Inflácia (ČR)

Kategorie: Ekonómia (celkem: 556 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. září 2006
  • Zobrazeno: 5975×

Příbuzná témata



Inflácia (ČR)

1.1 Podstata a formy inflácie


V súčastnosti je inflácia vo vyspelých trhových ekonomikách jedným z najvážnejších makroekonomických problémov.
Inflácia sa najčastejšie charakterizuje ako znehodnotenie peňažnej jednotky, čo sa prejavuje rastom cenovej hladiny, resp. trvalým znižovaním kúpnej sily peňazí. Infláciu môžu vyvolávať rozličné činitele. Je to emisia prebytočného množstva peňazí, zaostávanie výroby tovarov za rastom kúpyschopného dopytu, ale aj prílev takých tovarov na trh, ktoré nemajú odbyt.
K inflácií dochádza, ak rastie cenová hladina.
Miera inflácie vyjadruje zmenu cenovej hladiny meranej napríklad indexom spotrebiteľských cien -/CPI/ za určité obdobie /mesiac, štvrťrok, rok/. Vyjadrujeme ju v percentách.
Meriame ju takto:


miera inflácie r = CPI (t) - CPI (t-1) x 100 / v % /
CPI (t-1)


t - čas
CPI - index spotrebiteľských cien /tzv. spotrebiteľský kôš/


Príklad: Ak chceme zistiť mieru inflácie povedzme za rok 1998, vypočítame ju takto:

I 98 = CPI 98 - CPI 97 x 100
CPI 97



I 98 - miera inflácie v roku 1998
CPI 98 - index spotrebiteľských cien v roku 1998
CPI 97 - index spotrebiteľských cien v roku 1997


Opakom inflácie je deflácia, ku ktorej dochádza vtedy, keď celková cenová hladina klesá. Dlhodobo trvajúce deflácie, kedy ceny nepretržite klesali po obdobie niekoľkých rokov, sú spojené s obdobím hlbokých depresií.
Ďalším výrazom, s ktorým sa často stretávame, je dezinflácia, ktorá označuje pokles miery inflácie. 1. 2 Cenové indexy


Cenový index je vážený priemer jednotlivých cien, kde je váha ceny každej komodity
daná jej ekonomickým významom.
Najdôležitejšie cenové indexy sú:
 index spotrebiteľských cien /CPI/
 index cien výrobkov /PPI/
 deflátor GNP


Index spotrebiteľských cien /CPI/

Najpoužívanejšou mierou inflácie je index spotrebiteľských cien, rovnako známy ako CPI. CPI meria náklady tržného koša spotrebných statkov a služieb. Je založený na cenách potravín, odevov, obydliach, palív, dopravy, lekárskej starostlivosti, školského vzdelania a ostatných komodít potrebných pre každodenný život.
Základná otázka každého cenového indexu sa týka toho, ako vážiť rôzne ceny.

Cenový index zostrojujeme vážením každej ceny ekonomickým významom komodity.
V prípade CPI je každej položke určená fixná váha, proporciálne jej relatívne dôležitosti v rozpočtoch výdajov spotrebiteľov.

Index cien výrobcov /PPI/

Je najstaršou súvislou štatistickou radou, ktorú publikuje ministerstvo práce. Meria hladinu cien na úrovni veľkoobchodu alebo výrobcov. Zahrňuje ceny potravín, produktov zpracovateľského priemyslu a ťažobného priemyslu. Ako fixné váhy sa používajú čisté dodávky /alebo predaje/ komodity. Tento index je dôležitý, pretože je veľmi podrobný a široko ho používajú firmy.

Deflátor GNP

Deflátor GNP je pomer nominálneho a reálneho GNP a môžeme ho teda interpretovať ako súhrnný cenový index. Je to cena celého GNP /spotreby, investícií, vládnych nákupov a čistých vývozov/ a nie iného sektoru. Tento index používa variabilné váhy miesto fixných. Účty národného dôchodku zostavujú rovnako deflátory pre časti GNP, ktoré môžu byť občas použité ako doplnky k CPI alebo PPI.


1.3 Druhy inflácie


Inflácia môže nadobudnúť rozmanité formy podľa rýchlosti rastu cien. Obyčajne sa hovorí o týchto troch formách inflácie:

 mierna inflácia
 cválajúca inflácia
 hyperinflácia


1./ Mierna inflácia

Pri miernej inflácií rastú ceny pomaly. Je celkom prijateľná a zlučiteľná s normálnym vývojom ekonomiky. Môžeme ju charakterizovať ako jednociferné ročné miery inflácie. Ak sú ceny relatívne stabilné, ľudia dôverujú peniazom.
Vzostup cenovej hladiny za 1 rok je do 10 %. 2./ Cválajúca inflácia

Ak k nej dochádza, začínajú ceny rásť v rozsahu 10 – 100 % ročne. Tento druh inflácie spôsobuje veľké ekonomické problémy.
Ak sa cválajúca inflácia úplne rozvinie, vznikajú vážne hospodárske poruchy. Pretože peniaze strácajú tak rýchlo svoju hodnotu – s reálnymi úrokovými mierami mínus 50 % alebo 100 % ročne – ľudia sa vyhýbajú tomu, aby držali viac peňazí, než je holé minimum.
Finančné trhy odumierajú a fondy sú všeobecne alokované skôr pridelovaním, než úrokovými mierami.
Ľudia hromadia statky, kupujú domy a nikdy nepožičiavajú peniaze na nízke nominálne úrokové sadzby.

3./ Hyperinflácia

Je treťou formou, ktorá je spojená s mierou inflácie viac ako 1000 %, výraznou dezorganizáciou ekonomiky a rozpadom peňažného hospodárstva. Peniaze už neplnia svoju funkciu. Z hľadiska výsledkov merania poznáme infláciu:

 otvorenú
 skrytú
 potlačenú

1./ Otvorená inflácia

Pri tejto inflácií dochádza k rastu cien v dôsledku rastu výrobných nákladov alebo prevahy dopytu nad ponukou. Je merateľná a je považovaná za únosnejšiu ako je skrytá či potlačená inflácia.
2./ Skrytá inflácia

Pri tejto inflácii sa rast cien z rozličných dôvodov neprejavuje.

Bola typická pre centrálne riadenú ekonomiku. Navonok sa prejavuje nedostatkom tovaru, rozvojom čierneho trhu, vynúteným rastom úspor a pod. 3./ Potlačená inflácia

Táto inflácia nie je patrná. Trh je deficitný, existuje nerovnováha medzi ponukou a dopytom, nie je k dispozícií potrebný sortiment a preto dochádza často i ku skupovaniu nedostatkového tovaru a pod.


Z hľadiska vybilancovanosti poznáme infláciu:

 vybilancovanú /proporcionálnu/
 nevybilancovanú /neproporcionálnu/


1./ Vybilancovaná /proporciálna/ inflácia

Hovoríme o nej vtedy, ak stúpa absolútna cenová hladina, ale pomery cien sa navzájom nemenia.


2./ Nevybilancovaná /neproporciálna/ inflácia

Hovoríme o nej vtedy, keď dochádza k absolútnemu rastu cenovej hladiny a zároveň sa menia aj pomery medzi cenami jednotlivých tovarov.



Jednotlivé smery ekonomickej vedy hľadajú a zdôvodňujú príčiny inflačného vývoja. Ukazuje sa, že súčastná inflácia prebieha ako preces vzájomného pôsobenia viacerých činiteľov, ktoré sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú; v určitých obdobiach či krajinách niektoré silnejú, iné slabnú.
Podstatnou a novou črtou inflačného vývoja v ostatných dvoch desaťročiach je skutočnosť, že jej zdroj nespočíva len v nadmernom dopyte, ale aj v cenovej tvorbe na strane ponuky, čo závisí od vývoja výrobných nákladov. V závislosti od zdrojov inflácie postupne vznikli teórie dopytovej, nákladovej, zmiešanej a importovanej inflácie.
Z hľadiska teoreticko – metodologického prístupu skúmania a zdôvodňovania tejto problematiky, možno hovoriť o monetaristickej a keynesovskej koncepcii a interpretácií inflácie.






1. 4 Dopytová inflácia /inflácia ťahaná dopytom/

Podľa tejto teórie príčinou inflačného rastu cien je existencia prebytočného kúpyschopného dopytu pri danej cenovej hladine, a to z toho dôvodu, že v podmienkach plnej zamestnanosti a pri plnom využití výrobných kapacít celková ponuka nereaguje dostatočne rýchlo na zmeny v kúpyschopnom dopyte.
Mnohí ekonómovia skúmajú, aký vplyv na celkovú rovnováhu hospodárskeho systému majú štátne výdavky. Zisťujú, že do hospodárstva preniká veľká masa peňazí ako súčasť výdavkov zo štátneho rozpočtu, ako aj v rámci investičnej aktivity podnikateľov. V dôsledku toho rastie úhrnný kúpyschopný dopyt rýchlejšie ako celková ponuka.

Preto je potrebné odčerpať relatívne prebytočný kúpischopný dopyt, čo možno dosiahnuť zvýšením cien, a tým utvoriť predpoklady nastolenia ekonomickej rovnováhy.
V konkrétnej podobe agregátny dopyt tvoria výdavky na spotrebu, investície a štátne výdavky.

Z tohoto hľadiska možno hovoriť o týchto príčinách inflácie:
1. Významnú položku výdavkov na spotrebu predstavujú mzdy. Ak rast nominálnych miezd je rýchlejší ako rast produktivity práce, dochádza k inflácií.
2. Nadmerný rast investícií môže spôsobiť rýchly rast agregátneho dopytu, ktorý vyústi do vzniku dopytovej inflácie.
3. Zníženie daní zvyšuje príjmy ekonomických subjektov, zvyšuje tým kúpyschopný dopyt a zároveň utvára predpoklady vzniku inflačných tlakov.
4. Štát svojimi opatreniami v oblasti peňažnoúverovej politiky zlacňuje úver, o ktorý potom rastie záujem, čím sa zvyšujú výdavky na investície a spotrebu, ale zároveň vzniká možnosť rastu dopytovej inflácie.
5. Štát zvyšuje výdavky na verejnú spotrebu /školstvo, zdravotníctvo, kultúru/, zvyšuje výdavky do sociálnej oblasti, čím sa zvyšuje kúpyschopnosť obyvateľstva, dochádza k deficitu štátneho rozpočtu, dopyt je vyšší ako ponuka, a tým vzniká dopytová inflácia.


1.5 Nákladová inflácia /inflácia tlačená nákladmi/

Podľa teórie nákladovej inflácie hlavný zdroj inflácie spočíva na strane ponuky. Do centra pozornosti sa tak dostáva skúmanie vplyvu výrobných nákladov na rast cien. K inflácií dochádza v dôsledku rastu cien vstupov surovín, materiálov, energie, miezd. Hlavným prvkom nákladov, ktorý ovplyvňuje vývoj cien, je podľa mnohých stúpencov tejto teórie rast mzdových nákladov. Všímajú si však aj vplyv rastu materiálových nákladov na rast cien. Ukazujú, že rastúce mzdy predstavujú rast mzdových nákladov, čo vyvoláva ďalší rast cien a miezd. Podobne k rastu materiálových nákladov dochádza len vtedy, keď rastie efektívny dopyt, ceny a mzdy. Preteky medzi rastom nákladov a rastom cien sú hlavným zdrojom inflačného vývoja.
Konkrétne k rastu cien surovín, materiálov a energie dochádza v dôsledku:
 existencie nedokonalej konkurencie na trhu surovín a medziproduktov
 rast výrobných nákladov môžu spôsobiť aj neočakávané politické udalosti /napr. vojna v Iraku, v Juhoslávií a pod./, v dôsledku čoho sa zvýšia ceny dovážaných surovín
 tlak odborov na zvýšenie miezd môže tak zvýšiť celkové výrobné náklady, že to vyvolá infláciu
1.6 Importovaná a zmiešaná inflácia

Teória nákladovej inflácie bola ďalej rozvíjaná a zdokonaľovaná napr. o tzv. inflačné očakávania. Existujú tiež koncepcie, ktoré sa pokúšajú na základe kombinácie viacerých faktorov vysvetliť príčiny inflačného vývoja.

Infláciu vysvetľujú ako dôsledok vplyvu a vzájomného pôsobenia viacerých ekonomických, ale aj mimoekonomických faktorov.
Mnohí ekonómovia hovoria o tzv. importovanej inflácií. Teória importovanej inflácie vychádza z predpokladu, že dochádza k prelievaniu inflácie medzi jednotlivými krajinami podľa miery závislosti od zahraničného obchodu /vývoj cien na svetovom trhu, platobnej bilancie/ a zmien vo vývoji medzinárodných menových vzťahov.
Medzinárodné aspekty inflačných procesov ovplyvnili aj vznik rôznych koncepcií zmiešanej inflácie. Teória zmiešanej inflácie hľadá zdroj inflačného vývoja aj na strane ponuky, teda vo vývoji výrobných faktorov, aj na strane dopytu, a zároveň sa usiluje analyzovať aj vplyv meniacich sa podmienok na svetových trhoch.
Môžeme sa stretnúť aj s názorom, že zdroj inflácie nezávisí len od agegátnych veličín. Na túto skutočnosť poukazuje tzv. sektorový prístup k inflácií. Podľa tejto teórie pri skúmaní inflácie je dôležitý charakter cien. Ceny a mzdy majú sklon citlivejšie reagovať na rast dopytu ako na jeho pokles, a preto pri analýze inflácie má kľúčový význam štruktúra celkového dopytu. Hlavnou príčinou inflácie je potom skutočnosť, že rast cien na trhoch s vysokým dopytom nie je vyvážený klesajúcimi cenami na ostatných trhoch. Vznik tejto situácie vyplýva z duálneho charakteru cien.
Ceny predstavujú nielen náklady, ale aj dôchodky tých ktorí tieto ceny v konečnom dôsledku inkasujú, teda efektívny dopyt. Na základe toho dochádza k vzniku inflačného vývoja. Nadbytočný dopyt v určitých odvetviach pôsobí na ostatnú časť ekonomiky tým, že ovplyvňuje ceny materiálov a mzdy. Ceny surovín sú obyčajne dosť citlivé na zmeny dopytu a je nepravdepodobné, že by sa významne zvýšili, ak by agregátny dopyt po nich nebol nadbytočný. Ceny dodávaných medziproduktov sú zase pravdepodobne viac strnulé smerom nadol, ale pružné smerom nahor, reagujú na rast dopytu alebo nákladov.
Ceny materiálov, hlavne materiálov spotrebovaných v odvetviach s nadmerným dopytom po finálnych výrobkoch obyčajne znamená aj nadmerný dopyt po špeciálnych masteriáloch. Materiály používané predovšetkým v odvetviach s malým dopytom nezaznamenajú pokles cien, pokiaľ nebude pokles dopytu dostatočne veľký. To teda znamená, že nadmerný dopyt v niektorých sektoroch ekonomiky vyvolá všeobecný rast cien spotrebovaných materiálov, subdodávok a sučiastok. Teda aj v tých odvetviach, kde nedôjde k zvýšeniu dopytu, budú musieť čeliť rastúcim materiálovým nákladom.
Rôzne teórie sa usilujú vysvetliť hlavné zdroje inflácie a zároveň nájsť cesty a metódy účinnej protiinflačnej politiky.


1.

7 Keynesovské poňatie inflácie

Svoj postoj k inflácií si Keynes utváral najskôr na základe historickej skúsenosti. Prišiel k záveru, že postupné znehodnocovanie peňazí nemožno považovať za náhodu. Obával sa nadmerného rastu cien. V inflácií videl veľké nebezpečenstvo pre rovnovážny vývoj hospodárstva.
Ak zostane inflačný proces bez kontroly, vyvolá na prvý pohľad neviditeľné procesy, ktoré nezadržateľne podlamujú základy hospodárskeho systému. Príčinu inflácie videl Keynes v tom, že štátna pokladnica má nedostatok peňazí, čo sa snaží vláda riešiť používaním zahalených inflačných zdanení.

Predpoklad, že ak sa nedosiahne plná zamestnanosť, môže rast množstva peňazí v obehu stimulovať rast výroby, čo ešte nemá zo začiatku inflačné dôsledky. Pri neúplnej zamestnanosti zmeny v množstve peňazí v obehu pôsobia najskôr na výrobu a zamestnanosť. Od určitého okamihu však začína rast sklonu k spotrebe narážať na nedostatok jednotlivých výrobných zdrojov a na nedostatočné zásoby tovaru. To spôsobuje poloinflačný rast cien spotrebného tovaru, ale aj cien niektorých výrovných faktorov.
Ako sa postupne vyčerpávajú možnosti ďalšieho rozširovania výroby a situácia sa postupne približuje k stavu plnej zamestnanosti, inflačný proces sa zintenzívňuje.
V dôsledku rozdielu medzi celkovým efektívnym dopytom a ponukou tovarov, t. j. možnosťami jeho uspokojenia pri daných výrobných zdrojoch a technológií, vzniká tzv. inflačná medzera. Inflačná medzera teda vzniká v podmienkach plnej zamestnanosti a v podmienkach plného využívania existujúcich výrobných kapacít. Ide o nerealizovaný kúpyschopný dopyt, ktorý spôsobuje inflačné znehodnotenie úspor, znovurozdelenie dôchodkov, čo vedie ku koncentrácií peňažných prostriedkov v rukách štátu.
Predpoklad trvale daného rozsahu výrobných kapacít spôsobuje, že keynesovská teória inflácie má statický charakter. Z logiky jej poňatia vyplýva, že protiinflačná politika sa má zamerať na redukciu celkového efektívneho dopytu pomocou rozpočtovej politiky a obmedzovaním štátnych výdavkov.


1. 8 Monetaristický výklad inflácie

Východiskom monetaristickej interpretácie inflácie je spomínaná kvantitatívna teória peňazí. Na základe týchto teoretických východísk vysvetľujú monetaristi mechanizmus vzniku a rozvoja inflácie takto:
Impulzom vzniku inflácie je zvýšenie množstva peňazí v obehu.

Toto neprimerané zvýšenie množstva peňazí v obehu znamená, že peňažná hotovosť, ktorú majú k dispozícií podnikatelia a spotrebitelia /ponuka peňazí/, je vyššia, ako je reálna potreba peňazí /dopyt po peniazoch/.
Za tejto situácie sa vlastníci zbavujú nadbytočných /pri danej úrovni cien/ pokladničných zostatkov. To vedie k tomu, že sa zvyšuje vynakladaná časť dôchodku na spotrebu, čím klesajú úspory peňazí. To zvyšuje celokový dopyt po peniazoch, a zároveň sa zvyšuje celková úroveň cien. Tým sa však zvyšuje rast životných nákladov, čo objektívne znižuje reálnu kúpnu silu peňažných zostatkov a u účastníkov hospodárskeho procesu sa zvyšuje potreba peňažnej hotovosti.
Takto opísaný proces pokračuje dovtedy, kým sa množstvo peňazí v obehu nevyrovná dopytu po peniazoch u podnikateľov a spotrebiteľov. Nová úroveň rovnováhy sa môže dosiahnuť zvýšením celkovej úrovne cien.


1. 9 Dôsledky inflácie

Inflácia spôsobuje celkovú ekonomickú nerovnováhu s negatívnymi dôsledkami na výrobu aj spotrebu. Obyčajne klesajú reálne príjmy obyvateľstva. Zárovaň sa mení štruktúra spotreby. Rýchlejšie rastú výdavky na základné životné potreby /potraviny/ a klesajú výdavky na menej dôležité tovary a služby. Zmeny v štruktúre spotreby dodatočne zapríčiňujú štruktúrne zmeny vo výrobe. Tie môžu vyvolať makroekonomickú nerovnováhu.
Inflácia postihuje majetok a dôchodky obyvateľstva. Ak je miera inflácie vyššia ako nominálna úroková miera, hodnota vkladov a pôžičiek absolútne klesá. Dlžníci získavajú a veriteľia strácajú.
V podmienkach vysokej inflácie klesajú reálne mzdy a ostatné dôchodky obyvateľstva. Tak klesá aj kúpyschopnosť obyvateľstva. Inflácia nepostihuje vlastníkov hmotných statkov /nehnuteľností/. Cena ich majetku v podmienkach inflácie rastie.
Vláde môže inflácie prinášať zdanlivé a dočasné výhody. Napr.

inflácia zvýhodňuje štát relatívne tak, že sa pre daňových poplatníkov zvyšuje miera zdanenia, nakoľko v dôsledku inflácie sa zvyšujú ich príjmy, čím sa dostávajú do vyššieho daňového pásma, a preto sú zdaňované vyššou daňovou sadzbou.

Inflácia má prerozdeľovací efekt:
 nepriaznivo ovplyvňuje úroveň miezd a platov - pokles reálnych miezd
 postihuje predovšetkým príjemcov fixných dôchodkov
 znamená pokles hodnoty vkladov; reálna úroková miera a reálna hodnota dlhu klesajú
 má sociálne dopady a mení štruktúru potreby
 nepostihuje majiteľov hmotných statkov
 pri pevnom menovom kurze znamená prevahu zahraničnej ponuky


Miera inflácie /v %/ vo vybraných štátoch v roku 1995:


Japonsko 0,0
Belgicko 1,6
Francúzsko 1,9
Fínsko / Švajčiarsko 2,0
Dánsko 2,1
Nemecko 2,2
Rakúsko / Kanada 2,5
USA 2,9
Španielsko 3,1
Taliansko 5,5
ČR 9,5
SR 10,0
Poľsko 26,5
Maďarsko 28,0
Nigéria 50,0
Bulharsko 68,0
Turecko 85,0
Rusko 200,0
Irák 250,0
Ukrajina 380,0






2. INFLÁCIA A NEZAMESTNANOSŤ


V trhovej ekonomike nemajú všetci práceschopní prácu. Z tohto hľadiska rozdeľujeme pracovné sily na 2 skupiny:

a/ zamestnaní - sú to tí, ktorí majú prácu /sem patria aj tí, ktorí pracujú, ale momentálne
absentujú z práce pre chorobu, štrajky alebo dovolenku/

b/ nezamestnaní - ľudia bez práce, ktorí však aktívne hľadajú prácu


Pracovné sily tvoria zamestnaní, ale aj nezamestnaní; ľudia bez práce, ktorí nehľadajú prácu, sú mimo pracovnú silu.


2.1 Typy nezamestnanosti

Súčastná makroekonómia pri objasňovaní nezamestnanosti, a najmä vo vzťahu k inflácii, používa koncepciu prirodzenej miery nezamestnanosti.
Prirodzená miera nezamestnanosti je taká miera nezamestnanosti, pri ktorej počet nezamestnaných je nižší alebo sa rovná počtu voľných pracovných miest. Takáto nezamestnanosť je označovaná tiež ako dobrovoľná nezamestnanosť.

Hlavné formy nezamestnanosti sú:
 frikčná /dočasná/ nezamestnanosť
 štrukturálna nezamestnanosť
 cyklická /sezónna/nezamestnanosť

1./ Frikčná /dočasná/ nezamestnanosť

Je zapríčinená migráciou pracovných síl, zmenami zamestnania i zmenami zapríčinených životným cyklom. V ekonomike vždy existujú ľudia, ktorí hľadajú zamestnanie, lebo ukončili vzdelanie alebo zmenili bydlisko, resp. hľadajú nové zamestnanie.

2./ Štrukturálna nezamestnanosť

Dochádza k nej vtedy, keď je nesúlad medzi ponukou a dopytom po pracovných silách. Znamená to, že dopyt po určitej práci stúpa, dopyt po inom druhu práce klesá, zatiaľ čo ponuka sa nestačí pružne prispôsobiť.

3./ Cyklická /sezónna/ nezamestnanosť

Je zapríčinená nízkym dopytom po pracovných silách v určitých odboroch alebo odvetviach.


Rozlišovanie medzi cyklickou a inými typmi nezamestnanosti slúži na charakteristiku celkového stavu trhu práce. Ak je na trhu práce celková rovnováha, môže ísť len o štrukturálnu, resp. frikčnú nezamestnanosť. Cyklická nezamestnanosť vzniká vtedy, keď celková rovnováha je porušená, ekonomika smeruje pomalšou dynamikou.


Nedobrovoľná nezamestnanosť vyjadruje stav v ekonomike, keď počet voľných pracovných síl je absolútne väčší než počet voľných pracovných miest.

Pri nedobrovoľnej nezamestnanosti je miera nezamestanosti vyššia, ako je prirodzená miera nezamestnanosti.
Vlády sa snažia o politiku plnej zamestnanosti, ktorou sa rozumie nezamestananosť na úrovni prirodzenej miery nezamestnanosti. K tomu smerujú mnohé vládne opatrenia, aby v ekonomike nebola prevaha ponuky nad dopytom na trhu práce príliš vysoká. Percento plnej zamestnanosti nie je konštantné, má tendenciu rásť v závislosti od rozdielu medzi počtom nezamestnaných a počtom voľných pracovných miest.
Pri prirodzenej miere nezamestnanosti sily, ktoré pôsobia na ceny a mzdy v smere rastu a poklesu, sú v rovnováhe. Cenová i mzdová inflácia sú stabilné, bez tendencie k akcelerácii či poklesu inflácie. V ekonomikách zameraných na opatrenia proti nárastu inflácie, prirodzená miera nezamestnanosti znamená najnižšiu úroveň, ktorá sa môže udržať. Predstavuje najvyššiu prístupnú úroveň nezamestnanosti a zodpovedá potenciálnemu národnému outputu.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že hospodárska politika sa neusiluje o mieru zamestnanosti nad potenciálny GDP alebo o mieru nezamestnanosti pod prirodzenú mieru. V opačnom prípade to vedie k rastúcej inflácii.


2.2 Príčiny nezamestnanosti

Pokiaľ by trh práce bol trhom dokonalým, kde by pružné mzdy zabezpečovali obnovovanie rovnováhy medzi ponukou pracovných síl a dopytom po nich, veľká časť tohoto problému by sa vyriešila už na trhu práce. Potom by existovala len dobrovoľná nezamestnanosť spôsobená tým, že časť práceschopného obyvateľstva považuje reálne mzdy za príliš nízke, za ktoré nie je ochotná pracovať. Túto súvislosť vyjadruje obrázok č. 1 v prílohe na str. 13 /rovnováha na trhu práce a nezamestnanosti/.
Trh práce má charakter trhu administratívneho, kde sú nepružné mzdy a dlhodobejšie nerovnováhy medzi ponukou práce a dopytom po práci. 2.3 Phillipsova krivka

Na súvislosti medzi infláciou /rastom cien/ a nezamestnanosťou poukázal A. W. Phillps, ktorý v publikácii " Vzťah medzi nezamestnanosťou a mierou zmien miezd", vydanej v roku 1958, analyzoval všeobecné vzťahy medzi dopytom, ponukou a cenou tovarov a služieb s aplikáciou na trh práce.
Podľa neho medzi vývojom miery nezamestnanosti a zmenami nominálnych mzdových sadzieb je nelineárny vzťah, ktorý je znázornený v prílohe na str. 13, obrázok č. 2.
Diskusie okolo tejto krivky viedli k tvrdeniu, že platí len pri potláčanej inflácii a nezamestnanosti a nemožno ju aplikovať pri chronickej inflácii. Phillipsova krivka vyjadruje vzájomný vzťah medzi zmenami nominálnych miezd a mierou nezamestnanosti.

Tvar krivky je daný menlivosťou nominálnych miezd, ktoré sa prudko zvyšujú pri rastúcom dopyte po pracovných silách, ale nepatrne sa znižujú pri rastúcej nezamestnanosti.
V súčastnosti sa ojedinele stretávame s pôvodným tvarom a výkladom tejto krivky. Jej pôvodný tvar obhajujú len keynesovci.
Keynesovci v chápaní Phillipsovej krivky zdôrazňujú nedobrovoľnú nezamestnanosť. Nezamestnanosť sa znižuje, dopyt po pracovných silách sa zvyšuje opatreniami, ktoré podporujú vývoj celkového dopytu. Rastúci dopyt po pracovných silách zvyšuje nominálne mzdy a vyvoláva infláciu až pri "určitej" miere nezamestnanosti. Inak vysvetľujú Phillipsovu krivku monetaristi, ktorí vychádzajú z predpokladu prirodzenej miery nezamestnanosti určenej nedokonalosťou trhu pracovných síl. Z ich teórie vyplýva, že prirodzená miera nezamestnanosti sa vyvíja nezávisle od inflácie a Phillipsova krivka nadobúda vertikálny priebeh.
K Phillipsovej krivke sa vyjadrujú aj predstavitelia tzv. ekonómie ponuky. Domnievajú sa, že priebeh krivky môžu ovplyvniť vhodnou peňažnou a fiškálnou politikou. Odporúčajú politiku ťažko dostupných peňazí so súčasným využitím nástrojov fiškálnej politiky.
Prax ukazuje, že z krátkodobého hľadiska sa medzi infláciou a nezamestnanosťou presadzuje vzťah, ktorý zobrazuje Phillipsova krivka, ale z dlhodobého hľadiska miera nezamestnanosti v podstate nezávisí od dlhodobej miery inflácie.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?