Krymská vojna

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. února 2007
  • Zobrazeno: 5264×

Příbuzná témata



Krymská vojna

Situácia v Rusku bola od situácie v Európe značne odlišná. Rusko nezasiahol revolučný prúd udalostí, ako ostatnú Európu v roku 1848. Dôstojníci a vojaci, ktorí slúžili v cárskej armáde počas napoleonských vojen, a ktorí videli rozdiel medzi zaostalým Ruskom a napredujúcimi krajinami Európy nielen v armáde, ale aj v životnej úrovni miestnych obyvateľov si uvedomovali, že Rusko potrebuje reformy. Smrť cára Alexandra I. (1801-1825) využila skupina mladých dôstojníkov - tzv. “dekabristov” (rus. dekabr - december ; decembrové povstanie) na povstanie, ktoré nový cár Mikuláš I. (1825-1855) kruto potlačil. Doslova povedal: “Na prahu Ruska je revolúcia, ale prisahám, že neprenikne doň, kým budem žiť!”. Týchto slov sa dôsledne držal a spolu so spojencami vystupoval ako “žandár Európy”. V roku 1831 spolu s pruským kráľom Fridrichom Wilhelmom III. (1797-1840), s ktorým si veľmi dobre rozumel, zabránil povstaniu v Poľsku. Napísal mu dokonca list, v ktorom, pretože prestal vkladať nádeje do Rakúska, píše: “ Milí priateľu, zachráň Nemecko !”. V roku 1849 poskytol mladému a neskúsenému Františkovi Jozefovi I. (1848-1916) vojsko, aby potlačil revolúciu v Uhorsku. Rusku už Katarína II. Veľká (1762-1796) zaistila prístup k Čiernemu moru, ale cár Mikuláš I. sa pokúsil zájsť ešte ďalej, a to na úkor Osmanskej ríše. Išlo mu o strategicky postavené úžiny Bospor a Dardanely. Vedel totiž, že ich obsadením by získal prístup k Stredozemnému moru, a teda aj ku kolóniám, čo však nechceli pripustiť európske mocnosti (najmä Anglicko s Francúzskom, ktoré mali záujmy na Blízkom Východe a v severnej Afrike). Preto sa vo vojne, ktorú Rusko proti Osmanskej ríši vyprovokovalo, postavili na jej stranu. Na jednej strane teda stálo Rusko a na strane druhej mohutný spojenecký blok Osmanskej ríše, Anglicka, Francúzska a Sardínie. Napriek tomu, že Rakúsko otvorene vojensky na strane spojencov nevystúpilo, “špekulovalo” nad získaním kniežatstiev Moldavska a Valašska. Tieto snahy získať územia neviedli vôbec k ničomu. Rakúsko si trvale znepriatelilo Rusko a na mierovom kongrese muselo obe kniežatstvá odstúpiť, tie sa neskôr zjednotili (1862) a vytvorili Rumunsko.Pretože sa spojenci vylodili napolostrove Krym, vojna dostala názov “Krymská” a trvala tri roky (1853-1856). Jej konca sa Mikuláš I. nedožil, mierovú zmluvu podpísal Alexander II. (1855-1881).

Alexander bol po prehratej Krymskej vojne a množiacej sa nespokojnosti v krajine nútený zrušiť nevoľníctvo (1861).Zásahu Ruska, v prípadnej vojne s Rakúskom, sa Bismarck neobával. Viedol proruskú politiku. Napokon aj pruskí králi boli s ruským panovníckym dvorom pokrvne spriaznení. Na druhej strane Rakúsko a Rusko boli vzájomne nepriateľsky naladení. Mali spoločné záujmy na Balkánskom poloostrove. (Wilhelm II. sa v roku 1914 prerátal, keď podobne ako Bismarck očakával od Ruska neutralitu, doslova povedal : “ Cár sa nikdy nebude zastávať kráľovrahov.”) Osmanská ríša, aj keď bola rozľahlá a po Krymskej vojne sa navonok zdala byť silná, bola značne oslabená. Bola najmä vnútorne slabá, aj preto, že v nej chýbali reformy, podobne ako v RuskuZvonka ju oslabovala situácia na “zadnom dvore. Európy”, teda na Balkánskom poloostrove. Podmanené národy vyslovovali čoraz hlasnejšie svoj ostrý nesúhlas s tureckou nadvládou a agresiou.


V roku 1804 sa vzbúrili Srbi, dobyli Belehrad a založili “Srbský štát”,ktorý v roku 1813 opätovne podľahol tureckému útoku. V roku 1821 vypuklo povstanie v Grécku. “… nemôžeme trpne znášať jarmo Osmanskej vlády … , ktorá nedopraje sluchu rozumu a nepozná iný zákon ako svoju vôľu. … Po tomto predlžovanom otroctve sme sa rozhodli chopiť zbrane, aby sme zachránili seba a svoju krajinu pred strašnou tyraniou… ”. V armáde povstalcov bojovali dobrovoľníci z mnohých krajín. Grécko požiadalo Anglicko o pomoc v boji a to spolu s Francúzskom a Ruskom vojensky vystúpilo proti Turkom. Osmanský sultán však ako spojenca získal egyptského pašu. V rozhodujúcej bitke pri Navarine (1827) spojená anglicko - francúzsko - ruská flotila porazila spojené osmansko - egyptské vojská. V roku 1830 európske štáty uznali Grécko ako nezávislý štát.


Osmanská ríša už bola neschopná ovplyvňovať vnútropolitický vývoj v Európe, prvoradým záujmom sultána bolo udržať sféru vplyvu Osmanov na Balkánskom poloostrove a udržať Osmanskú ríšu vnútorne jednotnú.

Anglicko v 19. storočí sústredilo svoj záujem na kolónie. Upevňovalo si svoju nadvládu v Indii a aj v ostatných dŕžavách. Tu narazilo na záujmy Francúzska a kráľovná Viktória mala plné ruky práce s diplomatickou vojnou s Francúzskom. Táto vzájomná rivalita európskych mocností odvracala ich pozornosť od Pruska. Bismarck sa teda neobával anglického zásahu vo vojne. (Podobne ako s Ruskom, aj tu v roku 1914 Wilhelma II. prekvapilo Anglicko svojim vstupom do 1. svetovej vojny. Cisár bol zničený, prešla ho myšlienka na ľahké víťazstvo.

Povedal :“ Zaplietli sme sa do osídiel britských podliakov.”)


Portugalské a Španielske kráľovstvo mali tiež záujem o kolónie a od diania v Európe boli dištancované, podobne ako Švédsko, ku ktorému patrlo od roku 1814 aj Nórsko, pôvodne Dánske územie, ktoré ho stratilo po napoleonských vojnách.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?