Estetika poézie

Kategorie: Literatúra (celkem: 527 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 3619×

Příbuzná témata



Estetika poézie

Literatúra helenizmu :

Od prvej polovice 3. storočia pred našim letopočtom vznikali v grécku rôzne literárne formy ako didaktické poémy, epigramy, lyriky, elégie a hymny od Kallimacha, idyly od Teokrata, Herondove realistické mimy ale neskôr aj novely. Neskôr sa veľa zmenilo a síce že poézia prestala existovať pre všetkých. Básnici začali pracovať zložitejšie a do svoje poézie začali vkladať rôzne podtexty i narážky, keďže povečine literáti boli zároveň učencami a zaoberali sa aj teóriou literatúry. Často pracovali vo svojich textoch aj s filozofiou, históriou, a samozrejme s literatúrou. Bežný ľudia tejto poézii prestali rozumieť. Vyžadovala si určitú dávku inteligencie aj erudície. Bola rekultivovaná a zameriavala sa na úzky kruh obyvateľov. V Alexandrii volali literátov “gramatikmi“ čo je vlastne jeho grécky preklad. Neskôr volali spisovateľov filológmi a v Pergamone kritikmi. Vznikali traktáty o tom ako písať a čítať literárne diela. Helenistická literatúra sa snažila o originalitu a rada experimentovala. Pre alexandrizmus bolo príznačné práve epigónstvo no napodobovali sa zriedkavé a originálne druhy. V helenistickej literatúre prevažovalo bohatstvo nad jednoduchosťou a úsilie skôr o hĺbku ako o jasnosť. Ďalším znakom bol realizmus a pozorovacia schopnosť ako v dielach Herondovych, ktoré boli paradoxne zahrnuté skôr do vied ako do umenia. Helenistický monarchovia vytvorili obrovské podmienky pre rozvoj literatúry ale aj všeobecne napr.: Alexandrova knižnica so 700 000 zvitkami neskôr potom čo vyhorela ju nahradila pergamónska zbierka s 200 000 zvitkami a na koniec Serapeum. S. Reinach nazval 2. a 3. storočie pred našim letopočtom nazval najväčšou epochou rozvoja ľudského ducha.

Rímska literatúra:

Literárny rozmach Rimanov začal asi 150 rokov potom ako tomu bolo v helenizme čiže okolo 1. storočia pred Kristom. Začal však odrazu “zlatý vek“. Od konca republiky cez začiatok cisárstva až do 17. roku nášho letopočtu datujeme klasické obdobie rímskej literatúry. Je prakticky rozdelená na éru “cicerónsku“ a “augustovu“. Tvorili ju významné osobnosti ako sám Cicerón so svojou ornamentálnou prózou, Varron a jeho vedecká próza, Lukrétius so svojimi poémami ďalej Horátius, Vergílius atď. Neskôr v zlatom období začala okrem poézie fungovať aj jej teória. Po smrti Augusta okolo roku 130 prichádza strieborné obdobie a éra “nerónova“ a “domiciánova“.

Tu vznikala najmä poézia románová, filozofická a vedecká, ktorú tvorili významní rímsky historici, právnici, lekári atď. Posledné obdobie rímskej literatúry nebolo ničím výnimočné nastal úpadok krásnej literatúry. Rozkvitala však gramatika. Literárna estetika helenistickej a rímskej epochy vytvorila veľa teoretických výpovedí a komentárov ku svojim literárnym dielam. Cicerón sformuloval v diele Rečník, Horátius v Liste Pisonom atď. Nedá sa presne povedať či literatúra určovala aj jej teóriu alebo či to bolo naopak že následkom prác teoretických vznikala literatúra praktická. Boli tu zastúpené obidva prúdy.

POETIKA

Definícia poézie:

V helenistickom období literárna próza už zaujala pozíciu takmer rovnocennú s poéziou. Teória literatúry študoval rovnako diela básnikov aj prozaikov. V staroveku boli častokrát nejasné rozdiely medzi prózou a poéziou. Georgias definoval poéziu ako reč viazanú, Aristoteles ako reč napodobujúcu. V helenizme sa poézia častokrát definovala aristotelovsky ako “napodobovanie života slovami“ a vtedy sa literatúra delila na napodobovaciu čiže „poéziu“ a nenapodobovaciu čiže “prózu“. Rozdeľovala sa obsahovo i svojou formou kde sa porovnávala s inými odbormi, umeniami alebo pojmami napr.: rečníctvom alebo s históriou. Poseidoniova definícia hovorila že báseň je reč metrická a rytmická, ktorú od prózy oddeľuje ozdobnosť. Poézia je básňou s plným obsahom reprodukujúca veci božské i ľudské. Hovoril že báseň a poézia nemusí byť to isté. Báseň delí od prózy iba jej forma. Nato aby sa báseň stala poéziou potrebuje ešte niečo viac- závažný obsah. Poézia musí teda mať viazanú formu a závažný obsah. Má vzbudzovať pôžitok ale aj vzrušenie. Podľa Horátia má byť príjemná a viesť poslucháčov um.

Historické hľadisko:

Z historického hľadiska podliehala poézia otázkam pravdivosti. Na rozdiel od histórie poézia hovorí o fikcii, kde história o skutočnosti. Podľa Cícera história smeruje ku pravde a poézia k potešeniu. Filozofické hľadisko:

Porovnanie poézie s filozofiou je o čosi zložitejšie lebo ľudia častokrát nachádzali odpovede na rôzne filozofické otázky práve v poézii. Tá je však poľa filozofie neoprávnená na tieto otázky odpovedať. Preto medzi filozofiou a poéziou nastal akýsi boj. Tu na seba narážajú protichodné názory Platóna so skeptikmi naproti stoikovcom spolu s Cícerom, Senecom atď. Jedny tvrdili, že poézia ukazuje veci inak ako veda a nazývali ju zlou filozofiou. Druhí tvrdili, že aj ona má na to právo a lebo reprodukuje veci božské aj ľudské.

Rečnícke hľadisko:

Rečníctvo a poézia majú veľa spoločné, ale aj rozdielne.

Presné hranice ,ako aj nikde inde, neexistujú ani medzi týmito pojmami. Gréci videli rozdiel v tom, že kde poézia sa má páčiť ľuďom- rečníctvo ich má skôr usmerňovať /poznámka/. Kým rečníctvo sa zaujíma o skutočnosť, poézia pracuje s fikciou. Ďalej rečníctvo je rečou prozaikov a kde poézia je tvorená rečou viazanou. Neskôr došlo v teoretickej rovine ku rozdeleniu rolí a teda poetika bola estetikou literatúry básnickej a rétorika estetikou literatúry prozaickej.

Morálne hľadisko:

V Helenizme bola literatúra respektíve poézia rovnako ovplyvnená moralizmom ako intelektualizmom. Gréci hovorili, že poézia by mala slúžiť okrem iného aj štátu a cnosti, keď učí, vychováva, morálne povznáša. Platón zistil, že poézia jeho doby prináša morálnu škodu a že by radšej mala prinášať morálny prospech. Podľa Filodema nie je možné vytvárať poéziou potešenie a zároveň prospech pre ľudí. Teofrastos si všimol že existujú dva druhy literatúry: literatúra s podstatou veci a literatúra ktorej podstatou je poslucháč čiže čo a komu to chce povedať. Neskôr sa čoraz silnejšie presadzoval názor, že poézia by mala podávať plný obraz a teda dobro aj zlo aby bola objektívna /zlo a dobro sú opozitá no napriek tomu vždy existujú spoločne/. Záver:

Poézia si stále vytvárala formu a hľadala svoje poslanie. Dostávala od jej tvorcov rôzne úlohy a bola nositeľom rôznych myšlienok. Raz bola tvorená realitou inokedy ju vytvárala fantázia. Jedna ľudí tešila a iná ich zas smerovala a učila. Niektorá bola stavaná podľa pravidiel iná bola stvorená intuíciou. Filodémos informuje o tých, čo hlásali, že kritériami úsudku o poézii sú iba konvencie /spoločenská zvyklosť, formalita, dohoda/ a niet všeobecno platného úsudku o dobrej a zlej básni/a aby sme opäť neboli z toho múdri/ tak sám s tým nesúhlasil lebo tvrdil, že literárne kritériá sú konvencionálne ale sú všeobecné.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?