huby a ich charakteristika

Kategorie: Biológia (celkem: 966 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. ledna 2008
  • Zobrazeno: 8103×

Příbuzná témata



huby a ich charakteristika

HUBY

Morfológia húb

Huby ( Fungi) sú stielkaté organizmy, ktoré nemajú asimilačné farbivá a preto nie sú schopné tvoriť organické látky pomocou slnečnej energie ako zelené rastliny. Takéto látky prijímajú z odumretých alebo živých tiel iných organizmov, teda živia sa heterotrofne. Rozmnožujú sa výtrusmi a ich bunky obsahujú pravé jadro. Napriek tomu, že netvoria vývojovo jednotnú skupinu, v najnovších systémoch sa popri rastlinách a živočíchoch dokonca pokladajú za samostatnú ríšu. Stielka húb má tvar jedinej bunky alebo vlákna, tzv. Hýfy- utvárajú podhubie, ktorého osobitné, zvyčajne tvarovo odlišné bunky produkujú jednobunkové alebo viacbunkové výtrusy. Tieto bunky sú často osobitného útvaru- plodnice, ktorá je zložená z hýfového pletiva. Veľkosť, tvar a sfarbenie plodníc je neobyčajne rozmanité, ale pre jednotlivé skupiny húb v podstate charakteristické pre jednotlivé skupiny alebo rody. Práve preto na vonkajšej a vnútornej morfológií a spôsobe vzniku výtrusov sa zakladá systém húb. Podľa týchto vlastností plodníc sa huby zaradujú do systému, pričom huby s podobnými plodnicami sa pokladajú za príbuzné.

Rozmnožovanie húb

Huby sa rozmnožujú pohlavne aj nepohlavne, pričom obidva spôsoby sú všeobecne rozšírené a môžeme sa s nimi stretnúť súčasne na jednom druhu. Podstatou pohlavného rozmnožovania je splynutie jadrovej a plazmatickej hmoty dvoch pohlavne odlišných buniek alebo výtrusov. Výtrusy vyklíčia do prvotného podhubia, ktorého hýfy majú jednojadrové bunky, jadro obsahuje polovičný počet chromozómov. Ak sa stretnú dve prvotné podhubia rôzneho pohlavia, ich bunky splynú. Splynie však iba plazma a z dvojjadrovej bunky vyrastie druhotné podhubie. Obidve jadrá splývajú až v koncových bunkách, ktoré sa premenia na bazídiá alebo vrecká. Po splynutí má jadro dvojnásobnú jadrovú hmotu, a teda aj dvojnásobný počet chromozómov a dedičných informácií. V nasledujúcom, tzv. Redukčnom delení sa počet chromozómov zníži na pôvodný stav. Jadra s polovičným počtom chromozómov sú potom základom výtrusov, ktoré sa utvoria na bazídiach alebo vreckách. Pohlavné rozmnožovanie húb je zložitejšie a má aj výnimky.

Nepohlavné rozmnožovanie nie je nikdy spojené so splývaním jadier dvoch buniek. Najjednoduchšou formou rozmnožovania je rozpad je rozpad podhubia na jednoduché úlomky- artrospóry. Samostatné výtrusy – konídia sa odškrcujú na špecializovaných hýfach. Konídia sú jednobunkové alebo viacbunkové, majú rozličný tvar, veľkosť a farbu. Chlamydospóry sú hrubostenné výtrusy, ktorých úlohou je dlhodobo prečkať nepriaznivé podmienky. Bunky, na ktorých alebo z ktorých vznikajú nepohlavné výtrusy, označujeme ako konidiogénne. Pri klasifikácií konídiových húb má veľký význam, spôsob tvorby nepohlavných výtrusov. Huby, ktoré majú iba konídiové štádium, zaradujeme do triedy nedokonalé huby. Takýmito spôsobmi huby produkujú obrovské množstvo výtrusov, ktorými zapĺňajú nielen celú biosféru, ale možno ich zistiť aj v atmosfére. Svojimi výtrusmi sú huby všadeprítomné, pričom huby dokážu veľmi dlho odolávať nepriaznivým podmienkam a pretrvávať v latentnom štádiu, nestrácajúc svoju životaschopnosť. Nadprodukcia výtrusov je nevyhnutná pre zachovanie druhov, pretože len malé množstvo výtrusov prerastie do podhubia, ktoré opäť utvorí výtrusy.

Význam húb pre človeka

S hubami sa stretávame vo voľnej prírode i v prostredí sídlisk na každom kroku, bez toho, aby sme si to uvedomovali. Huby sú totiž všadeprítomné asi tak ako baktérie a vírusy. Ich výtrusy, ktoré sú nositeľmi genetickej informácie, sú pre nepatrné mikroskopické rozmery nášmu zraku utajené. Pohybujú sa ako všetky ostatné mikroskopické organizmy v ovzduší. Veľa ich je v prízemných vrstvách ovzdušia a na miestach, kde sa za určitých podmienok rozmnožujú a obnovujú svoju vitalitu. Ľudia poznajú huby väčšinou iba v podobe plodníc, ktoré svojím zjavom, výrazne sa odlišujúcim sa od rastlín, vzbudzovali a stále vzbudzujú pozornosť a záujem návštevníkov prírody. Pritom takéto plodnice utvára iba malá časť húb. Rozmery ostatných húb sú také nepatrné, že ich voľným okom nemožno objaviť. Veľké huby, makromycéty, i mikroskopické huby majú v prírode významné miesto. Pre človeka majú sú významné tie, ktoré sa prakticky využívajú v niektorých odvetviach potravinárskeho priemyslu. Kvasný priemysel je založený na schopnosti kvasinkových húb premieňať cukor na alkohol a oxid uhličitý. Tieto huby sa využívajú nielen pri výrobe alkoholických nápojov ale i v pivovarníctve, pekárenskom a mliekárenskom priemysle. Používajú sa vyšľachtené, vysokoprodukčné kmene kvasinkových ale i iných húb. Huby sa využívajú aj v zdravotníctve. Významný bol objav antibioticky účinných látok, ktoré produkujú práve huby. Najznámejším antibiotikom je penicilín, produkt jedného z kmeňov penicilu Flemingovho. V posledných desaťročiach vedci preskúmali veľa ďalších húb a z viacerých druhov húb sa im podarilo izolovať ďalšie účinné antibiotiká.

V mnohých krajinách vznikla hubárska tradícia vďaka tomu, že hubami možno spestrovať jedálny lístok. Zo zberateľského vzťahu k hubám vznikla záľuba, ktorá privádza ľudí do prírody s určitým cieľom a má aj rekreačný význam. Tienistou stránkou hubárstva je nebezpečenstvo ohrozenia života pri zbere neznámych húb. Narastajúci počet otráv jedovatými hubami súvisí aj so zvýšeným a často nekritickým popularizovaním zberu jedlých húb. Zvýšený dopyt po hubách do určitej miery uspokojuje v niektorých krajinách vysoká produkcia umeme pestovaných pečiarok a najnovšie aj hlivy ustricovej. Huby sú neoceniteľnými pomocníkmi človeka, ak dokáže využiť ich biologické vlastnosti vo svoj prospech. Mnohé huby sa však prejavujú nepriateľsky, napádajú živé organizmy, rastliny, živočíchy i človeka. Huby, parazitujúce na ľudskom tele, vyvolávajú mykózy, často dlhotrvajúce a nebezpečné ochorenie kože, vlasov alebo aj celého organizmu,. Pôvodcami týchto mykóz sú najčastejšie nedokonalé huby, kvasinkovité, ale i vreckaté huby a plesne. Výtrusy niektorých húb môžu príležitostne prenikať do dýchacích ciest a vyvolať zdravotné problémy. Predpokladá sa, že aj dosiaľ nevysvetlené úmrtia archeológov, ktorí ako prví navštívili hrobky egyptských faraónov, majú na svedomí výtrusy rastúcich na textíliách a kožených výrobkoch v hrobkách.

Najväčší význam húb je však v ich spoluúčasti na všetkých rozkladných a iných chemických procesoch v prírode. Hnilobné procesy tvoria najdôležitejšiu zložku udržiavania prírodnej rovnováhy. Baktérie, ale najmä huby ako reducenty premieňajú nahromadené organické zlúčeniny na anorganické, ktoré opäť využívajú zelené rastliny. Veľkú úlohu majú aj v pôde, kde ich podhubie preniká cez humus. Mykoríza umožňuje rásť mnohým drevinám na miestach, kde by bez húb nemohli existovať. Huby sú veľmi staré organizmy a spolu so sinicami a riasami existujú zrejme už 2,7 miliardy rokov, pretože pravdepodobne vznikli v predkambriu. O vývoji, ktorý prebiehal počas tohto nesmierne dlhého obdobia, podávajú svedectvo dnešné huby. Sú posledným článkom vývojového reťazca a skrývajú zložité zakódované svedectvá aj o dávnych časoch. Vedci sa usilujú tieto tajomstvá rozlúštiť a s obavami hľadia na katastrofálny zánik organizmov vplyvom búrlivého rozvoja a priemyslu a likvidovanie prírody. To , čo platí o rastúcom vymieraní rastlinných a živočíšnych druhov, v rovnakej miere vidíme aj pri hubách. Počet doteraz opísaných a známych druhov húb odhadujeme na 100 000. Podľa najnovších názorov húbje však 250 až 300 000 druhov, teda asi toľko ako semenných rastlín.

Prehľad systému húb

HUBY (Fungi)

Oddelenie: pravé huby ( Eumycota)

Trieda: vreckaté huby ( Ascomycetes)

Podtrieda: protoascomycetidae

• Rad: paplesňovaté (Eurotiales)

• Rad: drobnovreckotvaré ( Microascales)

• Rad: rohovinovkovotvaré ( Onygenales)

• Rad: hmyzovkotvaré ( Laboulbeniales)

Podtrieda: ascohymenomycetidae

• Rad: mučnatkotvaré ( erysiphales)

• Rad: čiaškotvaré ( pezizales)

• Rad: hľuzovkotvaré ( tuberales)

• Rad: čiašočkotvaré ( helotiales)

• Rad: drevnatcotvaré ( xylariales)

• Rad: ponorencotvaré ( hypocreales)

Podtrieda: ascoloculomycetidae

Trieda: bazídiové huby

Podtrieda: fragmobazídiové huby

• Rad: protoclavaries

• Rad: uchovkotvaré ( auriculariales)

• Rad: rôsolkovotvaré ( tremellales)

• Rad: hrdzotvaré ( uredinales)

Podtrieda:holobazídiové huby

• Rad: rozličnotvaré ( aphyllophorales)

• Rad: trúdnikotvaré ( polyporales)

• Rad: hríbotvaré (boletales)

Čeľad: hríbovité (boletaceae)

Čeľad: čechračkovité ( paxillaceae)

Čeľad: sliziakovité ( gomphidiaceae)

• Rad: pečiarkotvaré ( agaricales)

• Rad: plávkotvaré ( russulales)

Podtrida: bruchatkovité huby

Trieda: nedokonalé huby ( deuteromycetes)

Hríbotvaré huby ( Boletales)

Huby patriace do radu hríbotvaré majú rurkovitý alebo lupeňovitý hymenofor. Tvorí súvislú vrstvu, ktorú možno ľahko oddeliť od dužiny klobúka. Plodnice sú mäsité, najčastejšie so stresovým hlúbikom, pri niektorých druhoch sa tvorí plachtička. Rastú na zemi a mnohé druhy žijú v mykoríze s drevinami. Do radu patria tri čeľade- hríbovité, čechračkovité a slizniakovité.

Plodnice vlastných hríbovitých majú alebo nemajú plachtičku, pokožka klobúka je suchá alebo slizká alebo plstnatá. Ústia rúrok sú biele, žlté, olivové, ružové alebo červené a to podľa vývinového štádia. Niektorým druhom pri poranení modrejú, zelenejú alebo červenejú. Výtrusy sú elipsoidné až podlhovasto vretenovité, väčšinou hladké.

Sú to mykorízové huby a medzi najznámejšie patria

• Hríby ( Boletus)

• Podhríby ( Tylopilus)

• Masliaky ( Suillus)

• Suchohríby ( Xerocomus)

• Kozáky (Leccinum)

Medzi hríbovité huby paria: Šiškovec šupinatý, Tmavohríb obyčajný, Hríbnik gaštanovohnedý, Hríbnik modrejúci, Hríbovec dutohlúbikovitý, Masliak strakatý, Hríbnik jelšový, Masliak smrekovcový, Masliak lepkavý, Masliak biely, Masliak obyčajný, Masliak kopcový Masliak zrnitý, Lupeňopórovec hnedožltý, Suchohríb cudzopasný, Suchohríb karmínový, Suchohríb hnedý, Suchohríb žltomäsový, Suchohríb plstnatý, Suchohríb uťatovýtrusný, Medovec korenistý, Hríb vlčí, Hríb zrnitohlúbikový, Hríb siný, Hríb satanský, Hríb červený, Hríb plavý, Hríb bronzový, Hríb dubový, Hríb smrekový, Podhríb žlčový, Kozák osikový, Kozák žltooranžový, Kozák rozličnofarebný, Kozák brezový.

Masliak obyčajný

Masliak obyčajný sa viaže na borovice a to výhradne na druhy s dvoma ihlicami vo zväzočku.V Európe teda predovšetkým na borovicu lesnú, kosodrevinu pravú kosodrevinu barinnú. Zriedkavo sa vyskytuje aj pod borovicou čiernou a cudzokrajnými druhmi, ktoré sa pestujú v parkoch a záhradách.

Klobúk je 4 až 12 cm široký s čokoládovohnedou alebo žltohnedou, za vlhka slizkou a lesklou , za sucha lúčovito vláknitou pokožkou, ktorú možno ľahko olúpať.

Rúrky sú svetlo žlté, neskôr citrónovožlté, s pomerne drobnými ústiami. Hlúbik je valcovitý, hore citronovožltý a žlto alebo hnedasto zrnitý, dolu hnedastý. Dužina je belavá, potom citrónovožltá, má príjemnu ovocnú chuť i vôňu. Podľa plachtičky, ktorá tvorí na hlúbiku nápadný biely, plstnato kožovitý prsteň a na okraji klobúkaniekedy útržky, odlíšime tento masliak od iného masliaka. Je to výborná jedlá huba.

Šiškovec šupinatý

Je to hríbovitá huba osobitého charakteru. Klobúk je široký 5 až 12 cm. Je celý pokrytý mäkkými šupinkami. Na temene šupiny odstávajú a sú až černasté, na okraji klobúka sú vzpriamené. Vatovitá plachtička, ktorá v mladosti zakrýva rúrky, zanecháva na okraji klobúka útržky a na hlúbiku mäkký prsteň. Belavé rúrky postupne sivejú až hnednú, na reze sa červenajú. Dužina je v mladosti belavá, na priereze čerstvých plodníc sa sfarbuje najprv na svetlooranžovo, nakoniec špinavo fialovie. Staré plodnice majú nápadne suchú a vatovitú konzistenciu. Dužina má miernu chuť a nenápadnú vôňu. Výtrusný prach je takmer čierny. Objavuje sa v ihličnatých a zmiešaných lesoch, iba zriedkavo aj v čistých listnatých porastoch. Najviac sa vyskytuje na vápencových pôdach. Plodnice zvyčajne vyrastajú jednotlivo v lete i na jeseň. Je síce jedlý, ale svojím výzorom a suchou dužinou neláka ani na zber ani na kuchynskú úpravu.

Suchohríb hnedý

Suchohríb hnedý ľahko rozlíšime podľa gaštanovohnedého alebo čokoládovohnedého, hladkého, 5 až 12 cm širokého klobúka, ktorý je za vlhka lepkavý. Rúrky sú žltkasté až žltozelené, ich ústia otlačením modrejú. Rovnako modrie aj belavá dužina. Valcovitý, dolu často zahnutý hlúbik je stenčený, na olivovožltom podklade hnedo vlákninatý až hnedý. Vyskytuje sa od leta do neskorej jesene. Rastie najmä v ihličnatých a horských lesoch. Hubári ho s obľubou zbierajú na jedenie, pretože sa takmer vyrovná hríbu smrekovému. Hubu však obľubujú hlodavce a často nachádzame na plodniciach stopy ich zubov.

Hríb satanský

Hríb satanská má mohutné, mäsité plodnice, klobúk je svetlosivý, alebo striebristohnedý, 10 až 20cm široký. Rúrky sú žlté a majú červené ústia. Hlúbik je 5 až 12 cm dlhý a 3 až 6cm hrubý, v strednej časti bledožltkastý ozdobený červenou sieťkou. Má hubovú vôňu, neskôr páchne potom a v starobe rozkladajúcim sa mäsom. Plodnica má príjemnú lieskovoorieškovú chuť. Patrí medzi zriedkavé huby rastúce v listnatých, väčšinou dubovo- hríbových lesoch, často s lieskou a lipou. Vyskytuje sa výhradne na vápencových pôdach a sprevádza spoločenstvá teplomilnej vegetácie. Za surova je prudko jedovatý. Malý kúsok z čerstvej plodnice zvyčajne vyvolá úporné zvracanie.

Hríb smrekový

Hríb smrekový je najpopulárnejšia voľne rastúca huba, ktorá sa zbiera nielen pre priame využitie, ale aj vo veľkom na priemyselné spracovanie. Mykoriticky sa viaže predovšetkým na smrek, zriedkavo sa vyskytuje v listnatých lesoch. Typický hríb smrekový má pokožku klobúka sýto hnedú až čiernohnedú, hladkú a lesklú. Iba v mladosti je nepatrne plstnatá a na dospelých plodniciach za vlhka slizká. Okrem mladších plodníc je vždy tmavšia ako na hríbe dubovom. Mladé klobúky, zakryté ihličím môžu byť takmer biele. Je rozšírený v celom miernom pásme severnej pologule, nie však rovnomerne.

Kozák žltooranžový

Kozák žltooranžový rastie výhradne pod brezami alebo v ich blízkosti. Klobúk je 5 až 15cm dlhý a 1 až 3cm hrubý. Šupinky na hlúbiku sú čierne, neskôr hnednú. Rúrky sú v mladosti sivasté. Dužina je pôvodne belavá, na vzduchu ružovofialovie, v báze hlúbika modrie. Je to jedlá huba.

Hríb vlčí

Hríb vlčí tvorí mohotné plodnice so 6 až 14 cm širokými, v mladosti takmer guľovitým, potom pologuľovitým až nízko klenutým, popolavosivým až belasým klobúkom. Rúrky sú žlté, až 15mm vysoké. Ústia rúrok sú hranaté, otlačením modrejú. Hlúbik je valcovitý, hore svetložltý, na spodku hnedkastý. Dužina je žltá, neskôr bledne, v báze hlúbika je hnedastá , na vzduchu v celej plodnici modrie. Má kyslastú, nie veľmi príjemnú chuť. Je veľmi zriedkavý a malo poznaný druh. Rastie najmä v opadanom lístí. V surovej podobe je jedovatý.

Podhríb žlčový

Podhríby môžeme od hríbov jednoducho oddeliť podľa sivastoružového výtrusného prachu. Podhríb žlčový veľmi často rastie v ihličnatých, najmä smrekových a borovicových lesoch na kyslejších pôdachod nížin do vrchov. Plodnice často nachádzame aj na machom obrastených hnijúcich pňoch. Má plodnice, ktoré sa veľmi podobajú plodniciam hríba smrekového, sú však odporne horké, teda sú nepoužiteľné.

Lupeňopórovec hnedožltý

Je jediným zástupcom rodu v Európe. Pôvodne ho opísali ako lupenatú hubu. Pri pohľade z hora pripomínajú plodnice suchohríb plstnatý. Klobúk je 3 až 7 cm široký, olivovohnedý. Valcovitý hlúbik je 3 až 5cm dlhý a 1 až 1,5cm hrubý, dolu stenčený. Táto zaujímavá huba sa vyskytuje jednotlivo, pomerne zriedkavo v listnatých a ihličnatých lesoch. Huba rastie od júla do októbra. Je síce jedlá, ale so zreteľom na zriedkavý výskyt si vyžaduje ochranu.

Masliak strakatý

Patrí medzi dobré jedlé huby a možno ju použiť do polievok aj v zmesiach. Je typickou hubou borovicových lesov na kyslom podklade, najmä na pieskoch. Rastie od augusta do októbra. Dužina má osobitú hubovo- ovocnú vôňu. Pokožka je zamatová až jemne šupinkatám, za vlhka trochu slizká. Dužina na vzduchu modrie.

Masliak biely

Plodnice masliaka sa objavujú v skupinách od júna do októbra. Od ostatných sa odlišujú belavým klobúkom, v starobe až s fialovým odtieňom. Rúrky sú belavožlté. Plachtička nie je vyvinutá. Dužina je biela, nad rúrkami žltkastá, pod pokožkou klobúka niekedy fialová. Je jedlý, ale nie je to kvalitná huba, pretože dužina hned mäkne.tento druh masliaka bol objavený v roku 1861 zvo výstavbe vejmutovky vo východnej časti Severnej Ameriky. Masliak biely patrí medzi tie, ktoré sprevádzajú výhradne borovice s piatimi ihlicami vo zväzočkoch.

Literatúra

Svrček, M./ Vančura, B, 1987,Huby,Praha:ARTIA, 1987



Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?