Kedy majú starší právo vyčítať nám naše chyby a nedostatky (úvaha)

Kategorie: Slohy (celkem: 414 referátů a seminárek)



Kedy majú starší právo vyčítať nám naše chyby a nedostatky (úvaha)

Cestou autobusom som si vypočul rozhovor: „Dobrý, pani Mihoková, ako sa máme?“ „Ale viete pani Petrušková, nanič.“ „No, a čo je u vás nového?“ „Nič, ale poznáte moju susedu, tú Novákovú, neverili by ste, čo za nevychované deti to má.“ „Navláčili si bandu z celého sídliska a schádzajú sa pred naším blokom, nadávajú, kričia, no človek si nemôže ani pospať, po celodennej práci.“ „Vážne, a kde to vlastne robíte, pani Mihoková?“ „Ale, upratujem na jednej priemyslovke.“ „Ozaj, deti Vám už doštudovali, pani Petrušková?“ „Kdeže, ešte mám jedného na základnej a dvaja sú na strednej, a Vaše deti?“ „No dcéra teraz doštudovala medicínu a robí si doktorát a syn študuje na prírodovedeckej fakulte.“ „Aj ja by som chcela dať deti na vysokú, veď teraz sa človek bez vysokej školy neuplatní.“ „Máte úplnú pravdu, to ale by sa Vaše deti mali učiť, pretože to nie je jednoduché dostať sa na takúto školu, bez príplatkov.“ „A neviete kde študujú synovia pani Novákovej?“ „Už doštudovali nejaké učilištia, rodičia nejavia o nich nejaký záujem, ani im nezarazili to schádzanie, podľa mňa nič z tých dvoch chlapcov nebude.“ „Moje deti mi stále doma pomáhali, učili sa, chodili do kostola, neponocovali a teraz vidíte, že to stálo za to.“ „No nič, už vystupujem, tešilo ma pani Petrušková.“

Na prvý pohľad normálny rozhovor dvoch dospelých ľudí, ktorí sa dlhšie nevideli, o ktorom nemá zmysel ďalej diskutovať. Pozrime sa však bližšie na pani Novákovú a jej chlapcov. Bývajú na sídlisku a každému je určite známe, že väčšina populácie tam patrí mládeži. A práve táto mládež bude o pár rokov hýbať Slovenskom. Musíme si však položiť otázku, či je táto naša mládež pripravená na budúce poslanie. Odpoveď dostaneme aj pri večernej prechádzke po panelákovej džungli. Zovšadiaľ sa na nás valia holdy nadávok a pohľadov, ktoré by sme nepriali ani svojmu nepriateľovi. A tak najrozumnejšie je zostať doma. Môžeme si položiť otázku: „Čo vedie našu mládež k tomu, aby vyzerala pred svetom tak ako vyzerá?“ Možno sklamané priateľstva, nepochopenie v rodine, nedosiahnutie svojich ideálov, túžba po niečom novom, vzrušujúcejšom, alebo len tak z frajeriny. V konečnom dôsledku môžeme dôjsť k názoru, že všetko sa muselo niekde začať a ten začiatok nastal v rodine. Je to však veľmi kruté, pretože rodičia svoje deti bijú, hádajú sa s nimi , vyhadzujú z domu a pritom si vôbec neuvedomujú, že zlyhali oni a nie ich dieťa.

Keďže ľudia boli zvyknutí na dedinské prostredie a na socializmus, nemuseli sa veľmi starať o svoje potomstvo, pretože to vychovával štát. Ale hlavne neprenikali na naše územie nijaké nové smery a novinky. To sa však zmenilo, ale rodičia sa doteraz nestarajú o to, čo ich dieťa robí vo voľných chvíľach, s kým sa stýka, aké má problémy. Dôležitá je pre nich práca a peniaze, deti akosi ostávajú bokom. A tak po príchode vytúženej slobody sa na Slovensko dostalo toho veľmi veľa dobrého, ale ešte viac zlého. Nemusíme sa skrývať keď ideme na omšu, ale ani všetko zlé sa neskrýva pred nami, a tak čo ostáva mladému človeku. Treba vyskúšať čo je nové, aj keď to nie je správne to je nová filozofia. Načo poslúchať rodičov, keď je im jedno čo sa s nami deje. Chceme slobodne rozhodovať o svojom osude, nepotrebujeme nikoho a nič, chceme si dokázať, že sa o seba vieme postarať, čo je však iba bludná ilúzia. Nemôžeme však všetku vinu zvaľovať na rodinu, pretože každý z nás má svedomie, ktoré ho upozorňuje pred všetkým zlým, a takisto má svojho nebeského Otca, ktorý veľmi túži po tom, aby sme ho vo chvíľach, keď sme slabí hľadali. A práve to nám zabudli naši milovaní rodičia pripomenúť. Oni ako prví mali byť učiteľmi viery, ako prví nás mali dostať do bližšieho kontaktu z Bohom. A tak sa nečudujme, že pre väčšinu mladých Boh nejestvuje, alebo je to pre nich len starý dedko a neveria že im práve on môže pomôcť. Tak nám rodičia zobrali aj tú poslednú nádej udržať sa v živote. Je ťažko sa sťažovať na disciplínu detí, keď nijakú nedostali, iba ak len „buď ticho, dones, vypadni...“ Zo všetkého vyplýva, že zásadná zmena musí nastať v rodine a to už od malička, pretože čím je človek starší, tým viac chce byť samostatný a nechce sa od nikoho nič učiť, pretože dospelý majú vždy pravdu a my mladí na tom už ťažko niečo zmeníme, a tak radšej chcem navždy zostať dieťaťom, aby som v budúcnosti nikdy nemusel od svojich detí dostať takýto list.. - quiet memory for [kt] c0NN4r -.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?