František Švantner Nevesta hôľ

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2938 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. září 2006
  • Zobrazeno: 6053×

Příbuzná témata



František Švantner Nevesta hôľ

Prózou Nevesta hôľ vyvrcholila tendencia lyrizovanej prózy, tvorba slovenského naturizmu. Literárnou vedou bolo toto dielo označené ako román, i keď samotný autor v jednom zo svojich listov vyznáva: „...musím prezradiť, že som nikdy nemal v úmysle písať román a nikomu som nedal zvolenie, aby moju prózu tak nazval (...) Pôvodný zámer bolo napísať ódu na slovenské hole, z ktorej napokon, neplánovane, vznikla dráma hôľ.“ Po prečítaní diela ľahko prikývneme I. Kusému, ktorý označuje dielo ako „rapsódiu slovenských hôľ“ (rapsódia – hud. druh, v ktorom je charakeristickou črtou istý vnútorný vzruch a striedanie kontrastov; v obsahovej sfére často príznačné námety národného zafarbenia). Autor ňou vyspieval svoj hlboko zmyslový pomer k prírode, ktorá bola pre neho v rokoch neslobody „jedinou kladnou realitou“.
Ján Števček, ktorý vyvinul pri záchove a interpretácii tejto prózy najväčšiu aktivitu, zdvôvodňuje žánrové označenie román poukázaním na nevyváženosť (rapsodickosť), ktorá rozširuje epický priestor na priestor románu, aj keď nie s priamymi znakmi sociálnosti, ktoré do tohto žánru patria.
V Neveste hôľ sa vplyv spoločenských pomerov odráža v téme, v metóde i v žánri – nie však priamym reagovaním, vyslovovaním sa k nim. Tlak spoločenskej sitácie na spisovateľovo vedomie sa prejavil najnápadnejšie v obmedzení námetu na čisto prírodné motívy. Nevesta hôľ je výrazom „priameho“ vzťahu človeka k prírode, bez medzičlánku historickej a spoločenskej skutočnosti. Spoločenské ovzdušie diel vznikajúcich počas 2. svetovej vojny hnalo spisovateľov do vnútra človeka, k sebaskúmaniu a k sebaodhaľovaniu. Takéto smerovanie pozorujeme v tvorbe autorov vojnou postihnutej generácie v celej Európe, ktorí reagujú na dopad doby v rôznych myšlienkových i umeleckých prúdeniach (tal. naturalizmus, fr. expresionizmus,...). Vrhajú sa na stvárnenie krajných životných situácií, ktoré nastavujú bezradnému človeku zrkadlá odrážajúce izolované stránky ľudskej existencie.
Pre Františka Švantnera sa pod vplyvom týchto okolností stáva umenie mostom pre „...únik zo života nedokonalého, človekom pokriveného do života dokonalejšieho, i keď len neskutočného, vysneného.“ Umelecká tvorba súzvučí s duševnou aktivitou, s prežívaním autora.

Prameň jeho tvorivosti vyviera z duševného stavu zmyslového podráždenia, vyprovokovania zmyslov k maximálnej citlivosti, vzrušenia, v ktorom je angažovaná celá osobnosť, o čom svedčí aj jeho obrazná definícia umenia, nesúca sa v duchu iracionalistického subjektivizmu: „Umelec, citlivo reagujúca duša, tlačený dusnotou zloby, uzatvorí sa pred svetom a vykvitne dovnútra. Plod tohto vnútorného, žiarou ľudskej krvi ohrievaného kvetu je umelecké dielo.“
Nejde však o úplné odmietnutie vonkajšieho sveta. Azyl pre civilizáciou sklamaného ducha poskytuje pretrvávajúca príroda so svojimi večnými zákonmi. Práve s ňou autor „...celých 34 rokov žil v takom tesnom zväzku, že neraz splynul s ňou v jedinú bytosť (...) chodil po nej, dotýkal sa jej tvarov, vdychoval jej výpary,.. a neurobil na papier ani jedinkú čiaročku, kým nemal v sebe celú jej vôňu, teplotu, celú jej surovosť.“ Vonkajšia skutočnosť, príroda, sa tak stáva fyzickou nositeľkou ľudských duševných stavov, živlov skrytých pod maskou človeka, neovládateľných rozumom, ani citom. Najvýraznejším exponentom paralelizmu prírody a ľudského prežívania sa stáva antropomorfický princíp, vstupujúci do všetkých literárnych diel tohto obdobia. Keď prijímame Nevestu hôľ ako dielo na vrchole lyrizujúcich tendencií v próze, ľahko prikývneme aj jej prvenstvu v sile vdýchnutia života a pohybu do zdanlivo nezaujatej a statickej prírody. Základný významový princíp Švantnerovho diela, stotožnenie človeka a prírody v spoločných živelných prasilách, väčšinu motívov antropomorfického charakteru štylizuje do podoby nespútaného a prudkého dialógu medzi prírodnými živlami a živelnými reakciami človeka, čo približuje aj vyjadrenie autora Nevesty hôľ: „Problematika človeka nevzniká len v ňom samom, ale aj, častokrát väčšou mierou v prostredí, v ktorom je odkázaný žiť.. Preto mám tak málo psychológie, lebo lepšie, nemám psychológiu človeka, ale psychológiu prírody, lebo aj taká je.“ Príroda v človeku, boj o život uplatňuje sa a prebieha skryto, v hĺbke, v podvedomí. Človek je spútaný so svojou prírodou a táto prírodná sféra v ňom je ďaleko hlbšia než akákoľvek konvencia. V tomto zmysle Nevesta hôľ završuje vnútornú tendenciu lyrizovanej prózy – napätie medzi spoločenským a prírodným sa stiera, k slovu sa prebojúva živelné, atavistické, praľudské v človeku, ktorý sa stáva rovnocenným spoluúčinkujúcim s prírodou. Autor vytvára človeka, „ktorý nechce byť ničím iným, len tým, čím bol stvorený, a som veľmi rád, že ho môžem tak opravdovsky vidieť, lebo badám pri tom závrat z pohľadu do vlastných hlbín.“
Naturizmus rozvíja predovšetkým plán postáv.

Hrdina a zároveň rozprávač diela Nevesta hôľ, osciluje medzi týmito dvomi svetmi a jeho dvojaká determinovanosť, rozpoltenosť, robí z neho poddajný nástroj praľudských prízrakov hrôzy a desu:


Vtedy som už nebol človekom, ale besom alebo niekým celkom iným, čo
vystúpil zo mňa a šiel s blčiacimi očami, vydutým ťažkým čelom, s tvrdými
uzlami na lícach a na sánkach. Azda to bol môj dávny predchodca, čo sa
túlal horami nahý, hulákal a len z krvilačnosti škrtil a páral zver. Ba bol to
vari azda sám Kain, ktorý sa prvý opojil vraždou. Veď sa mohol obnoviť vo
mne, vystúpiac zo zapálenej krvi a teraz kráčal prostred búrok ako prízrak
pomsty.


V Neveste hôľ boli postavy späté so svojimi prapodstatami natoľko, že viedli k ostrej kritike literárneho diela zo strany Vojtecha Mihálika. Ten vo svojej recenzii útočí predovšetkým na hypertrofiu fantastických motívov. Švantner obhajuje reálnosť pôvodnej prírody i postáv a ich prispôsobenie svojmu umeleckému zámeru: „Zuna, napríklad, nesmela byť celkom hmatateľná, lebo dostala úlohu vibrovať, premieňať sa, autor chcel, aby slobodne prechádzala z jedného sveta do druhého a nemala žiadnych ťažkostí pri tom. Takýto stav musel nakoniec u nej vyústiť v otvorenú šialenosť.“
Hranica medzi realitou a fantázíjnou víziou sa stiera, nie je podstatná, veď „skutočnosť nie je to, čo tvorí inventár nášho okolia, ale to, čo práve prežívame, čo tvorí obsah nášho prítomného života (...) Preto musíme aspoň pripustiť, že aj sen je súčasťou skutočnosti.“ (F.Š.)
Je teda prirodzená „snovosť“ postáv, ich pohyb v priestore na pohraničí sna a bdenia. Do tohto priestoru je postupne vťahovaný rozprávkovou Zunou aj samotný hrdina diela. Zuna sa stáva príčinou konfrontácie Libora s prírodným svetom vonkajším i jeho vlastným, vnútorným. Nevesta hôľ je pokusom o premenu krajne osobného na mýticky-neosobné, pokus, ako urobiť pocity, základ Švantnerovej tvorby, epicky pravdepodobnými. Na ceste za touto pravdepodobnosťou použil autor rozprávkový mýtus. Mýtus je najprimeranejšou žánrovou formou Švantnerovej prózy, formou, ktorá dokáže zacyhtiť odblesk premenlivých podôb prírodných javov. V Neveste hôľ však dochádza k jeho zámernej racionalizácii, jeho demystifikácii, ktorá prichádza v záverečnej scéne Zuninej svadobnej noci, kedy sa naplno manifestuje jej živočíšnosť, šialenstvo, prevaha živlov v ľudskom tele:

Zuna mi nikdy nepatrila. Ani vo sne, ako som si neraz namýšľal. Žila niekde
ďaleko mimo mňa, v čudnom svete tajov, kam som nevedel preniknúť a vo
mne jestvovalo iba marivo, azda stopa po nejakom hlbokom dojme, ktorá sa
len jej zjavom uživovala. A teraz i tá vypŕchla. Nemalo mi už čo prepaľovať
krv nenávisťou a láskou.

Fabulu Nevesty hôľ by sme mohli zhrnúť do niekoľkých viet.

Nachádzame tu rozprávkový motív návratu Libora do kraja Zuny -svojej detskej lásky, ktorú zakliatu nachádza v osídlach ducha hôr, zastúpeného záhadnou bytosťou, vlkolakom. K rozprávkovému vyústeniu však nedochádza – hrdina nie je odmenený nevestou svojich predstáv a odchádza do iného kraja.
Táto fabula, príbeh románu, má však niekoľko motivačných, sujetových plánov, ktoré sú súčasne jej osobitými interpretáciami. Jednotlivé plány ostávajú literárnou vedou dodnes nerozlúštené a, ako hovorí Ján Števček, „dielo ešte i dnes znepokojuje tajomstvom“. Práve on za možnú ideovú náplň románu považuje akcentáciu osobnostnej zrelosti a vyváženosti človeka oproti zmätkom dozrievania, vedomú voľbu, ktorá proti živelnému stavia uvedomenie, poznanie. Tomuto nasvedčuje aj záverečné vytriezvenie hrdinu, pseudoracionalizácia mýtu. Nevestu hôľ je možné interpretovať podľa niekoľkých sujetových plánov, ktoré sa vzájomne prelínajú, čím zahmlievajú fabulu. Ján Števček rozlišuje plán sociálny, ktorý si všíma vonkajšie vzťahy postáv, no je veľmi zlomkovitý. Závažnejším sa stáva snový plán, ktorý je motivicky a tematicky veľmi bohatý natoľko, že celkom prekrýva sociálny plán deja. Zatiaľ čo sociálny aspekt deja vstupuje pred čitateľa jednoznačne, snový plán je veľmi neurčitý, ambivalentný. Ďalší z plánov, psychologický, informuje o pôvode Zuninho šialenstva, jej mentálnom a neskôr i fyzickom pomere so zvieracím svetom. Mytologický plán sujetu, detailne analyzovaný Milanom Šútovcom, je v Neveste hôľ najsilnejší. Hrdina tu vo svojich halucinačných víziách, preplietajúcich sa s ľudovými mýtmi, stretáva pradávneho ducha hôr, svojho protivníka. Mytologizmus sídli v hrdinovej obrazotvornosti a jeho dopad pozorujeme v Liborových afektoch - protikladných pocitoch eufórie a psychickej depresie, ktoré vypĺňajú Nevestu hôľ. Ján Števček dešifruje epický motív ducha hôr ako zápas človeka s vlastnými zmyslami, pokus o rozplynutie sa v prírodnom živle, čo poukazuje aj na východisko a prameň Švantnerovej tvorby – snahu obsiahnuť život v celej jeho totalite. Mierou života sa stáva princíp protikladu, nemožnosť obsiahnuť ho absolútne.
Viliam Marčok vo svojich štúdiách vyslovuje náhľad, že Nevesta hôľ je dielo tragické, kde hrdina nie je schopný nadviazať vzťahy a je vysotený do cudzieho sveta: „...moderný človek vo svete rozkladných síl nemá možnosť návratu do mýticky prostého a uzavretého sveta prírody a prírodného človeka“.

Za hlavnú sujetovú líniu nepovažuje vzťah k prírode, ale líniua erotickú, ktorej sú ostatné línie a vrstvy podriadené.
Oproti týmto tendenciám, obmedzujúcim sa len na jeden generálny význam Nevesty hôľ, stavia Milan Šútovec hypotézy významovej mnohovrstevnosti románu a uzatvára sujet do stanovenej mýtickej paradigmy. Na tematickom pláne postáv si všíma najmä najkomplikovanejšiu, najzáhadnejšiu postavu tzv. „vlkolaka“, ktorý do príbehu vstupuje prostredníctvom ľudových povier o démonickom netvorovi. Tieto pri styku s hrdinom presakujú do tajomných priestorov jeho prežívania a on svojimi citlivými zmyslami odkrýva démonove ľudské i zvieracie podoby. Už nejde o démona známeho celej osade z rozprávaných mýtov – rodí sa podoba nepriateľa samotného hrdinu, ktorý „...ktorý mohol byť kdekoľvek v búrke, lebo s ňou prišiel a vo všetkom sa jej podobal, veď jeho prítomnosť bola na ťarchu celému tvorstvu“. Milan Šútovec definuje záhadného vlkolaka, ktorý aj v ľudových mýtoch má „sedem podôb“, ako postavu syntetizovanú z niekoľkých rovín, inkarnovanú do podoby tuláka, vojaka, vlka, vlkolaka a napokon nahého človeka. Temnosť nepriateľa je podčiarknutá jeho sídlom, temným Kotliskom, miestom zahaleným „chuchvalcami riedkej hmly“, siahajúcim až na samé morské dno, miestom, kde „končí život a začína smrť“ a kde nachádzajú hrob odvážlivci, trúfajúci siahnuť na jeho tajomstvo:

Svah bol úplne holý. Ani jediný kríček kosodreviny sa v ňom nezabrnel, iba
otlčené a dažďom omyté hrany skalísk vyčnievali zo zeme ako vybielené
hnáty. Hlbiny čušali. Ani vták nepreletel nad nimi. Vari sa bál, že ho nad
takou prázdnotou sklamú krídla. Naozaj, bol to hrob, vydychujúci do nebies
hrôzu pekiel, prekliate miesto, koniec života a začiatok smrti, pomsta boha
a výsmech Lucifera.

V 1. časti diela hrdina spoznáva vlkolaka ako netvora rozprávkového sveta ľudovej slovesnosti. Základné vlastnosti postavy – trvalosť, večnosť, premenlivosť – naznačujú jej mýtickosť a umožňujú jej byť smrťou, protivníkom človeka. V tejto časti sú však všetky zmysly hrdinu obvité okolo detskej lásky Zuny. O nej sa po 10 rokoch odluky dozvedá, že je ľuďmi odsúdená ako mravne nečistá a spriahnutá s „tým z Kotliska“, no napriek tomu sa svojej túžby nevzdáva. Keď mu polomýtický Tavo vyjaví tajomstvo Zuninej čistoty, začína sa s ňou stretávať vo svojom svete halucinácií, tvorenom zmyslovým nasávaním prírody, ktorá je bytostne zviazaná so Zunou. Ľúbostným očarením zmyslov vrcholí 1. časť diela. Končí harmonicky v prírodnej parafráze Piesne piesní, sobášom v svätojánskom chráme prírody, nad ktorým ako najvyššia autorita stojí Veľký Zvon, vrch symbolizujúci veľké slovo Boha.

„Nemôže sa vyrovnať nijaký kvet tohto sveta mojej milej, lebo láska môjho
srdca vyniesla ju nad polia i nad vrchy, aby nekvitla medzi šípovými ružami,
ani ružami skalnými, ale aby kvitla medzi hviezdami, kde sa stále trbliecu
lúče slnka.“
A potom sme pokračovali:
Opatrne sa žeňte, včely, na pašu popri lôžku, kde odpočíva moja milá, lebo
kým ste si vy cez noc zohrievali brušká na súdkoch, naplnených sladkým
medom, a snívali o lipovom kvete s lastovičími krídelkami, zatiaľ ma moja
milá pridájala láskou svojich pŕs a korunovala pocelmi svojich úst.
Stíšte trepotanie svojich krídel, červené krivonosky, ak ju zbadáte nablízku
pri sliedení za rannou rosou tisinového ihličia, lebo ktoráže jedľa by mi dala
balzam na dušu, ak by sa mala vyplašiť moja milá teraz, keď som ju našiel.
(...) Oj, veľmi som clivel samotou, lebo odnikiaľ neprichádzala moja milá, ale
keď zatíchol môj hlas, unavený márnym vyvolávaním, a keď mi hruď
rozdierala neutíšená túžba, vyplávala zo súmraku noci, zlietla ku mne
z otvorenej oblohy, lebo neskrývala sa medzi kvetmi, ale medzi hviezdami,
nuž odtiaľ prišla.

Veľkolepý, jasom presýtený spev hrdinu narúša výstrel z pušky, na ktorý ho upozorňuje erdžanie koňa Eguša. Milan Šútovec poukazuje na možné významové interpretácie tohto hrdinovho spoločníka Najpravdepodobnejšou sa zdá úloha pomocníka v boji, ktorá pochádza od jeho mýtického ekvivalentu, kentaura – učiteľa a pomocníka. Táto funkcia vystupuje do popredia obzvlášť po strate koňa v plameňoch požiaru, kedy zrazu hrdina prestáva mať situáciu pod kontrolou svojho vedomia a na povrch vyviera jeho živelnosť.
V 2. časti diela Libor spoznáva skutočného protivníka – samotárskeho vlka, o ktorom „chlapi zo šlógy vždy hovorili v spojitosti so šialencom z Kotliska“. Nachádza Zunu v živočíšnom ošiali hry s týmto dravcom. Do jasného sveta prežívania preniká nový pocit, pocit ťarchy z neznámeho nepriateľa, pocit, s ktorým súhlasí aj na všetko dohliadajúci Veľký Zvon; „čierny, pochmúrny ako mních s kapucňou na hlave“. Nepriateľ sa tu viacnásobne inkarnuje do rôznych podôb, z ktorých každá má osobitnú sémantiku. K morfologickému zlomu v postave dochádza zabitím vlka. Na toto miesto upozorňuje M. Š. ako na „skutočnú krízu akejkoľvek racionality a reality“, považujúc ho za jedno z najtemnejších miest v Švantnerovej tvorbe.

...Mne sa napríklad zdalo, že spĺňam svoje predsavzatie, keď pokorujem
koňa a púšťam sa s mrcinou na dolinu. A predsa vtedy bol som už iba
hračkou osudu. Lavína hrôzy pohla sa na mňa vo chvíli, keď som kládol prst
na spúšť guľovnice a čakal v rozochvení na výstrel, čo mal vyhasnúť život vlka.
Mrcina si uvedomovala svoju moc. Počínala si čoraz sebavedomejšie,
akoby bola ožívala. Sprvu sa iba kotúľala prťami, kade kôň cválal, rúcala
skálie, mrvila prsť, šuchorila lístím a voštím, potom sa naučila skákať:
neprestajne dorážala koňovi do bokov alebo priam na chrbát. Hijó, hohó,
nestrasiete sa ma. Pliaga! Ukázala sa silnejšia po smrti ako bola za živa. Do
tých čias bola nebezpečná len pre niekoľko bezbranných zvierat a vari i pre
niekoľko poverčivých pastierov a dedinčanov, teraz vyburcovala všetkých
živých i mŕtvych medzi horami.

Týmto počinom Libor stráca priazeň Zuny a aktivizujú sa proti nemu všetky temné bytosti podzemia v podobe prírodných živlov. Útočia proti hrdinovi aj na mýtických zásnubách Zuny s Tavom, ktorý nadobúda podobu Paroma, vládcu nespútaného pohanského sveta. Vzápätí je však prekódovaný na Lucifera a zásnuby sa menia na zábavu všetkých zúčastnených pekelníkov, démonov, besov. V tomto ošiali prichádza Libor o koňa, svojho sprievodcu prírodným svetom živlov, symbolizujúceho silu, víťazstvo, a teda aj život.

Touto stratou začína kríza hrdinu a svoje fantazijne halucinácie už neprezentuje ako sen, ale stávajú sa chorobou. Libor sa dostáva na úroveň prírody, stáva sa besom. Počas hrôzostrašného zvíjania sa prírody prichádza bytosť z Kotliska. Libor sa stretáva s jej podobou tuláka a nadväzuje s ňou rozhovor, v ktorom sa objasňuje jej mýtický pôvod, jej úlohu žiť pre potreby ľudskej fantázie. Dochádza teda k pseudoracionálnemu vysvetleniu existencie protivníka.

„(...) Voľakedy som bol možno obyčajným tulákom. Bohvie, prečo som sa
zaplietol v tieto končiny. Ale na tom nezáleží. Mohol som byť aj vojenským
zbehom, ako si ty namýšľaš, a všetky tie handry, čo si nazbieral, patrili vari
naozaj mne. Potom som odišiel. Vieš dobre, že každý musí raz odísť.
Pravdaže, bolo to dávno. Tak dávno, že na podrobnosti tohto života sa už
nepamätám. Naozaj neviem, či som bol tulákom alebo zbehom. To je i tak
vedľajšie. Hlavný je ten fakt, že vryl som sa hlboko do pamätí ľudu, ako sa
im vryje všetko, čo sa prieči pravidlám ich pospolitosti a čo narúša ich
každodennú všednosť, a tak si nevedeli bezo mňa navyknúť. Svet sa im
zdal prázdny. Sami ma vyhľadali, vyvolali z hlbín, musel som sa vrátiť
a obnoviť, aby mali svoju časnosť naplnenú.“
„Chceš tvrdiť, že si duchom, čo má vlastnosť prelievať sa do rozličných
foriem a pritom zachovávať pôvodnú podstatu, aby sa mohla dokázať tvoja
prítomnosť vo mne?“ „Dobre sleduješ môj cieľ.“
„Vari nechceš povedať, že si duchom tohto kraja a vychádzaš priam zo
zeme ako pary a do nej sa zas časom vraciaš ako vlaha, aby si nasýtil a
držal ľud, ktorý tu žije!“ „Nevdojak si povedal najpriliehavejši prirovnanie!“

V 3. časti sa mení vzťah hrdinu k prostrediu - z velebeného chrámu prírody, v ktorom vládne „poriadok určený prvým Slovom“, sa stáva „prekliaty kraj“. Hrdina je prepúšťaný zo služby, stráca koňa, nevestu i protivníka. Oba svety – spoločenský i prírodný sa ho vzdali. Láska sa zmenila na túžbu hrdinu očistiť kraj od obsahu jeho podsvetia. Keďže Zuna sa stáva nevestou podzemia, a teda aj smrti, z erotického ošiaľu hrdinu presakuje delirantné tušenie fyzického zániku, chvejivá túžba po večnosti a rajskej záhrade.

Keď zostupuje človek do večnosti, vracia sa mu do srdca rajská čistota. To
je najväčší dar smrti.

Takto nasmerúvaná analýza M.Š. speje k vysvetleniu záverečného obrazu smrti nahého človeka, poslednej inkarnácie vlkolaka. Stotožnenie sa s ním a vzápätí jeho obetovanie Zune je symbolickou operáciou: v postave niekdajšieho Liborovho protivníka, v ktorom napokon objavuje svoje druhé ja, Zuna symbolicky zabíja hrdinu. M.Š.

odkrýva významy všetkých plánov sujetu, ktoré v jeho interpretácii zdôrazňujú mýtické paradigmy diela, riešiace základné otázky ľudskej existencie, hľadajúce podstatu života a smrti, prírody a spoločnosti: opozícia Kotlisko – Veľký Zvon ako smrť – život; 4 ruské kniežatá, mýtickí predkovia Zuny ako 4 apokalyptickí jazdci smrti; vlkolak ako zoomorfný obraz vojaka, synekdochicky pomenúvajúceho vojnu; ap. Týmto dochádza k záveru, že „mýtický charakter Nevesty hôľ nie je výrazom pohody a tvorivého rozmaru, ale naopak, hlbokej krízy rozprávača, ktorý je derivátom autorského subjektu“.

Naznačené prístupy k interpretácii poskytujú rôzne možnosti odkrývania tajomných priestorov tohto umeleckého diela, ako aj sveta tvorby samotného autora. No príliš racionalistický prístup k výkladu diela oslabuje jeho vibrácie najmä v sfére spontánneho prežívania čitateľa a mení ho na dômyselne pripravenú schému, v ktorej je všetko vysvetliteľné a odôvodniteľné. Napriek tomu čitateľ určite nachádza v týchto priestoroch otázky, ktoré príjma a lúšti len on sám vo svete vlastného prežívania.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?