Elán - história

Kategorie: Umenie (celkem: 313 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 06. února 2007
  • Zobrazeno: 8616×

Příbuzná témata



Elán - história

Elán - história

22.apríl roku 1970 je zapísaný v hrubej kronike kapely zlatým písmom a podčiarknutý hrubou čiernou čiarou. V ten deň sa koná prvé verejné vystúpenie pri príležitosti školskej akadémie určené pre "vnímavé" publikum spolužiakov a bratislavských železničiarov. Je to fiasko za ktorým vzápätí nasleduje sľub: za takýchto podmienok sa hralo naposledy. Skupina bola v tom čase zložená zo spolužiakov z deväťročenky na Jelenej ulici v Bratislave, ktorú tvorili Jožo Ráž, Vašo Patejdl, Juraj Farkaš a Zdeno Baláž a dennodenne po škole oduševnene hobľovali tri gitary z druhej ruky, zosilňovač upravený z rádia a požičaný mikrofón z roku dva. Chlapci stoja pred dôležitým rozhodnutím: buď sa ďalej mlátiť po koncertoch v rádioamatérskom prevedení alebo vyjsť na trh až vo chvíli, keď si zarobia na niečo, čo bude skutočne hrať. Vtedy ešte netušia, že toto úsilie potrvá takmer desať rokov. Členovia skupiny začínajú zarábať na kvalitnú apratúru tým, že pomáhajú s lopatou v ruke pri rekonštrukcii električkovej trate na vtedajšej ulici Februárového víťazstva v Bratislave. Po prázdninách budujú základy endokrinologického ústavu na Kramároch. Zo spoločného zárobku si kúpia prvé slušné zosilňovače, ktoré im vzápätí niekto ukradne. Musia si teda na to, čo nebolo poistené, zarobiť znova. Tentoraz však namiesto krompáčov berú do rúk gitary a v máji 1971 majú prvé angažmán vo Vinárni u troch zajacov a na Vianoce si čoraz zohratejšia štvorica zarába v hoteli Partizán na Táloch. Na jar 1972 prijímajú do skupiny saxofonistu Paľa Šikulu a trubkára Štefana Horného. Kapelu občas tvorí až 9-členné obsadenie. V lete 1972 sa chlapcom naskytne celoprázdninová príležitosť v malebnom prostredí vinárne v Kremnici. Majitelia tohto podniku za dvojmesačné pôsobenie kapely splnili celoročný plán tržieb. Zima roku 1973 je horúca nielen preto, že sa skupina chopí ďalšej šance a vydá sa na exotickú výpravu do Tunisu. Tam opäť hrajú v jednom bare, kde však znovu nikto nemá záujem o ich vlastné skladby. Zato majiteľ vyžaduje kompletný kaviarenský repertoár - chalani boli nútení hrať všetko, počínajúc dychovkovou polkou Škoda lásky, až po to, čo momentálne fičalo v hitparáde. Pred touto cestou si od Slovkoncertu prenajímajú dodávku s vodičom, ktorý ich má aj s aparatúrou odviesť do Janova. Tam ich má čakať zástupca agentúry, ktorá podpísala objednávku. Nečaká.

Dohodnú sa teda, že šofér pôjde s nimi ďalej, ale nenapadne ich, že od tohto okamihu naskakujú náklady za auto a vodičov pobyt v Tunise na ich účet. Stojí ich to 20.000,- Kčs, ktoré splácajú tri roky. Vidina vlastnej dokonalej aparatúry a nástrojov zase mizne za obzorom. Nový rok 1975 víta kapela prácou v hoteli Bellevue v Starom Smokovci. Potom Elán úspešne zmaturuje a všetci sú prijatí na vysokú školu: Jožo na psychológiu, Ďuro a Zdeno na ekonómiu, Vašo na kompozíciu. Je to rozhodujúci moment pre ďalšie fungovanie kapely, pretože vojenčina je na najbližšie štyri roky zažehnaná. 1976 Prvý "slušne" zaplatený zájazd do švédskeho Malmo - v požičanom Barkase. V roku 1977 opäť prichádza ponuka na prázdninový zájazd do Švédska. Po nekonečných vybavovačkách na úradoch, agentúrach a dekanátoch sa vydávajú na cestu - s požičanými 70.000,- Kčs a dvoma črepmi zvanými Škoda 1203 preťaženými aparatúrou a náhradnými dielmi. Počas plavby do švédskeho Trelleborgu sa u Joža neočakávane ohlási srdcová nevoľnosť, po ktorej sa celý rok a pol necíti úplne fit. Na niečo podobné nebol Jožo zvyknutý. Jožo: "Dovtedy som si myslel, že môžem hrať, vybavovať, viesť auto a opravovať ho dokedy budem chcieť. Vždy som si vravel: buď ide o život, alebo slušne povedané, o nič. Ale nenapadlo ma, že by ten život mohol byť môj."
V Škandinávii si Elán buduje veľmi slušnú reputáciu. Jožo a Vašo na seba pri vystúpeniach pútajú najväčšiu pozornosť a pomaly sa stávajú dominantnými osobnosťami kapely. Okrem toho na ulici stretávajú svoje idoly zo skupiny Chicago a zisťujú, že sú to celkom normálni a sympatickí ľudia, takže skupina konštatuje, že návšteva Švédska sa vydarila, ale…
…ale nielen lahôdkami je človek živý. Ono totiž nie je žiadna zábava meniť za polárnym kruhom rýchlostnú skriňu na škodovke, alebo sa premôcť a nenapľuť do tváre šéfovi podniku, ktorý sleduje vaše vystúpenie a potom Vám oznámi: "Buď sa budete pri hraní riadne usmievať, alebo vám strhnem z gáže."
Po návrate zo severu chlapci konečne po prvý raz nekonštatujú rozpočtový schodok a sny o vlastnej slušnej aparatúre dostávajú reálnu podobu. Z vojny sa vracia Jano Baláž a po návšteve koncertu súhlasí s podstatnou zmenou v zručnosti a zohratosti kapely. Všetci cítia, že je už čas prejsť od hrania tanečnej produkcie na dráhu profesionálnej kapely s vlastným repertoárom. Elán konečne predstavuje v televízii svoju pesničku Semafor a dostáva sa tak do povedomia verejnosti. Spolu so skladbou Dám ti všetko čo mám sa Semafor objavuje na prvom singli skupiny. Prvé skladby uvádzané v rozhlase museli byť niekoľko krát na odporúčanie úradníkov textovo prerábané.

Vtedy neprichádzalo do úvahy, aby si kapela písala texty sama. Aby sa dostali cez textovú komisiu, začínajú obiehať textárov. Tí známejší ich síce vypočujú, ale so zachmúrenou tvárou ich posielajú ďalej. Vtedy chalani zaklopú na dvere dramaturga Borisa Filana: "Raz si tak sedím v kancelárii, keď tu niekto zaklope a do dverí sa pchajú traja mládenci. Najdrzejší bol Ráž. Povedal: ’My sme skupina Elán a potrebujeme texty.’ Tak sa začala spolupráca Borisa Filana s vtedy ešte neznámym Elánom. Po niekoľkých márnych pokusoch je na Bratislavskú lýru prijatá pesnička Bláznivé hry a získava cenu za aranžmán. Takže kapela pridáva k štyrom diplomom za úspešné zloženie štátnic prvé významnejšie ocenenie za hudobnú tvorbu. Elán sa začína vážne približovať k profi hranici. Jej dosiahnutie však prichádza do úvahy až po návrate z vojenčiny. Na modré knižky na rozdiel od mnohých iných vynikajúcich hudobníkov nemajú a plán dostať sa do Vojenského umeleckého súboru zlyhal. Jožo dostáva povolávací rozkaz k motostrelcom, Zdeno a Ďuro k tankistom a Vašo k lapiduchom. Vďaka Ďurovi sa nakoniec všetci dostanú do jedných kasární, kde môžu denne skúšať a dokonca si doniesť aj svoju aparatúru. Ešte v mundúroch sa ide do Bratislavy, lebo ich tri pesničky boli vybrané na Bratislavskú lýru 1980. Predpokladaný hit je 8. svetadiel, ktorého text si Jožo drzo prerobí, aby sa mu lepšie spieval. Keď sa to Boris Filan dozvedel, bolo zle a vyhlásil, že končí so spoluprácou. Fľaša vodky ho po dlhom prehováraní spacifikovala. Prekecali spolu celú noc a vtedy sa to všetko "zlomilo". Po počiatočnom oťukávaní našiel Boris v Jožovi kamaráta na život a na smrť. Aj napriek tomu, že nervozita poškodí Jožov prejav, 8.svetadiel získava cenu novinárov za text a Vašova skladba Kaskadér vyhráva druhé miesto v hlavnej súťaži a cez noc sa stáva absolútnym hitom. Z tohto úspechu majú všetci veľkú radosť; je to konečne prvé výrazné ocenenie ich neopísateľne tvrdej práce. Hneď po tomto úspechu kapela suverénne zamieri do agentúry Slovkoncert so žiadosťou o profesionalizáciu. No tam na chlapcov čaká poriadny úder pod pás. Začnú sa písať žiadosti, príhovory, posudky, mláti sa pečiatkami, v podstate sa opakuje to isté, čo pred odchodom do Švédska. Napokon Slovkoncert vezme na seba riziko prípadného neúspechu a kapela začína nacvičovať svoj vlastný program. Na prelome desaťročí sa lámu aj osudy štyroch dvadsapäťročných chlapcov. Vlajka Elánu letí prudko hore. Rozkrútili kolotoč, ktorý nebolo možné zastaviť. Jožo: " Brali sme to tak, ako to ležalo a bežalo.

Boli sme šťastní, že sme konečne prerazili. Dlho nám neprekážali koncerty, na ktorých sme si pripadali ako v saune, pretože v sále bolo viac divákov, ako dovoľovala kapacita a zle sa dýchalo, nieto ešte spievalo. Pár krát sme sa síce ocitli na dne svojich síl, ale boli sme zvyknutí nesťažovať sa a makať. Veď každý úspešný koncert pôsobil ako doping."
Profesionálny management je zatiaľ hudbou budúcnosti, preto každý člen dostáva do správy určité teritórium. Jano si berie na starosť tuzemské koncerty, Jožo tlač a médiá, Ďuro zahraničné koncerty, Zdeno Opus, Vašo agentúry. Stroj beží, začínajú prichádzať prvé honoráre. Ale peniaze už dokázali rozložiť nejednu zohratú partiu. Preto všetky príjmy idú do spoločnej pokladnice a na konci roka sa spravodlivo rozdelia podľa prínosu jednotlivých členov. Od vydavateľstva Opus skupina dostáva ponuku na nahratie prvej LP platne. S materiálom na album nebol problém, keďže kapela mala už na spomínanej "železničiarskej" premiére dobrých pätnásť vlastných vecí, a celé nasledujúce desaťročie v kompozičnom úsilí nepoľavovala. Opus mal vtedy štúdio v Pezinku v miestnosti starého zámku prerobeného na kulturák. Každý deň sa nahrávalo asi do piatej popoludní. Potom ich vystriedal istý tanečný súbor, ktorý večer, keď skončil, zväčša iniciatívne vypol kachle. Takže, keď tam Elán ráno nabehol, bola teplota v miestnosti pod nulou. Jožo zvyčajne spieval so šálom okolo krku a čiapkou na hlave. Platňa vychádza v septembri 1981 a okrem dvoch populárnych "lýroviek" u poslucháčov zaberú aj ďašie skladby, ako je napr. Čakám ťa láska, Mám chuťna niečo chladené, Mláďatá, Koľko a čo za to. Elán ešte stíha do konca roka 1981 nakrútiť svoj prvý samostatný televízny recitál, obsadiť piesňou Čas mláďat Bratislavskú lýru, odskočiť si do Bulharska, Maďarska a priviesť si cenu zo Schlager Festivalu v Drážďanoch. V decembri sa začína pripravovať ďalšia LP. Na jej obale zanecháva svoj rukopis Alan Lesyk v podobe zhmotnenej energie - modrá rozkmitaná guľôčka s podnapitými očkami a vyplazeným červeným jazykom. Vtedy ešte nikto netuší, že tento pôvodne jednorázový nápad sa stane logom kapely na dlhý rad rokov. Tak prišiel na svet Bubák - symbol Elánu. Začiatkom roka 1982 vychádza v poradí druhý album Nie sme zlí a stáva sa rockovo - politickou udalosťou roka. Pri tomto albume nastáva problém nadprodukcie hudobných nápadov nielen u Vaša - fabriky na nápady, lebo autorsky potentní sú aj ostatní.

Riešenie je jednoduché a demokratické: každý prinesie pesničky, ostatní ich obodujú, urobia konečný súčet, zostavia poradie a skladby pod čiarou majú jednoducho smolu. Platňa má veľa úspešných pesničiek, ako napríklad Ulica, Zlodej slnečníc, Kamaráti alebo Vymyslená (Vymyslená nie je tak celkom vymyslená. Jej autor Boris Filan vytvoril hádanku, aby sa vedelo aj nevedelo, že je to o ich kamarátke Ľube z Modry). Na jar roku 1982 útočí skupina na Lýru dvomi titulmi: Aj keď bez peňazí a Môžeš ísť. Marcový zájazd do Bulharska odvádza Elán iba na chvíľu od systematického a úspešného dobývania československých miest. Chalani sa riadia heslom maršála Koneva: "Územie, ktorým neprešla noha pešiaka, nie je dobyté." Išlo sa aj do posledného zapadákova - ročne to dávalo asi 200 koncertov. V septembri a októbri skupina absolvuje turné po bývalom Sovietskom zväze, kde napĺňajú jednu športovú halu za druhou. Hoci to znie nepravdepodobne, ale Elán zvyšuje obrátky a má na to dobrý dôvod: ocitá sa na tom mieste veľhory, z ktorého idú ďalej už len vrcholové družstvá. V ankete o Zlatého slávika ’82 získavajú druhé miesto
V roku 1983 sa Elán už po tretí krát ponáhľa do štúdia, aby v pezinskom zimnom kráľovstve nahral ďalší album Elán 3 (prvé dva totiž už dávno zmizli z predajných pultov). Za pozornosť stojí fotografia na obale albumu, ktorá poskytuje pohľad na otrenírkovaných a otričkovaných členov skupiny, efektne prekonávajúcich bežeckú prekážku. Demonštruje elánovský športový prístup k životu a heslo: prekážky sú na to, aby sa prekonávali. No kým táto fotka vznikla, skok sa musel opakovať najmenej štyridsať krát. Texty sa v básnickej podobe venujú okrem problematiky mladých ľudí (Tuláci v podchodoch, Človečina, Mám kým nemám, Gitarista) aj závažnejším a smutnejším témam (Nevera, Zabudnuté). Do roku 1984 vstupuje Elán s tisícami kilometrov dlhým turné po bývalom Sovietskom zväze. Počas tohto turné chalani prišli na jednu vec, ktorú vlastne všetci vedeli, ale nikto ju nechcel povedať nahlas. Až raz večer, keď všetci sedeli v hotelovej izbe, Vašo sa rozhovoril, praskli mu nervy a povedal že končí. Až keď si všetci uvedomili význam jeho slov, rozplakali sa a opili sa od žiaľu - vedeli, že je koniec. Skupinu zatiaľ ale oficiálne nerozpúšťajú. Odohrajú ešte asi 60 koncertov, najazdia ešte 60.000 kilometrov a pripravujú anglickú verziu Elánu 3 - Night Schift. Na Bystrických zvonoch získavajú prvenstvo s piesňou Tisíc bratov tisíc sestier.

Pocity celej skupiny vyjadruje skladba Neviem byť sám, o čom svedčia aj slová, ktorými ju Jožo na koncertoch uvádza: "Viete sa smiať? A viete plakať? Každému v živote niečo chýba, každý niečo vie, no a ja: Ja neviem byť sám.". Pesnička sa stane okamžite hitom, ale pre nápor nadchádzajúcej úrody skvelých piesní sa nakoniec ani nezmestí na LP - Hodina slovenčiny. Hodina slovenčiny je plná hitov. Napríklad Stužková nazbierala v súťaži 5xP 15.270 hlasov, čo je absolútny rekord v počte hlasov v jednom kole. Skladba No čo je? je kratučká správa o Filanovom pokuse dostať sa do bratislavského V-klubu na koncert skupiny Elán. Klip k pesničke Zaľúbil sa chlapec je jeden z prvých videotrhákov v histórii našej populárnej hudby a klipom roku ’85. Elán získava počtom 17.571 hlasov prvenstvo v Zlatom slávikovi ’84 a potvrdzuje začínajúce bezkonkurenčné postavenie na našej hudobnej scéne. K 1.januáru 1985 dostávajú tisícky priaznivcov ťažký úder pod pás - Elán verejne vyhlasuje rozpustenie doterajšej zostavy. Bolo dohodnuté že tí, ktorí v kapele ostávajú, si dajú prestávku na regeneráciu síl a prípravu novej LP. V tom čase pršia na hlavy muzikantov výčitky a fámy zo strany frustrovaných teenagerov: "Iba kalia vodu, aby boli úspešní, sláva im stúpla do hlavy." Okrem anonymov začínajú do bytu Rážovcov chodiť školáci a študenti so škatuľami od topánok, plnými peňažných zbierok. Niekto totiž rozniesol, že kapela sa musí rozísť z finančných dôvodov. Akoby toho nebolo ešte málo, Ďuro Farkaš hodlá zavesiť gitaru na klinec, Zdeno Baláž pomýšľa na výnosnejší angažmán v nemeckých baroch a Vašo Patejdl nahráva svoj prvý sólový projekt Chlapčenský úsmev. Kapela ostala stáť na dvoch pilieroch: Jožo Ráž & Jano Baláž. Duo vytrvalcov ostáva na opustenej ceste a okrem známeho mena a zlého pocitu, že ich verejnosť za rozpad kapely popraví, nemá nič. 99% ľudí im tvrdilo, aby to bez Vaša radšej vôbec neskúšali, lebo za toho žongléra s melodickými nápadmi a ovládajúceho bez problémov desať hudobných nástrojov náhrada jednoducho neexistuje. Napokon sa však náhrada objaví v podobe Martina Karvaša, ktorý síce hrá v Bankete, ale po dlhom prehováraní nakoniec k Elánu prestúpi. Zato bubeník Gabo Szabó padá priamo z jasného neba, respektíve z amatérskej kapely, ktorá si do tých čias privyrábala na svadbách a zábavách. V novom zložení sa schádzajú 20.septembra 1985 a už 1.októbra očakáva niekoľko tisíc nedočkavých fanúšikov veľkolepý comeback svojich miláčikov, ktorým má byť premiéra koncertného programu Hodina slovenčiny. Ten je Elán svojim fanúšikom doposiaľ dlžný. Publikum je z nového programu nadšené, plní hľadiská hál a štadiónov v celej republike a pritom ešte netuší, akú bombu pre nich kapela odisťuje v štúdiu.

Pri nahrávaní ďalšej LP v Pezinku vládne fantastická nálada, ale zároveň horúčkovitý nepokoj. Možno je to dnes už smiešne, ale kým na mastertape postupne naskakujú Tanečnice z Lúčnice, Klasika, Fero, Sídliskový indián a Detektívka, kapela sa obáva, či potvrdí kvalitu a nepoškodí meno donedávna tak skvele etablovanej skupiny. Napriek obavám z neúspechu Elán obhajuje - a to už s veľmi presvedčivým náskokom - minuloročné víťazstvo v Zlatom slávikovi. Detektívka sa objavuje na pultoch a strháva so sebou čosi, čo nemá v histórii československej rockovej hudby obdobu: vypuká davové šialenstvo zvané "elánománia", na konci ktorého je predaných vyše 600.000 nosičov, čo láme všeky historické rekordy v predajnosti hudobných titulov v Československu. Trblietavý kabát slávy a popularita však zakrývajú aj vyčerpanosť (skupina opäť absolvuje šnúry po vtedajšej NDR a Sovietskom zväze), finančné problémy a nedorozumenia vo vnútri kapely. Noví členovia sú nespokojní - asi očakávali, že sa budú voziť v mercedesoch. Na koncert prišlo 10.000 ľudí a oni dostanú iba po štyri stovky. Nešlo im to do hlavy. Mysleli si, že zlatý koč musia nutne ťahať zlaté kone. Elán zarobil Opusu stovky miliónov korún, ale z ich smiešneho podielu na zisku sotva uživili seba a svoje rodiny. "Elánománia", predstavujúca 140 koncertov, priniesla kapele víťazstvo v televíznej Rolničke, ankete časopisu Populár, priniesla Zlatú notu a v poradí už tretie víťazstvo v Zlatom slávikovi. Od druhého miesta ich delilo 30.000 (!!!) hlasov. Básnik by povedal: Na tomto poschodí sme už bývali vo všetkých bytoch, ktoré boli voľné…
Kapela v roku 1986 podniká iba tri veľké šnúry, pozostávajúce zhruba asi z 50-tich koncertov a tiež tri veľké zahraničné zájazdy: na jar opäť do vtedajšieho Sovietskeho zväzu, v lete do Francúzska a na jeseň do Grécka. Nadväzujú sa kontakty s konkurenciou: Jožo nahráva so skupinou Lojzo geniálnu baladu Že mi je ľúto a s Petrom Nagyom pieseň Psi sa bránia útokom, ktorá sa okamžite derie na vrcholy rebríčkov. Elán pomáha na svetlo sveta Beáte Dubasovej, Tublatanke a dievčenskej skupine Madam, pre ktorú píše Jano s Jožom a Paľom Jursom niekoľko svižných skladieb. Robia sa spoločné koncerty…
Ďalšiu platňu prichádza Elán do štúdia nahrať až 20 mesiacov po Detektívke, koncom roku 1987. Nahrávanie prebieha v pohode, asi po prvý raz bez časovej tiesne. Možno to znie paradoxne, ale práve preto vznikol priestor na pochybnosti a narodila sa najmenej výrazná platňa Elánu: Nebezpečný náklad. Aj keď bola umelecky hodnotná, ukázala sa ako nekomerčná a to obyčajne rozhoduje.

Jednoducho nezapadla do spoločenskej atmosféry ako napríklad Hodina slovenčiny. K tomuto albumu je spracovaný aj videoprojekt, ale bohužiaľ do televízie sa dostal až rok po vydaní platne. Navzdory pochybnostiam lietajúcim zvnútra i zvonku sa z Nebezpečného nákladu predalo vyše 200.000 nosičov. Kapela pridáva k LP aj singel Smrtka na pražskom orloji, ktorý okamžite stúpa na čelo predajnosti a v mnohých anketách sa dokonca stáva piesňou roka 1988 a vlastne len jeden rebríček vykazuje rozdielnu hodnotu - ten najreprezentatívnejší: Elán je od roku 1984 poprvý raz zvrhnutý z rebríčka Zlatého slávika. 20. augusta 1988 absolvuje kapela premiéru svojho nového koncertného turné, ktoré nemožno porovnať s ničím, čo sa u nás na poli rockových vystúpení doposiaľ odohralo: republiku spolu so skupinou brázdia štyri kamióny plné aparatúry, svetiel, mohutných kovových konštrukcií a to všetko obsluhuje team dvadsiatich technikov. Jedno sa však nemení: na jednu minútu hrania pripadá zhruba 120 minút vyčerpávajúcej organizačnej práce. Na deň 22. novembra 1988 pripadá prvé nakrúcanie filmu Rabaka (jeho názov znamená v bratislavskom slangu rebrík z dvoch ľudských dlaní a zároveň vydarený textársky rébus Ráž - Baláž - Karvaš), ktorý je podložený autobiografickým príbehom kapely z čias tvorby Nebezpečného nákladu (optikou poctivo odžitej veľkej lásky Sylvie a textára Petra, chalani z kapely hrajú sami seba). Opäť sa začína neurotizujúce obdobie, v ktorom sa prelína samostatné filmovanie a obliekanie skladieb pre film a aj rovnomenný album do definitívnych štúdiových kabátov. 1. júna 1989 absolvuje Rabaka (uvádzaná súbežne s platňou) dve premiéry: v Prahe a v Banskej Bystrici (chalani z Elánu - ako je ich zvykom - nemajú problém, sadajú do lietadla a stíhajú obe). Na jar 1989 Elán odchádza na sériu koncertov do Francúzska a už vie o jednej zásadnej veci, o ktorej verejnosť zatiaľ nemá ani tušenia.: Szabó s Karvašom dávajú v januári 1989 po vzájomnej dohode výpoveď. Opäť sa síce zaväzujú odohrať so skupinou všetky záväzky až do konca roka, ale čo bude po tom, to je vo hviezdach. Jožo: "Mal som pocit, že je koniec a Rabaka je tá rakva, do ktorej si konečne ľahnem.". Napriek tomu sú správy o predaji platne veľmi lichotivé a film sa drží na prvej priečke v sledovanosti slovenských filmov. 1991.Vrátiť Elánu pôvodnú podobu nie je mysliteľné. Gabo Szabó sa spamätáva po ťažkej chorobe, Martin Karvaš si zariaďuje hudobné štúdio a otvára vydavateľstvo.

Hľadanie nových adeptov tentoraz nie je zložité: dvom leadrom pomáhajú sekundovať bubeník Juraj Kuchárek, gitarista, saxofonista a hráč na klávesové nástroje Peter Farnbauer a Ľubo Horňák, druhý klávesista. Po niekoľkých zoznamovacích skúškach majú ich starší kolegovia jasno: Elán hrá lepšie ako kedykoľvek predtým; zišlo sa presne tých päť párov rúk, ktoré boli potrebné. V populárnej hudbe čas neuveriteľne letí a tak až v lete roku 1991 znie z rádia celkom nový Elán. Skupina na vlastné náklady nahráva singel Pištoľ, ktorý sa vzápätí po svojom uvedení šplhá v hudobných rebríčkoch smerom nahor a strháva so sebou aj ďalší singel Modlitba pre dva hlasy. Vychádza v poradí už ôsma LP-čka skupiny Elán s pôvodne pracovným názvom Elán VIII, ktorú neskôr monopolný textár Boris Filan obdaril šokujúcim názvom Netvor z čiernej hviezdy Q7A. Najpôsobivejšími skladbami sú Bosorka, Sestrička z Kramárov, Naša sila a Pištoľ. Na vianočný trh prichádza platňa, kompakt a kazeta, v tom istom čase sa uskutoční aj koncert, ktorý má znamenať buď-alebo. Obrazne povedané - ukáže, kde je sever a kam ďalej. Na koncerte v Lucerne, ktorá má kapacitu 3.000 miest, sa stráca necelých dvanásť stoviek divákov a na prízemí to vyzerá, akoby šlo o neverejnú skúšku. No profesionalita muzikantov stojí za poklonu. Od začiatku hrajú ako o život. Staré "pecky" aj absolútne novinky do seba zapadajú, veľkolepá je aj spomienka na Freddieho Mercuryho piesňou We are the champions. Výsledkom je päť prídavkov pre bezhranične nadšených divákov. Na jar roku 1992 sa Elán vydáva na "Elán - Super Tour '92" po celej republike - ako chalani dúfajú - zasadiť mlčiacej väčšine rozhodujúci úder. 29. septembra 1992 zasadí Elán v Bratislave na Námestí slobody tri javory - symboly lásky, porozumenia a priateľstva. Týmto bol odštartovaný koncertný program Amnestia na neveru. V ankete roku 1992 sa Elán stáva na základe hlasovacích anketových lístkov najobľúbenejšou skupinou za rok 1992. V máji 1994 vychádza ďalší album Hodina angličtiny, ktorý spôsobuje veľký rozruch na verejnosti. Jeho krstnou mamou sa stáva bývalá starostka mesta Bratislavy pani Zemková a CD krstí spolu krstným otcom pánom Braunom, zástupcom firmy BMG Ariola pod hradom Devín. K piesni Amnestia na neveru sa natáča aj videoklip, ktorý je použitý pri odovzdávaní cien Zväzu autorov a interpretov za najlepšiu pieseň roka ’94. V júni 1994 chalani opäť nastupujú na turné po Slovensku. Odohrajú zhruba 21 koncertov s predkapelou Broken heart. Po nekonečných skúškach a hádkach uzrie svetlo sveta spoločný program Elán & Lúčnica, ahoj Bratislava! (alebo iné mesto, v ktorom sa koncert koná), ktorý je odštartovaný 31. augusta 1994.

A je vypredaný nielen v Bratislave, ale aj v iných mestách. Holandská pobočka hudobného vydavateľstva BMG prejavila záujem o Elán a v roku 1995 vychádza CD Hodina nehy. Po veľkých úspechoch, sláve, sklamaniach a nesplnených želaniach je všetkým jasné, že Elán je ako víno: čím starší - tým lepší. V roku 1996 oslavuje Elán 15. narodeniny svojho profesionálneho pôsobenia. Pri tejto veľkolepej udalosti sa opäť schádzajú členovia Elánu -aj bývalí - aby absolvovaním série koncertov po celom Slovensku aj Čechách oslávili svoje jubileum a nahrali ďalší (v poradí už 14-ty) album. Rok 1997 prináša so sebou niekoľko prekvapení pre fanúšikov skupiny Elán: v tomto roku vychádzajú 3 albumy: Legenda 3, Hodina pravdy a Elán Classic.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?