci. Najlepšie to využil syn Štefana Habsburgského, Fridrich. Ten ako verná kamarát sa utiahol spolu aj s Agnesou, krásnym anjelom, ako ľud hovoril, do Mníchova. Ožobrali krajiny, založili spolok artušovcov a obnovili rytierske tradície. Tirolsko svojho nového panovníka ešte ani nevidela a tak ho chceli pod touto zámienkou snažili prilákať späť. Fridrich ho však pevne držal a tak sa rozhodol Frauenburg ísť pre neho, tajne ho chcel vpašovať do Tirolska. Keď bol prenasledovaný a Meinhard javil odpor jednoducho ho zabil pod zámienkou, že spadol zo skaly. Margaréta bola opäť panovníčkou a bola viac ako predtým nahnevaná na Agnesu vo Flavon.

Tá jej jednoducho vošla do rúk a ona ju chcela zabiť. No to sa len tak ľahko nedalo. Krásnu ľud zbožňoval a škaredú ľud zatracoval, bola by vzbura. Na tento súd pristali šľachtici iba pod podmienkou, že im zriadi ministerský kabinet a oni si tak prakticky krajinu podelia. Margaréta privolila. Odsúdenú už chcela zabiť, no prišiel k nej Fraunburg. Ten ju opil, ale síce svojim jedom. Margaréta sa zlostila. I keď je tá krásna mŕtva, zvíťazila. Margaréta bola zničená. Keď dala pohreb svojho syna na deň pohrebu Agnesy, ona opäť zvíťazila, aj jej najvernejší priatelia šli na Agnesin pohreb. Tu prišiel Rudolf Habsburgský a dal Margaréte návrh na jeho správu Tirolska. Prijala. Roku, i keď kniha žiadne dáta neobsahuje, 1363 abdiktovala. (Historické údaje uvádzajú, že Meinhard ešte žil a on sám prenechal Tirolsko Habsburgovcom.) Ak by čitateľa zaujímalo kedy Margaréta zomrela bolo to roku 1369.
Predtým ako si veľa ctený a vážený čitateľ prezrie priloženú ilustráciu chcel by som dať bodku opisu knihy a to vydaním a zdrojmi mojich informácii. Historický román bol prvý krát objavený v Mníchove roku 1923, ako hovoria zdroje z Nemeckej tlače, zatiaľ čo anglické hovoria o roku 1928. Tento druhý zväzok, ktorý tu bol prezentovaný, bol preložený z nemeckého originálu vydaný Aufabau Verlagom v Berline roku 1957, preložený Norou Krausovou. Knihu na Slovensku vydal Slovenský spisovateľ v Bratislave roku 1979 redaktorkou Perlou Bžochovou a Teodorou Handzovou. Už spomínanú obálku vytvorenú Jánom Krížikom a Ladislavom Boráčom a technickou redaktorkou Vierou Tichou tu neuvidíte. Vydané pod edíciou Retro na rok 1979 v počte výtlačkov 60 tisíc v Martine s počtom strán 224. Dodané informácie a ilustrácie sú z internetových stránok: www.encyclopedia.com (ilustrácie a historické podklady), www.geschichte.2me.net (životopis Liona Feuchtwangera a fotka autora) a members.xoom.virgilio.it (ilustrácie a historické podklady) .

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?