Eutanázia

Kategorie: Slohy (celkem: 377 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 13049×

Příbuzná témata



Eutanázia

Každý z nás je presvedčený, že nešťastie či nevyliečiteľné choroby si vyberajú "tých druhých" a nás obídu. Ak sa náhodou stretneme s prípadmi ľudí, ktorí sú nútení žiť aj po ťažkom úraze, často ochrnutí od krku dolu, úplne bezvládni a odkázaní po celý život na cudziu pomoc, radi sa zaklíname vetami ako: " Tak toto keby sa mne stalo, radšej to nejako skončím! " a podobne. Pre mnohých nezainteresovaných je eutanázia len akýmsi vzdialeným problémom, ktorý sa ich netýka. Pre mnohých odborníkov z radov lekárov, právnikov a psychológov je ale pojmom, o ktorom vedú dlhé a ostré debaty s rozporuplnými závermi. Slovo eutanázia sa najčastejšie skloňuje pri lôžku nevyliečiteľne chorého, ktorý trpí veľkými bolesťami a u ktorého sa dá teoreticky predpokladať skoré úmrtie. V takýchto chvíľach stoja lekári, prípadne zdravotné sestry pred ťažkou dilemou, či vypnúť pacientovi prístroje, ktoré ho udržujú pri živote, alebo nie. Ich svedomie je o to viac pokúšané porušiť lekársku etiku, o čo väčšie sú na nich vyvíjané tlaky rozhodnutia chorého, alebo jeho príbuzných.
Slovo "eutanázia" pochádza z gréčtiny a doslovne znamená "dobrá smrť", a väčšinou sa ním myslí niečo ako zabitie z milosti. Existuje množstvo definícií eutanázie, ktorých znenie závisí od postoja ich autorov. Na jednej strane je to "bezbolestné ukončenie života na žiadosť pacienta", konanie, ktorého úmyslom je spôsobiť alebo urýchliť smrť ťažko chorého človeka, ukončiť jeho utrpenie, a to na základe jeho žiadosti, alebo predpokladu, že by si to prial. Na druhej strane je to "úmyselné usmrtenie osoby, ktorej život nie je považovaný za hodný žitia".
Niekedy sa eutanázia rozdeľuje podľa spôsobu vykonania na aktívnu - aktívny zásah do organizmu tj. keď lekár usmrtí pacienta priamo (napr. podaním nejakého lieku, injekcie), alebo pasívnu - zabitie človeka neposkytnutím alebo prerušením štandardnej lekárskej starostlivosti (napr. vypnutie ventilátora, či nepodanie jedla alebo vody). Je rozdiel medzi pasívnou eutanáziou, ktorá je vo väčšine krajín považovaná za vraždu rovnako ako aktívna, a medzi nezaťažovaním pacienta zbytočnou agresívnou liečbou, čo je zásadou dobrej medicíny. Používa sa aj pojem asistovaná samovražda, pacient sám uvedie do chodu infúziu, ktorú mu pripravil lekár. Podľa vôle pacienta môže byť eutanázia dobrovoľná - keď sa pacient sám rozhodne, že chce ukončiť svoj život, nedobrovoľná - keď pacient nie je schopný samostatného rozhodovania, (napr.

v kóme, pri demencii alebo psychózach) - človeku sa spôsobí smrť bez jeho súhlasu, ale so súhlasom člena rodiny, nemocničnej rady alebo súdu, násilná - čo je eutanázia vykonaná proti vôli pacienta .

História
Pojem eutanázia bol známy už v antike. O Sparťanoch je známe, že usmrcovali postihnutých novorodencov. V 19. storočí sa týmto pojmom označovalo uľahčenie zomierania, aktívna eutanázia sa striktne odmietala.
V 20. storočí sa pod vplyvom sociálneho darwinizmu a eugeniky začalo hovoriť o eutanázii v dnešnom zmysle slova. V roku 1920 vydali Binding a Hoche knihu "Oprávnenie zničiť život nehodný žitia", v ktorej sa označenie ľudí trpiacich mentálnou retardáciou, psychickými poruchami a poškodením mozgu používali slovo "Ballastexistenz", čiže niečo ako ľudský odpad. Na začiatku tridsiatich rokov sa začaLa masívna propaganda proti tradičnému súcitnému prístupu k zomierajúcim pacientom, a keď sa v roku 1933 dostala k moci NSDAP, za hlavnú úlohu nemeckých lekárov bola vyhlásená ochrana nemeckého národa pred biogenetickou degeneráciou. Začal sa program nútenej sterilizácie. V roku 1939 sa na žiadosť rodičov a po Hitlerovom osobnom súhlase uskutočnilo prvé "zabitie z milosti" dojčaťa trpiaceho vrodenou slepotou a ťažkými deformáciami končatín. Do konca vojny bolo injekciou alebo vyhladovaním usmrtených 6000 detí trpiacich dedičnými chorobami. O rok neskôr sa začala eutanázia dospelých, ktorej cieľom bolo do roku 1941 vytvoriť 70 000 voľných nemocničných lôžok pre obete vojny. Všetky štátne inštitúcie museli nahlásiť pacientov, ktorí boli chorí a práceneschopní dlhšie ako 5 rokov a ktorí potom skončili v plynovej komore, boli spálení a vystavili im falošné diagnózy príčiny smrti.
Eutanázia sa znovu dostala na pretras v USA v roku 1975, keď sa rodičia 21-ročného dievčaťa, ktoré 5 mesiacov ležalo v kóme, začali súdnou cestou dožadovať jej odpojenia od dýchacieho prístroja. Najznámejšou krajinou, kde sa vykonáva eutanázia, je Holandsko. V roku 1973 vznikla Holandská spoločnosť pre dobrovoľnú eutanáziu (Nederlandse Verening voor Vrijwilige Euthnasie), s cieľom morálneho akceptovania dobrovoľnej eutanázie v spoločnosti a legalizovania dobrovoľnej eutanázie.
Súčasný právny stav: Eutanázia je definovaná ako zabitie niekoho na výslovnú a vážnu žiadosť a je trestná. Maximálny trest podľa holandského Trestného Zákona: 12 rokov väzenia za eutanáziu (§293) 3 roky väzenia za asistovanú samovraždu (§294). V oboch prípadoch sa lekár stretáva s tými istými procedurálnymi požiadavkami, aj keď sa právne dôsledky eutanázie a asistovanej samovraždy líšia. Napriek tomuto zákonu nie všetci lekári, ktorí vykonali eutanáziu alebo asistovanú samovraždu, sú naozaj súdne stíhaní.

Podľa súčasného právného vedomia, ktoré sa vyvinulo za 20rokov, sa lekár nepovažuje za vinného, ak vykoná eutanáziu alebo asistovanú samovraždu za podmienok, ktoré publikovala Hlavná rada holandskej lekárskej asociácie (RDMA) v roku 1984 a ktoré potvrdil súd:
1. dobrovoľná a trvalá žiadosť,
2. plná informovanosť,
3. neznesiteľné a beznádejné utrpenie,
4. žiadne prijateľné alternatívy,
5. konzultácia druhého lekára.
Ak lekár splní stanovené požiadavky, prokurátor proti nemu nezačne vyšetrovanie. V roku 1990 sa RDMA a Ministerstvo spravodlivosti dohodli na oznamovacej procedúre. Elementy oznamovacej procedúry:
Lekár vykonávajúci eutanáziu alebo asistovovanú samovraždu nevydá vyhlásenie o prirodzenej smrti a informuje miestneho lekára ohliadajúceho mŕtvoly prostredníctvom rozsiahleho dotazníka.
Lekár ohliadajúci mŕtvoly dáva správy prokurátorovi.
Prokurátor rozhodne, či musí byť začaté vyšetrovanie. Po tejto dohode sa zvýšil počet oznámení zo 454 v roku 1990 na 1323 v roku 1993.
V roku 1990 založili v Holandsku Informačný výbor, tzv. Remmelikov výbor, s cieľom vyšetrovania praxe eutanázie .
V lete 1999 holandská vláda podala návrh zákona povoľujúceho vykonanie eutanázie u detí od 12 rokov, ak súhlasia rodičia (v prípade odmietnutia stačí žiadosť dieťaťa a rozhodnutie lekára).
Známy americký patológ na dôchodku Jack Kervokian od roku 1989 vykonal vyše 40 "asistovaných samovrážd", ku ktorým sa verejne hlási. Napriek tomu ho súdy vždy oslobodili a je nepravdepodobné, že bude znova trestne stíhaný. V roku 1994 referendum tesne rozhodlo v prospech eutanázie v štáte Oregon, v jej neprospech v štátoch Washington a California. V roku 1996 Federálny odvolávací súd zrušil zákony zakazujúce eutanáziu na území štátov New York a
Washington ako neústavné, čím fakticky legalizoval právo na smrť. Všetky tieto kontroverzné rozhodnutia boli však jednohlasne zamietnuté Najvyšším súdom USA v lete v roku 1997.
Vo Veľkej Británii Snemovňa lordov v roku 1994 po doteraz najdôkladnejšej štúdii všetkých aspektov eutanázie a po oboznámení sa so skúsenosťami z Holandska jednohlasne rozhodla, že sa súčasné zákony meniť nebudú. Napriek tomu súdy vo viacerých prípadoch páchateľov oslobodili.
Eutanázia bola v roku 1996 legalizovaná v austrálskom Severnom teritóriu, ale o rok neskôr bola prehlasovaná senátom. V roku 1997 bola povolená v Kolumbii.

O zavedení práva na asistovanú samovraždu pomýšľajú Filipíny a Južná Afrika.

Dôvody žiadostí
Podľa holandských skúseností možno z dôvodov žiadostí o eutanáziu uviesť "stratu ľudskej dôstojnosti " (57% ), "bolesť" (46% hoci samostatne len 6%), "závislosť na druhých" (33%) a "únavu zo života" (23%), ďalej strach z prichádzajúcej smrti a znetvorenie, u detí ťažké vrodené chyby a chromozómové anomálie. Z diagnóz prevládala rakovina (68 ), prognóza prežitia bola u 70 menej ako týždeň.
Z vyše 3000 prípadov v Holandsku v roku 1990 (1.8 všetkých úmrtí)bolo až 1000 nedobrovoľných. Vyskytol sa dokonca aj prípad usmrtenia telesne úplne zdravého pacienta trpiaceho ťažkou depresiou. Lekár bol síce usvedčený, ale nie odsúdený. Z uvedeného vidieť, ako ľahké je skĺznuť pri legalizácii eutanázie na šikmú plochu a ako široko sa dajú vysvetľovať pôvodne možno dobre mienené zákonné poistky.

Filozofické argumenty
Právo pacienta rozhodovať o vlastnom živote
Pacient sa sám môže rozhodnúť spáchať samovraždu a keďže táto nie je trestná, nemôže byť trestné ani jej napomáhanie. Je tu však niekoľko závažných problémov.
Dôležité sú dôvody žiadosti o eutanáziu. Je deprimovaný, vystrašený a vážne chorý pacient schopný zodpovedného rozhodnutia? Keď pripustíme možnosť zabiť človeka na základe prognózy kvality jeho života, ohrozíme tým za cenu uspokojenia malej skupiny ľudí, ktorí v stave jasnej mysle žiadajú uplatniť svoje právo na smrť, právo na život veľkej väčšiny ľudí, ktorí si želajú vyčkať na prirodzený príchod smrti, a ktorí by sa mohli cítiť v dôsledku rôznych tlakov "povinní" využiť ponúkanú možnosť.

Praktické argumenty
Je množstvo otáznikov súvisiacich s prípadnou legalizáciou eutanázie. Ako si môžeme byť stopercentne istí, že:
- diagnóza je správna? Je známych veľa prípadov nesprávnej diagnózy smrteľných ochorení.
- prognóza je presná? Väčšina lekárov neodpovedá na otázky typu "Koľko času mi zostáva?"
- pacient netrpí demenciou? Takýto pacient má porušené vnímanie vlastnej hodnoty a je chorobne - presvedčený, že je pre okolie príťažou.
- pacient nebol zmätný alebo dementný, čiže neschopný samostatného rozhodovania?
- na pacienta nevyvíjajú nátlak príbuzní? Sám pacient môže pri prípustnosti eutanázie vycítiť, že by bolo "ohľaduplnejšie" skončiť to a ušetriť tým rodine množstvo výdavkov.
- na pacienta nebude vyvíjať nátlak spoločnosť?

Duchovné argumenty
Eutanázia sa presadzuje pod zámienkou falošného súcitu. V skutočnosti vraj odkrýva individualistické poňatie slobody silnejších proti slabším. Človek sa oddáva ilúzii, že je pánom nad životom a smrťou. Tvrdia, že mediálna spoločnosť nás chce presvedčiť, že život je dobrý len vtedy, keď v ňom niet utrpenia, niet bolesti. Že ľuďom sa nahovára, že umrieť v dôsledku eutanázie je dôstojnejšie, ako umrieť prirodzenou smrťou.

Podľa nich eutanázia podkopáva spoločnosťou uznávanú úlohu lekára ako liečiteľa a rozbíja vzťahy medzi chorým a lekárom, je negáciou duchovných a morálnych hodnôt. Mravnou i právnou povinnosťou lekára je liečiť choroby a zachovávať život. Túžba pacienta zomrieť znamená vlastne výkrik o pomoc v situácii, ktorá sa zdá chorému beznádejná, cíti sa osamotený a často trpí depresiou. Dôležitou povinnosťou ošetrujúceho lekára je tíšiť bolesti a úzkosti chorého pacienta.
Božie prikázanie hovorí: Nezabiješ! "kto preleje krv človeka, toho krv bude preliata". I Pápež Ján Pavol II. naliehavo varoval pred uzákonením potratu a eutanázie a vyzval k úcte k dôstojnosti najslabších ľudí spoločnosti. "Právo človeka na život je nenarušiteľné, najmä na jeho začiatku a konci". Domnienkou, že potrat a eutanázia sú ľudské práva, ktoré si zaslúžia zákonné schválenie, považuje Svätá stolica za protirečenie, zdôraznil Ján Pavol II.
Princíp eutanázie je však v rozpore so znením Hippokratovej prísahy, ktorú odjakživa skladajú noví lekári, a ktorá priamo hovorí o zachovaní života za každú cenu: "Nepodám nikomu, hoci by ma o to prosil, smrtiaceho jedu, ani k tomu nebudem radiť. Tiež nedám žene prostriedok, aby potratila." Ľudský život je potrebné chrániť od počatia do prirodzenej smrti.
Najčastejším argumentom odporcov eutanázie je možnosť zneužitia zákona o eutanázii.

Súcit s trpiacimi
Prečo neukončiť nedôstojný život plný utrpenia?
Je bežné vidieť v nemocniciach umierajúcich pacientov, ktorí sú namiesto súcitnej starostlivosti trápení zbytočnými vyšetreniami, odbermi a množstvom ťažko prehltnuteľných tabletiek. Je možné stretnúť pacientov v terminálnom štádiu rakoviny, ktorí sú po zástave srdca a dýchania opakovane nemilosrdne zresuscitovaní, zaintubovaní a napojení na dýchací prístroj. Alebo pacient ležiaci v kóme bez nádeje na zlepšenie dostane pri každej infekcii vysoké dávky agresívnych antibiotík, len sa predlžuje jeho utrpenie i keď ho už možno ani nevníma, no neumožní sa mu pokojný odchod z tohto sveta , i keď by si to prial. Predstavte si, niekto sa dozvie že je nevyliečiteľne chorí, je isté, že bude musieť prežívať neznesiteľné chvíle strašnej bolesti, bez vidiny čo i len maličkého svetielka nádeje, že sa to niekedy zlepší, alebo niekto je po ťažkej havárii nevyliečiteľne ochrnutý od hlavy po päty a pri plnom vedomí sa rozhodne, že nechce takto žiť celý život pripútaný k posteli, nikto mu neposkytne vykúpenie z jeho utrpenia. Ľudia majú oprávnený strach z toho, že ich život bude v utrpení umelo udržiavaný neosobnou a pretechnizovanou lekárskou vedou dlho za čas svojho prirodzeného konca.

Pápežská encyklika Evangelium Vitae hovorí na to, že "agresívna liečba, strach z ktorej je hlavným argumentom v prospech eutanázie, vôbec nie je morálnou povinnosťou".
Je potrebné vybudovať kvalitnú terminálnu starostlivosť, ktorá by umožnila ľuďom dôstojne odísť z tohto sveta. Je v silách dnešnej lekárskej vedy eliminovať väčšinu telesných príznakov, ktoré sú dôvodom žiadostí o eutanáziu. Psychologické príčiny sa dajú výrazne zmierniť citlivou a láskavou starostlivosťou. Vyžaduje to však investovať veľa snahy, obetavosti a peňazí do ekonomicky úplne stratového odvetvia.

názor
Marián Jombík, | 17. dubna 2008
Ukončenie života chorého odpojením od prístroja je teda jednoznačne eutanázia. Som 27 rokov zdravotník so zdravotníckou školou, kde som sa to takto učil, ale v praxi vo všetkych nemocniciach v ktorych som na Slovensku robil sa praktizovalo ako hrdinstvo odpojenie od pristroja, nepodanie lieku a ponechanie na \"milosrdnú smrť\". V prípade, že lekár chcel liečiť až do úplného konca prirodzeného, bol považovaný za slabocha a sadistu. Je otázka o čom sa učia a čo učia \"páni doktori\" na lekárskych fakultách na Slovensku od roku 1948, ked nenaučili svojich poslucháčov počúvať slová Hypokratovej prísahy? Keby boli počúvali slová tohoto praotca lekárov a zdravotníkov, potom by sa nebolo dostalo zdravotníctvo na Slovensku do etickej krízy, ktorú riadia politicko- finančné kruhy. Miesto liečenia farmaceutické a medicinálne firmy odvádzajú lekárov na dovolenky a zotročujú ich peniazmi, aby neliečili podľa svedomia, ale podľa ocenenia od firmy peniazmi.
Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?