El Greco Vývoj umenia v 16. storočí - Španielsko

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 23. února 2007
  • Zobrazeno: 5618×

Příbuzná témata



El Greco Vývoj umenia v 16. storočí - Španielsko

Vývoj umenia v 16. storočí v Európe

V tomto období dosiahla vrchol rozkvetu talianska renesancia. Šírením jej myšlienok sa otvára nová kapitola dejín umenia nielen v Taliansku, ale aj v celej Európe. Charakteristickým umeleckým hnutím 16. storočia bol manierizmus. K hlavným umeleckým centrám patril hlavne Rím, ktorý prevzal úlohu, ktorú plnila v qattrocente Florencia. Pôsobili v nom mnohí vyznamní umelci, maliari,sochári i architekti a vznikli tam majstrovské diela ako Raffaelove fresky vo vatikánskom paláci ,alebo Michelangelova výzdoba Sixtínskej kaplnky, Mojzíš alebo Prekrásna pieta. Takisto aj Benátky, kde sa formovala nová orginálna maliarska škola, boli významným umeleckým strediskom, ktorého hlavnými predstavitelmi boli Giorgone Veronese, Tintoretto a najmä Tizian. Renesančné ideály sa z Talianska rozšírilli aj do iných štátov Európy : Španielska , Francúzska a Holandska. V Španielsku su významné hlavne El Grecove maľby, vo Francúzsku diela vycibreného klasicistického cítenia ale i manieristická tvorba tzv. fontainebleauskej školy. V holandskom umení vzbudzujú pozornosť dvaja svojrázni maliari : Hieronymus Bosch a Pieter Bruegel. Svojím pôsobením v Prahe, ktorá bola doležitým strediskom európskeho manierizmu je pre Nas zaujímavý predstavitľ Holandského manierizmu Bartholomaeus Spranger. Do tohto obdobia začlenujeme aj najväčšieho nemeckého maliara všetkých čias Albrechta Durera a významného maliara nemeckej reformácie Lucasa Cranacha. Od 16. storočia ,hoci umenie sa pokúša vyvíjat a hladať nové alterntívy, zachováva si až do 19. stročia jednotné charakteristické črty. Pri štúdiu talianskej renesancie sa stretávame s úplnou posadnutosťou Rímom. Už Masaccio, Brunelleschi ci Donatello ospevovali jeho divy a s veľkou zvedavosťou študovali tamojšie zrúcaniny, sochy a klenby starých rímskym pamiatok ,ktoré po sebe zanechalo 15. storočie. Umelci neprichádzavali do Rima len študovat, ale na pozvanie pápežov a podielali sa na skrášlovaní “Večneho mesta”. I Leonardo da Vinci pobudol nejaký ten čas v Ríme, hoci doteraz nevieme či tu po sebe zanechal nejaké svoje výtvory. Tento geniálny umelec žil na prelome 15.-16. storočia, prvý moderný duch ktorého trápili problémy techniky, intelektuál ktorý sa zaujímal o všetko v neuveritelnej túžbe po poznaní, zomrel ako 67-ročný v roku 1519.Vasari o ňom mohol povedať, že pracoval skôr slovami ako skutkami, pretože hoci svoj život zasvätil práci, zanechal po sebe len viac ako tucet dokončených diel.

Leonadro da Vinci bol učiteľom mnohých neskorších umelcov, no tí sa nikdy nevyrovnali tomuto majstrovi. Niektori pochopili aspom niečo z jeho génia iní len chabo napodobňovali jeho stýl tým že vulgarizovali tajomný šerosvit jeho obrazov a obmeňovali delikátne gestá jeho ženských modelov. Už Vasari naznačuje ako prítažlivo pôsobil Leonardo na svojich žiakov. Leanardo nemal príbuzných ba ani vlastnú rodinu , preto pociťoval nesmiernu náklonnosť k mladím žiakom. Jeho najoblúbenejším žiakom bol Francesko Melzi v ktorom sa odrážal kúsok veľkého génia a ktorý sa aj stal neskôr vykonávateľom jeho poslednej vôle. Neobyčajne povabným mládencom s kučeravými vlasmi bol Salai , ktorého Vasari spomína ako dalšieho da Vinciho oblúbeného žiaka. Jeho nádherné vlasy boli preňho častou inšpiráciou. Dalšími osobitými žiakmi veľkého umelca boli: Boltrafio, Solario a Liuni. No jeho vážny tón uplatňovali len v podobiznach; v ich madonnách či iných naboženských obrazoch prevládal najmä láskavý a nežny tón, ktorý bol dá sa povedať domáckeho a každodenného ladenia. Umelec ktorý bol členom da Vinciho školy ako sme už spomenuli bol Bernardino Luini rodák z Luina pri Lago Maggiore (okolo 1485-1532). Pod svoje diela sa podpisoval pseodonymom Lovinus a jeho jediným pôsobiskom bola Lombardia. Mnohí kritici ho v tomto období považovali za sladkastého maliara, sentimentalného vulgarizátora Leonardoveho umeleckého štýlu. Vďaka svojmu cíteniu, schopnosti vyjadrovať sa a hlbokým zmyslom pre život a skutočnosť bol veľmi významnym umelcom pre Renesanciu 16. storočia v severnom Taliansku, kde mal tento smer najväčší vplyv. Uznanie modernej kritiky získal vďaka tomu že v jeho dielach je cítit niečo archaické ba priam význačné pre túto dobu. Namaľoval mnoho Madonn, ktoré sa vyznačovali láskavou zbožnosťou, ktoré si my traja ako dnešní milovníci umenia veľmi ceníme. Niekedy tieto Madonny stoja medzi dvoma svätcami, ktorý majú ten istý láskavý výraz. Luiniho postavy pôsobia trochu fádne až klišeovito. No vytvoril mnoho typov, ktoré môžme označiť ako skutočne krásne. Príkladom je Madonna s jablkom,ktorá dnes skrašluje galériu v Berlíne alebo napríklad Madonna s ružovým krom. Luini sa pričinil vďaka svojím freskám aj na výzdobe milánskeho dómu.Často zobrazovali nymfi, antické božstvá a mnoho iných nadprirodzených bytostí ako napr. Ovidíove metamorfózy. Postavy často prenášal z vily Pelucca do milánskej bréry. Jeho maľby často zobrazovali pohanské témy. Jeho fresky dodnes zdobia kostol Modonna dei Miracoli v lombardskom Saronne, zobrazil na nich starú známu giottovskú tématiku života Panny Márie.

V roku 1447 uzrel svetlo sveta umelec s prezývkou Sodoma, Antonio Bazzi. Do toskánskeho maliarstva vniesol lombardský elán, ktorý bol charakteristický pre jeho vcelku rozsiahlu tvorbu. No ta nie je až taká dôležitá. Ako sme už naznačili Rím a celkovo Taliansko zrodili myšlienku renesancie. No nielen ono ju širilo. Myšlienka renesancie sa vštepila aj do myslí umelcov pochadzajúcich z iných kútov Európy: Španielska, Francúzska. Portugalska, Grécka ba dokonca i Holandska. Obdobie renesancie zrodilo dvoch veľkých umelcov , ktorý Nás svojou tvorbou očarili a v nasledujúcich statiach Vám opíšeme ich životy , ktoré zasvätili umeniu a pokusíme sa Vám ukázať krásy ich umeleckej tvorby , španielského renesančného maliara El Greca pochádzajúceho z Kréty a holandského majstra Hieronyma Boscha. Španielsko

Kedže susedí s renesančným Talianskom, práve ono bolo miestom kde renesancia vplývala na španielskych umelcov na začiatku 16.storčia … V 15.stročí prichádzali do Španielska cudzí umelci. Katolícki králi, mocná šlachta i vysoký klérus povolávali alebo príjmali architektov, maliarov, ritcov i sochárov z Holandska, Burgundska, Nemecka a Francúzska. Toto sťahovanie umelcov bolo charakteristické pre toto obdobie až do polovice 16. storočia. Do Španielska prichádzalo práve toľko flámskych a talianskych umelcov ako napríklad na dvory Anglického ci Francúzskeho panovníka. Jedinou umelckou tradíciou, hlboko zakorenenou na Pyrenejskom polostrove bolo mudejárske úžitkové umenie, ktoré sa uplatňovalo najmä v architekrtúre, osobitne stolárstve. No my sa nebudeme zaoberať architerktúrou ale maliarstvom. Španielskí maliari sa zameriavali na kreslenie portrétov zobrazujúcich vtedajších šlachticov alebo svätcov a iných nábožeských postáv. Prv ako začneme hovoriť o španielskom maliarstve 16. storočia musíme sa vratiť do posledných rokov predchádzajúceho storočia, ked sa valencíska škola začala zaujímať o Taliansku renesanciu , najprv nesmelo v diele v takých maliarov ako boli napríklad Rodrigo Osone starší a jeho syn toho istého mena. V novej orientácii a odklonu prispel aj ferrarský maliar Paolo de San Leocadio, ktorý sa usadi natrvalo vo Valencii. Katalánska škola upadala do provincionalizmu hoci z časti sa snažila uplatňovať nové tendencie. Jej najlepší predstavitelia nežili v Barcelone. K nim možme zaradit najmä Joana Matesa a takzvaného majstra svätého Félixa. Obaja pochádzali z Gerony a tam aj pracovali. No Barcelona bola významnym pôsobiskom portugalského maliara Pedra Nunesa.

Prvým španielskym maliarom, ktorý podľahol renesancii bol Pedro Berruguete otec sochára Alonza Berrugueteho. Pôsobil na dvore urbínskeho vojvodu Federica da Montefeltra kde maľoval v spolupráci s Justom z Gentu a Melozzom da Forli. Jeho renesančný štýl inšpirovaný tvorbou Piera della Franceska prešiel neskôr do typického Flámsko-španielského skoršieho realizmu. Ked sa Pedro vrátil do Kastilie váhal vo svojej tvorbe či si vybať flámsku orientáciu alebo taliansky spôsob práce. Známe sú jeho obrazy a retebulá, ktoré presdstavujú sväteho Petra mučeníka a svetého Dominika. Oba sú dnes vystavené v madridskom Prade. Známy Santa Cruz silne poznačeny flámskym štýlom pokračoval v jeho nedokončenom obraze tamojšej katedrály. Smrť však roku 1506 prerušila jeho veľkolepé dielo. další významní maliari španielskej renesancie ---- El Greco
---- Juan Pantoju de la Cruise
---- Luis de Molares (zvany bozsky)
---- Sanchez Coella ( ziak holandského maliara Antonia Mora)

El Greco, povodným meno Doménikos Theotokópulos, ktorého talianski súčastníci volali Greco (grék) a španieli Dominico sa narodil v roku 1541 v Kandii, hlavnom meste Kréty. El Grecova rodina patrila k malej úradníckej buržoázii, jeho otec Jorghi bol vyberačom daní a brat Manussos, ktorý bol o 10 rokov starší bol colníkom. Toto rodinu príliš nezbližovalo s prostým obyvateľstvom , ktoré sa cítilo utláčané a vykorisťované zo strany Benátok, ktoré okupovali toto územie , o čom svedčí aj niekoľko povstaní proti Benátkam. Benátčania sa zase Kréťanov báli a pritom nimi pohŕdali. Na druje strane práve toto postavenie El Grecovej rodiny umožnilo prežiť Dominikovi mladosť v dostatku a nepoznať biedu, ktorá vládla na ostrove. Ako ukazuje El Greco krstné meno jeho rodina bola katolícka a chlapec zrejme navštevoval kláštornú školu, najskôr k františkánom.El Greco mal totiž po celý život minoriadne rád sväteho Františka z Assisia a maľoval ho častejšie ako hociktorého iného svätca. V tejto škole sa naučil po grécky a poznal grécku kutlúru ,ktorá bola vo vtedajšej Európe veľmi obľúbená. Ako ukazuje El Greco inventár, ktorý po jeho smrti zostavil jeho syn Jorge Manuel pozostával z trochu šatstva, nábytku ale zato z veľmi veľa gréckych kníh, medzi inými aj spisy Josepha Flavia, Xenophonta, Isokrata, Homera, Aristotela a mnoho daľších.

No nemal takmer žiadane knihy po latinsky okrem jedného vydania Vitruviovej úvahy "O architekture", ktorú mal aj v niekoľkých talianskych prekladoch, čo naznačuje, že po latinsky nevedel. Svoje najvýznamnejšie obrazy signoval vždy po grécky. Toto všetko dokazuje nielen El Grecove rozsiahle vzdelanie ale aj lásku k vlasti, ktorá ho pútala až do smrti. Hoci El Greco sa v zrelom veku preslávil svojimi výrokmi a písal i o maliarstve. O svojej mladosti však veľmi nerád rozprával a preto zostala zahalená rúškom tajomstva. Dátum jeho narodenia sa historikom podarilo určiť na základe jeho neskoršieho svedecta, keď v roku 1606 povedal, že má 65 rokov. Až do roku 1561 nemáme žiadne presné údaje o jeho živote a tak sa musíme uspokojiť len s domnenkami. Je takmer isté, že malovať sa naučil na rodnej Kréte a že pracoval v byzantskom štýle ikon. V tom čase pracoval na výzdobe jedného z kláštorov na vrchu Atos chýrny krétsky maliar Theofane za pomoci syna Simona. Iný umelci z Kréty odchádzali za prácou do Benátok ako tkz. Madonneri, maliari Byzantských Madonn, ktore benátčania dodnes uctievajú. Medzi tieto obrazy patri napríklad Panna Mária Víťazná v chráme San Marco alebo Madonna, ktorej je zasväteny kostol Santa Maria della Salute. Je celkom isté že El Greco chcel skúsiť štastie v Benátkach a zároveň doplniť si tu svoje maliarske vzedalnie od tamojších významnych maliarov. Názory na dátum jeho cesty do Benátok sa líšia. Väčšina El Grecových historikov uvádza, že túto cestu absolvoval v roku 1560 ked mal ešte len necelých 20 rokov, dokument ktorý publikoval Martinéz dokazuje že sa umelec do roku 1560 zdržiaval na území Kréty a že už bol “ sgurafom” co znamená v tamojšom nárečí majstrom maliarov. V Benátkach sa nacházdala početná grécka komunita sustredená okolo kostola San Giorgia dei Greci neďaleko Dóžovho paláca, sídlo oficiálneho umenia, kde roku 1562 pracoval Versone tak ako predtým Tizian a neskoršie Tintoretto, od ktorých sa El Greco mnohému naučil. El Grecovi nemožno s istotou pripísať ani jeden obraz, byzantského štýlu, nachádzajuci sa dneska v múzeu patriacemu tomuto kostol aj ked je nepopierateľné jeho školenie v tomto duchu a to jednak preto, že žil na Kréte kde sa maľovalo týmto štýlom, jednak pre isté štylistické hodnoty, ktoré sa objavujú na jeho obrazoch nielen z mladosti ale aj a možno ešte častejšie z rokov jeho zrelosti, kde vytvrál syntézu svojich umeleckých skúseností. Diela ako napríklad “ Šatky sv. Veroniky” alebo “ Poprsie Panny Márie” sú neodškriepiteľnými dôkazmi jeho byzantizmu v čase zrelosti. Námety triptychu “ Zvestovanie,, Kľaňanie sa pastierov a Kristov krst” nachádzame podobne realizované aj na ďalších jeho obrazoch.

Ale ani toto nedokazuje dostatočne autentickosť tohto diela, jeho najoriginalnejšou časťou je “ Pohľad na vrch Sinaj”, ktorý sa síce pridŕža byzantskej schémy ale svedčí o jedinečnom krajinkárovi, ktorým sa EL Greco vo svojich pozadiach skotočne stal. Prvým signovaným a nepochybným El Grecovým dielom je obrázok Stigmy Sv. Františka. V tomto obraze možno pozorovať Tizianov vplyv, ktorý mohol El Greco zpozorovať buď v Benátkach alebo na Kréte. Byzantské črty El Grecovho štýlu sa prejavujú v jeho pohŕdaní priestorovým iluzionizmom, ktorý je charakteristycký pre taliansku renesanciu a lineárnou tématikou. Jeho pozadia ako pozadia ikon nemajú vzbudzovať dojem priestoru, ich úlohou je iba umožniť vyniknúť postávam a zdôrazniť ich. Tieto postavy sú zvyčajne obrátené celom k divákovi a pozoruju ho neurčitým ale pritom prenikavým pohľadom svojich velkých očí. Jeho nadčasovost sa javí zreteľne práve v tomto pohŕdaní atmosfrickými alebo svetelnými nahodnosťami, ake zachytávaju obrazy pozemnských udalostí. Vplyv veľkého florentského sochára bol zjavný na jeho prvých obrazoch, ktoré namaľoval po príchode do Španielska v Tolede. Tieto diela obohatili španielsku maľbu o jej najkrajšie klenoty. Šlo o maľbu do toledského kostola Santo Domingo el Antiguo. Okrem tažkostí ktoré El Greco zažíval v Ríme boli ešte dva dôvody jeho cesty: nádej že bude pracovať v novom kláštore Escorialu a druhým bola objednávka, pravdepodobne prostredníctvom španielskeho kňaza. Bol to Luis de Castilla, ktorý zostal jeho priatelom až do jeho smrti v roku 1614 a stal sa aj vykonávateľom jeho poslednej vôle. Navyše bol brat don Diega de Castilla, ktorý bol bol dekan toledskej katedrály a ktorému istá dáma v roku 1575 odkázala peniaze na reštaurovanie tejto katedrály. A práve vtedy sa El Greco rozhodol odísť do Španielska. Bol si vedmý svojho talentu, a preto dúfal že presvedčí samotného Filipa II., ktorý sa už vzdal nádeje ze presvedčí starého Tiziana (ktorý napokom o rok zomrel) alebo Veroneseho, aby mu vyzdobil Escorial, a uspokojil sa aj s tretoťriednym manieristom, ako bol napriklad Patricio Caxes alebo Romulo Cincinato. Pravdepodobne v rokoc 1575-1576 odišiel teda El Greco do Španielska a cestou sa asi zastavil v Benátkach. Jeho nádherný portrét maltského rytiera Vincenza Anastagiho vyvoláva domienku že sa zastavil aj na Malte. Je to prvá neklamne El Grecovská podobizeň svojou originálnou kompzíciou ako aj farbami (šedami, karmínmi)a výraznou hĺbkou aj napriek niektorým prvkom, ktoré ešte prezrádzajú tizianovskú techniku a celkovú koncepciu. Po príchode na Pyrenejský
Polostrov odobral sa El Greco najprv do Madridu, kde od roku 1561 sídlil dvor. Tam poznal donu Jeronimu de Las Cuevas, ktorá sa stala jeho manželkou.

O tejto tajomnej žene vieme iba to že roku 1578 dala v Tolede život maliarovmu synovi Jorge Manuelovi Theotokopulovi. Bola to jedna z jeho mála ženských podobizní ktorú namaľoval. El Greco pobudol v Madride iba niekoľko mesiacov. Koncom roku 1576 bol už v Tolede, kde pracoval na dvoch objednávkach, ktoré mu obstaral don Diego de Castillo. Boli to spomínaných 9 obrazov do kostola Santa Domingo el Antiguo. Nesmieme zabudnúť že bol aj skúseným architektom a sochárom. Jeho sochy môžme vidieť v toledskej katedrále, tamojšom špitáli a v zbierkach madridského Prada a svedčia a vplyve Alonsa Berguetteho. Z týchto 9 obrazov na povodnom mieste zostali len 3, ostatné su v rozličných galériach a múzeach v cudzine. El Greco si za svoje diela nežiadal odmenu vopred pretože vravieval že “ jeho diela sa nedajú zaplatiť” a preto ich dvaja rozdielny znalci oceňovali pri odovzdaní. Ocenenie obrazu Vyzliekanie Krista sa natoľko rozchádzali ( 250 dukátov a 900 dukátov) že si vyžiadal nový posudok. Ocenili ho nakoniec na 350 dukátov hoci odhadca vyhlásil že “táto maľba patrí k najlepším aké kedy videl”. Kapitula sa aj tak zdráhala zaplatiť mu za tento obraz 350 dukatov a odôvodňovala to niektorými neprístojnosťami. Nakoniec však El Greco spor vyriešil tak , že povedal že tieto neprístojnosti z toho obrazu odstráni čo naštastie neurobil a zachoval tak umleckú hodnotu tohto diela. Najzaujimavejšie je, že kapitula sa nezdráhala zaplatiť za rám na tento obraz 550 dukátov. Kráľ nakoniec na základe obrazu Gloria ktorý namaľoval pre jeho brata rozhodol, že si objedná veľké plátno do kostola Escorial, kde zostali ešte dva oltáre nedokončené. Námetom obrazu bolo umučenie sv. Mórica veleliteľa thébskych légii ,zavraždeného na príkaz Maximiliana. Obraz zachytavá postupne tri výjavy. V popredí vidíme Móica ako povzbudzuje dostojníov, na druhom pláne utešuje umierajúcich legionárov a v pozadí na čele svojích vojakov odmieta cisárových emisárov. Kráľ nebol s týmto obrazom spokojný. Napokon ho starostlivo uložil aj s inými obrazmi , ktoré dnes tvoria obdivuhodnú obrazareň Escatorialu a kráľovsky zaňho zaplatil až 800 dukátov. Postavy na tomto obraze ( ako je dominantou u El Grecových obrazoch ) zarážajú svojou chladno, žiarivou farebnosťou a pretiahnutým kanónom tiel. Treba podotknúť, že prepiata výška El Grecových postáv nieje charakteristycká iba pre toho maliara a nieje ani dôsledkom nejakej zrakov chyby. El Greco nezabudol nikdy na ponaučenia svojho predchodcu Navarreta el Mudo, že obrazy svätcov majú nabádať k modlitbe. Maľoval ich tak zbožne , že ho verejnosť pokladala za mystika.

O niekoľko rokov neskôr ho Kastílska rada požiadala aby namaľoval retabulum do madridského kolégia ale jeho hrdosť mu to strikne zakazovala. Preto sa natrvalo uchýlili do ústrania v Tolede. Bolo to však ústranie veľmi relatívne, pretože síce dvor sa z toho mesta odsťahoval už pred vyše 20-timi rokmi, ale stále toto meste bolo sídlom španielskeho primása a vysokého duchovenstva. Po odchode dvora začalo toto mesto upadať a preto je udivujúce, že El Greco ho vo svojich maľabách zachytáva veľmi realisticky a jeho diela ako napríklad " Pohľad na Toleldo" sa vyznačuje takou "modernosťou"až sa tažko verí, že ide o umelca 16. storočia. Aby sa El Greco mohol stýkať s miestou elitou musel žiť veľmi počeste ale aj nákladne, čo ho pravdaže skoro zadĺžilo. Ako Martinéz povedal : zarábal množstvo dukátov ale utrácal ich na premrštený prepych svojho domu, kde si dokonca pozýval platených hudobníkov, aby sa mohol pri jedle tešiť zo všetkých rozkoší". Hoci je Martinézove svedectvo dosť neskoré nestráca nič na pravdivosti a vierohodnosti, lebo ako vieme tento umelec nezanechal po sebe nič viac ako pár kusov šatstva a nábytku. Jediné čo z jeho dedičstva stojí za zmienku je asi 200 obrazov o ktoré sa aj tak jeho syn musel dlho súdiť s cirkevnými hodnostármi po otcovej smrti. A ked došlo k dalšiemu sporu ohladom odmeny za obraz Pohreb grofa Orgaza a ked sa umelc chcel odvolať až k samotnému pápežovi rozhodol sa farár zo Santa Tome, Andrez Nunez, že za dielo zaplatí 2000 dukátov. Andréz chcel týmto dielom oslaviť niekdajšieho šlachtica zo 16. storočia menom Gonzala Ruzia, ktorého zásluhy boli take obrovské, že na jeho pohrebe za zjavili sv.Augustin a sv. Stefan. Tým chcel však zároveň osláviť svoje nedávne výťazstvo v spore s mestom Orgaz, ktoré odmietalo platiť farnosti ročnu rentu aj napriek poslednej vôli svojho pána. Zdá sa, že tento slávny obraz je už od svojho vzniku až dodnes spetý s otázkou peňazí. Vďaka svojmu vysoko duchovnému rázu nabáda dnešných turistov k zbožnosti a ako El Grecove majstrovské dielo vynáša velké peniaze na vstupnom. Umelcova záľuba v pretiahnutom kanóne postav v akejsi velkorysosti v chápani proporcí. potláčajúcej malichernosť drobných tvarov dáva jeho postavám, hlavne svätcom, istú monumentálnu majestátnosť. Ako svojou vyškou tak svojou krásou vynikajú v rodine týchto gigantov najmä Sv. Peter a Sv.Ildefont v Escoriale. Roku 1603 sa El Greco zaviazal, že vyhotoví vyrezávané zlátené retabulum na sochu patronky špitála Panny Marie Milosrdnej, ktorú tu podľa miestnej tradície priniesol Sv. Indafon.

Na retabuli mali byt štyri plátna pozostavajúce z : Panna Mária Milosrdná, Korunovanie Panny Márie, Zvestovanie a Narodenie Pána , ktoré sa naštastie dodneska zachovali na pôvodnom mieste ibaže z zmenenom poradí. Jeho obrazy sú jednako predchnúte duchovnosťou, ktorú by sme darmo hľadali u Juanesa, Moralesa alebo Navarreta. Pri týchto prácach mu pomáhal aj jeho syn Manuel. Je to osobnosť málo známa a nesprávne hodnotená, pretože na jednej strane sa prípušta, že pracoval spolu s otcom na jeho najgeniálnejších maľbách a na druhej strane sa mu pripisujú tie najnevydarenejšie kópie. Úsudok o ňom si možeme urobiť iba podľa jeho architektonických diel, do ktorých mu nezasiahol otec. Medzi tieto diela patrí palác Ayuntamiento v Tolede ktoreho priečelie patrí k skvostom v tomto štýle. Jorge mal so svojou prvou ženou Alfonsou de los Morales syna. Je velmi čudné, že umelec nekreslil svoju rodinu. Jediný obraz, o ktorom sa predpokladá, že zachytáva jeho rodinu pozostáva zo štyroch ženských postáv , ktoré by mali podľa všetkého byť: dona Jeronima de Las Cuevas, Alfonsa a ešte dalšie dve ženy pravdepodobne slúžky a ešte malé dieťa o ktorom sa predpokladá, že je jeho vnuk Gabriel. Čo je na tomto obraze najzaujiímavejšie je to ze na ňom zachytáva aj mačku. Aj o jeho dielni viemem len príliš málo, pretože nerád prijímal žiakov. Jusepe Martinéz vraví, že žiakov mal málo pretože nechceli prijímať jeho názory lebo boli také rozmarné, že vyhovovali iba jemu samotnému. El Greco predbiehal svoju dobu v tom, čo by sme mohli nazvať : "koketovanie s nedokončenosťou" čo sa prejavilo u maliarov až o 1/2 storočia neskôr i ked začiatky možno pozorovať už v Benátkach. Lenže El Greco sa týmito surovými machuľami, škvrnami a líniami z čistej čiernej usiloval zdôrazniť farby a rozžiariť ich. Konstrast s čerňou tieto farby rozjasňuje, najmä ked ich táto čierna línia nemilosrdne oddeľuje od ostatných. El Greco pracuje dovtedy nevídanym spôsob, ktorý mu umožňuje pokladať farby na seba jednú cez druhú. Preto aj keď mu Pachelo dal zvyčajnú akademickú otázku, či je tažšie pracovať s farbami alebo kresliť a čakal odpoveď správne vychovaného maliara bol mierne zaskočený jeho odpoveďou. Ten mu odvetil, že tažšie je pracovať s farbami, ale ešte väčšmi ho zaskočilo ako veľmi málo si cenil Michelangela, ktorý bol podľa Pachecovho názoru predsa otcom maliarstva. V skutočnosti obe tvrdenia spolu súvisia pretože El Greco tvrdil, že Michelangelo nevie maľovať, pretože pokladal kresbu za dôležitejšiu ako farby. Toto všetku mu vyslúžilo povesť čudáka a výstredníka. "Bol zvláštni vo všetkom, tak ako v maliarstve" piše o ňom Pacheco, a Martinez dokladá: "jeho povaha bola výstredná tak ako jeho maľba".

Palomino sa snaží vysvetliť túto legendu o El Grecovej výstrednosti" Keď videl, že jeho obrazy zamieňajú s obrazmi Tiziana, rozhodol sa zmeniť spôsob práce tak výstredne, že svojou maľbou vzbudzoval nakoniec iba odpor a smiech tak pre násilnosť kresby ako aj pre hrubosť farieb". Fatálne je, že priemerný duchovia sa vždy snažia takto vysvetliť čo nechápu pre svoju vulgárnost, ktorá ide vždy ruka v ruke so závisťou a prospechárstvom. Podobným spôsobom vysvetlovali aj vznešený štýl Polyfema alebo Samôt basnika Gorgonu, jedného z prvých, čo ospevovali El Greca ako toho čo :" Vdýchol drevu ducha a plátnu život". Až do svojej smrti neprestal utrácať ikeď dlžil svojmu priateľovi 15 859 realov. Jeho syn roku 1612 kúpil kryptu na rodinú hrobku a zaviazal sa postaviť naňu oltár na ktorý neskôr EL Greco namaľoval svoj najkrajší variant" Klaňanie sa pastierov". Na skolnku života nedovoľovalo zdravie tomu veľkému umelcovi, aby maľoval dlkšie a tak už maľoval len tak sám pre seba. El Greco si bol vedomí svojho nadania a chcel žit ako šlachtic. Legenda o čudáckom samotárskom maliarovi, blúdiacom po pustom meste ako prízrak, je značne romantická a vznikla dávno po jeho smrti. 31 marca 1614 poveril Domenikus Theotokopolus svojho syna, univerazálneho dediča svojho majetku , ktorý by dnes mal nesmiernu hodnotu kôli už vyššie zmienením 200 obrazom, aby zariadil potrebné formality jeho pohrebu a poslednej vôle. O tyždeň, 7 apríla zomrel ako dobrý kresťan. Pochovali ho dôstojne v kostole San Domingo al Antiguo. Ešte aj po smrti musel tento umelec zápasiť s nízkymi hmotnými záujmami. Krátko na to vznkol spor medzi kostolom San Domingo a dedičom a tak museli umelcove pozostatky roku 1618 odniesť z kostola, ktorého štetec ho naveky preslávil a uložiť ho v kláštore Santo Torcuato. Tento hrob nakoniec bez stop zmizol tak,ako aj zanedlho zmizli poslednéstopy umelcovho rodu. Paravicio napisal : “ život mu dala Kréta, ale štetec Toledo , je jeho lepšia vlasť ,kde si svojou smrťou začal zabezpečoval večnosť”.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?