Kubánska revolúcia

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 2383×

Příbuzná témata



Kubánska revolúcia

Štátny prevrat F. Batistu
V noci z 9. na 10. marca 1952 vykonal generál Batista, podporovaný skupinou reakčných vojenských dôstojníkov štátny prevrat, ktorým bola zvrhnutá legálne zvolená vláda prezidenta Pría Socaarrása. Príovu vládu možno charakterizovať ako buržoázne demokratickou, konajúcu krajne pravicovú, protiľudovú a protidemokratickú politiku. Trpela rovnakými nedostatkami, na ktoré zanikali aj predchádzajúce režimy. K moci sa dostala demagogickými heslami a udržovala sa pri nej násilím a svojvôľou. Prevádzala machinácie so štátnymi prostriedkami, prehliadala rozbujnené úplatkárstvo a podriaďovala národné záujmy cudzím imperialistom. Svojou protiľudovou sociálnou politikou, rozbíjaním jednoty odborov, vraždami politických vodcov proletariátu sa zbavila podpory ľudu a masy nemali záujem na jej ďalšej existencii. Ani USA nemali už záujem na tom, aby aj naďalej vládla, pretože nebola dosť energická a tiež schopná presadzovať ich záujmy. Nedokázala napríklad presadiť vyslanie kubánskych jednotiek do Kórey. Svojou politikou sa zbavila podpory oboch rozhodujúcich síl, ktoré by boli schopné ju udržať pri moci – sily a vplyvu USA, alebo sily a podpory revolučných más. Ani jedna z týchto reálnych politických síl nebola ochotná sa postaviť na obranu Príovej vlády, a tak bol Batistov prevrat uľahčený.
Diktátor svojim prevratom porušil články ústavy z r. 1940, ktorá bola jednou z najpokrokovejších vo svojej dobe a jej schválenie v r. 1940 bolo dodatočným dovŕšením revolučného boja robotníkov z tridsiatych rokov. Obsahovala články o pozemkovej reforme, odstránení rasovej diskriminácie, o práve občanov na prácu apod. Existencia a platnosť tejto ústavy znepokojovala vládnucu triedu od okamžiku jej prijatia a od samého počiatku bola nimi neustále porušovaná. Štátnym prevratom z r. 1952 sa platnosť tejto ústavy definitívne zrušila a krajina sa dostala do starých politických koľají – polokoloniálneho postavenia, nezamestnanosti, rasovej diskriminácie atď. Diktatúra vzhľadom k slabej sociálnej základni, o ktorú sa mohla oprieť vo svojej vnútornej a zahraničnej politike, hľadala oporu v neúmernom zosilovaní štátneho aparátu, vojska, polície a represívnych orgánov každého druhu. Zvlášť sa však spoliehala na pomoc zvonka – na podporu USA. Sociálnu základňu diktatúry tvorili vládnuce majetné triedy – cukrovarnícki magnáti, veľkoobchodníci, sprostredkovatelia a skupina vysokých vojenských a policajných dôstojníkov.

Veľkou oporou režimu v každej etape jeho existencie bola rímskokatolícka cirkev, hlavne vysoká cirkevná hierarchia.
Vznik a charakter opozičných síl
Štátny prevrat F. Batistu 10. marca 1952 jednak vyvolal ostrú vnútropolitickú krízu, jednak urýchlil proces politickej diferenciácie v krajine medzi prívržencami a odporcami jeho režimu. Tradičné buržoázne politické strany pred diktatúrou tým, že nevytýčili jasný a zrozumiteľný program boja, prakticky kapitulovali a väčšina z vodcov týchto strán obmedzila svoju opozičnú činnosť na neúčinnú publicistickú kritiku nového režimu. Niektorí z nich dokonca celkom nezakryte propagovali myšlienku „zmieriť sa“ s danou situáciou. Príznačné v tomto zmysle je prehlásenie Autentickej strany, ktorá sa rozhodla zúčastniť sa volieb, pripravených diktatúrou na 1. novembra 1954. Ani jej výzva k negatívnemu hlasovaniu v týchto voľbách nič nemohla zmeniť na fakte, že tým v skutočnosti legalizuje existenciu diktatúry. Ani Ortodoxná strana nedokázala zabrániť hlbokému vnútornému rozkladu. Neúspech tzv. Montrealskej konferencie kubánskych politických predstaviteľov v emigrácií bol iba presným odrazom skutočného stavu. Účastníci tohto zasadania neboli pre existujúce rozpory a rozdielnosť názorov schopní sa zjednotiť. Pasivita, nerozhodnosť a demoralizácia vodcov tradičných politických strán vyvolali u mladých revolučných kádrov hlboký morálny otras, ktorý sa prejavil navonok v odstredivých tendenciách a neskôr vyústil do úplného rozchodu so starými meštiackymi stranami. Iba komunisti dokázali zabrániť vnútornému rozkladu. Po prechode do ťažkých podmienok ilegality udržali svoje rady bojaschopné. Okrem formálnej opozičnej činnosti politických strán vznikli okamžite po štátnom prevrate rôzne opozičné organizácie hlave mládeže, ktoré si kládli za cieľ aktívne bojovať proti Batistovmu režimu. Skôr ako však došlo ku konštituovaniu a k aktívnemu vystúpeniu Hnutia 100. výročia a Študentského direktória prešla politická opozícia študentstva zložitým vývojom.

Hnutie 26. júla
V priebehu rokov 1952 až 1956 sa do čela opozície dostalo Hnutie vedené dr. Fidelom Castrom. Už v septembri 1952 založil na Havanskej univerzite prísne konšpiratívnu organizáciu, ktorá si kládla za cieľ 26. júla 1953, v deň 100. výročia narodenia José Martího ozbrojeným povstaním zaútočiť na diktatúru. Taktiež táto organizácia bola ovplyvnená revolučne demokratickými ideami Martího a myšlienkami národno oslobodzovacej revolúcie minulého storočia. Hnutie 26. júla preberá ideové dedičstvo José Martího a tvorivo ho aplikuje na nové sociálno ekonomické a politické pomery panujúce na Kube v r. 1952.

Aktualizácia myšlienok veľkého kubánskeho mysliteľa, filozofa a vodcu na nové podmienky tvorila teoretický a ideový základ boja tejto organizácie, ktorá sa dostala do čela národno oslobodeneckej, demokratickej a ľudovej revolúcie na Kube.Sociálne zloženie Hnutia 26. júla zodpovedalo kubánskym politickým tradíciám. Boli v ňom sústredení príslušníci všetkých základných spoločenských tried a sociálnych skupín od stredných vrstiev cez drobných a chudobných roľníkov až k príslušníkom robotníckej triedy.
Hnutie 26. júla pripravovalo na 26. júla 1953 útok na sklad zbraní v Santiagu de Cuba. Cieľom povstania bolo získať zbrane, rozdať ich ľudu a výzvou k ľudu rozpútať revolúciu, ktorá by zmietla diktatúru.Ideovou základňou ozbrojenej akcie bol program s pokrokovou orientáciou, v ktorom boli formulované najdôležitejšie požiadavky sociálne ekonomických a politických premien, ktoré by za vtedajších podmienok uskutočniteľné.Členovia organizácie zhromažďovali skomné na nákup zbraní a pripravovali výcvik svojich príslušníkov v streľbe a taktike povstania.
K upevneniu konšpirácie bol vytvorený výbor, ktorý sledoval dodržiavanie konšpiračných pravidiel. Najsilnejšiu oporu našla v provincii Pinar del Rio, v Artemisi, odkiaľ pochádzala 1/3 bojovníkov pri Moncade. Hnutie 26. júla sa spočiatku vyvíjalo v prísnej ilegalite a ani Ľudová socialistická strana Kuby nemala presne prehľad ani o povahe a rozsahu, ani o cieľoch Hnutia vedeného Fidelom Castrom.

Zahájenie boja
26.júla 1953 v meste Santiago de Cuba zaútočila skupina Fidela Castra na kasáreň Moncada, a zahájila tým ozbrojené povstanie proti režimu generála Batistu. Malý oddiel vlastencov - výkvet kubánskeho národa – sa pustil do nerovného boja s dokonale vyzbrojenou vojenskou mašinériou diktátora. Prvé výstrely za svitania 26. júla 1953 ohlasovali začiatok jednej z najdramatickejších a najobdivuhodnejších revolúcií našej doby. Cieľom ozbrojeného povstania bolo dobyť sklad zbraní, obsadiť najdôležitejšie strategické body Santiaga, rozdať zbrane ľudu, a tým zahájiť revolúciu. Útok mal povahu ozbrojenej akcie hŕstky revolucionárov, ktorá mala byť počiatkom ozbrojeného boja ľudových más. Sily však boli príliš nerovné. Akcia vychádzala z celkovej politickej situácie, v ktorej sa Kuba nachádzala. Aj keď teoreticky mnohí uznávali historickú oprávnenosť revolúcie, nepodnikli prakticky nič k jej konkrétnemu rozvoju. Hnutie vedené Fidelom Castrom ako prvé pochopilo nielen teoretickú nutnosť revolúcie, ale aj možnosť rozvoja jej najradikálnejšej formy – ozbrojeného povstania – ako najvyššej formy boja ľudových más.

Fidel Castro pochopil na základe vlastnej skúsenosti, že legálnymi prostriedkami sa nedá zbaviť diktatúry, ktorá uchvátila moc a udržovala sa pri nej násilím, že proti násiliu diktatúry je treba postaviť ozbrojené násilie revolúcie. Povstanie stroskotalo pre slabú výzbroj, izolovanosť, malý počet bojovníkov a nedostatočnú prípravu. Z celkového počtu 160 povstalcov ich bolo po skončení povstania viac ako 100 vo väzení zákerne zavraždených a zbytok postavený pred batistov súd. Mladý vlastenec Abel Santamaria viedol skupinu 25 vlastencov na kasáreň Moncada z jednej strany a Raúl Castro, takmer ešte chlapec, zo strany druhej. Vodca povstania, dr. Fidel Castro, viedol najväčšiu skupinu proti hlavnej bráne. Nešťastnou zhodou okolností v rozhodujúcom momente, kedy sa povstalci priblížili do bezprostrednej blízkosti kasáreň, sa objavila vojenská hliadka, ktorá vyhlásila poplach a zalarmovala vojakov. Moment prekvapenia, ktorý mal mať v útoku rozhodujúcu úlohu, bol stratený. V to júlové ráno sa útok nepodaril a povstanie bolo porazené. Zdalo sa, že sotva začatá revolúcia je potlačená bez toho, aby sa ľud dozvedel pravdu o ľuďoch, ktorí neváhali položiť život na obranu slobody a práv ľudu a o ďalekosiahlych revolučných opatreniach, ktoré mali byť po povstaní zavedené. Útok na kasárňu Moncada neznamenal v tej chvíli víťazstvo revolúcie. Ale ukázal cestu a vytýčil program národného oslobodenia, ktorý by mal Kube otvoriť cestu k socializmu. Po útoku bola diktatúra nútená odhodiť masku liberalizmu a uchýlila sa k najsurovejším zločinom. Jej oporou sa stal teror, útlak a vraždenie. Tí, ktorí mali ešte pred 26. júlom 1953 ilúzie o povahe režimu, po tomto dátume vytriezveli. Povstanie prehĺbilo krízu buržoáznych strán a mnohé z nich prestali prakticky existovať. Ich zánikom vznikli nové podmienky, priaznivé pre úsilia o zjednotenie opozičných a revolučných síl a vytvorenie bojovej jednoty ľudu, ktoré najskôr narážali na nepochopenie a odpor týchto strán. Povstanie malo medzi ľudom obrovský ohlas a silný ideový vplyv – obzvlášť na mládež. Noví vodcovia ľudu, oddaní svojim ideám, formulovali program hospodárskych a politických zmien, ktorý zjednotil okolo Hnutia 26. júla všetkých skutočných revolucionárov odhodlaných splniť ho bez ohľadu na obeti. Povstanie znamenalo zlom v politickej situácii krajiny. Bola zahájená etapa ozbrojeného boja proti diktatúre.
V októbri 1953 bol v Santiagu de Cuba zahájený súd nad niektorými vodcami povstania. Mal dokázať zločinnosť povstalcov a nezmyselnosť ozbrojeného odporu proti diktatúre.

Vo veľkej plamennej reči, ktorá je jedným z najslávnejších dokumentov kubánskeho národne oslobodzovacieho boja, našiel v sebe Fidel Castro silu nielen k obhajobe svojich spravodlivých ideí a činov, dokonca na základe presvedčivých faktov dokázal obviniť diktátora z porušenia Ústavy a z nezákonnosti jeho moci. Na faktoch dokázal zločinnosť štátneho prevratu generála Batistu z 10. marca 1952 a oprávnenosť započatej revolúcie. Tak sa v priebehu súdneho procesu úlohy vymenili. Obvinený sa stal žalobcom a žalobca obvineným. Nebola súdená revolúcia, ale neľudský režim diktátora Batistu. Vládne orgány robili všetko, aby Fidela Castra umlčali. Castro vo svojej reči pred súdnym tribunálom prehlásil: „Bol to nevídaný prípad, páni sudcovia; vláda sa obávala predviesť obžalovaného pred súd; režim hrôzy sa bál morálneho odsúdenia od človeka, ktorý sa nemôže brániť, izolovaného a potupeného. Keď ma najprv zbavili všetkého, odopreli mi naviac prítomnosť na procese, kde som bol hlavným obžalovaným.. Akých strašných zločinov sa asi tento režim dopustil, že sa tak bál hlasu obžalovaného.“ Povstalci boli odsúdení na dlhé roky vo väzení. Fidela Castra ako vodcu povstania odsúdili na 15 rokov. V máji 1955 bol však pod tlakom más prepustený a odišiel – najskôr do Miami a neskôr do Mexika, aby pokračoval v boji proti diktatúre. Jeho činnosť v USA bola rovnako ako v Mexiku pod neustálou kontrolou kubánskej tajnej polície. Len niekoľkokrát sa mu podarilo úplne jej zmiznúť z očí a uniknúť sledovaniu. Úrady však o jeho činnosti vedeli dosť. Svedčí o tom aj rozsiahly policajný spis v havanskom archíve.
25. novembra 1956 začali povstalci uskutočňovať svoj plán. Nalodili sa na motorovú loď Granma a vydali sa späť z Mexika na Kubu. Podľa vopred určeného plánu mala Granma vyplávať z Tuxpanu; mala plávať šírym morom pozdľž výsostných mexických vôd, preplávať Mexický záliv, oboplávať Yukatanský výbežok a po jeho dosiahnutí zmeniť kurz priamo na juh, ponechať na pravej strane ostrov Cozumel, zľava minúť kubánsky ostrov Isla de Pinos, oboplávať zľava ostrov Cayo Largo, pokračovať k anglickému súostroviu Gran Cayman, sprava sa vyhnúť Jamajke a po objavení sa majáku Cabo Cruz na juhovýchodnom pobreží kubánskej provincie Oriente previesť na vopred určenom mieste vylodenie. Iba dvaja muži poznali miesto vylodenia. Na Granme Fidel Castro a na Kube Frank Pais – vodca santiágskych povstalcov. Podľa prepočtu mala Granma doplávať k miestu vylodenia v piatok 30. novembra 1956 pred svitaním. V ten istý deň mali členovia Hnutia 26. júla vyvolať v Santiagu povstanie, obsadiť mesto, a tým podporiť vylodenie Granmy. Povstalci mali byť po vylodení očakávaní ďalšou asi stočlennou skupinou s nákladnými vozmi, s ktorými mali spoločne dobyť Manzanilla a rýchlo preniesť povstanie do neďalekého Bayama.

Odtiaľ je už len na skok do Santiaga. Samotné povstanie v Santiagu bolo koordinované s akciami v Guantáname, aby miestna posádka a polícia nemohli podporiť políciu v Santiagu. Okrem toho sa počítalo s prerušením železničného, telefónneho a cestného spojenia medzi Guantánamom a Santiagom. V Santiagu a postupne v celej provincii Oriente malo byť zorganizované ľudové revolučné vojsko, ktoré by uskutočnilo oslobodenecký pochod na západ smerom na Havanu s cieľom zlikvidovať diktatúru.
30. novembra o 7.00 hod. ráno, keď sa Granma plavila ešte 300 km južne od Isla de Pinos stredom Karibského mora, vypuklo povstanie. Nepokoje vzplanuli v Guantáname aj v provinciách Pinar del Rio, Camaguey i v samotnej Havane. Hlavný boj sa rozpútal o budovu policajného riaditeľstva v Santiagu. Bojovalo až do poludňajších hodín. V povstaní padlo na oboch stranách 18 ľudí a 200 ich bolo zranených. Bojovníci v Santiagu netušili, že Granma je ešte na šírom mori, že nedorazila včas.
Na obed 30. novembra, aj keď sa ešte miestami bojovalo, bola už situácia v meste zvládnutá políciou a armádou. Havana okamžite vyhlásila výnimočný stav, vojenský a policajný aparát bol uvedený do stavu maximálnej pohotovosti. V prehlásení generálneho štábu vládneho vojska, v ktorom sa udalosti v Santiagu komentovali, sa tiež oznamovalo, že behom 48 hodín dôjde k vylodeniu expedície „trujillistov“. Týmto manévrom boli represívne orgány v krajine varované a ľudu súčastne zatajené, že na Kubu prichádza Fidel.
Správy o povstaní v Santiagu zastihli povstalcov v sobotu 1. decembra poobede, keď Granma míňala súostrovie Gran Cayman. Hlásenie o porážke povstania a represáliách v Santiagu pozdvihlo bojovú morálku povstalcov a ich túžbu skoncovať s batistovou diktatúrou.
Krátko po zachytení správy z Havany vyhlásil F. Castro bojovú pohotovosť svojej jednotky. Posádka sa dozvedela, že pláva na pobrežie Oriente a k vylodeniu dôjde medzi rybárskym prístavom Manzanillom a dedinou Niquero. Podľa nových prepočtov má pristáť Granma v nedeľu 2. decembra okolo štvrtej hodiny rannej. Povstalci obdržali olivovo zelené uniformy s označením M-26-Julio. Z 82 príslušníkov jednotky vytvoril Fidel šestnásťčlenný štáb a tri bojové skupiny. Prvá skupina prieskumného charakteru, vedená kapitánom José Smithom, sa mala vylodiť ako prvá, preskúmať breh a zaisťovať vylodenie expedície zvonka. Druhá tvorila stred pod vedením Julana Almeidu. Tretej velil Raúl Castro a mala za úlohu zaisťovať akciu od mora a po skončení expedície výbuchom zničiť Granmu.

Povstalci boli vyzbrojení 35 ďalekonosnými puškami s teleskopmi, 55 automatmi mexickej výroby, 3 ľahkými samopalmi typu Thomson, 40 pištoľami typu Star, vysielacou a prijímacou stanicou.
V noci 2. decembra 1956, hodinu po polnoci, priblížila sa Granma ku kubánskym brehom. Každým okamžikom mal byť spozorovaný svetelný signál Cabo Cruz. Znamenalo to, že Granma je vzdialená od pobrežia Oriente presne 30 míľ. Roberto Roque, zodpovedný za navigáciu sa vyšplhal na strechu kapitánskeho mostíka. Okolo zúrilo Karibské more. V okamžiku, keď spozoroval záblesky majáku a rýchlo si v duchu zopakoval ich intervaly, bol prudkou vlnou zmetený zo strechy cez palubu do temného mora. Našťastie jeho pád okamžite spozorovali. Záchranné práce boli sťažené blízkosťou kubánskeho pobrežia a vojenskej námornej základne v Cabo Cruz. Nebolo možné použiť svetelné reflektory. Roque zúfalo bojoval s vlnami. Nebolo ľahké nájsť ho. Ubehla asi hodina, než sa podarilo vyčerpaného a skrehnutého navigátora vytiahnuť na palubu a Granma mohla opäť rýchlo vyraziť vpred.
Bolo krátko pred šiestou hodinou rannou za svitania 2. decembra 1956, keď Granma dosiahla s dvojdenným oneskorením cieľ a zakotvila asi 150 metrov od brehu. Bol už najvyšší čas. Posledný chabý prídel dostala posádka pred dvoma dňami na obed. Vzhľadom ku zdržaní výpravy a porážke povstania v Santiagu padli i plány na dobytie Manzanilla a Bayama. Novým podmienkam prispôsobil Castro ďalšiu alternatívu postupu expedície. Rozhodol, že jednotlivé bojové skupiny sa pokúsia prebiť do Sierra Maestry, vzdialenej 40 km, uchytiť sa tam a viesť partizánsky boj až do okamžiku, keď povstane celá Kuba v ozbrojenom ľudovom povstaní proti diktatúre. Zmena plánu si zrejme vyžiada značné obete. S tým sa však počítalo. Prvá vyrazila k pobrežiu prieskumná skupina José Smitha. Bol s nimi i Fidel. Nestretla sa so žiadnym odporom. Krátko po tom sa začala vyloďovať i skupina Juana Almeidu. Vyloďovanie až doteraz prebiehalo normálne. V okamžiku, keď skončilo vyloďovanie tretej skupiny a Raúl Castro už bol posledným mužom na palube Granmy, pripravoval nálož k jej likvidácií, objavil sa sprava od Caba Cruz rýchly vojenský čln. V domnienke, že posádka je ešte na palube, zahájil na Granmu paľbu. Odpáliť nálož sa už Raúlovi nepodarilo. Prvá skupina José Smitha počula paľbu, keď už prenikala bariérou húštia a bola už na pevnej pôde. Druhá sa stále brodila po pás vo vode. Pred siedmou hodinou sa nad hlavami povstalcov objavilo hliadkovacie lietadlo, bezhlavo páliace do krovín pod sebou. Po niekoľkých hodinách sa predrali všetky skupiny povstalcov bez strát na pevninu. Expedícia Granma skončila.

Kubánski vlastenci pristáli na brehoch Kuby.
Povstalci na Siere
Dva dni po vylodení, dňa 4. decembra, v dobe, keď Fidel so svojim oddielom už smeroval k Siere, vydali krajne reakčné noviny „Diario de la Marina“ pod výraznými titulkami falošnú správu, že „Fidel Castro spolu so svojim štábom krátko po vylodení zahynul“. Dvadsaťštyri hodín potom, 5. decembra, dorazili povstalci k miestu nazývanému Alegría del Pio, asi v polovici cesty medzi Niguerom a pohorím Siery. Krajne vyčerpaní a unavení našli povstalci úkryt v plantáži cukrovej trstiny. Odpočívali a vyčkávali príchodu noci, kedy chceli pokračovať v pochode na Sieru. Okolo štvrtej hodiny popoludní boli nič netušiaci obkľúčení prenasledujúcimi vládnymi silami, ktoré okamžite, bez akejkoľvek výzvy, zahájili paľbu. Výsledky útoku znamenali pre povstalcov katastrofu. Prekvapení, navzájom izolovaní a rozptýlení vo vysokom poraste cukrovej trstiny, stratili prehľad a neboli schopní zorganizovať účinný odpor. Časť ich padla v nerovnom boji a ostatní boli zajatí. Iba štyrom skupinám sa podarilo uniknúť z obkľúčenia, alebo prečkať útok v plantáži, do ktorej sa vládne jednotky neodvážili vkročiť a po niekoľkých dňoch dosiahnuť predhorie Siery. Raúl Castro s tromi ďalšími bojovníkmi prenikol z obkľúčenia a skrýval sa tri dni v neďalekom lese. Podobne ako Raúl prenikol i Camillio Cienfuegos s dvomi spolubojovníkmi z obkľúčenia a unikal rýchlo smerom k horám. I ranený Ernesto Che Guevara a Juan Almeida s tromi ďalšími unikli svojim prenasledovateľom. Poslednú skupinku tvoril Fidel s dvomi priateľmi, ktorí zostali päť dní v obkľúčenej plantáži. Udržovali sa pri živote surovou cukrovou trstinou. Každá z týchto skupín unikala prenasledovateľom samostatne, nepoznajúc osud ostatných. Ani tí, ktorí unikli od Alegría del Pio, nedošli všetci do Siery, ktorá jediná dávala povstalcom nádej na záchranu. Zdalo sa, že revolúcia je porazená. 11. decembra denník Diario de la Marina vyzval všetkých povstalcov, aby sa vzdali, že úrady im zaručia život. V druhej polovici decembra 1956 sa rôznymi dramatickými cestami dostali všetky štyri skupiny do Siery. Z pôvodných 82 členov expedície sa ich tu zišlo 12. Ostatní buď padli pri Alergía del Pio, neskôr po ceste, alebo boli zajatí, odsúdení a uväznení na Isla de Pinos. Štedrý večer strávili povstalci v horskej chyži pod mohutnými vrcholmi Siery. Pred ďalším pochodom do hôr vydali spoločné prehlásenie, ktoré je svojim spôsobom historické, aj keď bolo pôvodne určené rodine roľníka Ramona Peréza Montanu.

Píše sa v ňom: „Pred novým pochodom na Sieru, kde budeme pokračovať v boji v ktorom padneme, alebo zvíťazíme, nechávame tu tento dokument Ramonovi Perézovi Montanovi a jeho rodine, ktorí nám poskytli odpočinok a osem dní sa o nás starali. Umožnili nám nadviazať spojenie s Hnutím. Pomoc, ktorú sme od nich a im podobným získali v najkritickejších okamžikoch revolúcie, nás posiluje do ďalšieho boja a upevňuje v nás vieru, že s ľudom, ako je náš, sme schopní priniesť aj tie najvyššie obete. Týmto vyjadrujeme svoju nekonečnú vďačnosť!
Nevieme, koľko nás v boji padne.
Siera Maestra, 25. decembra 1956. Podpísaní Fidel Castro, Universo Sánchez, Juan Almeida, Ciro Redondo, Ramiro Valdéz, Horacio Rodriguez, Francisco Gonzáles, Rafael Chao Santana, Efigenio Almejeiras, Clixto Morales, Camilo Cienfuegos, Reinaldo Benítez, Ernesto Che Guevara, Raúl Castro.
Približne pol mesiaca po vylodení, v polovici januára 1957, vybojoval partizánsky oddiel Fidela Castra svoju prvú víťaznú bitku. Objektom útoku sa stala neveľká vojenská stanica v La Plate, umiestnená na východnom pobreží provincie Oriente. Nedostatok munície, zbraní a zásob nútil povstalcov zmocniť sa vojenskej stanice. Z vojensko-strategického hľadiska bolo nutné začať s postupnou likvidáciou všetkých oporných bodov diktatúry v oblasti, ktorú povstalci obsadili. Niekoľko hodín pred útokom sa podarilo povstalcom zajať veliteľa stanice.
Krátko po polnoci 17. januára bol zahájený útok. Po dvojhodinovom boji sa posádka stanice vzdala. Mala dvoch mŕtvych a päť ranených. Povstalci vyšli z boja bez strát. Získali ďalších 8 pušiek, jeden guľomet a asi 3000 nábojov. Po ošetrení ranených nepriateľov a získaní koristi unikli do hôr. Aj keď nešlo o veľkú akciu, celá krajina sa dozvedela, že Fidel a jeho priatelia žijú a sú schopní bojovať. Po piatich dňoch pri Diablovom potoku neďaleko La Platy rozprášili vojenskú hliadku, ktorá ich prenasledovala. Pri tejto akcii bol zastrelený kapitán armády Joaguín Lumpuy Casillas, vrah robotníckeho a odborárskeho vodcu cukrovarníckych robotníkov Jesúse Menédeza. Morálka a sebavedomie povstalcov stúplo. Koncom januára a začiatkom februára 1957 bola partizánska skupina posilnená príchodom ďalších desiatich bojovníkov z Manzanilla a v polovici marca päťdesiatčlennou skupinou zo Santiaga, zorganizovanú Frankom Paisom. Týmito posilami získal partizánsky boj širšiu základňu a povstalci sa mohli pustiť do väčších a významnejších akcií.

Taktiku rozvíjajúceho sa partizánskeho boja v Siere možno stručne charakterizovať týmito prísne dodržiavanými zásadami: -neustály pohyb jednotky – nikde sa nezdržovať dlhšie než 1 deň
-získať zbrane a muníciu nepriateľa a spoliehať len na vlastné sily
-nenechať sa nikdy prekvapiť a neustále zaisťovať bezpečnosť jednotky a pohybu prieskumom, hliadkami, strážami a pozorovateľmi.
Dodržovaním týchto draho zaplatených skúseností stali sa povstalci nepolapiteľní. Unikali nepozorovane v horskom teréne a objavovali sa tam, kde ich nikto nečakal. So všetkou silou napádali predné hliadky a zaisťovacie oddiely, bez ktorých neboli expedičné jednotky schopné pohybu. S minimálnymi stratami spôsobovali ťažkopádnej mašinérii citeľné straty. Zatiaľ, čo sa morálka vládnych vojsk rozkladala, bojové sebavedomie a odvaha povstalcov rástli. Na jar 1957 sa objavila na všetkých frekventovaných miestach Siery Maestry táto vyhláška: „Oznámenie: Oznamuje sa, že každá osoba, ktorá podá informáciu, ktorá by viedla k úspešnému potlačeniu ktorejkoľvek povstaleckej skupiny vedenej Fidelom Castrom, Raúlom Castrom, Grescenziom Pérezom, Guillermom Gonzálesom, alebo inými vodcami, bude odmenená podľa ich dôležitosti. Odmena v žiadnom prípade nebude menšia ako 5000 pesos a môže v prípade dolapenia Fidela Castra dosiahnuť výšku až 100 000 pesos.“ Na konci vyhlášky bola poznámka, že meno informátora nebude nikdy prezradené.
Podobne ako pri Alegría del Pio aj tu sa našiel zradca. Bol ním domorodý sprievodca Eutimio Guerra. Niekoľko týždňov slúžil celkom lojálne povstalcom, avšak zanedlho po bitke v La Plate padol do zajatia a pod hrozbou smrti sa podvolil zavraždiť Fidela. V prípade splnenia úlohy mu bola sľúbená odmena a dôstojnícka hodnosť v armáde. Po návrate k povstalcom hľadal príležitosť k vražde. Niekoľkokrát sa mu podarilo votrieť do bezprostrednej blízkosti Fidela. Nenašiel však v sebe silu k činu. Svoju pasivitu v tomto smere nahradzoval podávaním iných cenných správ o pohybe a pripravovaných akciách povstalcov. Jeho udavačská činnosť spôsobovala povstalcom ťažké straty. V polovici februára už bolo všetkým zrejmé, že medzi povstalcami je zradca. Podozrenie padlo na Eutima. Po niekoľkých dňoch sa potvrdilo, že bol spozorovaný ako ho vládni viedli do zajatia. Po zatknutí bola u neho nájdená vojenská pištoľ a tri ručné granáty. Mali slúžiť k tomu aby mohol kryť svoj ústup po splnení úlohy. Hlavným dôkazom o jeho udavačskej činnosti bolo nájdenie potvrdenia od náčelníka expedičných síl, svedčiace o jeho spolupráci s vojskom.
Bol odsúdený na trest smrti. Pred vykonaním rozsudku na otázku, či má nejaké prianie, požiadal odsúdený Fidela, aby sa postaral o jeho dvoch synov. Bolo mu vyhovené. Obaja, pod inými menami, získali neskôr stredoškolské vzdelanie. Humánnosť revolúcie a jej vodcov sa prejavila v celej svojej veľkosti. Nebol to ojedinelý prípad. Povstalci vždy šetrili a rešpektovali životy svojich nepriateľov a zajatcov.

Ošetrovali ranených príslušníkov vládneho vojska, aj keď im samotným sa často nedostávalo liekov. So zajatcami jednali podľa platných noriem medzinárodného práva. Spočiatku ich po boji prepúšťali a neskôr predávali švajčiarskemu zástupcovi Medzinárodného červeného kríža. 8. septembra sa Radio Rebelde zo Sierry obrátilo na Medzinárodný červený kríž so žiadosťou, aby sprostredkoval medzi povstaleckými a vládnymi silami výmenu zajatcov a zabránil nezmyselnému bombardovaniu bezbranného obyvateľstva vládnym letectvom. Keď potom v septembri 1958 začala výmena zajatcov, zistilo sa, že vládne vojsko nemá koho vymeniť, že zajatci boli barbarsky zavraždení. Na otázku, prečo prepúšťajú povstalci zajatých nepriateľov odpovedal Castro: „Zajtra po víťazstve budeme musieť s týmito ľuďmi spolupracovať...“ Priame, čestné a vojenské jednanie povstalcov voči zajatým a raneným príslušníkom expedičných vojsk viedlo k tomu, že so stále väčšou nechuťou bojovali proti jednotkám Fidela Castra.
K závažnej udalosti došlo 13. marca 1957 v Havane. Členovia Študentského direktória podnikli útok na prezidentský palác s cieľom odstrániť diktátora. Podarilo sa im vniknúť až do kancelárie Batistu na druhom poschodí budovy. Celkom náhodou však, krátko pred útokom, opustil diktátor svoju kanceláriu a vystúpil o dve poschodia vyššie. To mu zachránilo život. V nasledujúcich okamžikoch sa prekvapené vojsko spamätalo a zaútočilo na povstalcov. Došlo ku krátkej, ale krvavej bitke, v ktorej väčšina útočníkov padla. Tým, ktorým sa podarilo utiecť pred vojskom, sa skryli v ilegálnom byte v Humboltovej ulici č. 7 a boli neskôr na udanie polícii zavraždení. V dobe, keď sa útočníci prebíjali do prezidentského paláca, sa iná skupina príslušníkov Direktória zmocnila rozhlasu Radio Reloj a oznámila ľudu, že Batista bol zabitý. Predseda Federácie univerzitných študentov J. A. Echeverría vyzval ľud k revolúcii. Po opustení budovy rozhlasu bol na ulici zákerne zavraždený.
Veľký význam v histórii partizánskeho boja v Siere má útok povstaleckých síl na tábor Uvero. Trpezlivo pripravovaná akcia bola zahájená 28. mája 1957. Silný vojenský tábor, postavený na úpätí Sierry, bol veľkou prekážkou v rozvoji partizánskych akcií a slúžil ako východzí bod všetkým protipartizánskym výpravám vládnym vojsk. Uvero má priame rozhlasové, cestné a lodné spojenie so Santiagom a boj oň bol jedným z najťažších za celé obdobie partizánskej vojny. Tretina partizánov pri dobývaní dokonale opevneného a dobre bráneného tábora buď padla, alebo bola ranená. Politický ohlas víťazstva povstalcov medzi ľudom bol však obrovský.

Ani cenzúra nedokázala utajiť bojaschopnosť a húževnatosť partizánov. Novo získané zbrane a príchod ďalších kádrov do hôr umožnili krátko po bitke zorganizovať druhú partizánsku kolónu, ktorej veliteľom sa stal Ernesto Che Guevara, mladý argentínsky lekár, ktorý sa pridal k Fidelovi už v Mexiku. Hlavnou úlohou Guevarovej jednotky bolo pripraviť sa na odchod do strednej provincie Las Villas a založiť tam druhú frontu proti diktatúre.
Diktatúra, vedomá si veľkého nebezpečenstva, rozhodla sa v máji 1958 likvidovať partizánske jednotky. Stiahla do Oriente svoje najlepšie vojská a zahájila útok na Sierru. Vojenské jednotky postupovali od osady Las Mercedes cez Las Vegas na Minas del Frio vo výške cez 1000 m n. m. Minas del Frio bol už v rukách povstalcov. Leží na ceste k najvyššiemu bodu Sierry, k Pico Turquino (2025 m). V tomto priestore bol na mieste La Plata umiestnený hlavný Fidelov štáb. Vládnym silám sa podarilo vniknúť až do Las Vegas, kde boli zastavení a odrazení. K ich rozhodujúcej porážke došlo 25. mája pri osade Las Mercedes, kde na ustupujúce vojská pripravili povstalci pascu. Dva dni prebiehali boje, z ktorých povstalci vyšli víťazne. Ofenzíva vládnych vojsk bola zastavená a slobodné územie Kuby – Sierry Maestra – bolo ubránené. Keď sa roľníci presvedčili, že vláda nie je schopná potlačiť povstalcov ani s najväčším vypätím síl, vstupovali uvedomelo do partizánskych jednotiek a stávali sa integrálnou súčasťou povstaleckého vojska. Tým bol osud diktatúry rozhodnutý a revolúcia zahájená hŕstkou vlastencov, sa stala nepremožiteľnou. Tento proces vrcholil v priebehu roku 1958. Keď povstalecká armáda odrazila ofenzívu vládnych vojsk a fronty sa stabilizovali, obdržal Che Guevara rozkaz k presunu svojich jednotiek do strednej provincie Las Villas.
Partizánske jednotky sa rozrastali a silneli stálym prílivom ďalších dobrovoľníkov a získavaním nových zbraní. Partizánska vojna sa dostávala do záverečnej fázy. V rozkaze vrchného velenia povstaleckých vojsk bola určená ako hlavná úloha partizánov v oblasti Las Villas systematicky narušovať dopravu a spoje medzi V a Z ostrova. Che Guevara, ktorý bol určený ako veliteľ pochodu, bol súčastne poverený, aby sa spojil so všetkými politickými ozbrojenými skupinami, operujúcimi v oblasti strednej provincie Las Villas. Bol vybavený širokou právomocou ustanoviť vojenskú vládu nad touto oblasťou. 600 km dlhý „veľký pochod“ začal 31. augusta 1958 a trval do 16. októbra 1958.

Neustále boje s nepriateľom na zemi aj vo vzduchu, hlad, smäd, horko, močiare a hory, choroby aj zranenia, to všetko sprevádzalo partizánov na každom kroku. Počas novembra a decembra prerušili povstalecké vojská všetky cesty a spoje v Las Villas. Na hlavnej diaľnici vedúcej cez celú Kubu, bol zničený most cez rieku Tuynicay. Hlavná trať bola prerušená na niekoľkých miestach. Ostrov bol rozdelený na dve časti. Vládne vojská, izolované v provincii Oriente, mohli byť podporované a zásobované iba zo vzduchu. Tu prebiehali najúpornejšie boje a postavenie vládnych vojakov sa stávalo každým dňom beznádejnejším. 16.decembra začali povstalci systematicky rušiť spoje a cesty. Predné jednotky batistovej armády boli izolované aj od svojich základní. Údery povstaleckého vojska v horách i odpor organizovaný Ľudovou socialistickou stranou Kuby v mestách a v najširšej spolupráci s Hnutím 26. Júla a odbormi ochromili moc vlády a režimu tyranie, ktorý sa koncom decembra 1958 zrútil.

„Revolučné víťazstvo 1. januára 1959 od základu zmenilo vzťahy medzi sociálnymi triedami krajiny. Blok buržoázie bol zbavený politickej moci. Prvýkrát v našich dejinách prešla moc do rúk zväzku ľudových más, v ktorom záujmy robotníckej triedy prevládali a bola reprezentovaná víťazným Povstaleckým vojskom a jeho revolučným vedením.“
F. Castro.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?