Kanibalizmus

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 21. ledna 2007
  • Zobrazeno: 3043×

Příbuzná témata



Kanibalizmus

NAMIESTO ÚVODU
Tému polemizujúcu o kanibalizme som si nevybral len kvôli sympatiám mnou chovaných k tejto vede, ale určite aj kvôli pocitu, že je skutočne málo diel diskutujúcich len o kanibalizme. S jedným takýmto dielom som sa však stretol a to ma podnietilo k zvoleniu témy seminárnej práce. Nemožno vysloviť jednoznačný názor, že práca bude pozostávať z dávnych dejín kanibalizmu, pretože väčšina kmeňov si svoje kanibalské tajomstvo udržala do 18. storočia. Je to práca o zvyklostiach, chutiach, príčinách, výhodách i nevýhodách kanibalizmu

ÚVOD

Človek. Mäsožravý živočích. Teda aspoň drvivá väčšina. Je to však prekvapujúce, pretože celkové množstvo dostupného mäsa je zlomok v porovnaní z množstvom rastlinnej potravy. A pritom rastliny a ovocie sa na rozdiel od medveďov, či diviakov nebránia. Je málo živočíchov, ktoré človek neochutnal. Je málo vtákov, ktoré človek nestrieľa a potom si ich doma na panvici nepripravuje. Je mnoho druhov mäsa, ktoré sa najmä v Ázii považujú za vyberané lahôdky. Je tu vyššou vrstvou obľúbený kaviár. Sú tu mravce v Austrálii, ktorých žalúdok obsahuje exsudáty niektorých rastlín majúcich sladkú chuť. Takýto mravček nie je náročný na prípravu. Stačí chytiť hlavičku, stlačiť a potom vychutnať vytlačený žalúdok.
Na Madagaskare, či v Malajzii je obľúbený palmový červ. Upečený v strúhanke z muškátom, usmažený v oleji alebo len tak, bez prípravy sa hodnotí ako božská pochutina.
Je tu však jeden druh, ktorý nezapadá do žiadnej kategórie vyberaných jedál. Ľudské mäso.
Existujú totiž mnohé dôkazy že od dávny historických období jedol človek mäso svojich blížnych. Pekingský človek, žijúci pred 500 000 rokmi (Pithecantropus pekinensis) nájdený v roku 1927 vykazoval známky kanibalizmu. Pri vykopávkach boli nájdené rozbité lebky, z ktorých bol použitý mozog na prípravu pokrmu.
Človek neandertálsky s obdobia pred 220 000 rokmi bol takmer naisto kanibalom. Dôkazy sa nachádzajú v jaskyniach Dordogni v Le Moustiere a v Krapine v Chorvátsku. Človek kromaňonský s obdobia pred 75 000 rokmi jedol mäso svojich príbuzných čo dokazujú nálezy v Aurignaku pri Toulouse. Človek mezolitický a neolitický z doby od 10 000 - 2 000 p.n.l.

dodržoval tradície o čom v Európe svedčia nálezy vo Švajčiarsku a Rakúsku.
Grécky historik Herodotos (450 p.n.l.) popísal kanibalské praktiky medzi Issedónmi a skýtskymi Massagetmi.
Boj medzi Španielmi a Arabmi v 9.storočí sprevádza legenda o ženách, ktoré rozrezali a zjedli mäso arabského náčelníka Sauwara. Marko Polo, ktorý sa v 13.storčí vydal na cestu po Ďalekom východe, a mnoho ďalších cestovateľov potvrdilo, že najmä čínske a tibetské kmene pojedajú ľudské mäso.
Je mnoho prípadov z celého sveta v všetkých obdobiach trvania našej civilizácie. Antropológovia používali k popisu kanibalistických zvykov výraz antropofagia (anthropos - človek, phagein - jesť), ale známejším a jednoduchším slovom je kanibalizmus.
Práca je rozdelená na jednotlivé oblasti kanibalizmu 17. - 19. storočia, keď do odľahlých vnútrozemí mnohých ostrovov a území začali prenikať prví poslovia civilizácie. Išlo najčastejšie o misionárov, cestovateľov, obchodníkov a dobrodruhov. Z ich poznatkov sú zostavené aj diela, z ktorých som čerpal informácie. V práci som dal miesto Oceánii, Austrálii, Afrike a Indonézii. Európa a Severná Amerika v tomto období už žiadnu úlohu v kanibalizme nehrali, pretože išlo o vysoko civilizované spoločnosti. Južnú Ameriku, ale najmä Aztékov, Kwakiutlov a kmene z povodia Amazonky som z práce vo veľkej miere vynechal kvôli rozsiahlym a nemenej realistickým, krutým legendám, ktoré bez plného znenia strácajú význam a ich komentáre by sa niesli v rovnakom duchu religióznych dôvodov. PO ÚVODE
Témy majú úmyselne, čím ďalej, tým kratší obsah, pretože kanibalizmus je síce storaký, ale aj jednoraký. FIDZI

V samom srdci južného Tichomoria, medzi rovníkom a obratníkom Kozorožca, leží početná skupina malých ostrovov, nazývaných aj Ostrovmi Južných morí. Antropológovia rozdelili obyvateľov týchto ostrovov do skupín podľa dominantných telesných charakteristík .
Obyvatelia zo skupiny ostrovov na východe (Samoa, Tonga ,Tahiti) majú svetlohnedú pleť a kučeravé vlasy, etnografovia volajú túto oblasť Polynézia - oblasť mnohých ostrovov.
Západne od dátumovej hranice sú väčšie ostrovy ako v Polynézii (Nová Kaledónia, Nové Hebridy, Tuvalu, Šalamúnove ostrovy). Obyvatelia týchto ostrovov majú tmavšiu pleť a kučeravé vlasy a oblasť sa nazýva Melanézia.
Po oboch stranách dátumovej hranice leží skupina asi tristo ostrovov zvaných Fidži. Dvojznačnosť polohy; najvýchodnejší okraj Melanézie a najzápadnejší okraj Polynézie bola príčinou sporov o pôvode obyvateľstva. Avšak antropológovia si nemohli nevšimnúť tmavšiu pleť a kučeravé vlasy, hlavné znaky Melanézanov.
Práve tu prešla najdlhšia doba pokiaľ kanibalizmus zanikol. Práve tu a na Novej Guineji pôvodní obyvatelia najdlhšie nechceli upustiť od svojich tradícií.

Je však pravdepodobné, že v najhlbšom vnútrozemí sa kanibalizmus prevádza dodnes.
S tradíciami sa oboznámili dve generácie obchodníkov, cestovateľov a misionárov, ktorý tu pôsobili v 19. storočí a posielali svoje poznatky a dojmy domov. Misionárov na Fidži spolčovala Metodistická misijná spoločnosť, ktorá svoje misie na Fidži zriadila pred 150 rokmi
Dňa 22.11.1836 jeden z priekopníkov pôsobiacich v spoločnosti zaslal domov, do Anglicka Apel k účasti kresťanskej verejnosti menom Kanibalských Fidžijcov.
Ľudia a bratia, obraciame sa týmto listom so žiadosťou o vašu účasť a úpenlivo prosíme o vašu pomoc
menom nanajvýš zaujímavého, ale hlboko skazeného národa, obyvateľov skupiny ostrovov nazývaných Feegee (Fidži), málo známych civilizovanému svetu až na krajné nebezpečenstvo, ktorému sú vystavené lode pristávajúce na tomto ostrove vzhľadom k vražedným sklonom týchto ostrovanov a k hroznému kanibalizmu, ktorému prepadli - v tejto hnusnej činnosti predčia aj samotných Novozélanďanov.
Na ostrovoch Fidži nie je kanibalizmus občasnou, ale stálou praxou; nie je určitým druhom pomsty, ale vyplýva z toho, že sa dáva absolútna prednosť ľudskému mäsu pred ostatným jedlom. Apelujeme na vás v mene fidžijských vdov, zaškrtených, keď zomrú ich manželia, v mene Fidžijcov zotročených neresťami, ktoré sú príliš desivé na to aby ich bolo možné podrobne opísať. Majte súcit s kanibalskými Fidžijcami a urobte to skoro. Potom príďte, vy kresťania, a naučte úbohých, modlám sa kloniacich, vojnu obľubujúcich, ľudí požierajúcich Fidžijcov lepším veciam
Ušetríme vás od podrobností kanibalskej hostiny, ktorej predchádzajú vraždy, ušetríme vás od spôsobov ako sa porciujú ľudia ušetríme vás od zhromaždeného davu, v ktorom sú ľudia každej spoločenskej vrstvy, každého veku i oboch pohlaví. Ušetríme vás od toho, ako sluhovia prinášajú upečených ľudí do pripraveného kruhu. Nie jedného, či dvoch, ale dvadsať, tridsať, päťdesiat pri jednej hostine.
Aby bol uspokojený tento neprirodzený sklon, vedú vojny, vraždia, kradnú z hrobov, pričom fidžijci vykrádajú hroby svojich zomrelých detí…

A. P. Rice (Americká Antropologická Spoločnosť)
Na Fidži je kanibalizmus základná zložka sociálnej štruktúry. Je to akási cnosť, ktorú si obyvatelia pestujú. Kanibalizmus je súčasť náboženstva Fidžijcov, ktorí však nachádzajú potešenie z jedenia ľudského mäsa už len kvôli mäsu samotnému

Výzva na podporu misionárov bola úspešná a nasledujúce ročníky Misijných správ ukazujú horlivosť, odvahu a vytrvalosť ktorú prejavila Spoločnosť.

Medzi misionármi bolo mnoho vážených kresťanov, medzi inými aj Cross, Cargill a John Hunt, ktorých listy informovali londýnske ústredie o ďalších pokrokoch Spoločnosti.

Reverend D. Cargill, 1838
Zdá sa, že vášne ľudí počas hrôzostrašných rituálov sú podnecované diabolskou divokosťou. Keď sa chystajú ponúknuť ľudskú obeť, vyberú ju z obyvateľov niektorej vzdialenej oblasti, alebo ju získajú vyjednávaním od niektorého kmeňa, ktorý nie je v príbuzenskom vzťahu s osobami, ktoré majú byť obetované. Obeť je potom kŕmená aby dosiahla čo najvyššiu hmotnosť.
Obetovaného človeka posadia na zem s chodidlami pod stehnami a rukami položenými pred seba. Potom ho zviažu tak, aby nemohol pohybovať žiadnou končatinou. V takejto polohe ho položia na rozpálené kamene, pokryjú listami a hlinou a zaživa upečú. Keď je obeť upečená, jej telo odnesú do chrámu bohov, tvár a končatiny obete sú pomaľované čiernou farbou tak aby pripomínal živého človeka, pripraveného na hostinu. Ponúknu ho ako obeť na znak zmierenia. Po tomto obrade vynesú telo za hranice posvätného miesta, rozštvrtia telo a rozdelia ho medzi ľudí.
Sklon ku kanibalizmu u nich existuje v najsurovších formách. Fidžijci nejedia ľudské mäso kvôli pomste, alebo z donútenia, ale z vlastnej vôle. Obyvatelia z oblasti Thakanndrove unášajú mužov, ženy a deti a svoj hlad ukájajú aj mŕtvolami, ktoré si vyzdvihujú z hrobov. Dokonca jedia aj niekoľko týždňov staré mŕtvoly, ktoré umyjú v mori a potom upečú. Ženskému mäsu dávajú prednosť pred mužským a pri dostatočných zásobách nejedia hlavy. Kosti sa nepochovávajú, ale volne rozhadzujú, podobne ako zvieracie kosti. Z menších kostí sa robia ihlice.
Nedávno bola domorodcami prepadnutá posádka člnu z lode Active. Posádka očakávala, že príde o majetok a oblečenie, ale štyria jej členovia prišli o život a ich kosti boli použité na výrobu ihlíc slúžiacich na výrobu plachiet.

Reverend John Hunt, 1839
Pretože sme na Fidži prišli preto, aby sme obrátil obyvateľov na kresťanskú vieru a tak ich civilizovali, zmienim sa o rysoch ich charakteru, ktoré môžu byť príčinou pribrzdenia šírenia kresťanstva
Prvým rysom je krutá povaha. Krutosť je pre Fidžijcov úplne prirodzená a to až do takej miery, že tí ktorí nepoznajú prirodzený cit lásky považujú krutosť za vrchol blaha. Nedá sa však hovoriť o náboženskej krutosti, pretože z mnohých vrážd pri stavbe kanoí a chrámov je nemožné vyčítať náboženský, politický, alebo osobný motív. Rím mal svojich netvorov ako Caligula, Domicián, Nero a Comodus, grécke dejiny poskytujú podobné príklady v postave Olympiasa, anglické dejiny v postavách Henricha a Márie.

Avšak krutosť v Ríme, Grécku, alebo v Anglicku vystupuje pod svojim vlastným menom a má svoju vlastnú podobu; každý ju nenávidí, a má strach s toho, keby sa ocitol pod vplyvom tých ktorí sa riadia jej zásadami.
Avšak na Fidži je to naopak. Najväčšej úcte sa tešia tí, ktorí sa podriaďujú diktátu netvora. Avšak nielen náčelníci, ale aj obyčajný ľudia nachádzajú záľubu vo vraždách a hostinách, na ktorých sa jedia telá nepriateľov rovnako ako telá susedov.
Náčelník z Rewy, Namusi Mautuy, ktorý nedávno prijal kresťanstvo nám hovoril šokujúce veci o stavbách kanoe. Dal si totiž zásadu, že za každý strom, ktorý zotne kvôli stavbe kanoe zabije jedného človeka. Niekedy však staval naozaj veľké lode a kvôli hostine neraz vyvraždil celú osadu. Obdivovateľom jeho skúseností bol aj iný náčelník - Tanoa, ktorý si ho na podobné príležitosti najímal. Je preto nepredstaviteľné koľko ľudí tento človek zabil, nie v čase vojny, ale len kvôli neodolateľnej chuti po ľudskom mäse.
David Cargill, 29.6.1839
Situácia by bola odlišná, keby týmto hrozným činom predchádzali náboženské motívy. Som však presvedčený, že to nie je dôvodom obetovaní, ktoré vykonávajú. Na otázky ktoré kladiem náčelníkom i obyčajným ľuďom, dostávam len strohú odpoveď: "Taký je náš zvyk.". Tento zvyk však mizne pri svetle evanjelia. Nevieme o žiadnom prípade kanibalizmu, ku ktorému by došlo v Rewe od tej doby čo tam prišlo evanjelium.
John Hunt a mnoho misionárov však bolo príliš optimistických, pretože keď dosiahol obrátenie na kresťanskú vieru, veril že je to obrátenie trvalé. Avšak zo správy ktorú Cargill poslal o štyri mesiace neskôr bolo jasné, že obrátenie na kresťanskú vieru nie je všeobecné.
31.10.1839
Do Rewy bolo donesených dvadsať mŕtvych tiel ako dar od náčelníka Tanou. Deti sa zabávali s telom malého dievčatka a mrzačili ho. Vnútornosti plávali dolu po rieke a hlavy a končatiny boli rozhádzané všade navôkol nás. Ako pravdivé je tvrdenie, že temné oblastí Zeme sú plné miest v ktorých sídli krutosť.
1.11.1839
Ráno som bol prekvapený krikom pred našim misijným pozemkom. Jeho príčinou bol dav zabávajúci sa na ľudskej hlave, ktorá ležala na našej záhrade. Bola to hlava starca, ktorého ľudia zmrzačili na pláži. Tieto úbohé obete vojny boli donesené z Veraty a zabili ich ľudia z kmeňa Bau. Víťazi zabili a odniesli 260 tiel aby ich upiekli a zjedli. Tridsať ešte živých detí bolo vytiahnutých na sťažne ako vlajky symbolizujúce víťazstvo. Iné deti boli odvedené do Bau, aby sa na nich miestni mladí bojovníci mohli trénovať v streľbe z luku.
2.2.1840
boli sme zavolaní, aby sme sa stali svedkami jednej z najhroznejších scén počas nášho pobytu na Fidži. Jedenásť mŕtvych tiel bolo vlečených k domu starého kráľa.

Boli zavraždení na príkaz Tuiilaily, mladého kráľa. Ako dôvod tohoto činu sa uvádzalo, že zabili jedného z príslušníkov kmeňa Bau. Prepadli ich za svitania a nešetrili nikoho, bez ohľadu na pohlavie, či vek. Zistil sme, že ich zabili nie menej ako 40. Ich telá boli donesené pred dvoch hlavných náčelníkov a ich ľud ich rýchlo rozštvrtil, aby mohli byť upečené. Dve telá boli pripravované len pár krokov od našej misie.
V súvislosti z chladnokrvnou krutosťou Fidžijcov sa spája aj pobyt misionára Jaggara a reverenda Johna Watsforda v Rewe v roku 1844
Jedna z kráľovských služobníc utiekla, avšak v krátkom čase bola privedená späť do kráľovho domu. Kráľ jej nechal odrezať ruku a v jej prítomnosti ju zjedol. Tá žena dodnes žije.
Dvaja muži, ktorý boli zajatí pri vojne v Riwe mali byť zabití v Kambe. Náčelník kmeňa Bau povedal svojmu bratovi, ktorého naša misia obrátila na kresťanstvo, akým spôsobom chce mužov zabiť a zniesť. Brat chcel od náčelníka životy mužov vykúpiť za kanoe. Náčelník však loď odmietol so slovami: "Ja chcem jesť ľudí."
Otec terajšieho kráľa bol jedným z najväčších kanibalov v širokom okolí. Keď mu bola predložená zelenina, nikdy sa s ňou neuspokojil. Neuspokojil sa ani s bravčovinou, ani s rybami. "Nemôže to byť Ikaleva?" to slovo znamená veľká ryba, ale v tejto súvislosti to neznamená nič iné ako mŕtve ľudské mäso
Náčelník kmeňa Bau mal vo zvyku ohmatávať svoje obete. Keď boli tlsté, hovoril im: "Tvoj tuk je dobrý. Zjem ťa." Vychudnuté obete poslal preč, na vykŕmenie. Dával ľudskému mäsu prednosť pred všetkým, a keď toto mäso nechceli jesť spolu s ním jeho synovia, surovo ich zbil.
O dva roky neskôr podal reverend J. Watsford správu, že vojna medzi Rewou a Bau skončila
6.11.1846
Nemôžeme povedať koľko ľudí bolo povraždených. Mŕtvych tiel priplavených prúdom z Bau, kde boli hodené do mora bolo príliš veľa na to aby boli všetky zjedené. Bau mnoho dní odporne páchlo. V každej chatrči sa varilo ľudské mäso a vnútornosti boli vyhodené von ako potrava pre prasatá, alebo boli ponechané aby hnili na slnku.
Ľudia z Bau konzervujú ľudské mäso a žujú ho. Nosia ho a používajú ho rovnakým spôsobom ako tabak.
Je zvláštne, ako sa niektorý malý detail, v tomto prípade porovnávanie medzi určitým bežným zvykom, ako je žutie tabaku a žutie odrezaných uší obete, môže z niektorých dôvodom ukázať pôsobivejší ako podrobný popis masakry.
Týmto poznaním určite prešli aj profesor botaniky Trinity College z Dublinu a dr. W. H. Harwey ktorí si všimli symbolické podávanie hlavného chodu.

Obeť bola uvarená vo veľkom kotle a potom v polohe v sede bola vystrojená ako živý človek a takto podávaná ku konzumácií. Kuchári pred varením hovorili s obeťami, ktoré boli dávno mŕtve. Vysmievali sa im a až po chvíli boli vložené do pece.
Alfred St. Johnston, 1883
Fidžijci mali veľmi radi ľudské mäso a konzumovali ho nielen kvôli pomste, ale kvôli mäsu samotnému. Pravdepodobne okolnosť, že na ostrove nežilo žiadne zviera, ktoré by mohli jesť ich prinútilo k tomuto zvyku.
Túto teóriu podporuje aj americký antropológ A. P. Rice, ktorý napísal: "Na ostrovoch Fidži nežijú okrem krýs žiadne zvieratá (prasatá tam boli privezené až v 18. storočí). Kanibalizmus ju tu preto pochopiteľnejší a dokonca aj ospravedlniteľnejší.
Alfred St. Johnston písal o kanibalizme úplne otvorene mal k nemu nezdravý vzťah
Téma kanibalizmus je pre mňa nejakým spôsobom fascinujúca. Neprajem si aby som bol považovaný za niekoho zvláštneho a podivného, keď poviem, že by som sa cítil výborne, keby som sa ocitol uprostred ruchu a bojov za starých fidžijských časov - ja by som bojoval proti všetkým a všetci by bojovali proti mne: pociťoval by som radosť z divokého šialenstva, nespútanej vášne a zúrivosti, s ktorou by som šiel do boja a z utĺkania svojich nepriateľov. A som si istý, že potom by som ich s potešením zjedol.
A. P. Rice
Kanibalizmus je obyčaj, ktorá nebola obmedzená na jednotlivú časť sveta. Hovoria o ňom grécky klasici, Írovia požierali mŕtvych, v Mexiku a v Peru bola pred kolonizovaním chuť po ľudskom mäse taká veľká, že boli vyhlasované vojny, len aby sa zabezpečilo dosť jedla pre hostiny.
Je nutné poznamenať, že niektoré kanibalské kmene v rôznych kútoch sveta mávali vo zvyku mäso uchovávať v chatrčiach obrátených smerom na sever, alebo keď žili pri mori, tak mäso skladovali v dierach vykopaných pod úrovňou morskej hladiny. Pri prebytku mäsa sa vyhadzovali trupy a jedli sa len končatiny. Samotní obyvatelia považovali za najchutnejšie časti ľudského tela stehna a paže.
Mnoho antropológov ospravedlňuje kanibalizmus ako prirodzenou chuťou človeka na dobré červené mäso, pretože človek je mäsožravý. A mäso je jeho prirodzenou potravou.

Nová Guinea

Druhý najväčší ostrov sveta. Umelo čiarou je rozdelený na dve takmer rovnako veľké časti. Na západe je bývala holandská kolónia Nová Guinea, dnes súčasť Indonézie a na východe Veľkou Britániou spravovaná Papua - Nová Guinea. Guinea patrí medzi čierne ostrovy Melanézie - čierne, kvôli tmavej koži obyvateľov, avšak čierne aj kvôli najbrutálnejšiemu kanibalizmu v tých najkrutejších formách. Oblasť o ktorej si ani v polovici 20.

storočia nevedel povedať či kanibalizmus je len históriu, či každodenným chlebom obyvateľov. Veľké územia nie sú doteraz poriadne prebádané.
Dominantným motívom je pomsta. Medzi ďalšie motívy patrí prenos informácií z mŕtvych na živých, zabránenie akejkoľvek forme posmrtného života obete, vrátane možnosti prenasledovania tých, ktorí ju zabili. Reverend James Chalmers
Opýtal som sa ich prečo jedia ľudské mäso. Povedali mi, že to boli ženy, ktoré nútili mužov aby zabili svojich blízkych a zjedli ich. Manželia sa vracali z úspešného lovu z vnútrozemia. Pískali na svojich lastúrach, spievali a tancovali. Keď sa blížili k dedine na svojich lodiach, naplnených klokaním a diviačim mäsom, ich ženy sa ich pýtali na dôvody ich radosti. Keď muži predviedli svoju korisť, ženy ich úlovkom pohrdli a označili ho za zlé mäso. Požadovali aby doniesli mäso z úspešného lovu. Muži si to vysvetlili tým, že ich ženy dostali chuť na ľudské mäso.
Viceguvernér J. H. P. Murray poslal informáciu, že niektorým kmeňom chutí ľudské mäso a nevidí dôvod, prečo by ho nemali jesť. Nenašiel totiž dostatočný argument pre domorodcov ako im vyhovoriť kanibalizmus. Jeden vládny antropológ skonštatoval, že samotným dôvodom kanibalizmu je chuť na dobré mäso
Antropológ F. E. Williams
Mŕtvoly dospelých mužov boli priviazané za ruky a za nohy k tyči, tvárou dole. Ak išlo o dieťa, bola jedna jeho ruka priviazaná k jednej nohe a bojovník ho mal prehodené cez rameno tak ako malého klokana. S končatinami sa manipulovalo strašným spôsobom. Kĺby na členkoch boli preseknuté, ale Achillova šľacha bola neporušená. Kosti z nohy boli vyrezané a bola odstránená panvová kosť. Zadná strana stehna bola čistým spôsobom odrezaná. Noha bez kostí bola opatrne obtočená okolo meter dlhej tyče. Takto bolo možné niesť mäso pohodlne na chrbte.
Williams potom prechádza, tak ako mnoho antropológov k otázke tabu
Ten kto zabil obeť, nesmel jesť jej mäso, ale len malé kúsky pečene, pretože sa domnieval, že takto získa časť odvahy. I keď treba poznamenať, že pečeň bola okrem sídla bojovnejších emócií aj sídlom strachu.
Muž ktorý zabil obeť musel dodržiavať isté tabu. Nesmel piť čistú vodu z rieky. Musel sa zdržať pohlavného styku. Nesmel jesť potravu uvarenú v hrnci. Tieto tabu musel dodržiavať počas niekoľkých dní.
Wiliams dodáva, že tieto rituály nemajú len charakter očistný, ale slúžia aj k odohnaniu asisiho, ducha muža, ktorý bol zabitý.
J. H. P. Murray cituje svedka v jednom procese, ktorý povedal
Varíme telá. Rozkrájame ich a varíme ich v hrnci. Varíme tiež malé deti.

Rozkrájame ich podobne ako prasa. Jeme ich studené, alebo teplé. Najprv jeme nohy. Jeme ich, pretože chutia ako ryby. Máme ryby v zátoke a klokany v tráve, ale našou potravou sú ľudia.
Williams si všimol aj malý rituál, ktorý domorodci prevádzajú na obetiach. V skupine, ktorá ide na lov, je stále muž s výsadným právom. Môže totiž obetiam odhryznúť nos. Tento muž je označovaný výrazom Poke Vake
Dôležitými faktormi kanibalizmu bola povinnosť pomstiť zabitého člena kmeňa a druhou bola chuť po ľudskom mäse. Obete, ktoré boli zjedené ako akt pomsty mali titul Maia alebo Maiha. Na každej výprave sa zúčastňovalo desať až dvanásť mužov, ktorí po úspešnej výprave tancovali rituálny tanec Besa alebo Boiri.
Za najchutnejšie mäso považovali Guinejci jazyk, ruky, chodidlá, prsia a mozog, ktorý z variacej sa lebky vyberali tylovým otvorom (foramen magnum). O ľudskom mäse hovorili domorodci, že chutí ako hovädzie, avšak ľudské má jemnejšiu príchuť a nikdy nevytvára pocit prejedenosti.
Boli tu aj kúzelníci, ktorí exhumovali mŕtve telá kvôli tajným obradom o ktorých domorodci nechceli, alebo nemohli hovoriť. Kúzelník sa označoval hodnosťou Parauma a boli známi vykrádači hrobov.
Antropológ A. P. Rice si všimol na Guinei aj podivný zvyk.
Jeden kmeň z pobrežia Novej Guinei vynesie svojich starých rodičov, ktorí nemôžu byť užitoční kmeňu, von z chatrče, a nepevne ich priviaže o strom. Celý kmeň tancuje okolo nich rituálny tanec a spieva dvojzmyselnú pieseň: Ovocie je zrelé. Potom ich zrazia na zem, kde sa na nich vrhnú mladší príslušníci kmeňa.
Po celej Guinei je množstvo obmien tabu a rituálov, kanibalizmus sa líši len v surovosti kmeňov. Dánsky cestovateľ Jens Berje písal o jednom kanibalskom kmeni v roku 1956. Berje opisoval udalosti v prítomnom čase, a bolo viac než pravdepodobné, že bol svedkom niekoľkých hostín. Bolo to zarážajúce, pretože civilizovaná spoločnosť bola presvedčená o zániku kanibalizmu na začiatku 20. storočia. Dnes však možno na základe leteckých pozorovaní tvrdiť, že kanibalské kmene z oblasti rovníka, kde leží aj Nová Guinea vymizli.

MELANÉZIA

Osemsto kilometrov od severovýchodného pobrežia Novej Guinei je reťaz veľkých a malých ostrovov, často predelených len malými zálivmi. Encyklopédia z roku 1951 tvrdila, že obyvatelia Nových Hebríd sú doposiaľ kanibalovia.
Mnohé ostrovy ako Nová Británia, Nové Írsko, Šalamúnove ostrovy či Nová Kaledónia majú vegetáciu tropického charakteru. Pestuje sa tu káva, bavlna, či kakao.

I keď patria medzi Ostrovy Južných morí predstavujú územie, ktoré v mnohých smeroch naháňa hrôzu. Je to totiž tradícia kanibalizmu namierená voči misionárom, obchodníkom a cestovateľom. Keďže tieto ostrovy ležia medzi Novou Guineou a Fidži je preto táto tradícia neprekvapujúca.
Reverend Oscar Michelsen
Kanibalizmus v dobe jeho pobytu v oblasti Malekula bol ospravedlňovaný prehlásením, že pred časom skupina domorodcov z Epi, ktorí pracovali pre jedného plantážnika na Efate, ukradla čln náčelníka Malakaleo aby sa mohli dostať domov. Keď sa plavili okolo Makury, domorodci ich prehovorili aby vystúpili na breh - potom ich zavraždili a zjedli. Náčelník z Makury, na ktorého príkaz bol tento hrozný čin spáchaný, bol neskôr mužom, ktorého zohavené telo našli v príbojových vlnách Efate. Tento čin bol aktom pomsty.
Aj tu sa teda stretávame s pomstou ako dôvodom kanibalizmu. Je tu aj ďalší dôvod, a to samotná chuť ľudského mäsa, čo dokazuje aj slangový výraz domorodcov; ryba, ktorý neoznačoval nič iné ako ľudské mäso. Šalamúnove ostrovy boli akousi výnimkou. Kanibalizmus tam totiž bol zavedený od polovice 19. storčia a prišiel tam pravdepodobne z Novej Guinei. Starší domorodci totiž tvrdili, že na Šalamúnových ostrovoch kanibalizmus nikdy nebol, až na pár výnimiek v hlbokom vnútrozemí, keď sa pri obetných obradoch používali ľudské obete. Aj tieto rituály však pochádzali z Novej Guinei. Bolo pravidlom, že mladší domorodci prepadali čoraz častejšie kanibalizmu. Jedli väčšinou telá ľudí zabitých v boji.
Nejedia však mŕtvoly statočných bojovníkov, ale vrahov a zločincov. Taký človek je pripravovaný ako prasa.
A. I. Hopkins na konci päťdesiatych rokov napísal po štvrťstoročí strávenom v tejto oblasti napísal, že kanibalizmus prakticky zanikol. Je tu mnoho starých domorodcov, ktorí ochutnali ľudské mäso, ale je málo, alebo skôr nie sú mladí domorodci, ktorí by sa stretli s kanibalizmom.
Podľa Hopkinsových poznámok obyvatelia väčších ostrovov Mala, Guadalcanal, San Cristoval kanibalmi boli a obyvatelia ostrovov Bugotu a Gela kanibalmi neboli
Reverend Brown dospel k záveru, že kanibalizmus predstavoval poloposvätný obrad, ktorý sa prevádzal ako povinnosť voči duchom zomrelých. Telo mŕtveho je rozporciované a rozdelené medzi príbuzných. Jedna porcia je prednesená pred oltár, postavený z posvätného stromu ragau. Toto mäso je potom ponúknuté duchovi mŕtveho muža.
Je rozlišované medzi mužmi zabitými v boji a mužmi, ktorí zomrel z akejkoľvek inej príčiny.

Kanibalizmus teda tvoril akúsi súčasť povinností voči mŕtvemu, alebo zabitému príbuznému.
Tam, kde je kanibalizmus rozšírený najviac, jedia sa telá bezo zbytku. Najchutnejšie mäso sú však ruky a prsia žien.
Mnoho legiend v Melanézii bolo postavených na základe kanibalizmu. Jedna z nich hovorí o rodine, kde ku dvom bratom pribudol tretí menom Warohunugamwanehaora, ktorý aj napriek svojmu narodeniu a neskôr aj veku mal stále pupočnú šnúru. Bratia však nemali z narodenia svojho nového brata a začali ho nenávidieť a hľadať spôsoby ako sa ho zbaviť. Po mnohých rituáloch sa legenda končí pri peci, do ktorej bratia chcú Warohunugamwanehaora vložiť. On ich však preľstí, pupočnou šnúrou zviaže, hodí do pece a po upečení ich zje.

POLYNÉZIA

Zdá sa, že v Polynézii nebol kanibalizmus veľmi rozšírený. Na Samoi, Tonge, Markézach, Spoločenských ostrovoch, rozľahlých priestoroch Tichého Oceánu od Chile až po Peru sú zrejmé znaky kanibalizmu, ale tento zvyk tu začal odumierať oveľa skôr ako v Melanézii.
Obyvatelia Samoy obhajujú existenciu kanibalizmu existenciou kanibalského božstva Maniloa. Tento boh postavil medzi dvoma osadami pavučinový most. Keď niekto týmto postom prechádzal, v samom prostriedku naňho striehol Maniloa. Prudko potriasol mostom a nešťastník bol z mosta vymrštený. Dopadol na schody Manilovho príbytku, kde ho Maniloa z veľkým krikom zjedol, v celku, nikdy nie po kusoch. Krik bol vraj taký silný, že vodopády vyskakovali z horských úbočí a stromy sa vyvracali. Až raz obyvatelia Samoy Maniloa vystopovali a v spánku ho zabili.
Reverend George Brown však vypočul inú verziu o kanibalskom božstve. Išlo o starého diabla menom Tupoivao, ktorý žil v Apolime. Mal vo zvyku natiahnuť pletivo na cestu, ktorá viedla blízko jeho jaskyne, a priviazať jeden jeho koniec o palec na nohe. Ak bol zobudený trhnutím palca, vedel, že do pletiva sa chytila obeť. Svoje obete tiež jedol v celku.
Brown vidí dôkaz kanibalizmu na Samoe aj v slove faiaso. Je to meno slávneho náčelníka, ktorý tvrdil, že počas svojej dospelosti zjedol každý deň tie najlepšie časti tela jedného človeka.
A. P. Rice tvrdí, že kanibalizmus na Samoe nikdy nedosiahol obludných rozmerov kanibalizmu na Fidži. Ľudia sa jedli ako súčasť aktu pomsty.
O ostrovoch Tonga, ktoré v roku 1772 objavil Cook, sa hovorí, že bojovníci svojich zajatcov vždy upiekli a zjedli. Avšak tieto praktiky boli čoskoro ostatnými členmi kmeňa odsúdené a upustilo sa od nich.

Keď však ľudské mäso jedli, dbali na to, aby bolo umyté v mori, alebo zabalené v banánových listoch a až potom pečené na rozžeravenom kameni.
Obyvatelia Markéz vedeli o negatívnom vzťahu belochov ku kanibalizmu a preto sa snažili svoje zvyky skrývať, nie však vzdať sa ich. Ak išlo o ľudské mäso, išlo o bojovníkov zabitých vo vojne a zajatcov, s ktorými sa zaobchádzalo veľmi kruto. Hostín sa zúčastňovali kmeňoví náčelníci a kňazi, čím hostina získavala špeciálny, posvätný charakter. Naproti tomu obyvatelia Spoločenských ostrov, najbližší susedia Markéz hľadia na kanibalizmus, ako na niečo strašné.
Veľkonočný ostrov má tiež svoje miesto na mape kanibalizmu. Každý obyvateľ totiž vie, že jeho predkovia boli Kai-Tangataovia - ľudožrúti. Radosť z každej vojny s rituálnymi zbraňami bola zvyšovaná myšlienkami na nasledujúcu hostinu. Avšak ako ospravedlnenie použil francúzsky cestovateľ Métraux poznatok o tom, že na ostrove bol človek jediným veľkým cicavcom, ktorého mäso bolo k dispozícii.

NIGÉRIA

Afrika bola považovaná za najtemnejší kontinent aj v kanibalizme. Obrovské plochy a komunikačné problémy prispeli k tomu, že mnoho Afričanov pojedalo ľudské mäso. Jediným dôvodom bol akt pomsty a s tým spojená rastúca chuť na človečinu. Sú tu zrejmé povinnosti voči zomrelým. Sú pochovávaní do hrobov šachtového typu a mŕtvoly sú ukladané tvárou smerom na západ, pretože ľudia prichádzajú na svet z východu a v okamihu smrti odchádzajú na západ.
Kanibalizmus sa začal presadzovať najprv jedením zabitých bojovníkov, ale neskôr, keď najmä náčelníkom rôzne vývary z ľudského mäsa zachutili sa ľudia zabíjali kvôli jedinému dôvodu: aby sa mohli zjesť. Kanibalizmus začal prerastať do takých surových foriem, že mŕtvoly boli zjedené na mieste a surové. Samozrejme platili tu isté zvyklosti. Ženy nesmeli jesť ľudské mäso vôbec a ženatí muži mohli jesť mäso žien, ktoré zahynuli pri útoku na osadu. Bolo mnoho legiend s ktorých kanibalizmus priam sršal a jedna z nich vlastne popisovala vznik kanibalizmu v jednom kmeni. Vták, ktorý letel nad náčelníkovým obydlím mal v zobáku kus ľudského mäsa. Ten kus mu však vypadol priamo do náčelníkovej polievky. Keď sa náčelník najedol nechal si zavolať kuchára a prikázal mu aby bola polievka vždy tak chutná. Kuchári však nevedeli o kuse ľudského mäsa a preto sa pokúšali chuť napodobiť mäsom z rôznych dostupných zvierat a rýb. Nepodarilo sa im však vyrobiť takú polievku, ktorá by náčelníkovi znova tak chutila. Náčelník svoju nespokojnosť vyjadroval zabitím kuchárov, až raz nechal zabiť hlavného kuchára, jeho mäso rozštvrtiť a nechať variť v polievke. Keď bola nakoniec dosiahnutá spokojnosť náčelníka, rozkázal každý deň zabiť jedného otroka a pripraviť z neho polievku.

Legenda má aj dokončenie v ktorom nenásytný náčelník vyvraždil celý kmeň a nakoniec začal požierať vlastné mäso až pokiaľ sa sám nezjedol
Ganawurovia odstraňovali z tiel svojich padlých nepriateľov mäso a ponechávali len vnútornosti a kosti. Mäso potom odniesli kmeňovým kňazom, ktorí ho rozdelili najprv medzi starcov. Tí dostávali mäso z hlavy, ktoré bolo rozrezané, uvarené a zjedené pri posvätnom kameni. Ženy neboli zabíjané úmyselne, ich mäso sa nikdy nekonzumovalo. Atakovia mäso žien jedli a Tangalovia boli v podstate lovci ženských hláv. Kalerijovia zjedli z obete všetko a zabíjali všetkých; čiernych, bielych, misionárov, ženy, bojovníkov. Yergumovia vždy počkali na návrat bojovníkov a až potom začali hostinu. Jawarovia oddeľovali hlavu od zvyšku tela, obalili ju blatom a neskôr ju upiekli na ohni ako ježka. Kmene z Angaskej vrchoviny nikdy nejedli mäso príliš mladých, alebo príliš starých mužov. Mladí totiž boli výhodnejší na predaj do otroctva a starí mali príliš suché a tuhé mäso. Surovia si človečinu ochucovali soľou i olejom. Mnohé kmene uprednostňovali hostinu pre starších členov kmeňa, aby sa im dostala do žíl mladá krv.
Medzi týmito nigérijskými kmeňmi prevládala túžba, ktorá bola odnožou brutálnych motívov definitívnej pomsty. Tangalovia dokonca mali aj modlitbu, alebo skôr zaklínadlo:
Tu je môj nepriateľ. Nenávidí ma a ja nenávidím jeho. Zabije ma keď ma stretne. Môj boh ma teraz priviedol ku mojej moci. Nech je ľudu mojich nepriateľov odobratá ich sila. Nech ich oči oslepnú. Keď bojovníci môjho kmeňa prídu na nepriateľské územie, nech všetci nepriatelia ich rukou zahynú. Keď čokoľvek z ducha tohoto nepriateľa prežije, nech sa vráti na zem, aby posadol svojho vlastného otca a svoju vlastnú matku a všetkých členov svojej rodiny. Antropolog George Basden uvádza, že južnejšie kmene majú výraznejšie kanibalské sklony. Telá tu hrali veľkú úlohu vo výmennom obchode. Telo malo svoju uznávanú trhovú cenu, pretože bolo nenahraditeľnou zložkou každodenného jedálneho lístka.

SIERRA LEONE

Veľmi malá krajinka so zásobami železnej rudy, kakaa, diamantov a zlata. Nedávne dejiny však z nehlasno spomínajú na Leopardie spoločnosti, vysoko organizované kanibalské skupiny. Členovia týchto exkluzívnych spoločností sa tešili mnohým výsadám a mali voči súkmeňovcom nespochybniteľné práva. Bolo to niečo na spôsob silných odborových zväzov. Nenápadne rozmiestňovali svojich zástupcov do rôznych komunít, v horách, lesoch, při rieke po celej zemi. Keďže členovia Leopardích spoločností boli privilegovaní, súťaž o získanie členstva bola až o
dradzujúco tvrdá.
Ktorýkoľvek muž zo Sierry Leone, snažiaci sa o členstvo musel najprv zistiť kto by mohol byť kultu najbližší.

Po identifikácii ho musel požiadať o borfimor - medicínu. Keď bol uchádzač vhodný, bolo mu povedané, kde borfimor nájde. Na ceste, v určitý čas stretne skupinu mužov, ktorí sa ho opýtajú, či hľadá borfimor ? Prirodzene odpovie áno, pričom je mu položená otázka, k čomu túto medicínu potrebuje. Existovala len jediná správna odpoveď, pre ktorú nebolo vysvetlenia. "Aby som si zahral jagay" - išlo o tradičnú západoafrickú hru z mušľami.
Ak odpovedal správne, bol vyzvaný aby prisahal. Celá spoločnosť potom šla bušom, alebo pralesom, až "úplnou náhodou" narazila na červenú krabicu s borfimorom. Uchádzač potom dostal leopardí nôž. Potom ním poklepal po stenách krabice s borfimorom pričom prisahal: teraz dostanem túto medicínu od týchto ľudí. Ak potom vyzradím akékoľvek tajomstvo, alebo zradím iného člena spoločnosti, nech ma uštipne had, keď pôjdem cestou; keď vyplávam na more, nech sa moje kanoe prevráti a ja nech sa pritom utopím; a keď budem kráčať po voľnom priestranstve, nech ma zabije blesk.
Po prísahe sa členovia spoločnosti na tri dni rozdelili, a potom sa zišli ešte raz aby vyhľadali obeť. Ešte predtým pripravili členovia vyššie spomínanej skupiny pre nového člena jedlo. Po jeho požití mu vysvetlili, že zjedol ľudské mäso a tento akt definitívne spečatil jeho členstvo v Leopardej spoločnosti.
Pôvodne obeťou bývalo slobodné (nenarodené ako otrok) dievča, staršie ako štrnásť rokov, najstaršie z detí. Každý kto sa stal členom Leopardej spoločnosti musel ako obeť priniesť jedného vlastného pokrvného príbuzného, alebo pokrvného príbuzného z manželkinej rodiny. Neskôr mohla byť obeťou aj žena a nakoniec aj muž, alebo chlapec. Stále sa však uprednostňovala najstaršia dcéra. Nového člena sprevádzali dlhoroční členovia spoločnosti. Ich úlohou bolo vyprosiť obeť, i keď to bola prosba bez diskusií. Tím, že rodina dievčaťa spolupracovala, sa jej dostalo uznania ako pomáhačovi spoločnosti. Rituálne zajatie obete z hlbokosiahlými tradíciami prevádza v leopardej koži zaodetý Yongolado - muž zo zubami a pazúrmi. Obeti bolo umožnené kráčať pomaly v pralese až do momentu keď sa ňu od chrbta vrhol Yongolado a podrezal jej hrdlo. Dolná časť brucha bola rozrezaná ostrým nožom a potom rez pokračoval po oboch stranách tela až ku kľúčnym kostiam. Z tela boli vybrané vnútornosti a bolo vodorovne rozrezané v páse a pozdĺž od krku až po rozkrok. Takto rozštvrtené mäso sa delilo na menšie kúsky podľa istého systému a bolo balené do listov banánovníka.

Pečeň pomáha zistiť silu bormiforu.
Časom sa rituál medzi rôznymi sektami Leopardích spoločnosti začal líšiť. Obrady sa začali prehlbovať a Yongolado stále viac a viac hovoril. Záver hostiny sa vykonával len na málo miestach Sierry Leone. Z listov banánovníka bola zostavená podobizeň obete a poslaná do osady, s ktorej pochádzala. Kúsok mäsa bol podarovaný aj jednému z rodičov, tomu, ktorý na hostine musel byť prítomný. Kus kože s čela a troška tuku z ľadvín bola pripravená na udržiavanie bormiforu. Je ťažké určiť v spleti mnohých rituálov pravý dôvod kanibalizmu. Bola to najskôr neuveriteľná chuť na ľudské mäso, i keď domorodci tvrdili, že ide o vytvorenie silnej medicíny - bormiforu.

INDONÉZIA

Borneo je rovníkom rozdelené na dve rovnaké polovice. Najznámejší obyvatelia Bornea sú Dajkovia. Dajakovia totiž svoju povesť získali vďaka nemilosrdnému zberu lebiek. Lov lebiek je na Borneu druhé meno kanibalizmu. Zvyk loviť lebky je pravdepodobne rovnako starý ako Dajakovia sami. Spôsob akým sú odrezávane lebky sa v mnohých oblastiach líši. Morskí Dajakovia oddeľujú hlavu od krku a uchovávajú tak obe čeľuste. Mozog vyťahujú cez nosné otvory a potom sa hlava vyvesí, aby sa vysušila pri ohni. Horskí Dajakovia majú vo zvyku rozštiepiť lebku na viacero častí. Mozog vyťahujú z dolnej časti lebky pomocou bambusu, ktorý je upravený do podoby lyžice.
Obyvatelia majú malé košíky, do ktorých sa zmestí hlava. Košíky bývajú väčšinou ozdobené vlasmi z hláv obetí.
Dajcké a milanoské kmene sa neorientovali len na lebky, ale aj na surové srdce. Srdce muselo patriť bojovníkovi a konzument tak chcel získať jeho odvahu a silu. Medzi najchutnejšie časti ľudského tela obyvatelia Bornea radia jazyk, mozog, svaly na stehnách a lýtkach. Obyvatelia si zvyknú pilovať zuby aby mohli trhať tuhé a šľachovité mäso.
Sir James Brooke si pozval troch domorodcov na pohovor do sídelnej budovy za účelom získania, čo najväčšieho množstva informácií. Dajakovia Kusu, Gajah a Rinong podali najúprimnejšiu a najotvorenejšiu verziu, ktorej boli schopní. Z ich rozprávania bolo zrejmé, že pochádzajú z veľkého bojovného kmeňa. Nikdy nenavštevovali horný tok rieky Kapuas, pretože obyvatelia z tejto oblasti - Kayanovia často navštevovali ich. Kayanovia boli vyhlásení zberači lebiek, podobne ako Jangkangovia. Zásadné jedli len padlých bojovníkov, i keď sa vynárali skupiny, ktoré napríklad podrezali, upiekli a zjedli muža, ktorý spadol z mangovníka a zlomil si ruku.
Vyspelé kmene v päťdesiatych rokoch opovrhovali kmeňom Tringov, pretože sa tam stále prevádzal kanibalizmus.

Tringovia obľubovali dlane, kolená a potom mozog. Výraz: "bai, bai, bai" bolo vysoké ocenenie ľudského mäsa. Motívy kanibalizmu boli nerozlíšiteľné. Jedným bolo zaistenie nových lebiek a druhým zaistenie ľudského mäsa.
Pri výprave sa tretina členov dostane cez džungľu až blízko osady, kde obsadia všetky cesty von z nej. Zvyšok výpravy sa člnmi preplaví po rieke a ich príchod je načasovaný na jednu hodinu pred úsvitom. Tesne pred svitaním začnú vrhať na slamené strechy ohnivé gule. Strechy začnú horieť a bojovníci sa bojovým pokrikom vrhnú na dedinu. Muži sú prepichnutí oštepom, alebo sú rozsekaní na kusy. Ženy a deti, ktoré neuhoreli sa dávajú na útek z osady vyššie spomínanými cestami. Takto sa získavajú zajatci a otroci.
Výpravy sú dokonale naplánované. Každý bod osady je strážený, a samotná osada je prepadnutá v čase najhlbšieho spánku jej obyvateľov. Staré ženy sú okamžite zabíjané. Hlavy mužských zajatcov sú odrezané a je z nich vyňatý mozog. Neexistuje totiž žiadne akékoľvek utrpenie, ktoré by Dajak nevydržal s veľkou radosťou, ak má za odmenu získať čo len jednu ďalšiu hlavu.

AUSTRÁLIA a NOVÝ ZÉLAND

Austrálskym domorodcom bez stáleho obydlia sa v buši hovorí Blackfellows. Je to ohrozená a poľutovania hodná spoločnosť. I keď nedostatočne preskúmané zvyky nedávajú podrobné informácie o kanibalizme. Je však nesporné, že kanibalizmus tu do nedávnych dôb existoval. Motívy sú rozmanité. Konzumácia človečiny, potreba obete, mágia, túžba po pomste. Austrálsky domorodci však nekonzumovali také množstvo ľudského mäsa ako obyvatelia ostrovov Tichého oceánu. Konzumovali ho z úcty k mŕtvym a často zmiešané s krokodílím mäsom. Takmer všade sa využívala krv na zasväcovanie, rituály, čarodejníctvo, zisk energie.
Profesor antropológie v Sydney A.P. Elkin tvrdí, že kanibalizmus je obrad, nie len v súvislosti z mumifikáciou (Queensland), ale aj z vystavením tela vo vyšších poschodiach stromov. Tento rituál, bol považovaný za najväčšie prejavenie úcty zomrelému a dostávalo sa ho len osobám vysokého spoločenského postavenia.
Bez akýchkoľvek namietaní, je možné označiť tento kanibalizmus za vyššiu duchovnú formu pochovávania a vyjadrovania úcty k mŕtvym.
Obyvateľstvo Nového Zélandu je päťkrát menej početnejšie ako obyvateľstvo Nového Zélandu. Maorovia však vo svojej krajine predstavujú oveľa väčšiu komunitu ako domorodci v Austrálii. Je ich 300 000. Pretrváva názor, že Maorovia sa na Nový Zéland dostali z Havaja. Postupne sa presúvali po ostrovoch Pacifiku a preberali charakteristické črty mnohých kmeňov.

Uznávaný odborník v oblasti Maorov sa pýta: "Ako je možné, že sa Maorovia na týchto ostrovoch stali takými vyhlásenými kanibalmi?" Sám si aj odpovedá hypotézou, že Maorovia pochytili kanibalizmus od fidžijcov. Svedčia o tom mnohé, až nápadne podobné znaky v obradoch a rituáloch. Obrúsené zuby a nepoužívanie soli a najmä jedenie najudatnejších bojovníkov u barbarských kmeňovú pravú príčinu kanibalizmu, či ide o náboženstvo, ekonomiku, hlad, pomstu, nevyhnutnosť, extravagantnosť? Domnievajú sa, že ….., avšak, iba sa domnievajú. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
Basden, G.T: Among the Ibos of Nigeria (Seeley Service, 1921)
Berry, R.G: The Sierra Leone Cannibals (Proceedings of the Royal Irish Academy, vol. XXX, sec. C, no2, 1912)
Bjerre Jens: The Last Cannibals (Michael Joseph, 1956)
Brown, Rev. G: Melanesians and Polynesians (Macmillan, 1910)
Codrington, R.H: The Melanesians (Oxford University Press, 1891)
Coombe, Florence: Islands of Enchantment: Many-sided Melanesia (Macmillan, 1911)
Elkin, A.P: The Austrralian Aborigines (Angus a. Robertson, 1938)
Fox, C.E: The Treshold of the Pacific (Kegan Paul, 1924)
Hopkins, A.I: In the Isles of King Solomon (Seeley Service, 1928)
Horne, G. And Aiston, G: Savage Life in Central Australia (Macmillan, 1924)
Chalmers, Rev.J: Life and Work in New Guinea (R.T.S, 1895)
Kyle-Little, Syd: Whispering Wind (Hutchinson, 1957)
Mariner, W., and Martin, J: An Account of the Natives of Tonga Islands (Constable, Edinbourgh, 1827)
Meek, C.K: The Northern Tribes of Nigeria (Clarendon Press, Oxford, 1925)
Meek, C.K: Tribal Studies in Notrhern Nigeria (Routledge a. Kegal,Paul,ltd. 2 vol, 1931)
Michelsen, Rev. Oscar: Cannibals Won for Christ (London, 1894)
Murray, J.H.P: Papua, or British New Guinea (Fisher Unwin, 1912)
Reed, A.H, A.W: The Journals of Captain Cook (New Zeeland, 1950)
Rice, A.P: Article in the American Antiquarian, vol XXXII (1910)
Romilly, H.H: The Westarn Pacific and New Guinea (John Murray, 1886)
Seligman, C.G: The Melanesians of British New Guinea (Cambridge Univerrsity Press, 1910)
St.Johnston, A: Camping Among Cannibals (Macmillan 1927)
Talbot, P.A: Southern Nigeria (Clarendon Press, Oxford, 3vol, 1926)
Tregear, E: The Maori Race (New Zeeland, 1904)
Williams, F.E: Orokaiva Society (Clarendon Press, Oxford, 1930)

Tieto diela sú digitálne spracované na rôznych multimediálnych CD - romoch a na internetových stránkach. Ide o diela misionárov, obchodníkov, cestovateľov a dobrodruhov z druhej polovice 19. a prvej polovice 20.storočia.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?