Friedricha Augusta von Hayeka životopis

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2976 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 2067×

Příbuzná témata



Friedricha Augusta von Hayeka životopis

Význam Friedricha Augusta von Hayeka pri objasňovaní podstaty liberálnej spoločnosti a chýb kolektivizmu pre celé generácie ďaleko prevyšuje význam ktoréhokoľvek autora jeho doby. Pred druhou svetovou vojnou a po nej sa zdvihla intelektuálna vlna, ktorá nepretržite pôsobila v prospech socializmu. Duchom doby bolo ekonomické plánovanie, vytyčovanie cieľov ekonomického rozvoja, politika plnej zamestnanosti, všetkým prístupné služby sociálneho štátu a prerozdeľovanie príjmov. K tomuto všeobecnému konsenzu doby sa Hayek nikdy nepripojil. Bol to práve Hayek, kto v knihe Cesta do otroctva ukázal, že aj najmenšie koketovanie s týmito myšlienkami povedie - pri ich dôslednej realizácii - ku katastrofe. Jeho presvedčivá kniha a jej skrátená verzia, ktorá oslovila milióny čitateľov, dosiahla významnú a preukázateľnú zmenu v myslení mnohých teoretikov a praktikov. Keď sa najhoršie dôsledky uvedeného politického konsenzu zreteľne prejavili, Hayek dal zástancom slobodnej spoločnosti do rúk mocnú zbraň v podobe svojej knihy Ústava slobody, v ktorej formuloval základné princípy slobodnej spoločnosti, a neskôr v podobe knihy Právo, zákonodarstvo a sloboda, kde načrtol právny a ústavný rámec, potrebný na podporu krehkej štruktúry liberálneho spoločenského systému. Jeho prínos je tak v súlade s jeho presvedčením, podľa ktorého všetky veľké sociálne pohyby neboli vedené politikmi, ale ľuďmi s určitými ideami. Skutočnosť, že mnohí významní ľudia vo svete politiky nielen čítali jeho práce, ale boli nimi aj ovplyvnení, zároveň zvyšuje aj jeho praktický vplyv. V Hayekovej rodine existovala silná tradícia prírodovedného vzdelania. Jeden starý otec bol zoológom, druhý (neskôr profesor ústavného práva) štatistikom a prezidentom Rakúskeho štatistického úradu. Otec, doktor medicíny, sa venoval výskumnej a prednáškovej činnosti ako profesor botaniky na Viedenskej univerzite. Jeden z bratov sa stal profesorom anatómie vo Viedni, ďalší profesorom chémie v Innsbrucku. Takže hoci mladého Hayeka fascinovali ekonomické problémy, nebol si istý, či sa má stať ekonómom alebo psychológom. Napriek tomu, že sa napokon odklonil od prírodných vied, táto rodinná tradícia zostala zachovaná: jeho dcéra sa stala biologičkou a syn bakteriológom. Pre Hayeka, ktorý sa narodil 8. mája 1899 vo Viedni, bolo nesporne prínosom intelektuálne prostredie, v ktorom vyrastal.

Veľkého ekonóma Eugena von Böhma-Bawerka napríklad poznal ako priateľa svojho starého otca dokonca skôr, než poznal význam slova "ekonomika". Nebolo teda žiadnym prekvapením, že Hayek začal študovať na Viedenskej univerzite a neskôr získal dva doktoráty, doktorát práv (1921) a politických vied (1923). Hayek bol práve vo veku, keď ešte nakrátko zažil kultúru rakúskej monarchie, ktorá bola zničená prvou svetovou vojnou, a dokonca bol dosť starý na to, aby mohol slúžiť v ozbrojených silách (hoci neskôr tvrdil, že jeho jedinou pretrvávajúcou spomienkou na vojnový konflikt je spomienka na snahu znovu pochytať úhorov, ktoré mala mať na raňajky jeho vojenská jednotka a ktorých plné vedro náhodou prevrhol na orosenom poli). Zmätok vojnového obdobia ho odvrátil od prírodných vied a priviedol k štúdiu ekonomických a sociálnych problémov, ktoré ho neskôr preslávilo. Ako študent navštívil Spojené štáty, aj keď sa nezdá, že by ekonomika slobodného podnikania v tejto krajine mala nejaký výrazný vplyv na jeho mierne fabiánsko-socialistické názory, ktoré vtedy zastával. Keď sa Hayek znovu zamýšľal nad týmto obdobím, domnieval sa, že táto umiernená forma socializmu mu priniesla úžitok z dlhodobého hľadiska, pretože k základným princípom slobodnej spoločnosti sa musel prepracovať vlastným úsilím, postupne sa oslobodzujúc od týchto názorov. Pomohol mu v tom aj vynikajúci ekonóm rakúskej školy Ludwig von Mises. Ako jeden z riaditeľov dočasného vládneho úradu hľadal Mises mladých právnikov a ekonómov. Pri pohovore s Hayekom Mises poznamenal, že Hayeka nikdy nevidel na svojich prednáškach z ekonómie (čo je veľmi blízko pravde: Hayek sa totiž raz išiel pozrieť, ale Misesova prednáška sa mu zdala okázalo nepriateľská voči jeho umierneným socialistickým myšlienkam), ale napriek tomu ho zamestnal. V ďalších piatich rokoch bol Mises v úrade Hayekovým predstaveným a potom sa stal viceprezidentom Rakúskeho inštitútu pre ekonomický výskum, ktorý pre výskum ekonomického cyklu a hospodárskej politiky spolu s Hayekom založili a ktorého sa stal Hayek riaditeľom. Popri tejto práci strávil Hayek roky 1929 - 1931 prednášaním ekonómie na Viedenskej univerzite. Toto obdobie bolo nepochybne obdobím významného intelektuálneho vývoja, pretože Mises ho odradil od fabiánskych názorov. V Privateseminar, v diskusnej skupine, ktorá sa stretávala v Misesovom úrade, začal chápať problémy socializmu a úplne si ho na svoju stranu získala Misesova ostrá kritika v práci Socializmusi, ktorá vyšla v Nemecku v roku 1922. Bola to tiež doba, keď Hayek prichádzal do styku s mnohými významnými ekonómami toho obdobia.

V Londýne v roku 1928 stretol napríklad prvý raz Johna Maynarda Keynesa, s ktorým v nasledujúcich dvadsiatich rokoch viedol súkromnú a verejnú polemiku o význame peňazí. Bol to problém, na ktorý mal Hayek jednoznačný názor: koniec koncov, veď v zamestnaní sa mu plat za 8 mesiacov zvýšil dvestonásobne, aby tak udržal krok s rastom cien, ktoré sa zdvojnásobovali každý deň. Vďaka nemeckému vydaniu knihy Peňažná teória a ekonomický cyklus v roku 1929 sa stal uznávaným odborníkom na túto problematiku. Londýn: Lionel Robbins (ktorý sa neskôr stal lordom), na ktorého Hayek tiež urobil veľký dojem, zariadil sériu jeho prednášok na Londýnskej ekonomickej škole v roku 1931, ktoré boli o niečo neskôr vydané knižne ako Ceny a výroba. V tom istom roku bol Hayek menovaný za profesora ekonomických vied a štatistiky na Londýnskej univerzite, kde zotrval až do roku 1950. Hodnoty, s ktorými sa stretol v Británii, na neho tak zapôsobili, že v roku 1938 prijal britské občianstvo, čo bolo len niekoľko týždňov pred inváziou nemeckých vojsk do jeho rodného Rakúska. V rokoch 1931 a 1932 venoval veľa energie a času kritickej analýze Keynesovho Pojednania o peniazoch, aby mu napokon jeho autor povedal, že medzičasom na problém úplne zmenil svoj názor. Najmä preto, že Keynesa podozrieval, že opäť zmení svoj názor, Hayek sa ani nesnažil o systematické vyvrátenie Všeobecnej teórie, Keynesovho ďalšieho a najvplyvnejšieho diela. Bola to chyba, ktorú si neskôr Hayek veľmi vyčítal. Jeho priateľstvo s Keynesom však trvalo aj počas vojny. V roku 1940, keď sa Londýnska ekonomická škola z bezpečnostných dôvodov presťahovala do Cambridge, Keynes našiel na škole miesto aj pre Hayeka, a tak sa lepšie spoznali nielen osobne, ale aj profesionálne. Hayekovo štúdium čistej ekonomickej teórie pokračovalo takými prácami ako Čistá teória kapitálu v roku 1941, ale jeho myseľ stále viac a viac zamestnávali sociálne a politické problémy. Podľa svojich vlastných slov v dôsledku neschopnosti zastaviť nemecké bombardovanie Londýna napísal "Scientizmus a štúdium spoločnosti" a ďalšie eseje, tvoriace Kontrarevolúciu vedy, ostrý útok na príliš neskromné používanie "vedeckých" metód v spoločenských vedách. Keďže sa obával, že nerealizovateľné socialistické utopické myšlienky v tom čase v Británii silnejú, publikoval v roku 1944 Cestu do otroctva. Na jeho prekvapenie, kniha mala okamžitý a prenikavý úspech vo Veľkej Británii a v USA. Hayek sa tak z uznávaného ekonóma zmenil na kontroverzného sociálneho teoretika. Načasovanie vydania tejto knihy bolo podľa všetkého šťastné.

Len niekoľko mesiacov pred vydaním knihy, ktorá otriasla prevládajúcou prehnanou vierou v umiernený socializmus, Hayeka zvolili za člena Britskej akadémie. Jeho priateľ sir John Clapham Hayekovi povedal, že ak by kniha vyšla v júli a nie v septembri, nikdy by ho za člena akadémie nezvolili, taká bola intelektuálna atmosféra tých čias. Mont Pélerin Society - Mont Pélerinská spoločnosť V roku 1944 na stretnutí v King´s College v Cambridge, ktorému predsedal sir John Clapham, prišiel Hayek s myšlienkou, ktorá mala mať trvalý význam. Problémom bolo, ako znovu vybudovať intelektuálne základy slobodnej spoločnosti, na ktoré sa počas vojny zabudlo a najmä, ako do tejto úlohy zapojiť energiu vodcov bojujúcich krajín. Hayekovým riešením bola medzinárodná spoločnosť a najmä vďaka jeho úsiliu sa v roku 1947 v Mont Pélerin vo Švajčiarsku zišlo 39 teoretikov, aby diskutovali o základných princípoch liberálneho usporiadania spoločnosti a o tom, ako tieto princípy chrániť. Odvtedy sa takmer každý rok v rôznych krajinách uskutočňujú medzinárodné alebo regionálne stretnutia Mont Pélerinskej spoločnosti, ako bola táto organizácia nazvaná. Na jej stretnutí v Berlíne v roku 1982 Hayek poznamenal, že od roku 1947 vynechal len dve stretnutia, jedno zo zdravotných dôvodov a ďalšie (čo bolo pre neho príznačné), keď cítil, že jeho prítomnosť by mohla nepriaznivo ovplyvniť prebiehajúcu diskusiu. Spoločnosť sa už dovtedy v Berlíne raz zišla, bolo to v roku 1954, kedy mnohí veľkí liberálni myslitelia tých čias - Hayek, Ludwig Erhard, Mises, Alfred Müller-Armack a ďalší - podnikli výlet autobusom do východného sektoru. Aj napriek tomu tomu, že sa vtedy bezpečne vrátili, v roku 1982 sa už o to Hayek nepokúsil. Diskusie Mont Pélerinskej spoločnosti ovplyvnili ďaleko viac ľudí než bol počet zúčastnených členov a hostí ich stretnutí. Napríklad z referátov, ktoré odzneli v roku 1951 vo Francúzsku, vznikla kniha Kapitalizmus a historici, ktorú zostavil Hayek, a ktorá dôsledne vyvrátila rozšírený mýtus, že raný kapitalizmus priniesol utláčaným robotníkom iba chudobu a utrpenie. Mnohé ďalšie referáty zo stretnutí Mont Pélerinskej spoločnosti boli počas mnohých rokov publikované v knihách a vedeckých časopisoch. Vôbec nie je prehnané tvrdiť, že najvýznamnejšou úlohou tejto spoločnosti je pokračovať v diskusii a vývoji myšlienok slobody a byť miestom stretnutia ľudí, či už mladých alebo starých, ľudí rôznych národností a vzdelania, ktorí chcú byť súčasťou tohto vývoja.

Hayek v Chicagu V roku 1950, čiastočne kvôli rozvodu a starostiam s udržiavaním dvoch domácností, ale najmä pre nové možnosti, ktoré Chicago ponúkalo, prijal Hayek miesto na Chicagskej univerzite. Bol prekvapený úspechom Cesty do otroctva v USA, ktorá sa predávala v počtoch neobvyklých pre tento druh literatúry, najmä ak zoberieme do úvahy, že to bola kniha napísaná pre európskeho čitateľa. Bolo dôležité, že americké vydanie knihy zabezpečila Chicagská univerzita, na ktorej v tom čase priam prekvitala slávna chicagská škola ekonómie. A predsa Hayek, ako keby chcel zdôrazniť, že jeho myšlienky sú prevratné dokonca aj na tomto mieste, alebo možno demonštrujúc šírku svojho myšlienkového záberu, nenastúpil na školu ako profesor ekonómie, ale ako profesor sociálnych a etických vied a člen Výboru sociálneho myslenia. V Chicagu mal Hayek, podľa všeobecnej mienky, všetky predpoklady vyžadované pre takú pozíciu a jeho dôraz na oživenie otvorenej diskusie o základných princípoch slobody pokračoval. Zaviedol napríklad pravidelné týždenné semináre, na ktorých sa stretávali najlepšie osobnosti univerzity bez rozdielu veku, spoločenského postavenia a profesionálneho zamerania, aby diskutovali o problémoch, ktoré Hayek navrhol. Myšlienkovému záberu týchto diskusií zodpovedá široký rozsah problémov, ktorými sa zoberala Hayekova ďalšia kniha Ústava slobody, ktorú vydala Chicagská univerzita v roku 1960. Táto kniha predstavuje významné a systematické sformulovanie základných princípov slobody jednotlivca a argumentov v jej prospech. Je kombináciou teoretickej analýzy a praktických hospodársko-politických odporúčaní v oblasti zdravotníctva, vzdelávania, sociálneho zabezpečenia, plánovania atď., čo jej zabezpečilo najširšie publikum a vplyv, ktorý pretrváva dodnes. Nemecko a Rakúsko Po 31 najtvorivejších rokoch, prežitých v anglicky hovoriacom svete, Hayek prijal v roku 1962 miesto profesora hospodárskej politiky na Freiburskej univerzite. Univerzita, ktorá bola intelektuálnym domovom Waltera Euckena a jeho neoliberálnych kolegov, bola pre Hayeka nepochybne vhodným miestom. Keď v roku 1967 odišiel do dôchodku, prijal miesto čestného profesora Salzburgskej univerzity v rodnom Rakúsku a za celoživotné dielo v oblasti filozofie, politickej vedy a ekonómie bol odmenený ďalšími poctami prichádzajúcimi z celého sveta. Jeho povesť mu už v roku 1964 vyniesla čestný doktorát na Rikkyo univerzite v Tokiu a v roku 1971 ho Viedenská univerzita poctila čestným členstvom v jej akademickom senáte. V roku 1974 dostal čestný doktorát v Salzburgu a v tom istom roku sa spolu so švédskym ekonómom Gunnarom Myrdalom stal nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu.

Zlý zdravotný stav spôsobil Hayekovi samému, ako aj jeho priateľom, veľa starostí. Aj napriek tomu bol schopný v roku 1974 vydať prvú časť práce Právo, zákonodarstvo a sloboda a istý čas sa sotva odvážil dúfať, že sa dožije dokončenia trilógie. Nobelova cena bola pozoruhodným úspechom pre človeka, ktorý sa vždy domnieval, že jeho varovania pred intelektuálnym smerovaním k socializmu budú také nepopulárne, že mu uzatvoria cestu k poctám, udeľovaným Švédskou akadémiou vied. Bol to úspech, ktorý Hayekovi opäť vrátil energiu a zdravie, a tak začal písať a prednášať ešte intenzívnejšie než predtým. Záver telegramu od neprítomného Hayeka, ktorý bol prečítaný účastníkom stretnutia Mont Pélerinskej spoločnosti v Hillsdale, v americkom štáte Michigan v roku 1975, bol odmenený potleskom spojeným s úľavou a potešením. Všetko, čo bolo počuť, boli slová "Práve som dokončil druhý diel knihy .". Napokon v roku 1979 Hayek nielen dokončil všetky tri diely knihy Právo, zákonodarstvo a sloboda, ale našiel dostatok energie aj na to, aby začal práce na ďalšej významnej kritike socializmu pod názvom Osudová pýcha, a aby začal publikovať ďalšie články a polemické príspevky na rozličné témy. Vracajúc sa k tomuto obdobia poznamenanému zlým zdravotným stavom, Hayek často spomínal: "pred niekoľkými rokmi som si vyskúšal starobu, ale prišiel som na to, že sa mi vôbec nepáči". V roku 1973 bol Hayek neúspešne navrhnutý do čestnej funkcie rektora University of St. Andrews v Škótsku, pretože tí, ktorí ho mali zvoliť, usúdili, že je veľmi starý a jeho zdravie je príliš chatrné na takúto prácu. Hayek sa o 9 rokov neskôr nahlas smial, keď rozprával, že ako jediný z kandidátov je ešte nažive. Hayekovo dielo Hayekovo dielo je veľmi rozsiahle. V čase udelenia Nobelovej ceny napísal či zredigoval 25 kníh o ekonomickej teórii, politickej a právnej filozofii, dejinách myslenia a dokonca o psychológii. Už vtedy bol autorom ďalších desiatich prác menšieho rozsahu a viac než 130 článkov. Po získaní Nobelovej ceny boli publikované mnohé ďalšie práce, vrátane mnohých prednášok, ktoré mal po celom svete. Jeho rané práce, ako sme videli, boli z oblasti čistej ekonomickej teórie, v ktorej získal povesť vynikajúceho a originálneho mysliteľa. Kniha Peňažná teória a ekonomický cyklus, ktorá vyšla v Nemecku v roku 1929 a v anglicku v roku 1933, skúma úlohu peňazí a bánk pri vzniku ekonomických výkyvov.

Odmietla vtedajší názor, že peniaze a dostupnosť úverov neovplyvňujú štruktúru výroby a demonštrovala, ako môže nečakaný príliv úverov do ekonomiky spôsobiť zmeny v relatívnych cenách tovarov a viesť k privysokej úrovni investícií, ktorá nebude môcť byť udržaná. Jeho prednášky na Londýnskej ekonomickej škole, ktoré vyšli pod názvom Ceny a výroba a kniha Zisky, úrokové sadzby a investície zvýrazňujú tento argument: kolísanie množstva peňazí a úverov v ekonomike vedie k sledu udalostí, ktoré nasmerujú finančné prostriedky do oblastí, do ktorých by za normálnych okolností nasmerované neboli. Zvýšený prílev úverov stimuluje najmä investovanie. Hayek však dokazuje, že tieto investície nemožno udržať na rovnakej úrovni, pretože sú vlastne reakciou na "falošný signál" nových úverov a nie na skutočné zmeny dopytu. Hayek písal v čase zlatého štandardu, keď vlády nemohli tak jednoducho vpustiť do ekonomiky nové peniaze, ale v povojnovom období nadobudli Hayekove práce nový význam. Oproti zjednodušenému monetaristickému hľadisku, podľa ktorého zvýšenie peňažnej ponuky vedie k rovnakému zvýšeniu celkovej cenovej hladiny, Hayek a jeho nasledovníci preukázali, že každá inflácia vlastne vedie k narušeniu normálneho chodu ekonomiky, ku koncentrácii výrobných zdrojov oblastiach, kde by nemali byť. Tým je tiež možné zdôvodniť vysokú nezamestnanosť, ktorá musí po potlačení inflácie nevyhnutne nastať. Hayekova práca z roku 1941, Čistá teória kapitálu, je pokračovaním rovnakej témy, nazeraním pod povrch štatistických priemerov a agregátnych veličín, o ktorých ekonómovia radi hovoria. Táto práca poukazuje na veľmi zložitú podstatu kapitálu a jeho význam pri ekonomických vzostupoch a poklesoch, a stala sa v tejto oblasti klasickou prácou. Hayekove práce boli, bohužiaľ, čoskoro zatienené dominantným postavením, ktoré v intelektuálnom a politickom svete dosiahol Keynes, ktorý ponúkal politikom očividne menej možností než Hayek. Pravda, aj keď o mnoho desaťročí neskôr, sa nevyhnutne musela ukázať. Hospodárska politika Hayeka zaujala rovnako ako čistá ekonomická teória, čo dokazuje jeho podiel na redigovaní práce Kolektivistické ekonomické plánovanie (1935). Bola venovaná Misesovmu pôsobivému objavu, podľa ktorého problém, pred ktorým stojí každý socialistický plánovač, t. j. problém poznania najlepšieho využitia zdrojov, je neprekonateľný. Tento argument Hayek veľmi účinne rozvinul o deväť rokov neskôr v Ceste do otroctva. Hayek aj neskôr pokračoval v diskutovaní problému kalkulácie v kolektivistickej ekonomike.

Individualizmus a ekonomický systém (1948) obsahuje mnohé eseje o probléme socialistickej kalkulácie, skúmajúce rôzne spôsoby (vrátane využitia cien a konkurencie), ktoré socialistické štáty majú k dispozícii, alebo môžu využiť pri riešení problémov efektívnej alokácie zdrojov. Tá istá kniha obsahuje aj ďalšie eseje o podstate filozofie individualizmu a stratégii spoločenských vied. Touto témou sa opäť zaoberal v Kontrarevolúcii vedy (1952). Táto kniha obdivuhodne výstižne a detailne vysvetľuje problémy a chyby, ktoré vznikajú v dôsledku našich snáh používať metódy prírodných vied pri štúdiu sociálnych otázok. Podľa Hayeka sú jednoduché modely prírodných vied ťažko aplikovateľné nielen preto, že spoločnosť je zložitým javom, ale aj preto, že každý jednotlivec, ktorý tvorí jej zložitú štruktúru, je sám o sebe zložitý a presne predvídať jeho správanie je nemožné. Problém každého plánovača spočíva v tom, že "fakty", s ktorými musí pracovať, nie sú konkrétnymi hmatateľnými vecami, ale ide o vzťahy a správanie jednotlivcov, teda o niečo, čo nikto vopred nevie predvídať. Je to len chabý oporný bod pre každú spoločenskú vedu: hoci je možné hovoriť o určitých všeobecných vzoroch správania spoločnosti ako celku, nikdy by sme nemali predpokladať, že ich vieme dokonale predvídať.Cesta do otroctva (1944) je, ako priznáva aj sám autor, politickou knihou. Napriek tomu je to práca vyznačujúca sa veľkým rozhľadom, ktorá dôsledne odhaľuje implikácie socialistickej koncepcie. Dokazuje, že mnohí "demokratickí" socialisti majú utopický ideál, ktorý by bol veľkolepý, ako by ho bolo možné dosiahnuť. Dokonca aj minimum ekonomického plánovania vyžaduje donucovaciu mašinériu na to, aby prinútila ľudí konať určitým spôsobom, podľa plánov, ktoré boli vytýčené. Podľa Hayeka je to recept na despotickú vládu: namiesto rovnakého prístupu k ľuďom musí s nimi socialistický plánovač zaobchádať ako s obyčajnými nástrojmi na splnenie ekonomického plánu. Plánovací úrad čoskoro musí viac a viac ovládať životy a želania jednotlivcov a moc, stelesnená v tomto úrade, priťahuje politických vodcov, ktorí maju menej zábran než socialistickí idealisti. Umiernení socialisti tak zistia, že sú vťahovaní na cestu, ktorú nikto z nich nechcel a len zrieknutím sa svojich ideálov predídu smerovaniu k totalitarizmu.Ústava slobody (1960) je dôkladným preformulovaním základných princípov a praxe liberalizmu v moderných pojmoch. Demonštruje, aká zložitá je spoločnosť, pričom táto zložitosť presahuje schopnosť jednotlivca ju pochopiť, a preto je nemožné spoločnosť plánovať. Individuálna sloboda je pre vývoj nevyhnutne potrebná a každý pokus zakázať slobodu oberá sociálny systém o jeho unikátnu schopnosť efektívne alokovať zdroje a prekonávať nové výzvy a problémy.

Táto kniha analyzuje legislatívny rámec potrebný na podporu liberálnej spoločnosti, predkladajúc Hayekovu predstavu o vláde zákona: rovnaké zaobchádzanie s ľuďmi namiesto ich chápania ako súčasti ekonomickej šachovej hry. Anlyzuje tiež niektoré ekonomické inštitúcie, ktoré sú potrebné na vybudovanie ľudskej spoločnosti s minimom donucovacej moci. Pre mnohých čitateľov, ktorí mali praktické skúsenosti, ale nemali vzdelanie z politickej filozofie, bola táto kniha užitočným úvodom do Hayekovho myslenia, a preto neprekvapuje, že mala taký široký vplyv. Tri zväzky knihy Právo, zákonodarstvo a sloboda (1973, 1976 a 1979) rozvíjajú predchádzajúce práce a skúmajú, aké legislatívne usporiadanie je nevyhnutné v slobodnej spoločnosti. Dokazuje, že korene spoločenského života sa nachádzajú v postupnom rozvoji ľudstva (a nie v zámernom plánovaní), odhaľuje nedostatočnú presnosť "sociálnej" alebo prerozdeľovacej spravodlivosti a predkladá návrhy na také ústavné usporiadanie, ktoré by obmedzovalo svojvoľnú moc štátnych úradov. Napriek skutočnosti, že tieto tri zväzky sa vyznačujú určitým nedostatkom systémovosti, pretože vznikali asi 15 rokov a boli prerušované obdobiami zhoršeného zdravotného stavu, kniha Právo, zákonodarstvo a sloboda rozvíja niektoré vzrušujúce témy stručne naznačené v Ústave slobody, čím z nich urobila premet oveľa plodnejšej akademickej debaty. Tieto dve knihy demonštrujú narastajúci význam neplánovanej podstaty spoločnosti v Hayekovom myslení. Hayek trdí, že inštitúcie ekonomiky a sociálneho života sú samozrejme výsledkom ľudského konania, nie sú však produktom ľudského zámeru a plánovania. Naopak, inštitúcie, ktoré formujú spoločnosť, vznikajú veľmi spontánne, keď sa ľudia stretávajú a vzájomne obchodujú. Zákony, ako napríklad zákon o zmluve, ktoré im stretávanie a obchodovanie umožňujú, sú v podstate objavované, nie vytvárané mýdrymi ľuďmi: objavujeme to, čo funguje a zriekame sa toho, čo nefunguje. Socialistický predpoklad, že môžeme zrušiť zákony, ktoré sú všeobecné a platné pre každého a prejsť k prikazovacej ekonomike, je podľa názvu Hayekovho útoku proti tejto predstave Osudovou pýchou. Vlastníctvo, zmluva, čestnosť a ďalšie hodnoty sú v nás hlboko zakorenené, pretože fungujú a tak umožňujú fungovanie slobodnej spoločnosti. Je pýchou domnievať sa, že tieto univerzálne hodnoty môžeme nahradiť radou múdrych, ktorá nám povie, ako máme konať v každej konkrétnej situácii a ktorá každého z nás bude riadiť v záume splnenia nejakého sociálneho alebo ekonomického plánu.

Socialistické ideály spoluvlastníctva a snaha dosiahnuť spoločne vytýčené ciele môžu pôsobiť príťažlivo na naše inštinkty, pretože tie boli jednoznačne veľmi významné v našej loveckej a kmeňovej minulosti. Tieto ideály však nemôžu fungovať vo veľkých spoočnostiach dneška, ktoré sa tak rozrástli, že to presahuje schopnosť jednotlivca ich riadiť a kontrolovať. Hayekov charakter a vplyv Prostredníctvom svojej tvorby prednášok mal Hayek veľmi významný vplyv na intelektuálnu diskusiu v ekonómii a v politickej vede. A predsa sa vždy vyhýbal tomu, aby bol súčasťou nejakej "školy" alebo "hnutia". Hoci inšpiroval vznik Mont Pélerinskej spoločnosti a až do roku 1960 bol jej prezidentom (a potom jej čestným prezidentom), podľa jeho priateľa a nasledovníka Arthura Shenfielda príležitostne uvažoval o jej likvidácii - v tom prípade, ak by sa stala iba presviedčacím spolkom. Táto zdržanlivosť sa do určitej miery stratila po tom, čo získal Nobelovu cenu, keď sa jeho názory stali žiadanými na celom svete. Ale jeho pochybnosti o politickej praxi a presvedčenie, že sú to myšlienky a nie politici, čo z dlhodobého hľadiska formujú spoločnosť, nikdy nezmizli. Príklad, ktorý ilustruje tento postoj, poskytol Hayek sám. Keď si mladý pilot Antony Fisher, účastník leteckej bitky o Britániu, prečítal Cestu do otroctva, urobila na neho taký dojem, že sa pýtal Hayeka, či má ísť do politiky, aby tak čelil zlám, ktoré Hayek predvída. Hayek mu poradil, aby sa vyhol politike a urobil všetko, čo bude v jeho silách v oblasti ideí. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1956, Fisher (v súčasnosti úspešný podnikateľ) založil Inštitút ekonomických vzťahov, ktorý neskôr úspešne zmenil prevládajúci konsenzus vo Veľkej Británii a pomohol zmeniť myslenie celej generácie študentov ekonómie. Tento úspech v súčasnosti napodobňujú ďalšie inštitúcie na celom svete.Nikto, kto sa niekedy stretol s Hayekom, nemôže poprieť, že jeho hlavným záumom sú myšlienky a nie osobné invektívy a výpady, typické pre politiku a do značnej miery aj pre akademické kruhy. Očividné potešenie mu robí možnosť vypočuť si nové názory na problémy a okamžitá analýza ich dôsledkov a všetkých ich aspektov, a to s takou pružnosťou, ktorú mu závidia aj mladší kolegovia. Hoci Hayek v starobe nepočul na ľavé ucho (s obľubou zdôrazňoval, že Karol Marx bol hluchý na pravé ucho), horlivo prispieval do diskusie, disponujúc zriedkavým darom schopnosti dostať sa zrozumiteľne a pohotovo cez spleť argumentov k samej podstate problému. Hayekove spôsoby sú bezúhoné, či už pri písaní alebo pri osobnom kontakte. Samozrejme, ekonóm J. A.

Schumpeter ho raz obvinil zo zhovievavosti k omylom, pretože takmer nikdy nepripisoval svojim oponentom nič okrem intelektuálneho omylu. Keď bol v Chicagu, nikdy si nebudoval nejaké vlastné impérium: usmerňoval finančné prostriedky a podporu v prospech svojich študentov a pristupoval k výsledkom svojich výskumov ako ku spoločnému majetku.Hayek napísal, že poznanie je niečím, čo je ťažké si privlastniť, pretože ostatní ho môžu absorbovať zadarmo, takže tento postoj je v súlade s jeho myšlienkami, o ktorých písal. Napísal tiež, že práve drobné osobné vlastnosti sú významné pre zachovanie dobrých vzťahov medzi ľuďmi, ako je prívetivosť a zmysel pre humor, osobná skromnosť a rešpektovanie dobrých úmyslov iných ľudí. Bolo by možné dodať jeho presnosť a spoľahlivosť a Hayek by mohol byť modelom: tí, ktorí ho poznali, súhlasia s tým, že Hayek sa svojou tvorbou a osobnosťou pribižuje ideálu liberálneho vzdelanca tak blízko, ako to len ľudská nedokonalosť umožňuje.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?