Environmentálny manažment

Kategorie: Biológia (celkem: 966 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. února 2007
  • Zobrazeno: 13423×

Příbuzná témata



Environmentálny manažment

1. SÚČASNÁ ETAPA VÝVOJA SPOLOČNOSTI A ŽIVOTNÉ PROSTREDIE

1.1 Globalizácia, trvalo udržateľný rozvoj a globálne environmentálne problémy

Vstup do nového tisícročia je sprevádzaný výraznými spoločenskými, ekonomickými, politickými, technickými a prírodnými javmi, ktoré súvisia s procesom vedecko-technického rozvoja. Z hľadiska charakteru pôsobenia človeka na prírodu a jeho činnosti, uspokojovania potrieb individuálnych či spoločenských ako aj spätného dopadu na životné prostredie sa jedná o etapu, ktorá je charakterizovaná intenzívnym rozvojom disciplín prírodných, technických a spoločenských vied, vznikom nových odborov interdisciplinárneho charakteru, pričom sa zvyšuje úloha spoločenských vied pri riešení všetkých problémov reprodukčného procesu a dôsledkov rozvoja ekonomiky, vrátane problémov životného prostredia.
Operatívne a rýchle zavádzanie nových poznatkov má za dôsledok zdokonalenie a zefektívnenie výrobných a technologických postupov, vývoj nových strojov a zariadení. Automatizácia, robotizácia, chemizácia, biologizácia výroby znamenala nielen prudký rast produktivity práce, ale aj zvýšenú náročnosť na prírodné zdroje akéhokoľvek charakteru.
S rastom produktivity práce začalo prudko stúpať množstvo a sortiment výrobkov. Prudký vzrast populácie má za následok zvýšenú spotrebu surovín a na druhej strane množstvo priemyselných a komunálnych odpadov.
Kvalitatívna a kvantitatívna záťaž, ktorú človek vybavený neustále sa zdokonaľujúcou technikou a účinnejšími technológiami, implantuje do prírody, sa stáva neúnosnou.
Príroda v dôsledku nadmerného čerpania prírodných zdrojov z prírodného bohatstva a intenzívneho, neúnosného zaťažovania produktmi ekonomických činností postupne znižuje až stráca produkčnú, asimilačnú a disimilačnú schopnosť, vyrovnanosť katabolických a anabolických procesov. Narúšajú sa väzby biotických systémov, vzájomné väzby jednotlivých zložiek prírody (v ekologickom ponímaní ide o stav charakterizujúci blížiacu sa ekologickú krízu). Výsledkom toho sú trvalé, nežiadúce zmeny prírody.
Negatívny dopad ľudskej činnosti na prírodu a svoje okolie dosiahol taký stupeň, že sú iniciované logické spätné väzby a ľudská činnosť ohrozuje existenciu samotného človeka.
Osobitný význam v týchto vzájomných interakciách má aj problém globalizácie. Táto je charakterizovaná ako stupeň procesu vývoja, v ktorom sú ekonomika, obchod, technológia a komunikácia čím ďalej tým viac medzinárodné.

Korene toho procesu siahajú do minulosti.
V konkrétnej podobe sa však tento proces v súčasnosti prejavuje:
1. vzrastajúcou vzájomnou závislosťou ekonomík, v ktorej hlavnými aktérmi sú medzinárodné organizácie (EÚ, OECD, WTO) svetová ekonomika prekračuje hranice;
2. vzrastajúcou vzájomnou závislosťou medzi jednotlivými štátmi, každé lokálne konanie má globálnu odozvu;
3. globálnym vojenským prerozdelením sveta;
4. regionálnou deľbou práce vo svetovom meradle a postupnou internacionalizáciou pracovnej sily;
5. nutnosťou riešiť aktuálne problémy vzájomnou súčinnosťou.

Hybnou silou tohoto procesu sú:
a.) silná až agresívna konkurencia;
b.) rýchle technické a technologické zmeny;
c.) prudký nárast vedeckých rýchlo aplikovateľných informácií riešených medzinárodnými tímami;
d.) hlboká liberalizácia režimov voľného obchodu;
e.) upevnenie a vznik nových medzinárodných spoločností rôzneho charakteru;
f.) vývoz kapitálu do rôznych častí sveta.






































0 1000 1500 1700 1800 1900 2000






Obr. č. 1: Etapizácia rozdielneho vplyvu produkcie na životné prostredie

Samotný proces jeho pozitíva a negatíva je objektom rôznych názorov a hodnotení, ktoré v mnohých prípadoch sú krajne rozporné.
Faktom je, že dôsledky komplexnej ľudskej činnosti synergickým pôsobením zapríčinili negatívnu zmenu kvality hodnoty životného prostredia, posunuli ich až za hranicu únosného zaťaženia a vyvolali globálne environmentálne problémy, ktoré majú celosvetový charakter.



1.2 Globálne problémy

Za globálne problémy ľudstva sú pokladané :

- globálne otepľovanie (globálna klimatická zmena);
- zoslabovanie ozónovej vrstvy v stratosfére;
- kyslá atmosferická depozícia (kyslé zrážky);
- ohrozenie biologickej diverzity;
- degradácia pôdy;
- kontaminácia vôd (oceány, rieky, podzemné zásoby vody);
- produkcia odpadov (kvantita, toxicita, rádioaktivita).

Najvážnejším globálnym problémom, z ktorého vyššie uvedené sa priamo alebo nepriamo odvodzujú sú:
- rast ľudskej populácie;
- rast materiálnej spotreby.

1.3 Teoretické východiská

Objektívna realita – existencia týchto problémov ohrozujúcich existenciu ľudstva stavia do popredia rad rôznych špecifických, biologických, technických, filozofických a spoločenských otázok rôzneho charakteru:
- ako minimalizovať negatívne dopady na prírodu;
- ako racionálne modifikovať a riadiť ľudskú činnosť v tejto etape;
- ako implantovať vedecko-technické poznatky technológií znižujúcich, resp. eliminujúcich znečistenie;
- ako aplikovať a orientovať environmentálne, agro a potravinárske biotechnológie;
- ako vysvetľovať nové prírodné javy a nové prvky vo vzťahu človeka k prírode;
- ako formulovať aspoň najvážnejšie morálne princípy záväzné pre človeka v jeho vzťahu k prírode;
- ako hodnotiť prosperitu ekonomiky vo väzbe na hodnotu spotrebovaných zdrojov prírodného bohatstva v etape trhovej ekonomiky, atď.

Teoretické východisko týchto problémov je environmentalizmus a environmentalistika. Hlavnou úlohou environmentalizmu je vytvárať náhľady na svet, skúmať jeho všeobecné princípy a zákony, určovať spôsoby harmonizácie (optimalizácie) vzťahov prírody (životného prostredia) a človeka, jeho zásady správania sa a hodnotovú diferenciáciu, formovať jeho vedomie, analyzovať jeho minulé, súčasné a budúce zásady do prírody a v nej jeho životného prostredia s cieľom zachovať toto prostredie pre rozvoj a život (antropocentricky ľudský, ekocentricky aj ostatných organizmov).

[ KLINDA,1998 ]

Hlavnou úlohou environmentalistiky je na základe environmentalizmu a určovania správnej fyziotaktiky navrhovať a realizovať koncepčné, legislatívne, organizačné, investičné, výchovno-vzdelávacie a ďalšie opatrenia zamerané na odstránenie dôsledkov a príčin nevhodných až devastačných zásahov do životného prostredia, eliminovať takéto zásady pred ich uskutočnením (prevencia) a celkove zlepšovať, v prípade vhodnosti zachovať (udržať) životné prostredie pre trvalo udržateľný život.

Tabuľka č. 1: Pravidlá štyroch ekoprincípov

PRINCÍP UZATVORENÝCH MATERIÁLOVÝCH TOKOV Zapojiť technosféru do prírodných cyklov tak, aby sa zmenila dynamika nerovnováhy, nespôsobovali ireverzibilné zmeny a negatívne neovplyvňovali autoregulačnú a autoreprodukčnú kapacitu evolúcie. - remediačné technológie;- realizovať správnu výrobkovú ekológiu;- nové materiály;- biodegradabilné bezodpadové technológie;- recyklačné technológie;- nové odrody odolné voči nepriaznivým podmienkam;- využívanie obnoviteľných zdrojov a netradičných surovín;- integrované plánovanie zdrojov.
PRINCÍP NEAGRESÍVNYCH TECHNOLÓGIÍ Obmedziť až vylúčiť produkciu polutantov a neefektívne postupy narušujúce vzájomné a skupinové väzby biotických a abiotických systémov, tým chrániť prirodzenú kapacitu biosféry a zvyšovať potenciál biosféry a nerušenú reprodukciu obnoviteľných zdrojov. - nové technologické postupy;- intenzívne využitie biokatalyzátorov;- zariadenia v ekologickom prevedení;- biodegradabilné produkty, obaly, pomocné suroviny;- zachovanie genofondu;- zvyšovať biologickú produkciu;- ochrany biodiverzity;- ochrana pracovného prostredia;- zvýšiť účinnosť fotosyntézy;- geneticky modifikované organizmy.
PRINCÍP EFEKTÍVNOSTI A HOJNOSTI Minimalizovať materiálové a energetické toky a znižovať straty účinnými technickými a inými opatreniami, optimalizovať procesy a maximálne využívať suroviny, zamedziť plytvaniu s materiálom, hotovými výrobkami a energiou. - environmentálny manažment;- environmentálne inžinierstvo;- nové netradičné zdroje energie a nové materiály;- prehodnotiť vzťah trhového mechanizmu k ŽP;- zmena negatívnych návykov spotrebiteľov, prehodnotiť ich potreby – envirovýchova;- potraviny pre zdravie;- technika regulácie a využitie tepla;- intenzifikácia technologického procesu.
PRINCÍP GLOBALITY A LOKALITY Orientovať ekonomické aktivity v miestnom regióne na maximálne využitie materiálových, technických a ľudských zdrojov, zabezpečiť pokrývanie, resp. uspokojovanie potrieb občanov z miestnych zdrojov v maximálnej možnej miere využívať všetky aktivity a činnosti realizovať vo väzbe na svetové globálne problémy. - zvýšenie aktivity miestneho hospodárstva;- racionálna diverzifikácia ekonomických aktivít;- maximálne využitie prírodných zdrojov, špecifík a priorít regiónov;- zvýšenie právomocí a väzieb lokálnych a globálnych problémov.

Environmentalistiku už v 21.

Storočí nebude možné chápať len zúženie ako „nejakú multidisciplinárnu náuku – vedný odbor" alebo „úzko vymedzený druh ľudskej činnosti“. Vedome alebo nevedome sa stáva sférou ľudského záujmu (na báze odvekej existenčnej ľudskej potreby) tak, ako ekonomická sféra a sociálna sféra, postupne s príslušným „vybavením“. Všetka tri sféry pôsobenia človeka predstavujú „spojené nádoby“ v určitom životnom prostredí, od ktorého od nepamäti existenčne závisia, nakoľko:
- životné prostredie je pre ekonomický systém zabezpečením existencie ľudstva. Poskytuje biologický, chemický a fyzikálny systém umožňujúci existenciu života.
- životné prostredie je zásobáreň prírodných zdrojov tým, že poskytuje suroviny a energiu potrebnú pre ekonomickú činnosť a pôdu pre poľnohospodársku produkciu.
- významnou funkciou životného prostredia pre ekonomický systém je jeho schopnosť byť médiom na odvádzanie škodlivých látok. V súvislosti s tým si treba uvedomiť, že v systéme životného prostredia je možné uložiť veľké množstvo „odpadu“, no len do bodu únosnosti, po ktorý nedôjde k narušeniu asimilačnej schopnosti jednotlivých zložiek životného prostredia.
- poskytuje občanom služby skrášľujúce a spríjemňujúce ich život.

Stav týchto troch sfér v „spojených nádobách“ a ich harmonizácia bude determinovať možnosti trvalo udržateľného rozvoja a života. Nevyrovnanosť hladiny v hociktorej z nich, ak nedôjde k okamžitej koncentrácií síl k ich ustáleniu, vytvorí „ šikmú plochu „ s narastajúcim sklonom. Mali by sme začať merať koľko stupňov dosahuje tento sklon už v súčasnosti a aké silné je ešte trenie chrániace systémy pred zrútením v globálnom alebo regionálnom meradle, zároveň vyvážajúce sily s určením a uplatnením podmienok na ich umocnenie a ich všeobecnú podporu. [ KLINDA, 1998 ]

Pre realizáciu v praxi to znamená nastoliť nový model zabezpečovania potrieb ľudstva, podľa ktorého sa bude využívať prírodné bohatstvo takým spôsobom, aby boli zachované možnosti potrieb budúcich generácií, teda aby sme uchovali bohatstvo prírody na základe zásady, čo je ekonomické musí byť aj ekologické a naopak, a čo v podstate znamená environmentálnu reštrukturalizáciu ekonomiky na báze ekoprincípov. Charakteristika a príklady dielčích úloh z nich vyplývajúcich pre rôzne aktivity uvádza tabuľka na predchádzajúcej strane.

1.4 Niektoré významné dokumenty pre riešenie environmentálnych problémov a environmentálne orientované riadenie

Pod vplyvom rapídne sa zhoršujúcej situácie v životnom prostredí dochádza v posledných dekádach dvadsiateho storočia k postupnej zmene vo vzťahu človeka k životnému prostrediu.

Dokumentuje to rad prijatých dokumentov, z ktorých mnohé vychádzali priamo z praxe a neskôr sa stali základom pre koncepčne riadenú a systémovú environmentálnu politiku a environmentálne orientovaný manažment, ako aj veľké množstvo aktivít na medzinárodnej a národnej úrovni. Z východiskových dokumentov pochádzajúc z tohoto obdobia uvádzame:

1. Založenie „Rímskeho klubu“ v roku 1968. Rímsky klub ako nevládna medzinárodná organizácia si za hlavný cieľ vytýčil upozorňovať vedúcich hospodárskych činiteľov a politikov, aké nebezpečie hrozí ľudstvu, ak bude v ekonomickom vývoji presadzovať intenzívny rozvoj bez ohľadu na stav a kvalitu prírodných zdrojov a regeneračnú schopnosť prírody. Tieto problémy boli popísané, vrátane alternatívnych modifikácii budúcnosti ľudstva, v publikácii „Hranice rastu“.
V nej zdôrazňujú nebezpečenstvo neodvratnej krízy vzájomného pôsobenia človeka a prírody, ktorá vyplýva z rýchlej industrializácie, rastu obyvateľstva, využívania surovín a znehodnocovania životného prostredia. Východiská sa hľadajú v tzv. nulovom raste, t.j. v spomalení až zastavení ekonomického rozvoja a zachovaní len jednoduchej produkcie výroby.
Táto koncepcia vychádza síce z reálnych protirečení, avšak závery spomalenia ekonomického rastu a realizovaní len jednoduchej produkcie sú neprijateľné z hľadiska ekonomického, sociálneho aj technického.

2. Valdézske princípy vyvinulo Združenie pre environmentálne zodpovednú ekonomiku – Coalition for Environmntally Responsible Economics (CERES) a stanovilo štandardy pre všeobecnú environmentálnu zodpovednosť.
a.) Ochrana biosféry: Budeme minimalizovať uvoľňovanie akýchkoľvek polutantov, ktoré by mohli spôsobiť environmentálne poškodzovanie vzduchu, vody alebo pôdy. Budeme strážcami obyvateľov riek, jazier, močiarov, pobrežných zón a oceánov a budeme sa vyhýbať vytváraniu skleníkového efektu, vyčerpaniu ozónovej vrstvy, kyslému dažďu a smogu.
b.) Udržateľné využívanie prírodných zdrojov: Budeme robiť udržateľné využívanie obnoviteľných prírodných zdrojov ako sú močiare a lesy. Budeme konzervovať neobnoviteľné prírodné zdroje účinným využívaním a starostlivým plánovaním. Budeme chrániť život v divočine, priestor pre život zvierat a rastlín, voľné priestory a pustatiny, aby sa zachránila rozmanitosť života.
c.) Redukcia a využívanie odpadu: Budeme minimalizovať odpad, zvlášť nebezpečný odpad a kde je to len možné recyklovať materiály. Budeme nakladať so všetkými odpadmi bezpečnými a zodpovednými metódami.
d.) Rozumné využívanie energie: Pre naše potreby budeme využívať environmentálne bezpečné a udržateľné energetické zdroje. Budeme investovať do zlepšenia energetickej účinnosti a znižovania energie v našich výrobách.

Budeme maximalizovať energetickú účinnosť produktov, ktoré používame alebo predávame.
e.) Redukcia rizika: Budeme minimalizovať environmentálne, zdravotné a bezpečnostné riziká pre našich zamestnancov a pre komunitu, v ktorej pracujeme používaním bezpečných technológií a operačných postupov a neustálou pripravenosťou na nebezpečenstvo.
f.) Marketing bezpečných produktov a služieb: Budeme predávať produkty, ktoré minimalizujú environmentálny dopad a sú bezpečné pri bežnom používaní spotrebiteľmi. Budeme informovať zákazníkov o environmentálnych dopadoch našich výrobkov a služieb.
g.) Kompenzácia škody: Budeme niesť zodpovednosť za každé poškodenie životného prostredia, vynaložíme všetko úsilie na jeho obnovenie a budeme kompenzovať tie osoby, ktoré boli poškodené.
h.) Odhalenie: Budeme odhaľovať našim zamestnancom a verejnosti nehody vzťahujúce sa na naše výrobné operácie, ktoré môžu poškodiť životné prostredie, alebo spôsobiť zdravotné alebo bezpečnostné riziko. Zverejníme potenciálne environmentálne, zdravotné alebo bezpečnostné riziko pri našich výrobných operáciách.
i.) Riaditelia a manažéri pre životné prostredie: Prinajmenej jedno miesto v tíme riaditeľa by malo byť vymedzené pre ochrancu životného prostredia. Budeme spolupracovať s manažmentom zdrojov, aby sme zaviedli tieto Princípy, vrátane podporovania úradu viceprezidenta pre životné prostredie, alebo ekvivalentnú právnu pozíciu na monitorovanie a podávanie správ o našich úspechoch v ich zavádzaní.
j.) Hodnotenie ročných správ: Budeme viesť a robiť verejné výročné samohodnotenie nášho pokroku v zavádzaní týchto Princípov a v súlade so všetkými aplikovateľnými zákonmi a predpismi. Naša práca bude smerovať k včasnej tvorbe nezávislých environmentálnych postupov hlásení, ktoré si chceme osvojiť.

3. Svetová konferencia OSN o životnom prostredí, 1972, Stockholm, sa stala kľúčovým momentom k zmene postoja a vzťahu k prírode všeobecne a životnému prostrediu osobitne. Na záverečnom zasadnutí dňa 16.6.1972 bola prijatá nasledujúca Deklarácia o životnom prostredí:
a.) Človek je súčasťou i tvorcom svojho prostredia, ktoré mu dáva predpoklady pre život a poskytuje mu možnosť pre všestranný morálny, sociálny a duchovný rozvoj. Obidva aspekty ľudského prostredia – prostredie prírodné i umelo vytvorené – sú dôležité na to, aby človek mohol žiť v blahobyte a využívať základné ľudské práva, dokonca i samotné právo na život.
b.) Ochrana a tvorba životného prostredia majú vplyv na blahobyt národov a na ekonomický rozvoj na celom svete. Je to požiadavka národov celého sveta a povinnosť všetkých vlád.
c.) Človek musí pretvárať svoje okolie tak, aby jeho tvorivá činnosť prinášala všetkým národom výhody rozvoja a zlepšovanie životnej úrovne. Nesprávne uplatňovanie tvorivej sily môže spôsobiť ľudskému prostrediu nespočetné škody.
d.) Znížiť rozdiely ekonomického rozvoja medzi priemyselne vyspelými krajinami a rozvojovými krajinami.

V rozvojových krajinách spolu so zabezpečením ich rozvoja venovať pozornosť zlepšeniu životného prostredia.
e.) Politické opatrenia vlád rozvojových krajín zamerať na usmerňovanie prirodzeného rastu populácie, ktorý predstavuje jeden zo základných problémov životného prostredia na Zemi.
f.) Ochrana a tvorba životného prostredia sa stali imperatívnym cieľom pre dnešné i budúce generácie. Dosiahnutie tohto cieľa musí byť v harmónii s dosiahnutím svetového pokroku.
g.) Riešenie problémov životného prostredia vyžaduje intenzívnu medzinárodnú spoluprácu. Rovnako je potrebné zabezpečenie dostatočnej kvality životného prostredia na všetkých úrovniach štátnej správy i samosprávy.

Zásady na realizáciu „Deklarácie o životnom prostredí“ obsahujú 26 článkov, z ktorých si zvýšenú pozornosť zasluhujú najmä tieto články:
- človek má základné právo nielen na slobodu a rovnosť, ale i na primerané životné podmienky,
- zachovanie prírodných zdrojov vrátane vzduchu, vody, pôdy, flóry a fauny, a zvlášť reprezentatívnych druhov prírodných ekosystémov musí byť ako pre terajšie tak i pre budúce generácie,
- musí byť zachovaná schopnosť Zeme dávať životne dôležité obnoviteľné zdroje,
- neobnoviteľné zdroje musia byť zachované tak, aby boli chránené proti vyčerpaniu,
- musí byť zastavené vypúšťanie toxických a iných nebezpečných látok v takom množstve, ktoré by prevyšovalo prirodzenú schopnosť prírody ich zneškodňovať,
- výchova v otázkach životného prostredia je základným predpokladom správneho správania sa jednotlivcov i celých podnikov,
- v súvislosti s problémami životného prostredia je treba rozvíjať vedecký výskum na národnej i medzinárodnej úrovni. 4. Akčné programy EÚ o životnom prostredí. Ide o päť na seba nadväzujúcich dokumentov, ktoré aktivitu ekonomického rastu orientujú z aspektu znižovania environmentálnych záťaží a na systémový prístup k riešeniu komplexných environmentálnych problémov v štátoch Európskeho hospodárskeho spoločenstva – neskôr Európskej únie. Zamerania jednotlivých programov vo väzbe na jednotlivé obdobia sú uvedené v nasledujúcej tabuľke.



Tab. č. 2: Programy štátov EHS, neskôr EÚ, v oblasti životného prostredia

Program č. Roky Zameranie programu
1. 1973-1976 - návrhy a koncepcia identifikácie environmentálnych problémov, ich internacionálny charakter.

Prvé zásady a priority, ktorými sa má riadiť politika ochrany životného prostredia.
2. 1976-1978 Základné prioritné oblasti riešenia:- redukcia znečistenia,- racionálne hospodárenie s pôdou a prírodnými zdrojmi,- ochrana a zlepšenie stavu životného prostredia,- medzinárodné aktivity na ochranu životného prostredia,- zavádzanie posudzovania vplyvov na životné prostredie.
3. 1982-1986 - integrácia politiky ochrany životného prostredia do riadenia ostatných oblastí politiky,- priorita prevencie.
4. 1987-1992 Orientácia environmentálnej politiky, formy kontroly znečistenia, aktivity sektorov na ochranu životného prostredia, výskumné projekty, medzinárodná spolupráca, regulácia všetkých látok a zdrojov znečistenia, právo v životnom prostredí.
1991 MAASTRICH – dohoda o integrácií – integrácia Európy
1993 – zmluva o Európskej únii
5. 1992-2000 - Trvalo udržateľný rozvoj – ekonomicko–ekologický prístup,-integrácia úsilia systémového prístupu a mobilizácia národohospodárskych nástrojov vedúcich k znižovaniu prírodného zaťaženia,- integrovaný systém manažmentu,- ekologická normalizácia výrobkov,- voľný prístup k informáciám,- hlavné oblasti pôsobenia v ochrane životného prostredia,- zmeny v spoločenskom správaní – široká angažovanosť.

5. Zásady environmentálnej etiky pre inžinierov – prehlásenie Svetovej federácie inžinierskych organizácii 1986, Ženeva.
Svetová federácia inžinieringu, Organizačný výbor Inžinierstva a Životného prostredia, so silnou a jasnou vierou, že prežitie a zotrvanie človeka na tejto planéte bude závisieť od starostlivosti a ochrany, ktorú bude venovať životnému prostrediu, vyslovuje nasledovné zásady:

Všetkým inžinierom (ak vyvíjajú profesionálnu aktivitu):
a.) Pokúste sa podľa vašich najlepších schopností, odvahy, nadšenia a možností získať čo najlepšie technické riešenie, ktoré prispeje k podpore zdravého a príjemného prostredia pre všetkých ľudí, v otvorenom priestore ako aj vo vnútri.
b.) Snažte sa zdokonaliť užitočné zámery vašej práce s čo najnižšou možnou spotrebou surovín a energie a najnižšou produkciou odpadov a akéhokoľvek druhu odpadu znečisťovania.
c.) Obzvlášť diskutujte dôsledky vašich návrhov a činností, priame alebo nepriame, bezprostredne alebo dlhotrvajúce, na zdravie ľudí, sociálne právo a lokálne hodnotové systémy.
d.) Starostlivo študujte životné prostredie, ktoré môže byť ovplyvnené. Zhodnoťte všetky dopady, ktoré môžu vznikať v statike, dynamike alebo estetike príslušného ekosystému urbanizovaného alebo prírodného, ako aj v primeraných socio-ekonomických systémoch a vyberte najlepšiu alternatívu pre environmentálne zdravý životaschopný vývoj.
e.) Podporujte jasné pochopenie činnosti požadovaných na obnovenie a ak je to možné, zlepšenie životného prostredia, ktoré môže byť porušené a zahrňte ich do vašich námetov.
f.) Odmietnite akúkoľvek spoluúčasť, ktorá by znamenala nečestné poškodenie ľudského prostredia a prírody a zariaďte najlepšie možné sociálne a politické riešenie.
g.) Buďte si vedomí toho, že princípy ekosystemickej vzájomnej závislosti, udržanie rozmanitosti, spätné získavanie zdrojov a harmónia vnútorných vzťahov tvoria základy našej pokračujúcej existencie a že každý z týchto základov obsahuje prah udržateľnosti, ktorý nemožno prekročiť.

Vždy pamätajte, že vojna, hlad, bieda a nezáujem plus prírodné katastrofy a ľuďmi indikované znečisťovanie a deštrukcia zdrojov, sú hlavné príčiny postupujúceho poškodzovania životného prostredia a že Vy, ako aktívny člen inžinierskej profesie, hlboko ovplyvňujúcej podporu vývoja, musíte využiť Váš talent, poznatky a predstavy, aby ste pomohli spoločnosti odstrániť tieto zlá a zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí.

6.

Tokijská konferencia Komisie pre životné prostredie, Tokyo, 1987. Zhrnutie
výsledkov práce komisie obsiahnuté v správe „Naša spoločná budúcnosť“.
TRVALO UDRŽATEĽNÝ ROZVOJ - Stratégia pre 21. storočie.

Zásady jeho zaistenia:
a.) Oživiť hospodársky rast krajiny. Priemyselne vyspelé krajiny musia prispievať k oživeniu svetového hospodárskeho rastu a podporovať jeho rast v rozvojových krajinách, nakoľko chudoba ohrozuje celú ľudskú spoločnosť a je hlavným zdrojom znehodnotenia životného prostredia.
b.) Zmeniť hodnotenie kvality rastu. Hospodársky rast treba okrem štandardných hospodárskych ukazovateľov hodnotiť stavom prírodných zdrojov, lepším rozdelením príjmov, reálnou exponovanosťou voči prírodným katastrofám a priemyselným rizikám, uchovávaním prírodného a kultúrneho bohatstva, zdokonalenou zdravotnou starostlivosťou.
c.) Uchovávať a obohacovať bázu prírodných zdrojov. Efektívnejšie využívať suroviny, energiu, vodu, vzduch, znížiť ich spotrebu na obyvateľa.
d.) Zaistiť udržateľnú úroveň populácie.
e.) Inovovať techniku a odstraňovať riziká. Zaviesť inštitucionálne mechanizmy hodnotiace všetky zásady do prírodných systémov a potencionálne účinky nových technológií skôr, ako budú realizované. Zabezpečiť informovanosť verejnosti.
f.) V rozhodovaní integrovať ekologické a ekonomické aspekty. Orientovať sa na prioritné príčiny vzniku ekologických škôd a nie na dôsledky.
g.) Reformovať medzinárodné hospodárske vzťahy. Zavádzať také obchodné, kapitálové a technologické toky, ktoré budú zlučiteľnejšie s požiadavkami starostlivosti o prírodné zdroje a životné prostredie.
h.) Posilniť medzinárodnú spoluprácu. Vo všetkých oblastiach medzinárodného rozvoja a stykov sa musí priznať priorita monitorovania hodnotenie a výskumu životného prostredia, prírodných zdrojov, ich obhospodarovania a rozvoja.

7. Medzinárodná konferencia podnikateľských subjektov a ICC. Madrid 1991. Princípy ekologického manažmentu:
a.) spoločná priorita organizácie – uznať ekologický manažment za jednu z najvyšších priorít spoločnosti a kľúčový nástroj pre trvalo udržateľný rozvoj.

Stanoviť environmentálnu politiku, stratégiu a ciele.
b.) Integrovaný manažment – rozpracovať a integrovať environmentálnu politiku v každom podniku do všetkých úrovní riadenia.
c.) Proces zdokonaľovania – činnosť podnikov vo vzťahu k životnému prostrediu neustále prehodnocovať a cyklicky zdokonaľovať.
d.) Vzdelávanie zamestnancov – sústavne zvyšovať environmentálne povedomie a odborné vedomosti zamestnancov a viesť ich k environmentálnej zodpovednosti.
e.) Predbežné posúdenie – posudzovať vplyv svojej činnosti na životné prostredie v priebehu, pred a po ukončení činnosti.
f.) Výrobky a služby – poskytovať tak, aby neovplyvňovali negatívne životné prostredie.
g.) Poskytovať zákazníkom rady – ako používať, skladovať a likvidovať výrobky tak, aby neohrozovali životné prostredie.
h.) S environmentálnym aspektom – pristupovať k projektovaniu, inovácii a prevádzkovaniu závodov a zariadení.
i.) Orientácia výskumu – orientovať výskum na metódy, postupy, techniky a technológie smerujúce jednoznačne k minimalizácii, resp. odstráneniu environmentálnej záťaže.
j.) Princíp prevencie – orientovať činnosť na odstránenie, resp. zabránenie znečisťovania životného prostredia.
k.) Vzťah k dodávateľom – preventívny prístup a uplatňovanie charty vyžadovať aj od dodávateľov.
l.) Manažment rizika – dôsledne mapovať potenciálne riziká, vypracovať preventívne opatrenia a plány pripravenosti na mimoriadne udalosti v úzkej spolupráci so zainteresovanými stranami.
m.) Transfer technológie – prebudovávať staré technológie a metódy riadenia na princípy environmentálne nezávadných technológií a tento zámer aplikovať v celých priemyselných a verejných sektoroch.
n.) Príspevok k spoločnému úsiliu – prispieť k rozvoju verejnej politiky a k podnikateľským vládnym a medzivládnym programom a vzdelávacím iniciatívam, ktoré podporia vedomie chrániť životné prostredie.
o.) Otvorenosť v otázkach vyvolávajúcich znepokojenie – viesť dialóg so zamestnancami a zainteresovanými stranami o potenciálnych rizikách a nebezpečiach vyplývajúcich z ekonomickej aktivity, resp. výrobkov.
p.) Súlad s požiadavkami a informovanosť – zabezpečovať ekologickú efektívnosť, využívať k zlepšeniu svojej činnosti a hodnoteniu plnenia požiadaviek spoločnosti ekvivalentné audity a poskytovať relevantné informácie príslušným zainteresovaným stranám.

8. Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji (UNCED) - Rio de Janeiro 1992

Konferencia OSN o životnom prostredí, konaná v roku 1992 v brazílskom Rio de Janeiro, je známa aj pod názvom "Summit Zeme" (The Earth Summit).
V Riu prijali 4 zásadné dokumenty:
1. Rio deklaráciu (namiesto očakávanej Charty Zeme), zameranú na povinnosti štátov pri zachovaní života na Zemi,
2. Dohovor o biologickej diverzite (biodiverzite), ktorý podpísalo 154 zo 178 zúčastnených štátov (nepodpísali napríklad USA a bývalá ČSFR),
3. Rámcový dohovor o klimatických zmenách, ktorý bývalá ČSFR nepodpísala,
4. Agendu 21 ako program trvalo udržateľného rozvoja a všestrannej starostlivosti o životné prostredie sveta s výhľadom do 21.

storočia.

Medzi ďalšie významné dokumenty medzinárodného práva, ku ktorým sa viaceré štáty pripojili, boli: Dohovor o dôsledkoch priemyselných havárií presahujúcich hranice štátov, Dohovor o ochrane a využívaní hraničných vodných tokov a medzinárodných jazier a Dohovor o hodnotení vplyvov na životné prostredie presahujúcich hranice štátov.
Najvýznamnejší dokument Agenda 21 má osobitný charakter a pre svoje poslanie mimoriadny význam, preto jeho charakteristiku uvádzame v osobitnej kapitole.
V tomto sledovanom období (80.- 90.-te roky 20. storočia) sa uskutočnil rad veľmi významných aktivít, ktoré významne ovplyvnili environmentálne aktivity (dokonalý prehľad o nich možno nájsť v "Environmentalistika a právo II", J. Klinda, MŽP SR 1998). Za všeobecné prínosy týchto aktivít možno považovať to, že sa vytvorili:

1. Možnosti hlbšieho spoznania technických, biologických a sociálnych zákonitostí umožňujúcich racionálne riadiť a regulovať ekvivalentné procesy.
2. Technický potenciál možností realizovať a zladiť ekonomický rozvoj a efektívnosť s požiadavkami zníženia, resp. odstránenia negatívnych dopadov ekonomík na životné prostredie.
3. Široká báza ekonomických a spoločenských nástrojov k integrovanému riadeniu ekonomík vo vzťahu efektívnosť – kvalita – bezpečnosť – životné prostredie.
4. Priestor pre spoločenskú aktivitu rôznych záujmových skupín pripomínajúcich reprezentantom decíznej sféry povinnosť akceptovať nepriaznivý stav vo vývoji vzťahov človek – príroda a hľadať cesty k zlepšovaniu stavu životného prostredia.
5. Metodiky a kritériá hodnotenia kvality a hodnoty procesu smerujúceho k zabezpečeniu takých hodnôt prírodného bohatstva, ktoré zabezpečia rozvoj budúcich generácií.
6. Dostatočné štruktúry a prepojenosť vládnych, nevládnych, národných a medzinárodných inštitúcií, schopných zabezpečiť postupný prechod k vytvoreniu pozitívnych vzťahov človek – príroda.

1.5 Agenda 21

- je koncepčný dokument rozdelený na štyri časti, zahŕňajúce 40 kapitol, a predstavuje reálny návod na dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja v lepšom – vyváženom životnom prostredí;
- ide o dokument, ktorý sa zameriava na sociálne a ekonomické dimenzie v environmentálnom kontexte. Hodnotí a naznačuje východiská v ochrane zdravia, rozvoji sídiel, ochrane a využívaní zdrojov, v boji s chudobou, desertifikáciou a suchom. Vyzdvihuje úlohu veľkých skupín, obchodu, priemyslu, vedy, medzinárodnej spolupráce a práva, podporuje rozvoj vzdelanosti, environmentálne vhodných technológií, informatiky atď.
Zo 132 ukazovateľov trvalo udržateľného rozvoja, predložených na 4. zasadnutí KOMISIE OSN pre trvalo udržateľný rozvoj 18. apríla až 3.

mája 1996 v New Yorku, sa:
- 76 zameriava na sociálne, ekonomické, a inštitucionálne otázky;
- 56 na environmentálnu problematiku.
Ide najmä o ukazovatele, ako: miera nezamestnanosti, koeficient populačného rastu, celková pôrodnosť, hustota obyvateľstva, pomerná gramotnosť, stredná dĺžka života pri narodení, dojčenská úmrtnosť, výživa detí, užívanie antikoncepcie, výdavky na zdravotníctvo, spotreba fosílnych palív v doprave motorovými vozidlami, pomer ceny domu a príjmu, podiel čistých investícií na hrubom domácom produkte, atď.

Viaceré indikátory sa venujú vzdelanostnej úrovni, vyváženosti rozvoja miest a vidieka, širšiemu uplatneniu žien atď. Environmentálne ukazovatele sa týkajú najmä pitnej vody, ochrany ovzdušia a pôdy, zneškodňovania a recyklácie odpadov, biodiverzity, budovania sústav chránených území a podobne.
V neposlednej miere sa hodnotí, či príslušný štát postupuje podľa schválenej Stratégie trvalo udržateľného rozvoja, nakoľko stredoeurópske štáty v procese transformácie ekonomiky na trhové hospodárstvo h nemôžu pozitívne vyhodnotiť.

V nadväznosti na UNCED ako prvá vypracovala Slovenská republika Stratégiu, zásady a priority štátnej environmentálnej politiky, schválenú Národnou radou SR a vládou SR v roku 1993. Tento dokument je akýmsi prierezovým zásadným koncepčným dokumentom dlhodobej platnosti (obsahuje krátko, stredno a dlhodobé ciele environmentálnej politiky), a bol základom pre Stratégie trvalo udržateľného rozvoja Slovenska, ktorý obsahuje krajské a okresné koncepcie TUR.
V roku 1996 vstupuje do platnosti Národný environmentálny akčný program (NEAP), ktorý obsahuje 1356 opatrení až do roku 2005, členených do 10 sektorov životného prostredia. Vychádzal zo správy o životnom prostredí v SR v rokoch 1992-1993, plus následných monitoringov.

ČASŤ I. Sociálne a ekonomické dimenzie

Kapitola 2. Medzinárodná spolupráca pri urýchľovaní trvalo udržateľného rozvoja v rozvojových krajinách a príslušné domáce .
Programové oblasti:
A. Presadzovanie trvalo udržateľného rozvoja prostredníctvom obchodu.
B. Vytvorenie podmienok pre vzájomnú podporu obchodu a životného prostredia.
C. Poskytovanie primeraných finančných zdrojov rozvojovým krajinám.
D. Podporovanie ekonomických politík priaznivých pre životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj.

Kapitola 3. Boj s chudobou.
Programová oblasť:
A. Umožniť chudobným trvalo udržateľné podmienky.

Kapitola 4. Zmena modelov spotreby.
Programové oblasti:
A. Trvalo neudržateľné modely výroby a spotreby.
B. Rozvoj národných politík a stratégií prispievajúcich k zmenám trvalo neudržateľných modelov spotreby.

Kapitola 5. Dynamika demografického rastu a trvalo udržateľný rozvoj.
Programové oblasti:
A. Rozvoj a rozširovanie poznatkov o vzťahoch medzi demografickými trendmi a faktormi a trvalo udržateľným rozvojom.
B. Vypracovanie integrovaných národných environmentálnych a rozvojových politík pri zohľadnení demografických trendov a faktorov.
C. Realizácia integrovaných environmentálnych a rozvojových programov na miestnej úrovni pri zohľadnení demografických trendov a faktorov.

Kapitola 6.

Ochrana a podpora ľudského zdravia.
Programové oblasti:
A. Uspokojovanie základných požiadaviek na zdravotnú starostlivosť, osobitne vo vidieckych oblastiach.
B. Kontrola prenosných chorôb.
C. Ochrana ohrozených skupín.
D. Riešenie problémov zdravotnej starostlivosti v sídlach.
E. Znižovanie zdravotných rizík vyvolaných znečistením a ohrozením životného prostredia

Kapitola 7. Podpora trvalo udržateľného rozvoja ľudských sídiel.
Programové oblasti:
A. Zabezpečenie vhodného prístrešia pre všetkých.
B. Zlepšenie starostlivosti o sídelné útvary.
C. Podpora plánovania starostlivosti o krajinu a jej trvalo udržateľného využívania.
D. Podpora vytvárania komplexnej infraštruktúry v životnom prostredí: voda, hygienické zariadenia, kanalizácia a odpadové hospodárstvo.
E. Podpora trvalo udržateľných energetických a dopravných systémov v ľudských sídlach.
F. Podpora plánovania a riadenia ľudských sídiel v ohrozených oblastiach.
G. Podpora činností trvalo udržateľného stavebníctva.
H. Podpora rozvoja ľudských zdrojov a vytváranie kapacít pre rozvoj ľudských sídiel.

Kapitola 8. Integrovanie životného prostredia a rozvoja pri rozhodovaní.
Programové oblasti:
A. Integrovanie životného prostredia a rozvoja v politike, plánovaní a riadení.
B. Zabezpečenie efektívneho právneho a regulačného rámca.
C. Účinné využitie ekonomických nástrojov, trhu a ďalších stimulov.
D. Vytvorenie systémov pre integrované environmentálne a ekonomické účtovníctvo.

ČASŤ II. Ochrana zdrojov a hospodárenie s nimi pre rozvoj

Kapitola 9. Ochrana ovzdušia.
Programové oblasti:
A. Vysporiadanie sa s nepredvídanými udalosťami – skvalitnenie vedeckej základne pre rozhodovanie.
B. Presadzovanie trvalo udržateľného rozvoja.
1. Rozvoj, efektívnosť a spotreba v energetike;
2. Doprava;
3. Priemyselný rozvoj;
4. Rozvoj suchozemských a morských zdrojov a využívanie krajiny.
C. Ochrana pred poškodzovaním stratosferickej ozónovej vrstvy.
D. Znečistenie ovzdušia presahujúce hranice štátov.

Kapitola 10. Integrovaný prístup k plánovaniu a hospodáreniu so zdrojmi krajiny.
Programová oblasť:
A. Integrovaný prístup k plánovaniu a k hospodáreniu v krajine.

Kapitola 11. Boj proti odlesňovaniu.
Programové oblasti:
A. Zachovanie viacnásobných úloh a funkcií všetkých typov lesov, lesného pôdneho fondu a lesnatých krajín.
B. Zlepšenie ochrany trvalo udržateľného využívania a zachovania všetkých typov lesov a zelene v poškodených oblastiach formou zalesňovania, obnovy lesných porastov a ďalších rehabilitačných prostriedkov.
C. Podporovanie efektívneho využívania a posudzovanie plného zhodnocovania tovarov a služieb poskytovaných lesmi, lesnými porastami a zalesnenými krajinami.
D. Budovanie a/alebo rozširovanie kapacít pre plánovanie, posudzovanie a systematické pozorovanie lesov a s tým súvisiace programy, projekty a činnosti, vrátane obchodu a komerčných procesov.

Kapitola 12.

Starostlivosť o nestabilné ekosystémy: boj s desertifikáciou a so suchom.
Programové oblasti:
A. Posilňovanie vedomostnej základne a rozvíjanie informačných a monitorovacích systémov, určených pre regióny náchylné k desertifikácii a suchu, vrátane ekonomických a sociálnych aspektov týchto ekosystémov.
B. Boj s degradáciou krajiny, uskutočňovaný okrem iného aj intenzívnejšou ochranou pôdy, zvyšovaním odolnosti lesov a zalesňovaním.
C. Rozvoj a posilňovanie integrovaných rozvojových programov, zameraných na odstraňovanie chudoby a na podporu alternatívnych systémov získavania obživy v oblastiach náchylných k desertifikácii.
D. Rozvoj komplexných antidesertifikačných programov a ich integrovanie do národných rozvojových plánov a národného environmentálneho plánovania.
E. Rozvoj komplexných antidesertifikačných programov a ich integrovanie do národných rozvojových plánov a národného environmentálneho plánovania.
F. Vytváranie podmienok pre účasť obyvateľstva a pre rozvoj environmentálnej výchovy, zameranej na zvládnutie desertifikácie a na vysporiadanie sa s dôsledkami sucha.

Kapitola 13. Starostlivosť o nestabilné ekosystémy: trvalo udržateľný rozvoj v pohoriach.
Programové oblasti:
A. Získavanie a zdokonaľovanie poznatkov o ekológii a trvalo udržateľnom rozvoji ekosystémov pohorí.
B. Podpora integrovaného rozvoja v povodiach a alternatívnych možností získavania obživy.

Kapitola 14. Podpora trvalo udržateľného rozvoja poľnohospodárstva a vidieka.
Programové oblasti:
A. Posúdenie poľnohospodárskej politiky, plánovanie a integrované programy vo svete viacnásobných funkcií poľnohospodárstva, predovšetkým z hľadiska potravinovej bezpečnosti a trvalo udržateľného rozvoja.
B. Zabezpečenie spoluúčasti obyvateľov a podpora rozvoja ľudských zdrojov pre trvalo udržateľné poľnohospodárstvo.
C. Zlepšenie poľnohospodárskej výroby a farmárskych systémov prostredníctvom diverzifikácie farmárskych a nefarmárskych prác a rozvojom infraštruktúry.
D. Plánované využívanie zdrojov krajiny, informácie a vzdelávanie pre poľnohospodárstvo
E. Zachovanie pôdy a jej obnova.
F. Voda pre trvalo udržateľnú produkciu potravín a trvalo udržateľný rozvoj vidieka.
G. Zachovanie a trvalo udržateľné využívanie rastlinných genetických zdrojov vo výrobe potravín a trvalo udržateľnom poľnohospodárstve.
H. Zachovanie a trvalo udržateľné využívanie živočíšnych genetických zdrojov v trvalo udržateľnom poľnohospodárstve.
I. Integrovaný systém boja proti poľnohospodárskym škodcom a ich kontroly.
J. Trvalo udržateľná výživa rastlín pri zvyšovaní produkcie potravín.
K. Zmena zdrojov energie vo vidieckych oblastiach za účelom dosiahnutia vyššej produktivity.
L. Vyhodnotenie účinkov ultrafialového žiarenia v dôsledku poškodenia stratosferickej ozónovej vrstvy na rastliny a živočíchy.

Kapitola 15. Zachovanie biologickej rôznorodosti.
Programová oblasť:
A. Zachovanie biologickej rôznorodosti

Kapitola 16. Environmentálne vhodné využívanie biotechnológií.
Programové oblasti:
A. Zvyšovanie dostupnosti potravín, krmív a obnoviteľných zdrojov.
B. Zlepšovanie ľudského zdravia.
C. Skvalitnenie ochrany životného prostredia.
D. Zlepšenie bezpečnosti a vypracovanie medzinárodných mechanizmov spolupráce.
E. Vytvorenie mechanizmov umožňujúcich rozvoj a environmentálne vhodné aplikácie biotechnológií.

Kapitola 17.

Ochrana oceánov, všetkých druhov morí, vrátane uzavretých a čiastočne uzavretých morí, a pobrežných oblastí a ochrana, racionálne využívanie a rozvoj živých zdrojov v nich.
Programové oblasti:
A. Integrovaná starostlivosť o pobrežné oblasti, vrátane exkluzívnych ekonomických zón, a ich trvalo udržateľný rozvoj.
B. Ochrana životného prostredia morí.
C. Trvalo udržateľné využívanie a zachovanie živých zdrojov šírych morí.
D. Trvalo udržateľné využívanie a zachovanie živých morských zdrojov podliehajúcich jurisdikcii jednotlivých štátov.
E. Pripravenosť na kritické situácie v životnom prostredí morí a pri zmenách klímy.
F. Posilňovanie medzinárodnej a regionálnej spolupráce a koordinácie.
G. Trvalo udržateľný rozvoj malých ostrovov.

Kapitola 18. Ochrana kvality a zásob sladkovodných zdrojov: aplikovanie integrovaného prístupu pri rozvoji, hospodárstve a využívaní vodných zdrojov.
Programové oblasti:
A. Integrovaný rozvoj vodných zdrojov a starostlivosť o ne.
B. Posudzovanie vodných zdrojov.
C. Ochrana vodných zdrojov, kvality vody a vodných ekosystémov.
D. Zásobovanie pitnou vodou a kanalizačné siete.
E. Voda a trvalo udržateľný rozvoj sídel.
F. Voda pre trvalo udržateľnú produkciu potravín a rozvoj vidieka.
G. Vplyvy zmeny klímy na vodné zdroje.

Kapitola 19. Environmentálne vhodné nakladanie s toxickými chemickými látkami, vrátane zamedzenia nezákonnej medzinárodnej prepravy toxických a nebezpečných produktov.
Programové oblasti:
A. Rozšírenie a urýchlenie medzinárodného posudzovania chemických rizík.
B. Harmonizácia klasifikácie a označovania chemických látok.
C. Výmena informácií o toxických chemických látkach a chemických rizikách.
D. Vytvorenie programov obmedzenia rizík.
E. Posilňovanie národného potenciálu a kapacít starostlivosti o chemické látky.
F. Zamedzovanie nezákonnej medzinárodnej prepravy toxických a nebezpečných produktov.

Kapitola 20. Environmentálne vhodné nakladanie s nebezpečnými odpadmi, vrátane zamedzenia nezákonnej medzinárodnej prepravy nebezpečných odpadov.
Programové oblasti:
A. Podpora predchádzania vzniku a minimalizácie nebezpečných odpadov.
B. Podpora a posilnenie inštitucionálnych kapacít pre nakladanie s nebezpečnými odpadmi.
C. Podporovanie a posilňovanie medzinárodnej spolupráce v riadení pohybov nebezpečných odpadov cez hranice štátov.
D. Zamedzenie nezákonnej medzinárodnej prepravy nebezpečných odpadov.

Kapitola 21. Environmentálne vhodné nakladanie s tuhými odpadmi a kalmi.
Programové oblasti:
A. Minimalizácia tvorby odpadov.
B. Maximalizácia environmentálne vhodného opätovného využívania odpadov a recyklácie.
C. Podporovanie zneškodňovania a úpravy odpadov spôsobom prijateľným z environmentálneho hľadiska.
D. Rozširovanie služieb súvisiacich s odpadmi.

Kapitola 22. Bezpečné a environmentálne vhodné nakladanie s rádioaktívnymi odpadmi.
Programová oblasť:
A. Podporovanie bezpečného a environmentálne vhodného spôsobu nakladania s rádioaktívnymi odpadmi.

ČASŤ III. Posilňovanie úlohy dôležitých skupín

Kapitola 23. Preambula.

Kapitola 24. Globálne zapojenie žien do trvalo udržateľného a vyváženého rozvoja.

Kapitola 25.

Deti a mládež v trvalo udržateľnom rozvoji.
Programové oblasti:
A. Zvýšenie úlohy mládeže a jej aktívnej účasti na ochrane životného prostredia a na urýchlení ekonomického a sociálneho rozvoja.
B. Deti a trvalo udržateľný rozvoj.

Kapitola 26. Uznanie a posilňovanie úlohy domorodých obyvateľov a ich spoločenstiev.

Kapitola 27. Posilňovanie úlohy mimovládnych organizácií: partnerov pre trvalo udržateľný rozvoj. Kapitola 28. Iniciatívy samosprávnych orgánov zamerané na podporu Agendy 21.

Kapitola 29. Posilňovanie úlohy pracujúcich a ich odborov.
Kapitola 30. Posilňovanie úlohy obchodu a priemyslu.
Programové oblasti:
A. Podporovanie čistejších výrobných postupov.
B. Podporovanie zodpovednosti podnikateľov.

Kapitola 31. Vedecká a technická obec.
Programové oblasti:
A. Zlepšenie komunikácie a spolupráce medzi vedeckou a technickou obcou, rozhodovacou sférou a verejnosťou.
B. Podporovanie praktických manuálov a smerníc týkajúcich sa vedy a techniky.

Kapitola 32. Posilňovanie úlohy pôdohospodárov.

ČASŤ IV. Prostriedky na realizáciu

Kapitola 33. Finančné zdroje a mechanizmy.

Kapitola 34. Transfer environmentálne vhodných technológií, spolupráca a tvorba potenciálu.

Kapitola 35. Veda pre trvalo udržateľný rozvoj.
Programové oblasti:
A. Posilnenie vedeckej základne trvalo udržateľného manažmentu.
B. Pozdvihnutie vedeckého poznania na vyššiu úroveň.
C. Zdokonalenie dlhodobého vedeckého posudzovania.
D. Vybudovanie vedeckej kapacity a potenciálu.

Kapitola 36. Podpora vzdelávania, osvety a odbornej prípravy.
Programové oblasti:
A. Zmena orientácie vzdelávania smerom k trvalo udržateľnému rozvoju.
B. Zvyšovanie uvedomenia verejnosti.
C. Podpora odbornej prípravy.

Kapitola 37. Národné mechanizmy a medzinárodná spolupráca pri vytváraní potenciálu rozvojových krajín.

Kapitola 38. Medzinárodné inštitucionálne usporiadanie.
Inštitucionálna štruktúra:
A. Valné zhromaždenie.
B. Ekonomická a sociálna rada (ECOSOC).
C. Komisia pre trvalo udržateľný rozvoj (CSD).
D. Generálny tajomník.
E. Medziagentúrny koordinačný mechanizmus na vysokej úrovni.
F. Poradný orgán na najvyššej úrovni.
G. Štruktúra pomocného sekretariátu.
H. Orgány, programy a organizácie systému OSN.
1. Program OSN pre životné prostredie (UNEP).
2. Program OSN pre rozvoj (UNDP).
3. Konferencia OSN o obchode a rozvoji (UNCTAD).
4. Pracovisko OSN pre Sudán a oblasť Sahelu.
5. Špecializované agentúry systému OSN a ďalšie relevantné medzivládne organizácie.
I. Regionálna a subregionálna kooperácia a implementácia.
J. Národná implementácia.
K. Spolupráca orgánov OSN a medzinárodných finančných organizácií.
L. Mimovládne organizácie.

Kapitola 39. Medzinárodné právne nástroje a mechanizmy.

Kapitola 40.

Informácie pre rozhodovanie.
Programové oblasti:
A. Vyplnenie informačných medzier.
B. Zlepšenie dostupnosti informácií.

1.5.1 Ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja

Komisia pre trvalo udržateľný rozvoj (Commission on Sustainable Development – CSD) schválila na svojom treťom zasadaní pracovný program pre ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja. Tento pracovný program obsahuje 132 indikátorov usporiadaných do sústavy Hybná sila – Stav – Reakcia. Indikátory typu Hybná sila predstavujú ľudské činnosti, procesy a modely, ktoré majú účinok na trvalo udržateľný rozvoj. Indikátory typu Stav indikujú „stav“ trvalo udržateľného rozvoja a indikátory typu Reakcia uvádzajú strategické a ďalšie možnosti reakcie na zmeny v stave trvalo udržateľného rozvoja.
V nasledujúcej časti sa uvádza prehľad 132 vybraných ukazovateľov podľa odsúhlasených metodických hárkov. Sú vymenované len heslovite, v skutočnosti je každý ukazovateľ charakterizovaný, resp. popísaný nasledujúcimi údajmi: stručná definícia, merná jednotka, Agenda 21, typ ukazovateľa, účel a dôležitosť z hľadiska trvalo udržateľného rozvoja.

Sociálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja
1. Miera nezamestnanosti.
2. Miera chudoby – hlavný výpočtový index chudoby; index medzery chudoby; kvadrátový index medzery chudoby.
3. Pomer priemerných zárobkov žien a mužov.
4. Koeficient populačného rastu.
5. Čistý migračný pomer.
6. Celková pôrodnosť – počet narodených detí v rodine.
7. Hustota obyvateľstva.
8. Pomerná zmena školopovinnej populácie.
9. Hrubé percento populácie zapísanej do základných škôl.
10. Čisté percento populácie zapísanej do základných škôl.
11. Hrubé percento populácie zapísanej do stredných škôl.
12. Čisté percento populácie zapísanej do stredných škôl.
13. Pomerná gramotnosť dospelej populácie.
14. Deti, ktoré dosiahli 5.

stupeň základného vzdelania.
15. Pravdepodobná dĺžka pobytu v škole.
16. Rozdiel medzi počtom chlapcov a dievčat zapísaných do školy.
17. Počet ženských pracovných síl na 100 mužských pracovných síl.
18. Hrubý domáci produkt určený na vzdelávanie.
19. Základné hygienické zariadenia – percento populácie, pre ktoré sú dostupné základné hygienické zariadenia.
20. Prístup k čistej pitnej vode – percento populácie, ktoré je zásobované čistou pitnou vodou vo vlastných domácnostiach, alebo má k takejto vode prístup.
21. Stredná dĺžka života pri narodení.
22. Postačujúca pôrodná hmotnosť.
23. Dojčenská úmrtnosť.
24. Materská úmrtnosť.
25. Výživa detí.
26. Imunizácia proti infekčným detským chorobám – percento populácie, ktoré bolo zaočkované v súlade s národnou imunizačnou politikou.
27. Užívanie antikoncepcie u žien fertilného veku.
28. Podiel potenciálne nebezpečných chemických látok monitorovaných v potravinách.
29. Výdavky na zdravotníctvo venované miestnej zdravotnej starostlivosti.
30. Celkové výdavky štátu na zdravotníctvo vo vzťahu k hrubému domácemu produktu.
31. Pomerný rast mestskej populácie.
32. Spotreba fosílnych palív v doprave motorovými vozidlami, na jedného obyvateľa.
33. Ekonomické straty a straty na životoch v dôsledku živelných pohrôm.
34. Percento mestskej populácie.
35. Rozloha a počet obyvateľov formálnych a neformálnych ľudských sídiel.
36. Obytná plocha na osobu.
37. Pomer ceny domu a príjmu.
38. Výdavky na občiansku vybavenosť na jedného obyvateľa.

Ekonomické ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja
39. Hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa.
40. Podiel čistých investícií v hrubom domácom produkte.
41. Súčet vývozu a dovozu ako percento hrubého domáceho produktu.
42. Environmentálne upravený čistý domáci produkt na jedného obyvateľa.
43. Podiel vyrobených tovarov na celkovom obchodnom exporte.
44. Ročná spotreba energie na jedného obyvateľa.
45. Podiel priemyselných odvetví intenzívne využívajúcich prírodné zdroje pri vytváraní pridanej hodnoty. 46. Dokázané rezervy nerastných surovín.
47. Dokázané rezervy fosílnych palív pre energetiku.
48. Životnosť dokázaných energetických zásob.
49. Merná spotreba materiálov.
50. Podiel vytvárania pridanej hodnoty v hrubom domácom produkte.
51. Podiel spotreby obnoviteľných zdrojov energie.
52. Čistý transfer zdrojov/hrubý domáci produkt.
53. Celková oficiálna získaná alebo poskytnutá pomoc rozvoju, vyjadrená ako percento hrubého domáceho produktu.
54. Dlh/hrubý domáci produkt.
55. Dlhová služba/export.
56. Výdavky na ochranu životného prostredia ako percento hrubého domáceho produktu.
57. Množstvo dodatočných finančných prostriedkov poskytnutých alebo prijatých od roku 1992 pre trvalo udržateľný rozvoj.
58. Dovoz základných prostriedkov.
59. Priame zahraničné investície.
60. Podiel dovozu environmentálne vhodných základných prostriedkov na celkovom dovoze základných prostriedkov.
61. Granty na technickú spoluprácu.
Environmentálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja
62. Ročné odbery podzemnej a povrchovej vody ako percento dostupných vodných zdrojov.
63. Spotreba vody v domácnostiach na jedného obyvateľa.
64. Zásoby podzemnej vody.
65. Koncentrácia fekálnych koliformných mikroorganizmov v sladkých vodách.
66. Biochemická spotreba kyslíka vo vodách.
67. Zaobchádzanie s odpadovými vodami.
68. Hustota hydrologických sietí.
69. Populačný rast v pobrežných oblastiach.
70. Vypúšťanie ropných látok do pobrežných vôd.
71. Uvoľňovanie dusíka a fosforu do pobrežných vôd.
72. Pomer medzi maximálnym trvalo udržateľným výlovom a skutočným priemerným výlovom.
73. Odchýlka v zásobe morských druhov od maximálneho trvalo udržateľného výlovu.
74. Index rias.
75. Zmena využívania krajiny.

76. Zmena krajinných podmienok.
77. Decentralizovanie hospodárenia s prírodnými zdrojmi na miestnu úroveň.
78. Obyvatelia žijúci pod hranicou chudoby v suchých oblastiach.
79. Národný ročný index zrážok.
80. Hodnota vegetačného indexu.
81. Krajina postihnutá desertifikáciou.
82. Dynamika populačného rastu v horských oblastiach.
83. Trvalo udržateľné využívanie prírodných zdrojov v horských oblastiach.
84. Prosperita obyvateľstva horských oblastí.
85. Používanie pesticídov v poľnohospodárstve.
86. Používanie umelých hnojív.
87. Percento zavlažovanej ornej pôdy.
88. Využívanie energie v poľnohospodárstve.
89. Orná pôda na jedného obyvateľa.
90. Zasolené a rozbahnené oblasti.
91. Vzdelávanie a nadstavbové kurzy v poľnohospodárstve.
92. Efektívnosť poľnohospodárskeho výskumu.
93. Intenzita ťažby dreva.
94. Zmeny výmery lesných pozemkov (lesov).
95. Percento obhospodarovaných lesných pozemkov.
96. Chránené lesné areály ako percento celkovej výmery lesných pozemkov.
97. Ohrozené druhy ako percento z celkového počtu žijúcich druhov.
98. Chránené územia ako percento z celkovej výmery štátu.
99. Výdavky na výskum a vývoj biotechnológií.
100. Existencia predpisov a smerníc o biologickej bezpečnosti.
101. Emisie plynov spôsobujúcich skleníkových efekt.
102. Emisie oxidu siričitého.
103. Emisie oxidov dusíka.
104. Spotreba látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu.
105. Koncentrácia znečisťujúcich látok v urbanizovaných oblastiach.
106. Výdavky na znižovanie znečisťovania ovzdušia.
107. Tvorba priemyselných a komunálnych tuhých odpadov.
108. Množstvo zneškodneného odpadu na jedného obyvateľa.
109. Výdavky na odpadové hospodárstvo.
110. Recyklácia a opätovné využívanie odpadov.
111. Zneškodňovanie komunálneho odpadu.
112. Chemicky indukované akútne otravy.
113. Počet zakázaných alebo prísne obmedzených chemických látok.
114. Tvorba nebezpečných odpadov.
115. Dovozy a vývozy nebezpečných odpadov.
116. Pozemky kontaminované nebezpečnými odpadmi.
117. Výdavky na úpravu nebezpečných odpadov.

Inštitucionálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja
118. Stratégie trvalo udržateľného rozvoja.
119. Program integrovaného environmentálneho a ekonomického účtovníctva.
120. Uzákonené posudzovanie vplyvov na životné prostredie.
121. Národné rady pre trvalo udržateľný rozvoj.
122. Vedecký a inžiniersky potenciál na milión obyvateľov.
123. Vedeckí pracovníci a inžinieri zamestnávaní vo výskume a rozvoji na milión obyvateľov.
124. Výdavky na výskum a rozvoj ako percento hrubého domáceho produktu.
125. Ratifikácia globálnych dohovorov.
126. Implementácia ratifikovaných globálnych dohovorov.
127. Hlavné telefónne linky na 100 obyvateľov.
128. Prístup k informáciám.
129. Programy pre národné environmentálne štatistiky.
130. Zastúpenie dôležitých skupín obyvateľstva v národných radách pre trvalo udržateľný rozvoj.
131. Zastúpenie etnických menšín a domorodých obyvateľov v národných radách pre trvalo udržateľný rozvoj.
132. Príspevok mimovládnych organizácií trvalo udržateľnému rozvoju.

1.6 Environmentálna politika

Environmentálna politika je súbor koncepcií, stratégií a taktík ako aj konkrétnych metód a spôsobov na riešenie environmentálnych problémov. Jej základom je súhrn predstáv rôznych subjektov politického systému o prioritách a spôsoboch riešenia jednotlivých otázok ochrany životného prostredia , racionálneho hospodárenia s prírodnými zdrojmi a ich ochrany a nastoľovanie vzťahov rovnováhy medzi ľudskými činnosťami a prírodou.
Vznik ekologickej politiky. Vznik environmentálnej politiky je výsledkom rozpoznania nepriaznivých dôsledkov ľudských činností na životné prostredie a prírodné zdroje. Tieto už majú rozmer nielen lokálny a regionálny, ale nadobúdajú rozmery globálne.
Exponenciálny rast spotreby zdrojov a populácie nevyhnutne signalizoval kolaps svetového prírodného, ekonomického, sociálneho systému najneskôr do polovice budúceho storočia. (Rímsky klub, Konferencia o životnom prostredí – 1972).
V tomto období vzniká nová situácia, na ktorú je potrebné reagovať formuláciou zodpovedajúcich koncepcií a cieľov tak, aby sa čelilo ďalšiemu zhoršovaniu znečistenia životného prostredia a devastácie prírodných zdrojov, či už obnoviteľných alebo neobnoviteľných. Tieto koncepcie a ciele sa stali základom formovania novej štátnej politickej činnosti environmentálnej politiky.
Problémy životného prostredia , národného i globálneho charakteru vniesli do činnosti politických strán celkom nové aspekty a tak postupne zmenili charakter a orientáciu tradičnej politiky. V podstate si vynútili nové prerozdeľovanie národného dôchodku medzi ekologickú potrebu a sociálnu spotrebu a ovplyvňujú formy tvorby a štruktúru národného dôchodku.
Tento nový fenomén a hospodárska situácia na začiatku osemdesiatych rokov (ropná kríza) ovplyvnili štruktúru politickej scény vo väčšine priemyselne rozvinutých krajín. Viedli k vzniku celého radu občianskych združení, mimovládnych organizácií zameraných na ochranu životného prostredia a prírodných zdrojov, ku vzniku nových politických strán, sústredených prevažne na ekologickú problematiku (tzv. „zelení“) a k postupnému uznaniu ochrany životného prostredia za dôležitú súčasť politických koncepcií etablovaných politických strán bez ohľadu na ich postavenie v politickom spektre.

Predovšetkým v týchto krajinách sa začali následne zriaďovať rôzne ústredné orgány verejnej správy, ktorých základný mandát predstavoval ochranu životného prostredia a prírodných zdrojov.

1.6.1 Všeobecné dôvody rozvoja environmentálnej politiky
a.) zanedbateľnosť ekologických problémov;
b.) obmedzenosť finančných prostriedkov - ich racionálna alokácia;
c.) časová naliehavosť ekologických problémov;
d.) medzinárodné záväzky;
e.) jednota životného prostredia - voľný pohyb polutantov - komplexný systém ochrany;
f.) nevyhnutnosť koordinácie činností verejnej správy.

1.6.2 Východiská a orientácia environmentálnej politiky

Na začiatku svojho vzniku sa environmentálna politika (ekologická politika) zameriavala len na ochranu životného prostredia a niektorých prírodných zdrojov a až neskôr sa začala orientovať aj na širšie súvislosti negatívnych ľudských aktivít.
V tomto období sa tieto aktivity realizovali v zmysle všeobecne akceptovaných stratégií environmentálnej politiky, stratégie riadenia – vypúšťanie polutantov v zriedenom stave a stratégie kontroly a riadenia - na základe určenej limitnej hodnoty koncentrácie škodlivej látky sa reguluje množstvo škodlivín do prostredia. Táto stratégia viedla k rozvoju environmentálnej politiky, zvýšeniu úrovne legislatívy v oblasti riadenia ochrany životného prostredia, rozvoja technických zariadení a koncepcií maloodpadových, bezodpadových a recyklačných technológií.
V súčasnom období je základným východiskom environmentálnej politiky stratégia trvalo udržateľného rozvoja, nazývaná tiež Stratégia prevencie. Hlavným cieľom tejto stratégie je maximálne zabránenie vzniku látok a javov s negatívnym dopadom na životné prostredie pri ich pôvode.
Je založená na troch princípoch:
- princíp prevencie - predchádzanie vzniku znečistenia je lacnejšie ako odstraňovanie následkov;
- princíp integrácie - vplyvy a opatrenia treba skúmať integrovane na všetkých stupňoch realizácie;
- princíp opatrnosti - je potrebné sledovať a preverovať účinky dlhodobo a brať do úvahy komutatívny účinok, ktorý sa prejavuje neskôr.

Základné všeobecne platné smery jej realizácie sú sformulované v dokumente Agenda 21.

Environmentálna politika má v podstate dva hlavné smery :
- preventívne znižovanie environmentálnych záťaží;
- riešenie následkov ľudskej činnosti a orientácia sa na riešenie špecifických národných, regionálnych a lokálnych problémov v kontexte s globálnymi svetovými problémami.
1.6.3 Politický cyklus environmentálnej politiky

Zložitosť, dimenzie a globálny charakter environmentálnych problémov vyžadujú principiálne a kontinuálne riešenie. Tento kontinuálny proces je definovaný ako ekopolitický cyklus. Má tieto fázy :
- identifikácia problémov;
- formulácia cieľov a stratégií;
- legitimizácia;
- presadzovanie;
- rozvíjanie, hodnotenie.

Primárny význam má identifikácia a rozpoznanie problému. Na identifikáciu nadväzuje formulácia cieľov politiky. Ich formulácia má byť jasná, definovaná, časovo limitovaná, adresná a kontrolovateľná. Vyúsťuje do programových vyhlásení, strategických, dlhodobých, strednodobých a krátkodobých plánov alebo akčných plánov. Charakterizujú postupy na plnenie stratégie a definujú taktiku jej napĺňania.
Legitimizácia environmentálnej politiky znamená hľadenie a zabezpečovanie podpory politických subjektov najširšej politickej a spoločenskej zhody a následné prijatie odpovedajúcich - potrebných zákonov. Hľadanie politickej a spoločenskej zhody je zložitý proces, ktorého sa zúčastňuje celý rad subjektov (štátne orgány, zákonodarne orgány, poslanci, verejnosť, občianske združenia, nevládne organizácie, podniková sféra) a využíva rôzne formy.

Presadzovanie politiky je cieľavedomá a sústavná činnosť, ktorej cieľom je dosiahnutie súladu chovania adresátov s cieľmi prijatej environmentálnej politiky.
Rozvíjanie environmentálnej politiky je porovnanie výsledkov a vytýčených cieľov s objektívnou realitou, prijímanie nápravných opatrení. Podstatné splnenie sledovaných cieľov pri celkovom hodnotení v danom časovom horizonte.
V rámci jednotlivých fáz a pravidiel sa uplatňujú rôzne prostriedky. Tie zahŕňajú nástroje a metódy. K nástrojom sa zaraďujú: a.) právo;
b.) ekonomické nástroje;
c.) organizačné nástroje;
d.) územné plánovanie;
e.) výchova a vzdelávanie;
f.) informácie a monitoring;
g.) veda a výskum. Zatiaľ čo nástroje sú viac-menej formalizované prostriedky (právna regulácia sama osebe, organizácia verejnej správy, nástroje ekonomickej stimulácie), metódy sú spôsobmi uplatňovania formalizovaných prostriedkov. K metódam sa zaraďuje:
a.) plánovanie;
b.) hodnotenie rizík a určovanie priorít;
c.) integrovaná ochrana životného prostredia;
d.) posudzovanie vplyvov na životné prostredie;
e.) presadzovanie environmentálnych požiadaviek.


Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?