Estetika starovekého Grécka a antického Ríma

Kategorie: Umenie (celkem: 313 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 18784×

Příbuzná témata



Estetika starovekého Grécka a antického Ríma

Staroveké Grécko zaberalo južnú časť Balkánskeho polostrova, Peloponéz, ostrovy Egejského mora a pobrežie Malej Ázie. Starovekí Gréci svoju vlasť nazývali Heleda a seba Heléni. Zakladali si mestá, tzv. Poleis, ktoré boli centrom ich života. Staroveké Grécke umenie, ktoré sa zrodilo z minojskej a mykénskej kultúry, sa právom pokladá za základ európskej civilizácie a nepretržitý prameň inšpirácie. Od začiatku nieslo pečať individualizmu, racionalizmu a estetizmu. Prešlo troma fázami vývoja: archaickým obdobím ( 7. až 5. storočie p.K.), klasickým obdobím ( 5. až 4.storočie p.K.) a helenistickým obdobím ( 4. storočie p. K. až 5. a 6. storočie n.l.). Na rozvoj starovekého gréckeho umenia, okrem úspešného hospodárskeho a politického rozvoja poleis, priaznivo vplývali aj ich rozsiahle styky s ostatným svetom, demokratické formy ich vlád a účasť slobodných občanov na verejnom živote. Progresívnu úlohu zohrala aj existencia jednoduchého hláskového písma, ako aj gréckej mytológie a filozofie.
ARCHITEKTÚRA
Architektúra starovekého Grécka nepoznala pyšnú monumentálnosť s nadľudskými rozmermi. Bola striedma, praktická a racionálna. Slúžila obyvateľom poleis, ale nechýbal jej ani estetizmus. Základným stavebným materiálom bol kameň, mramor a tehla. Uplatňoval sa princíp vertikálnej podpery – múr, stĺp a horizontálneho prekladu – klada. Významným architektonickým prvkom bol stĺp, podľa ktorého sa rozlišovali tri stavebné slohy: dórsky, iónsky a korintský. Pevný, ťažký a tradícií sa pridržiavajúci dórsky sloh vynikal jednoduchosťou hmoty a prostou výzdobou. Jeho stĺpy boli masívne, spočiatku hladké, neskôr žliabkované. Jednoduchá hlavica sa podobala bochníku chleba. Najlepšie zachovanou stavbou v tomto slohu je chrám bohyne Héry v juhotalianskom Paeste a Hefaistova svätyňa Teseion na aténskej Akropole.
Keďže iónsky sloh už nebol taký zaťažený tradíciami, mnohé zmeny sa prejavili práve pri ňom. Jeho stĺpy boli štíhlejšie, ľahšie a elegantnejšie, smerom dohora sa zužovali. Štvorstenné hlavice zdobili dve volúty stočené smerom dolu. Driek stĺpa niekedy nahrádzali sochy ženských postáv, tzv. karyatídy. Najdokonalejšou ukážkou syntézy dórskeho a iónskeho slohu je Partenón – svätyňa bohyne Atény na Akropole v Aténach.
Korintský stĺp sa v podstate zhoduje so stĺpom iónskeho slohu, pričom zmena je badateľná iba v hlavici, ktorá bola vyzdobenejšia. Mala tvar kvetinového koša, z
1
ktorého „vyrastali“ listy, ukončené volutami.

Vrcholný rozvoj a veľkú dekoratívnosť dosiahol korintský sloh v helenistickom období, keď bol dokončený Diov oltár v maloázijskom Pergamone.
Stavebnou dominantou každého polis bola akropola. Pôvodne to bolo nedostupné opevnené návršie so sídlom vladára, ktoré sa neskôr zmenilo na posvätné miesto s chrámami. Najimpozantnejšou bola Akropola v Aténach, ktorá v súčasnosti patrí medzi najcennejšie pamiatky svetového umenia a kultúry. Ďalej sú to Grécke chrámy, ktorých najväčšou hodnotou bola ich architektonická a umelecká dokonalosť. Vo väčšine prípadov stál na kopci. Svojimi rozmermi však nebol nadradený nad okolitú prírodu, ale harmonicky s ňou splýval.
SOCHÁRSTVO
Kým v archaickom období sa sochy stvárňovali v strnulej póze s typickým, tzv. archaickým úsmevom, v klasickom období prejavili tvorcovia už záujem o pohyb a dramatickosť akcií. Život starovekých Grékov bol spätý so športovými súťažami, z ktorých najpopulárnejšie boli olympijské hry. Tieto inšpirovali sochárov k zobrazovaniu ideálu krásy nahého, vyšportovaného mužského tela, pre ktoré sa vžilo pomenovanie kúros. Medzi najslávnejšieho kúros patrí socha atléta, ktorý hádže diskom – Diskobolos sochára Myróna. Ženské postavy tradične zobrazovali grécky sochári zahalené. Postupne sa pre tieto skulptúry a plastiky vžilo pomenovanie koré. Po prelomení prvých zábran sa sochárske akty žien stali samozrejmosťou. Dodnes očarúva nahá socha Afrodity, objavená v roku 1820 na ostrove Milos a nazvaná ako milónska Venuša. Gréci tvorili však aj sochy bohov, bohýň a ako prvý ich zobrazovali v ľudskej podobe. Známe sú monumentálne sochy Atény v Delfách a Dia v Olympe.
MALIARSTVO
Pretože zo starovekého Grécka sa zachovalo iba niekoľko vzácnych nástenných malieb a mozaik, predstavu o jeho maliarstve si môžeme utvoriť podľa malieb na keramických vázach, ktoré sa zachovali v hojnom počte. Najstaršie vázy zdobili geometrické vzory a figúry vyrývané rydlom. Neskôr sa objavili štylizované zobrazenia, ktoré sa nanášali štetcom. Maliarská výzdoba bola spravidla usporiadaná do niekoľkých pásov. Prostredníctvom prekrývania a zobrazovania pohybu vznikla ilúzia priestoru. Prevládali čiernofigúrový štýl na červenom pozadí a červenofigúrový štýl na čiernom pozadí. Tematický okruh vázového maliarstva sa čoraz viac
2
rozširoval: mytologické námety, bojové, športové, tanečné a ľúbostné výjavy, hostiny, výjavy z remeselníckych dielní a pohrebných obradov, ba nechýbal ani komický žáner.
KERAMIKA
Keramika starovekých Grékov, ktorú vyrábali, patrí k najdokonalejším výrobkom celej ľudskej civilizácie. Dodnes nás uchvacuje ladnosťou svojich rozmanitých tvarov.

A pritom išlo zväčša o bežný, účelový výrobok. Medzi keramickými výrobkami mali osobitné miesto vázy. Najvšestrannejšie použitie, ale aj najrozmanitejšie tvary mala objemná amfora, pre nás asi najznámejšia.
LITERATÚRA
So zdokonalením písma súvisel aj rozkvet starovekej gréckej literatúry, ktorá je prvou európskou literatúrou. Viaceré jej diela sa dodnes uznávajú ako vrcholné hodnoty svetového písomníctva. Najstaršími pamiatkami sú hrdinské eposy Ilias a Odysea pripisované slepému Homérovi. Zakladateľom lyriky sa stal Archilochos. Venovala sa jej aj poetka Sapfó, ako aj básnici Alkaios, Anakreón a Pindaros. V próze majú trvalé hodnoty diela historikov, ako Xenofón, Herodotos, či Tukydides, klasikov rečníctva, ako Demostenes a Isokrates, ako aj spisy filozofov Platóna a Aristotela.
DIVADLO
Grécko sa stalo skutočným miestom zrodu divadla. Starovekí Gréci totiž konštituovali divadlo do ucelenej podoby, dali mu hodnotu umenia a spoločenskej inštitúcie. V prírodných divadlách sa hrali tragédie a komédie. Grécky tragici tematicky spracúvali mytologické príbehy, povesti a historicky doložené udalosti. Tragédia musela divákov citovo zaujať, aby prostredníctvom utrpenia hrdinov sami dospeli k svojej duševnej očiste. Medzi najslávnejších tragikov patrili Aischylos, Sofokles a Euripides. Autori komédií čerpali námety z problémov a konfliktov všedného dňa, menovite z oblasti verejného života, politiky, umenia a pod. Klasikom gréckej komédie sa stal Aristofanes.
HUDBA
Starovekí Gréci spojenie hudby so spevom a tancom vyjadrovali slovom músiké. Hudba u nich teda spočiatku neexistovala ako samostatný druh umenia. Začiatky hudby sú spájané s recitovaním homérových eposov, ktoré boli doprevádzané hrou na rôzne strunové nástroje. Podľa tohto vzoru začala hudba prenikať aj do kultových obradov, znela pri procesiách, pohreboch, slávnostiach, športových súťažiach. 3
Významné postavenie získala i v školách. Postupne sa oddelila od básnictva a vnútorne diferencovala. Začali sa prvé hudobné umelecké súťaže. Prvou historicky známou osobnosťou gréckej antickej hudby bol Terpandros z Antissy. STAROVEKÝ RÍM
Dejiny antického Ríma sú obrazom pozoruhodného vývoja malého mestského štátu na Apeninskom polostrove na poprednú, neskôr jedinú veľmoc starovekého sveta. V posledných stročiach 2. Tisícročia p.K. prišli na územie Apeninského polostrova viaceré kmene Italikov. Nakoniec však územie ovládli Etruskovia, ktorí založili kráľovstvo s hlavným mestom Rím ( 753 – 510 p.K. ).

Po vyhnaní etruskej dynastie a nahradení kráľovstva republikou ( 510 – 27 p.K. ) začali Rimania výboje proti susedným kmeňom. Po ich porážke zjednotili celé územie Itálie ( 265 p.K. ). Zároveň podnikali úspešné výboje do oblastí mimo Itálie, v dôsledku čoho sa Rím čoskoro stal poprednou, neskôr jedinou veľmocou starovekého sveta. Umenie antického Ríma sa začalo rozvíjať v nadväznosti na etruské umenie a technické staviteľstvo. Umenie chápali vecne, účelovo, ba až vypočítavo. Bolo pre nich symbolom bohatstva a spoločenského postavenia, krásnou a príjemnou dekoráciou.
ARCHITEKTÚRA
Stavitelia starovekého Ríma spojili architektonické prvky Etruskov a Grékov so stavebnými tradíciami podrobených národov. Orientovali sa na stavby, z ktorých mnohé predurčili ďalší vývoj stredovekej a novovekej architektúry. Najstaršie boli úžitkové stavby ako kanály, ktoré slúžili na odvodňovanie močaristých polí. Rimania taktiež stavali dômyselné rezervoáre vody a rozvodné kanály. Najvýraznejším príkladom vtedajšieho staviteľského umenia a zároveň majstrovským dielom techniky boli akvadukty – nadzemné rozvádzače vody. Boli stavané vojakmi, často v troch radoch nad sebou. Najstarším je Aqua Appia. Rimania budovali komunikácie, z ktorých niektoré sa využívajú dodnes, ako napríklad Via Appia – najstaršia cesta na európskej pevnine. Stavali tiež poštové stanice a hostince, poskytujúce ubytovanie a stravovanie. Veľkými stavebnými zmenami prešiel rímsky súkromný obytný dom. Výsledkom bol pravouhlý dom so štvorcovým otvorom uprostred, ktorý bol spojený s nádržou na dažďovú vodu a cez ktorý prúdilo z vonku svetlo. Okolo miestnosti s otvorom boli ďalšie miestnosti. Rimania takéto átrium, ako mu hovorili, vybavili aj ďalšími vymoženosťami, akými bolo napríklad podlahové kúrenie. Okolie domu -
4
átria tvorila záhrada s fontánou a množstvom zelene. Menej solventní občania bývali v poschodových činžiakoch, kde sa na prechodný čas ubytúvali aj úradníci, dôstojníci a podobne. Cisári a bohatí Rimania si stavali luxusné paláce, ktoré taktiež rešpektovali princíp átria, ale zároveň uplatňovali klemby a kupoly. Známy je napríklad Diokleciánov palác v Splite. U Rimanov dominoval chrám. Rimania spočiatku kopírovali grécke vzory, neskôr však začali ich stavebné techniky spájať s etruskou technikou oblúkovej klemby. Vznikol tak chrám s veľkým priestorom a monumentálnou kupolou. Spomenúť treba chrám zasvätený všetkým bohom, panteón, ktorý je najdokonalejšou a jednou z najviac zachovanou pamiatkou rímskeho staviteľstva.

Osobitnou formou svetskej rímskej architektúry bola bazilika. Plnila rozličné funkcie – politické zhromaždenie občanov, súdne konanie, tržnica. V starovekom Ríme boli obľúbené ľudové slávnosti, artistické vystúpenia, ako aj gladiátorské zápasy. Konali sa najskôr v drevených arénach, neskôr v kamennej aréne, nazvanej koloseum. Dôkazom toho, že Rimania si vedeli užívať, sú rozsiahle komplexy budov – kúpele. Ich súčasťou boli okrem bazénou, sáun a telocviční aj salóniky, knižnice a spoločenské miestnosti. Rimania stavali aj tzv. oslavné stavby, ktoré slúžili na zviditeľnenie vojenských triumfov. Boli to rôzne stĺpy a výťazné oblúky. V hlavnom meste sa zachovali dva stĺpy – cisára Traiana a Marca Aurelia a tri výťazné oblúky – cisárov Konštantína, Tita a Septima Severa.
SOCHÁRSTVO
Rimania venovali veľkú pozornosť dekorácii interiérov. Vyzdobovali ich najmä gréckymi sochami. Tie nielen kupovali, ale aj dovážali ako vojnovú korisť. Zakladali sochárske dielne, v ktorých vyrábali kópie známych gréckych sôch. Z pôvodnej sochárskej tvorby treba spomenúť realistické busty významných štátnikov, ako aj najstaršiu bronzovú sochu – Kapitolskú vlčicu ( začiatok 5. storočia p.K. ). Majstrovským dielom z počiatku cisárstva je Augustov Oltár mieru a dve Augustove sochy – Imperátor Augustus a Augustus ako Jupiter.
MALIARSTVO
Súčasťou výzdoby rímskych budov okrem búst a sôch boli fresky a mozaiky. Mozaiky sa umiestňovali aj na stropoch a podlahách. Väčšina z nich bola tiež kópiami gréckych obrazov. Originálnym prínosom rímskych maliarov bolo perspektívne zobrazovanie priestoru vyvolávajúce dojem ilúzie. Uplatňovalo sa v krajinomaľbách,
5
žánrových obrázkoch a zátišiach, ako aj v knižných ilustráciách. Portréty sa maľovali aj na drevené dosky, ktoré sa vešali na steny obytných miestností. Vyznačovali sa realizmom a individualitou.
LITERATÚRA
Spočiatku to boli len preklady z gréckej tvorby. Až neskôr zažíva rímska literatúra svoj zlatý vek. Najväčšími básnikmi tohto obdobia boli Vergílius, Horácius a Ovídius. V próze majú trvalé hodnoty diela rétorikov Cicera a Caesara, historikov Varra a Tacitusa, právnika Pavlusa a filozofov Seneca a Marcusa Aurelia
DIVADLO
Hlavný záujem rímskeho publika patril fraškám. Boli to improvizované hry bez pevného textu s nevyberanými vtipmi, kritikou na mravy i osobnosti. Hovorilo sa v nich nárečím a mali ustálené komické typy. V rímskom divadle hrali aj ženy a počet hercov bol neobmedzený.

Hoci boli kočovní herci v Ríme obľúbení, predsa stáli na najnižšom stupni spoločenského rebríčka.
HUDBA
Aj v Ríme, podobne ako v Grécku, spočívalo ťažisko hudby v zábavnej a spoločenskej funkcii. Obľúbené boli najmä virtuózne prvky na nástrojoch. Profesionálni hudobníci boli aj po zániku Rímskej ríše nositeľmi svetského živlu v umeleckej praxi. Preto sa, podobne ako herci a tanečníci, stali terčom útokov kresťanskej cirkvi.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?