Grécka kultúra (filozofia, umenie, architektúra)

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 11131×

Příbuzná témata



Grécka kultúra (filozofia, umenie, architektúra)

MATERIALISTICKÍ FILOZOFI 5. ST. P.N.L.

Úspešné poznatky sa šírili s rozvojom materialistickej filozofie. Myslitelia 5. st. p.n.l. sa už viacej neuspokojujú s tvrdením, že je jediný materiálny základ sveta, ale kladú si otázku hmotnej skladby. Empedokles odvodzoval všetky prírodné javy zo štyroch hlavných hmotných prvkov : zeme, vody, vzduchu a ohòa, celý svet je spojením týchto štyroch prvkov. Anaxagoras riešil túto otázku pomocou učenia o “zmenách” všetkých látok, ktorými rozumel súrodé hmotné častice, ktoré sa navzájom spájajú. Vzájomnými spojeniami potom vznikajú telesá podobné týmto časticiam : z kvapiek krvi vzniká krv, z čiastočiek mäsa - mäso, atï.
Slabinou Empedoklovho a Anaxagorovho učenia bola predstava, že sú to sily, ktoré uvádzajú do pohybu častice hmotnej látky. Anaxagoras považoval túto silu za NUS - svetový rozum, ktorý však vymedzil ako najjemnejšiu a najľahšiu hmotnú látku. Empedokles vysvetľoval pohyb hmoty pôsobením dvoch síl - “priateľstva” a “nenávisti”, ktoré vraj spôsobujú spájanie a rozpájanie hmotných prvkov.
Oveľa dôslednejší boli už grécki atomisti, v ktorých učení dosiahla antická materialistická filozofia svojho vrcholu. Učenie o atómoch - nedeliteľných časticiach hmoty - hlásal ako prvý Leukippos a ïalej ho rozvinul Demokritos. Základom učenia gréckych atomistov sú dve hlavné zásady :
1.) svet sa skladá z kvalitatívne rovnakých, nedeliteľných atómov, ktoré sa líšia len svojou veľkosťou a tvarom (t.j. kvantitatívne) a z prázdneho priestoru, v ktorom sa atómy mechanicky pohybujú
2.) všetky javy nevznikajú náhodne, ale sú podmienené nutnosťou. Tým, že atómy na seba narážajú a zase sa odpudzujú, že sa spájajú a rozpájajú, vznikajú veci.
„A nič nevzniká z ničoho ani nezaniká v nič“ - týmto výrokom Demokritos prvýkrát vyslovil s takou istotou myšlienku o večnosti (nestvoriteľnosti a nezničiteľnosti) hmoty, ktorá ešte dnes tvorí základ materialistického chápania prírody.
V oblasti teórie poznania bol Demokritos bezvýhradným materialistom, avšak otázku dialektického vzťahu zmyslového vnímania a rozumového myslenia nerieši.
V oblasti spoločenských javov dospieva Demokritova filozofia k tomu, že uznáva úplnú závislosť človeka na prírode. Svojím politickým zmýšľaním bol Demokritos stúpencom umiernenej demokracie.
Anaxagoras tvrdil, že Slnko a ostatné hviezdy nie sú nič iné ako rozžeravené kamene.

Mesiac je podľa Demokrita kamenná masa pokrytá horami práve tak, ako je aj Slnko obrovský balvan, ktorý sa otáčaním rozžeravil.

SOFISTI

V boji medzi antickým materializmom a idealizmom došlo hlavne v Athénach, ktoré boli v 5. a 4. st. p.n.l. hlavným strediskom intelektuálneho života celého Grécka. Upevnenie demokratického zriadenia v Athénach, rozvoj súkromnovlastníckych vzťahov, živé styky s mnohými gréckymi mestami, ustavičné styky s inými národmi - to všetko vytvorilo priaznivé podmienky pre činnosť tzv. sofistov (“učiteľov múdrosti”). Napätý politický zápas, prejavujúci sa v ustavičných debatách v ľudovom sneme a na súde, vyvolával záujem o otázky práva, štátu a morálky. Tento boj si žiadal aj zvládnutie rečníckeho umenia “rétoriky” a umenia viesť spor “eristiky”. Týmto novým potrebám vychádzali v ústrety práve sofisti, ktorí cestovali z jedného mesta do druhého a za peniaze - niekedy i dosť veľké - učili svoje umenie každého, kto ho chcel ovládať.
Pre sofistov je charakteristický záujem o problémy ľudského poznania. Predstaviteľ tzv. staršej sofistiky Gorgias vyslovil tvrdenie, že je možné úspešne dokázať to, že svet sa nedá poznať, ako to, že vôbec existuje. Georgiov súčasník Protagoras popiera existenciu pravdy, ktorá je nezávislá na ľudskom poznaní. „človek je mierou všetkých vecí, existujúcich ak existujú a neexistujúcich ak neexistujú“. „Zmysly sa nemôžu mýliť a preto majú pravdu všetci ľudia a právd je toľko, koľko je ľudí“. V oblasti spol. vzťahov považoval Protagoras v súhlase so svojimi polit. názormi za pravdu to, čo sa zdá byť pravdou väčšine občanov. Protagoras mal ako skeptik, ktorý popiera existenciu objektívnej pravdy, pochybnosti dokonca o existencii bohov.
Ak bol Protagorov skepticizmus v mnohých ohľadoch odrazom naliehavej nutnosti odstrániť prežité tradičné predstavy, tak filozofické učenie tohto vynikajúceho gréckeho sofistu bolo samo o sebe ústupom od materializmu a tajilo v sebe možnosti pre reakčné zámery. Protagorova ïaľšia téza znela : „človek je mierou všetkých vecí“.
O učení mladších sofistov sa nám dochovali len skromné správy. Niektorí z mladších sofistov boli blízki záujmom a názorom demokratických vrstiev. Rozšíril sa u nich pojem “prirodzeného práva”. Lykofron považoval urodzený pôvod za výmysel. Najïalej zo všetkých pokročil v tomto smere Antifon. Napísal spis “O pravde”, v ktorom hovorí : „Všetci sme od prírody rovnako zrodení, aj barbari, aj Gréci“.

S O K R A T E S

Skepticizmus a krajný relativizmus, ktoré sa rozšírili medzi sofistami, otvoril cestu novému filozofickému smeru, ktorý sa snažil vyriešiť problém poznania zo stanoviska dôsledného idealizmu. Základy tohto smeru položil Sokrates (469-399).

Sokrates prešiel školou sofistov. Za zdroj opravdivého poznania prehlásil vnútorné sebapoznanie („poznaj seba samého“).

P L A T O N

Sokratov žiak a stúpenec Platon (429-347) založil v Athénach okolo roku 385 filozofickú školu, ktorá bola známa pod menom AKADÉMIA. Filozofické názory Platona a jeho žiakov sú najnázornejším príkladom objektívny idealizmu. Podľa Platonovho učenia je zmyslové bytie, materialistický svet jedine tieòom skutočného sveta, naproti tomu pravé bytie sa prejavuje vo vecných a nemenných ideách. Podľa Platona môže človek tieto objektívne existujúce idei poznávať len preto, že jeho vlastná nesmrteľná duša bola pred vtelením vo svete ideí a preto môže chápať idei v rozpomenutí.
Vo svojom diele “Ústava” rozvíja Platón utopickú teóriu o ideálnom štáte. V tomto ideálnom štáte majú riadenie občianskej občiny vo svojich rukách filozofi, ktorí nemajú ani rodinu, ani súkromný majetok. Občania ideálneho mestského štátu sa delia na vojakov, ktorí žijú spoločne a prostý ľud (remeselníci, roľníci), ktorí sa svojou prácou majú starať o vyššie spoločenské vrstvy.





A R I S T O T E L E S

Platonov systém kriticky rozobral Aristoteles (389-322), najväčší mysliteľ staroveku. Aristoteles vystúpil proti hlavnej zásade všetkej Platonovej filozofie. Podľa jeho názoru nemôžu Platonove idei vysvetliť ani príčiny vzniku, ani príčiny zmien zmyslovo vnímaných vecí. Preto tiež nie je dôvod, aby sme v Platonových ideách hľadali nemenné podstaty všetkých vecí, alebo dokonca tvrdili, že veci majú od ideí vlastné bytie.
V teórii poznania uznáva Aristoteles proti Platonovi za zdroj správnych predstáv o tomto svete zmyslové vnímanie mimo nás jestvujúceho objektívneho sveta.
Za aktívnu prapríčinu procesu poznania považoval Aristoteles rozumnú dušu nezávislú na tele. Hmotu pohybu považuje za pasívnu a beztvarú, avšak aktívnu prapríčinu pripisuje úplne nehmotnej forme, ktorá pôsobí na hmotu ako na nehybnú masu a pretvára ju. Preto dospieva Aristoteles k pojmu prvého hýbateľa v prírode - k “forme všetkých foriem”, ako k základnej prapríčine a zároveò´konečnému cieľu všeobecného vývoja, t.j. k bohu.
V sociálnych otázkach zastáva Aristoteles úplne stanovisko otrokárskeho rádu: otroctvo považuje za prirodzený stav pre “barbarov”, súkromné vlastníctvo má za základ panstvo plnoprávnych občanov.

HISTORIOGRAFIA -

H E R O D O T O S, T H U K Y D I D E S

Významným medzníkom v rozvoji historických vied v 5.st.

bolo dielo Herodota Halikarnasského, ktorému dala antická tradícia čestný názov “otec dejepisu”. Herodotos mnoho cestoval, navštívil krajiny Blízkeho východu, brehy čierneho mora a žil voVeľkom Grécku. Hlavným cieľom jeho diela, ktoré bolo neskôr rozdelené na 9 kníh podľa počtu Múz, bolo podať výklad dejín grécko-perzských vojen. Prvé štyri knihy sú venované prevažne dejinám Východu, I. a III. knihy dejinám Asýrie, Babylonu a Perzie, II. kniha dejinám Egypta a IV. kniha Skythii. Tieto knihy boli akýmsi úvodom k hlavnej časti jeho diela a mali objasniť dejiny vzájomných vzťahov medzi Grékmi a “barbarmi” v období pred grécko-perzskými vojnami. V jeho diele sa už objavilo neskoršie tradičné delenie sveta na tri diely: Európu, Líbyu (Afriku) a Áziu.
Do prvých kníh Herodotovho diela je vložených mnoho jednotlivých epizód, ktoré majú ráz samostatných noviel. Herodotos veľmi jemne zdôrazòoval ich samostatnosť, čo sa tiež prejavilo ako vo zvláštnostiach štýlu, tak aj v legendárne rozprávkovom podaní obsahu. Herodotos sám týmto legendám akosi zvlášť neveril a používal ich len ako umelecký prostriedok k oživeniu svojho rozprávania.
Vrcholom starogréckej historiografie boli Thukydidove (460-395) “Dejiny” (v ôsmych knihách), venované peloponézskej vojne, ktorej sa Thukydides osobne zúčastnil ako jeden z athénskych stratégov. Svoje dielo doviedol Thukydides až k jeseni roku 411 a len smrť mu prekazila, aby ho dokončil.
Xenofon, athénsky aristokrat-spartanofil, ktorý slúžil ako žoldnier v perzskom vojsku, vo svojich spisoch idealizuje oligarchické a monarchické zriadenie a vystupuje ako ochranca “tradičného” poľnohospodárstva.




REčNÍCKE UMENIE

Nutnosť vystupovať pred spoluobčanmi s výkladom názorom a politického programu, ostré debaty v ľudovom sneme a časté súdne konania prebudili zvláštny záujem o rečníctvo (rétoriku). Krasorečenie sa v Grécku cenilo veľmi vysoko a rečníci svoje reči nielen prednášali, ale vydávali ich aj písomne.
Vzor súdneho krasorečenia sú reči, ktoré predniesol Lysias. Vynikajú jednoduchosťou a stručnosťou, lebo dľžka doby povolená pre výstup sa určovala vodnými hodinami (klepsidrou), čistotou jazyka, ktorý neužíva archaizmov alebo neologizmov. Lysiove reči sú verným obrazom spôsobu života a mravov v Athénach: k čitateľovi približuje invalida, ktorému vzali podporu, žalobcu uplatòujúceho nároky na nedospelé deti, ktoré okradol poručník, muža, ktorý zo žiarlivosti zabil svojho soka,...
Úplne inej povahy sú slávnostné reči Isokratove, určené pre verejné zasadania.

Isokrates bol majstrom dlhých rečníckych periód, ktoré vynikali logickým a rytmickým členením.
Statočným obrancom demokratických zásad bol Demosthenes, najväčší rečník staroveku. Bol jedným z najnebezpečnejších a najhúževnatejších odporcov Filipa II.

GRÉCKA LITERATÚRA V 5. A 4. ST.PNL.
DIVADLO

5. a 4. st. je charakterizované rozvojom tragédie a komédie, t.j. lit. žánrov, ktoré sú spojené s divadlom. Divadlo v Grécku vznikalo z kultových obradov spojených s oslavami Dionýza, boha umierajúcej a znova sa rodiacej prírody, ochrancu vinárstva. Zvláštne zariadenie (“enkyklema”), umožòovalo zvajenie bohov a hrdinov, vznášajúcich sa vo vzduchu, ktorí vnášali do deja nečakané rozuzlenie. Predstavenia spravidla riadil sám autor tragédie alebo komédie. Ten aj často vystupoval ako herec, ale zbor, ktorého účasť bola vo všetkých oblastiach gréckeho umenia nepostradateľná, pripravovali tzv. “choregovia” na svoj vlastný náklad ako čestnú verejnú povinnosť - “leiturgiu”.
Athénski občania dostávali zo zvláštnej pokladnice “theorikon” - zvláštny finančný príspevok k návšteve divadla.
Aristoteles vo svojej “Poetike” hovorí, že námetom tragédie musí byť významná udalosť. Tragédia nerozpráva len o náhodnej, ojedinelej udalosti. Ojedinelá udalosť býva v tragédii zobecnená. Vzrušujúca výraznosť obrazov klasickej gréckej tragédie, prísnosť a dokonalosť formy, boli príčinou toho, že postavy tragických hrdinov starého Grécka žili ïalej pre mnoho storočí v literatúre európskych národov. Takými postavami sú Prometheus, Oidipus, Faidra a Ifigenia.
Tragici čerpali námety pre svoje diela spravidla z mytológie, ale niekedy sa obracali k námetom z udalostí historických. Tak jeden z prvých athénskych autorov tragédií Frynichos, čoskoro potom, ako Peržania vyvrátili Miletos, uviedol na scénu tragédiu “Dobytie Miletu” a po víťazstve nad Peržanmi u Salaminy tragédiu “Foiničanky”, v ktorých sa oslavoval Themistokles.

A I S C H Y L O S

Ïaľší rozvoj tragického žánru je spojený s menami troch veľkých athénskych básnikov - Aischyla, Sofokla a Euripida. Z 90. tragédií, ktoré podľa správ starých autorov Aischylos napísal, sa nám zachovalo celkom len 7. Napriek tomu, že v týchto tragédiách používa Aischylos tragické námety, reaguje i na veľmi aktuálne otázky svojej doby. Napr. v trilógii “Oresteia”, ktorá sa skladá z tragédií “Agamemnon”, “Choeforoi” a “Eumenides”, je hlavným námetom boj medzi odumierajúcim materským právom a víťazným právom otcovským. V tragédii “Upútaný Prometheus” podáva Aischylos obraz odbojného titána, ktorý uniesol z neba božský oheò a ktorý naučil ľuïom umenia Krutý boh Zeus ho dal za to prikovať ku skalnému útesu.

Prometheova postava bola mnoho storočí posilou pokrokovým činiteľom v boji proti reakcii. Tragédia “Peržania”, v ktorej Aischylos použil aktuálny historický a nie mytologický námet, opisuje triumf Athénčanov nad Pežanmi a obsahuje tiež podrobný opis salaminskej bitky.
V starej tragédii bol hlavnou jednajúcou osobou zbor, ktorý hovoril s jedným hercom, Aischylos však po prvýkrát zavádza súčasný výstup dvoch hercov a tým vytvára herecký dialóg, ktorý nie je závislý na zbore a ktorý sa potom začal rýchlo vyvíjať na úkor zborovej časti.

S O F O K L E S

Sofokles bol Periklovým súčasníkom. Bol nielen básnikom, ale aj štátnikom, r.440 zastával spolu s Periklom funkciu stratéga. Z početných (podľa tradície 120) diel sa nám zachovalo 7 tragédií a jedna satirická dráma.
Najznámejšie sú tragédie s námetmi prevzatými z Thébskeho cyklu - “Kráľ Oidipus” a ”Antigona”. V tragédii “Kráľ Oidipus” predpovedá delfská veštiareò, že Oidipus, syn thébskeho kráľa Laia a kráľovnej Iokasty, zabije svojho otca. Preto ho v detstve rodičia odhodia. Keï Oidipus vyrástol bez toho, aby o tom vedel, zabil svojho otca, ktorého náhodou stretol a pohádal sa s ním. Keï prechádzal Thébami, oslobodil sa od lačnej obludy Sfingy, stal sa kráľom Théb a manželom kráľovskej vdovy a vlastnej matky Iokasty. Po uplynutí 15 rokov, keï je Oidipus otcom štyroch detí, vyjde pravda na povrch. Iokasta spácha sebevraždu a Oidipus sa oslepí. Základom tejto tragédie bola Sofoklova predstava o význame osudu v živote ľudí. V gréckej tragédii je otázka osudu jednou z ústredných otázok. Práve to, že grécka tragédia predvádzala človeka v boji s osudom, bolo dôkazom sily človeka, jeho hrdinstva a slobody. V “Antigone” ospevuje zbor silu človeka, ktorý premáha prírodu. Za búrlivého vetra sa človek odvážne vydáva na more, podriaïuje svojej vôli hejná vtákov, lesných zvierat a rýb, brázdi pluhom pôdu.
Dej gréckej tragédie sa stával zložitejším a rozširovali sa námety. V Sofoklových tragédiách vystupujú už traja herci, aj keï naïalej prevláda striedajúci sa dialóg dvoch osôb. Uvedenie troch hercov umožnilo zosilniť kontrasty, okrem konfliktu dvoch hrubých antagonistických síl sa tu objavuje tretia, nápadne sa odrážajúci prvok - mierna povaha. Traja herci hrali viacero úloh, takže jednajúcich osôb v tragédii bolo viac než hercov. Zároveò s dejovými zápletkami sa stali zložitejšie i povahy jednajúcich osôb.

A R I S T O F A N E S

V porovnaní s tragédiami a satirickou drámou mala athénska komédia v 5.st. ïaleko vyhranenejší polit.

charakter a živo reagovala na politické udalosti. Zárodky tohto žánru sú obsiahnuté v dedinských slávnostných sprievodoch k pocte Dionýza, ktoré boli sprevádzané žartovaním a vtipkovaním. Na rozdiel od tragédie, ktorá čerpala svoje námety spravidla z tradičných mytologických povestí, bol námet komédie výplodom fantázie, umeleckého výmyslu. Pre komédiu nie je prepísaná jednota miesta, ktorá sa tak presne zachovávala v antickej tragédii: dej sa rýchlo prenáša z mesta na dedinu alebo dokonca zo zeme na nebo. Z polit. komédií z 5.st. sa nám zachovali jedine komédie Aristofana (446-385). Aristofanes napísal asi 44 komédií, zachovalo sa však len 11. V týchto komédiách sú výrazne zachytené polit. názory autora, ktorý stál na strane attického roľníctva, privádzaného na mizinu nesvármi, súčasne bol nespokojný i s dobrodružnou politikou súčasných vodcov “radikálnej demokracie”. Proti Kleonovi vystupuje v komédiách “Jazdci” a “Babylónčania”. V satire “Osy” zosmiešòuje “radikálnu demokraciu”. V komédiách “Archaòania”, “Mier” a “Lisystrate” vystupuje proti vojne, ktorá priniesla ľudu veľké útrapy. V komédii “Vtáci” vystupuje štát, ktorí si vtáci vybudovali zo vzduchu. V “Lisystrate” vyhlasujú ženy po celom Grécku vzburu proti mužom. Také fantastické situácie boli jedným z prostriedkov, ktoré dovoľovali v zostrenej a priehľadnej forme hovoriť o aktuálnych polit., umeleckých a mravných otázkach. V komédii “Žaby” zosmiešòuje vtedajšie lit. smery, v komedii “Oblaka” sa vysmieva sofistom.
Ako umelec je Aristofanes veľký realista. Spojuje britkú polit. tendenčnosť a nemilosrdný pozorovací talent satirika so všeobecne platnými tvárnymi prostriedkami ľudového divadla. Jeho jazyk a lit. prostriedky sú pozoruhodné svojou rozmanitosťou. Vedľa paródií slávnostného jazyka dithyrambou, epickej poézie, jazyka rečníkov, veštiarne a dramatických básnikov, používa ľudové slová a komicky pôsobiace novotvary. Komickosť je zosilnená umeleckými prostriedkami, ktoré nečakane porušujú scénickú ilúziu, napr. herec, vznášajúci sa vo vzduchu sa obracia na divadelného sluhu, ktorý riadi stroj a žiada ho, aby ho nenechal spadnúť.

VÝTVARNÉ UMENIE A ARCHITEKTÚRA

5. a 4. st. bolo dobou skutočného rozkvetu gréckeho výtvarného umenia. Rozvíja sa po prvýkrát v dejinách ľudstva umelecká tvorba na základe uvedomelého realizmu.

Grécki umelci, ktorí brali svoje postavy zo skutočného života a ktorí vyjadrovali najpokrokovejšie myšlienky svojej doby, vytvárajú grandiózne diela, ktorými sa neskôr inšpirovali najväčší predstavitelia svetového umenia, ktorí ich napodobòovali.
Diela veľkého gréckeho maliari Polygnota (pol. 5.st.) mali vplyv po celé 5.st. nielen na maliarstvo, ale aj na sochárstvo. Z Polygnotových fresiek, ktoré zdobili tzv. Pestrú stou (stoa poikile) v Athénach, sa nám nechazovala ani jedna. Polygnotos prvýkrát vytvoril zložité kompozície s mnohými postavami a použil k tomu najdramatickejšie námety z gréckej mytológie a dejín.
Sochári tohto storočia upustili od schématického a nehybného podania ľudskej postavy. Grécka plastika dosahuje klasickú dokonalosť už okolo pol.5.st. v dielach troch najslávnejších sochárov : Myrona, Feidiasa a Polykleita. Myron sa preslávil sochami víťazných atlétov zo závodov, zachovali sa kópie jeho “Diskobola” a niektorých postáv zo súsošia “Athena a Marsyas”. Polykleitos sa pokúšal stanoviť systém matematicky presných proporcí ľudského tela. I keï bol veľmi obľúbený, jeho súčasníci mu vytýkali istú jednotvárnosť.
Druhá pol.5.st. je význsmná veľmi dôležitou zmenou vo výtvarnom umení : maliari Apollodores z Athén, Zeuxis z Herakleie a Parrhaios z Efezu, vypracovali v snahe vytvoriť ľudské obrazy lineárnu a vzdušnú perspektívu, polotieòové modelovanie i jemnejší a bohatší kolorit.
Majstrovským dielom svetového staviteľstva je jednotný komplex budov na Athénskej Akropole, ktorý vznikol v druhej pol. 5.st. Tento komplex vybudovali najlepší majstri. Za Perikla vybudovali chrám Athény - Panny: Parthenon. Hneï za ním boli postavené mramorové Propylaie a neveľký chrám Nike Apteros - Bezkrídleho víťazstva. O niečo neskôr bol postavený chrám Erechtheion. Akropolský komplex harmonizuje s okolitou prírodou. Budovy sú obrátené k divákovi pod istým uhlom. Neexistuje tu màtva symetria a jednotvárne opakovanie detailov. V ľavom krídle Propylaí bola zbierka obrazov. Na námestí akropoly sa vypínala obrovská socha Athény - bojovníčky. Pri priblížení k Parthenonu bolo vidieť na frontonoch súsošia s mytologickými výjavmi, ktoré mali priamy vzťah k Athéne: zázračné zrodenie Athény z Diovej hlavy, Athénin spor s Poseidonom.. Vo vnútri chrámu sa týčila socha zo zlata a slonoviny, taktiež vytesaná Feidiom.
HELENISTICKÁ FILOZOFIA 5.ST.PNL.

E P I K U R O S

Najväčším predstaviteľom materializmu v tejto dobe bol Epikuros (341-270). Základnou myšlienkou, ktorá prenikala celé Epikurove učenie, bolo učiniť človeka nezávislým na osude. Prostriedkom pre vyriešenie tejto úlohy bolo individuálne zdokonalenie seba samého. V mene tohoto cieľa navrhoval zdržať sa aktívnej polit. činnosti.

Jeho apolitickosť však nevyjadrovala zásadnú ľahostajnosť k osudu spoločnosti a k soc. problémom. Záujmy ľudí si odporujú, učil Epikuros, ale rozumné pochopenie svojich záujmov núti ľudí k spoločnému životu v spoločnosti a ku snahe vyhnúť sa vzájomným krivdám. Prijal veľké myšlienky Demokritove o materiálnej podstate sveta. Na rozdiel od Demokrita však rozlišoval atómy podľa váhy. Uznával už nielen priamočiary pohyb atómov vo voľnom priestore, ale aj samovoľné odchýlenie od priamej čiary.

STOICIZMUS

Vodcovia a zakladatelia tejto filozofickej školy vykladali svoje učenie v úzkom kruhu návštevníkov “pestrého ståporadia” (poikile stoa) v Athénach. Zakladateľom bol Zenon z mesta Kitia na Cypre. Zenonovi nástupcovia - Kleanthes a hlavne Chrysippos, rozpracovali a systematizovali pôvodné tézy jeho učenia. I keï v prírodnej filozofii a v teórii poznania stoikov boli obsiahnuté prvky materializmu, je pre stoicizmus rozhodujúce niečo iné: uznanie princípu rozumu v usporiadaní sveta - logu, ktorý podmieòuje zákonitosť javov vo svete, čo je oduševnelým celkom. Pri tomto poòatí sa zmenil “osud” zo slepej sily, ktorá jedná náhodne a nerozumne, v najvyšší zákon všetkého existujúceho. Ich poòatie sveta s človekom uprostred vesmíru spojovalo stoicizmus s náboženstvom a umožòovalo spojovať abstraktné filozofické názory - majetok pomerne úzkeho kruhu učencov - s mystickými náboženskými vyznaniami, s vešteckým umením a s astrológiou

RÍMSKA KULTÚRA V OBDOBÍ REPUBLIKY

Do Ríma stále silnejšie prenikali helenistické vplyvy. Vo vyšších kruhoch rímskej spol. sa značne šíri gréčtina. Spolu s jazykom preniká do Ríma grécka vzdelanosť, grécky učiteľ sa stáva nepostradateľnou súčasťou bohatých rímskych rodín, znalosť gréckej lit. začína byť príznakom bontónu. Gréci tiež priniesli zvyk holiť si fúzy a ležať u stola pri jedle.

FILOZOFIA A VEDA

Obzvášť mnoho pre popularizáciu filozofie učinil Cicero, ktorý v rade diel vyložil nie príliš hlboko a presne, zato však veľmi prístupne základy rôznych filozofických sústav a vypracoval latinslú filozofickú terminológiu. V tejto dobe žil tiež v Ríme jeden z najväčších gréckych filozofov Lukretius (98-55), rozvíjal a propagoval materialistické učenie Epikurove. Lucretius popieral akýkoľvek zásah bohov do života ľudí a podával prirodzený výklad o pôvode a vývoji vesmíru a ľudstva. Tvrdil, že všetko sa skladá z atómov. Podľa určitého zákona sa spojujú a vytvárajú všetko existujúce od hviezd až po ľudskú dušu.

Lucretius sa snažil podať prírodovedecký výklad o pôvode človeka a spoločnosti, tá sa podľa jeho názoru rozvíja bez zásahu bohov. Po vytvorení Zeme vznikli podľa neho z vlhka a tepla rastliny, potom živočíchy, z ktorých mnohé boli nedokonalé a vymreli, a konečne aj človek. Napriek tomu, že Lucretius sa mnohokrát mýlil, jeho učenie bolo obrovským úspechom.

EPICKÁ POÉZIA, KOMÉDIA, LYRIKA

Ranní rímski básnici napodobnili klasické vzory gréckej lit., aj keï často volili rímske námety. Gnaeus Naevius (274-204) je autorom epického diela o prvej púnskej vojne a rady tragédií. Po druhej pônskej vojne sa objavili Enniove (239-169) diela. Jeho najznámejším dielom boli “Letopisy”, napísané hexametrom.
Titus Maccius Platus (254-184) bol autorom rady komédií, napísaných na námety prevzaté z tzv. “novoattickej komédie”, ale s neobyčajne živým, obrazným a čiste ľudovým jazykom. Zachovalo sa nám 21 Plautových komédií, najznámejšími z nich sú: “Amphitruo”, ”Komédia o hrnci” a “Pyšný jazyk”. V jeho dielach zaznievajú soc. motívy.
Ku krúžku Seipiona Aemiliana patril iný spisovateľ komédií, karthaginský prepustenec Publius Terentius Afer (190-159). Jeho diela boli určené vzdelanému obecenstvu. Napísal celkom 6 komédií, z ktorých najznámejšie sú: “Dievča z Andru”, “Eunuch” a “Sebatrápič”.

CIRKUS, DIVADLO

Od najstarších dôb boli v Ríme veľmi populárne predstavenia v cirkuse. Roku 254 pnl. boli po prvýkrát usporiadané gladiátorské hry, ktoré sa od pol. 2.st. stávajú obľúbenou zábavou Rímanov. V širokých vrstvách obyvateľstva boli obľúbené krátke výjavy a frašky, tzv. attelany a mimy, ktoré vznikli z čiste ľudových rímskych hier. Nevyhýbali sa polit. a soc. motívom.

ARCHITEKTÚRA A VÝTVARNÉ UMENIE

V mestách sa stavajú verejné budovy v celkom novom architektonickom štýle - baziliky, od počiatku 2 st. pnl. sa objavujú monumentálne dekoratívne stavby - triumfálne oblúky.
Rímania vytvárajú nový sochársky žáner, v ktorom dosahujú veľkú dokonalosť - realistický sošný portrét. Je taktiež treba pripomenúť vývoj fresiek, ktoré sa od 2.st. pnl. začínajú používať hlavne k dekoratívnym účelom. Pompeius postavil prvé kamenné divadlo, Caesar krásne nové fórum, ktoré sa neskôr stali vzorom pre stavby tohoto druhu.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?