Doba rímska

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 4189×

Příbuzná témata



Doba rímska

V dobe okolo prelomu letopočtu, keď po ovládnutí Panónie v rokoch 12 – 9 pred Kr. posunuli Rimania hranice svojej ríše k Rýnu a Dunaju, sa dostali do susedstva dva svety: rímske impérium s rozvinutou štátnou organizáciou, rozsiahlym hospodárskym a vojenským potenciálom a barbari v ostatných častiach Európy, ktorí žili až doteraz v rodovom zriadení (len výnimočne – Dákovia – dospeli k vyšším formám spoločenského usporiadania). Ďalší vývoj bol do značnej miery určovaný mnohotvárnymi vzťahmi týchto dvoch síl. Antický Rím významne zasiahol do života kmeňov v „barbariku“ za svojou severnou a východnou hranicou.
Vedúce postavenie koncom starého letopočtu získali germánske kmene a to predovšetkým na úkor Keltov, ktorých doménu potom ničila rímska expanzia z juhu.
Prvé obdobia konfrontácie medzi impériom a germánskymi kmeňmi za cisára Augusta a na počiatku vlády cisára Tiberiusa (v rokoch 12 pred Kr. – 16 po Kr.) boli v znamení ofenzívy. Územie až po Labe sa malo stať provinciou Germania Magna. Do roku 6 pred Kr. ovládali Rimania územie až po Veseru. Roku 6 po Kr. sa stalo hlavným cieľom podrobenie Marobudovej ríše, kmeňového zväzu, ktorého stredom boli Markomani sídliaci v Čechách, kam prišli pod vedením kráľa Mareobuda z oblasti stredného toku rieky Mohan. Výprava proti Marobudovi musela byť zastavená kvôli povstaniu v Panónii. Súčasne sa vyhrotila aj situácia v severnej časti podmanenej Germánie. Zväz kmeňov pod vedením cheruského Arminia zničil roku 9 po Kr. v Teutoburskom lese (pravdepodobne oblasť dnešného Bielefeldu) takmer celé rímske porýnske vojsko (celkom asi 20 – 30 tisíc mužov). To zaistilo germánskym kmeňom za Rýnom a Dunajom osobitný vývoj. Rímske impérium predtým v krátkej dobe ovládlo územie Keltov, Ilýrov a Trákov (na západe zabralo veľkú časť Anglicka), ale teraz už nebolo schopné natrvalo si podmaniť menej vyspelé kmene.
Výbojné ťaženia boli vystriedané diplomaciou. Rimania sa snažili prikloniť si na svoju stranu germánsku rodovú aristokraciu, ktorá dostávala dary a jej príslušníci bývali, či už dobrovoľne alebo ako rukojemníci, na území ríše. Niektorí sa stali vládcami klientských štátov, ktoré mali zaisťovať hranicu ríše (napr. Vanniove kráľovstvo niekde na juhozápadnom Slovensku osídlené Kvádmi).
Na rímsko – germánskom pomedzí však stále dochádza k bojom. Väčšieho rozsahu bolo Domitianové ťaženie proti Chattom roku 83.

V tejto dobe ovládali Rimania územie medzi dolným Mohanom a horným Dunajom (Agri decumates), a tak sčasti uskutočnili pôvodný plán skrátenie hranice. Pre obranu tohto územia začali Rimania budovať opevnenie hranice, označované ako limes romanus. Rímske hranice – limes romanus
Obrana limes sa opierala o veľké tábory, v ktorých sídlila celá légia
(5 000 – 6 000 mužov) a menšie tábory s časťami légie (pešia jednotka sa nazývala kohorta, jazdná ala; obe po 500 mužoch) alebo menšími jednotkami pomocných zborov (auxilia), zložených z obyvateľov provincií a rímskych spojencov. Medzi týmito základňami, spojenými cestami, boli rozmiestnené strážne veže.
V blízkosti a pod ochranou táborov vznikali civilné osady obchodníkov a remeselníkov. Z osád pri opustených pevnostiach v zázemí a pri veľkých táboroch vznikali veľké sídla s vlastnou civilnou správou, ktoré sa stávali hospodárskymi a politickými centrami určitých oblastí. Takto vzniklo mnoho významných miest v Porýní (Neuss, Bonn) a v oblasti Dunaja (Carnuntum, Akvinkum – Budapešť,). Početné centrá sa rozvinuli v miestach predchádzajúcich keltských oppidum (Worms, Viedeň – Vindobona). Pri limes dochádzalo k miešaniu obyvateľstva – presuny vojska, usadzovanie vyslúžilcov.
Mestá v provinciách sa budovali na rímsky spôsob, s pravouhlým námestím (fórum) na križovatke hlavných ulíc, s palácmi vysokých úradníkov, súdnymi a správnymi budovami, chrámami, amfiteátrom, kúpeľmi (thermae) atď. Šírila sa rímska kultúra a životný štýl. Poľnohospodárske zázemie predstavovali najskôr veľkostatky (o rozlohe 100 – 2 000 ha), kde pracovali otroci. V 1. storočí sa však šíril aj kolonát, prenajímanie malých častí veľkostatkárskej pôdy slobodným roľníkom za poplatky (v naturáliách alebo za urobenú prácu).
Potreby vojska i možnosti hospodárskych stykov s barbarikom podnecovali v oblasti limes romanus rýchly rozvoj remesiel a obchodu. V mnohých odvetviach sa rozvinula veľkovýroba (teheľne, hute, zbrojárske dielne). Rozmach dosiahla výroba kovových nádob, šperkov, hrnčiarstvo a sklárstvo.
To, že limes romanus nebol neprekonateľnou prekážkou ukázali markomanské vojny v rokoch 166 – 180, keď hraničné rímske provincie i severnú Itáliu zasahovali útoky germánskych aj negermánskych kmeňov. Rím však ešte presadil svoju prevahu, germánske kmene boli oslabené v boji o bojovníkov, ktorých museli poskytovať Rimanom a presídlením časti obyvateľstva do spustošených provincií. Na druhej strane prostredníctvom rímskych zajatcov a prebehnutých otrokov prichádzali ku Germánom podnety pre zdokonalenie v rôznych odvetviach výroby.

Ústup impéria začal náporom Alamarov v rokoch 233 – 234. K úplnému zrúteniu hornogermánskeho limes došlo v rokoch 259 – 260 po vpáde Alamarov a Frankov. Keď sa Rimanom podarilo zatlačiť Germánov na východ od Rýna a na západ od Illeru, opevnili koncom 3. stor. túto novú hranicu a hájili ju až do 5. stor. (podobne aj Hadrianov val v Anglicku). Takisto v dolnogermánskom limes romanus došlo v polovici 3. stor. k veľkým vpádom Frankov cez Rýn. Do oslabeného rímskeho vojska boli vtedy najímaní germánski bojovníci, neskôr celé jednotky z príslušníkov toho istého kmeňa; tým získali niektorí Germáni vo vojsku vedúce postavenie.
Od konca 3. stor. sa usadzovalo germánske obyvateľstvo v provinciách častejšie; dôležití boli laeti v Galii, ktorí obrábali prenajatú pôdu veľkostatkárskej pôdy, boli však najímaní i do vojenskej služby. Preto za neskorého cisárstva došlo k sformovaniu ich vedúcej vrstvy. Rímska ríša sa však naďalej snažila usadzovanie Germánov regulovať.

Germánske kmene
Na základe germánskej ústnej tradície hovorí Plinius a Tacitus o troch častiach Germánov – Ingoveonoch, Istveonoch a Hermionoch, ktorí pochádzajú z troch synov germánskeho praotca Manna, ktorý bol synom zo zeme zrodeného boha Tiustona. Tieto časti Germánov je treba chápať ako kmeňové zoskupenia, ktoré zrejme vychádzali so spoločného pôvodu, ktorý zanechal výrazné stopy v náboženskom kulte, v existencii ústrednej svätyne na území hlavného kmeňa. Z uvedených správ je zrejmé, že „Mannove kmene“ nepredstavovali všetkých Germánov.
Výsledkom archeologického bádania je rozdelenie Germánskej ekumeny na niekoľko veľkých oblastí, ktoré vykazujú spoločné a príbuzné kultúrne znaky. Oblasť pri Severnom mori bola doménou Ingovenov (Chaukovia, Frísovia, Anglovia ...). Oblasť pri Rýne zodpovedá približne územiu Isvenov a z časti aj Hermionom. V Porýni a pri Emži a Lippe žili na počiatku rímskej doby mnohé menšie kmene, z ktorých sa až postupne sformovali väčšie celky, zvlášť kmeňoví zväz Frankov. Severozápadne od Harzu sídlili Cheruskovia, zhruba v dnešnom Hessensku Chattovia. Povodie Labe sa považuje za územie Hermionov, stotožňované predovšetkým so spoločenstvom Svésov, ku ktorému sa počítajú Longobardi na dolnom toku Labe, Semnoni v Braniborsku, Hermundúri v Durynsku, Markomani v Čechách, Kvádi na Morave a na juhozápadnom Slovensku a tiež Alamani, ktorí vystúpili do popredia počiatkom 3. storočia v juhozápadnom Nemecku.

Severogermánska oblasť zahrňuje kmene v južnej Škandinávii (Tacitoví Suones sú považovaní za predkov Švédov). Tam sa hľadá aj pôvod kmeňov, ktoré zasiahli do krajov východne od Odry. Predpokladá sa, že so severného Jutska prišli okolo roku 100 pred Kr. do Sliezka Vandali. Ostrov Bornhorlm (v najstaršej forme Burgundarholmr) sa považuje za pôvodnú vlasť Burgundov, ktorých sídla v mladšej dobe rímskej sa hľadajú medzi Odrou a Labem. Z juhonórskeho Rogalandu možno pochádzali Rugiovia, lokalizovaní v dobe rímskej do oblasti medzi Odrou a Vislou. Zo Švédskych krajín Västergötlandu a Östergötlandu a z ostrova Gotlandu sa do dolného toku Visly preplavili okolo zlomu letopočtu Góti, nasledovaní príbuznými Gepidmi.
Osídlenie „slobodnej Germánie“ sa sústreďovalo v určitých oblastiach, oddelených od seba pralesom a zodpovedajúce zrejme určitému kmeňu alebo jeho časti, s hlavnou svätyňou v centre. Osady s poliami, pastvinami a pohrebiskami ležali na vymedzených plochách. Okrem zväčšovania počtu sídiel a postupného zväčšovania sídlisk dochádzalo v prvých storočiach po Kr. tiež k rozširovaniu ekumeny. Výraznejšie sa rozvoj osídlenia prejavil napr. v pásme úrodných naplavenín (tzv. marša) pri juhovýchodnom pobreží Severného mora, ktorých využitie umožnil pozvoľný ústup mora v posledných storočiach pred Kr. Na maršách vznikali najskôr jednotlivé dvorce alebo ich voľné zoskupenia, s odvodňovacími priekopami na okrajoch. Keď však na prelome letopočtu nastalo nové obdobie záplav, začali obyvatelia stavať svoje sídla na umelo navŕšených pahorkoch. Ich veľkosť vzrastala a boli na nich plánovane budované veľké sídliská s husto, často lúčovito zoskupenými domami a dvorcami. Inde existovali sídliská dedinského rázu a jednotlivé dvorce, malé osady s 50 – 100 obyvateľmi. Veľké sídliská, ktoré sa rozvíjali od 1. a 2. stor. prezrádzajú výstavbu podľa jednotného plánu s vnútornou organizáciou.
Je pozoruhodné, že v germánskom prostredí sa nestretávame so systémom hradísk. Skutočné hradiská sú vzácnosťou, niektoré známe opevnenia slúžili zrejme ako útočište pre okolité obyvateľstvo. Pri sídliskách sa však častejšie stretávame s ľahšími ochrannými konštrukciami.
Základom hospodárstva bola kombinácia roľníctva a chovu hospodárskych zvierat, existovali však značné regionálne rozdiely. Pole sa oralo s radlom s vodorovným plazom alebo s bezplazovým hákom či už radlom plužného typu, ktoré už ornicu obracalo. Veľkosť obrábanej plochy kolísala, pole bolo obhospodarované striedavo (tzv.

striedavý pasienkový systém).
Dlhodobé právo na využívanie plôch rodinou sa stalo predpokladom vzniku súkromného vlastníctva pôdy. Podobný dosah malo ustajnenie dobytka; veľké stádo bolo základom spoločenského vzostupu. Náčelníci sa stávali rodovou šľachtou, presadzujúci si nárok na dedičstvo svojho postavenia, ktoré by trvalo zaistilo nadobudnuté výhody.
Hutníctvo a spracovávanie železa nadväzovalo na keltskú technológiu. Niektorí kováči ovládali techniku zvárania železa a oceľových lamiel známu predtým u Keltoch. Hlinené nádoby boli zhotovované ručne – podomácky, až s postupujúcou deľbou práce došlo v 3. – 4. stor. k trvalejšiemu uplatneniu hrnčiarskeho kruhu. Rozvinutá tesárska technika sa uplatňovala pri stavbe domov, vozov a lodí. Doložené sú debnárske výrobky, neskôr i sústružené a drevené nádoby.
Zachovali sa nám aj pohrebiská najrôznejšieho významu. Napr. v oblasti dolného toku Labe boli na niektorých pohrebiskách pochovávaný iba muži, na iných len ženy. Už v staršej dobe rímskej sa ojedinele objavujú od oblasti Labe až po južnú Škandináviu hroby nespálených tiel s bohatou výbavou. Tieto hroby patria príslušníkom vedúcej spoločenskej vrstvy.
Náboženstvo starých Germánov boli polyteistické, s archaickými prvkami totenizmu, s uctievaním prírodných javov a s magickými obradmi vychádzajúcich s animistických predstáv. Niektoré z totemových zvierat (kanec, vták, býk, kôň) sa stali živými atribútmi bohov. O posvätnosti prameňov, kopcov a bažín svedčia nálezy obetí. Najvyšším bohom bol Wodan (v severogermánskej forme Ódin), boh bojovníkov a vládca ríše mŕtvych, zobrazovaný s kopijou na osemnohom žrebci. Významným bohom bol kladivom mávajúci Donar (na severe Tór), boh hromu a blesku zosobňujúci silu, ochranca bojovníkov, moreplavcov i plodivých síl prírody.
Posvätné boli obetné miesta v bažinách, známe zvlášť zo severozápadnej Európy. Obetné miesta súviseli buď s poľnohospodárstvom alebo s vojnami, keď bola obetovaná výzbroj porazeného nepriateľa. Z bažín pochádzajú i ľudské telá; šlo pravdepodobne o popravených jedincov obetovaných bohom.

Písmo Germáni pravdepodobne v 1. stor. vytvorili vlastnú abecedu, tzv. starší futhark, zložený z 24 znakov, pričom ako predlohu využili pravdepodobne severoetruskú abecedu alpskej oblasti. Názov znakov – runy (gótsky runa – tajomstvo) naznačuje význam tohto písma, ktoré skôr slúžilo magickým účelom. Z konca rímskej doby pochádza najstaršia germánska literárna pamiatka – preklad biblie do gótštiny, napísaný v 2. polovici 4. stor.

gótskym biskupom Wulfilom.
V rímskej dobe dospeli Germáni do záverečného štádia rozpadu patriarchálnej rodovej spoločnosti. Politický život sa odohrával v rámci kmeňov, ktoré sa od 3. stor. spájali do kmeňových zväzov. Rozhodujúcou inštitúciou bol thing, zhromaždenie všetkých slobodných a bojaschopných mužov kmeňa (niekedy len zástupcovia rodov, neskôr tzv. setnin – časti kmeňa). Ako bolo naznačené, vnútri germánskej spoločnosti sa však už začala rozvíjať tendencia ohlasujúca nástup triednych vzťahov. Moc sa presunula na aristokraciu – vodcov najsilnejších rodov – a na kmeňových náčelníkov. Tí boli najskôr volení len pre vojenské akcie, snažili sa však svoje postavenie trvalo udržať a často tiež vytvorili väčší mocenský útvar. Názvy aristokracie v antických prameňoch naznačujú jej určitú hierarchiu (nobiles, principes, duces, reguli, reges), nie vždy presne známu.
Zo správ je tiež známe, že na čele niektorých kmeňov stáli určitú dobu králi. Kráľovská vláda pravdepodobne súvisela s tým, že veľká migrácia, zaberanie cudzieho územia a podmaňovanie domáceho obyvateľstva vyžadovalo pevné vedenie. Významná úloha v pokročilejšom vývoji pripadla družinám. Kmeňová šľachta mohla ich prostredníctvom viesť koristné boje pre vlastné obohatenie a prestíž bez ohľadu na záujmy kmeňového spoločenstva. Vzťah pána družiny a jej členov bol založený na osobných záväzkoch, pričom rodové a niekedy aj kmeňové putá ustupovali do pozadia. Nevyhnutnosť zaistenia koristi viedla k neustálim výpadom do okolia, čím sa slabšie kmene dostávali do trvalej závislosti

Baltské a ugrofínske kmene
Vo východnom Pobaltí a ďalej vo vnútrozemí, zvlášť v dnešnom Bielorusku, žili baltské kmene, ktorých pôvod sa spojuje už s rozšírením eneolitskej kultúry so šnúrovou keramikou do týchto oblastí. Z rímskej doby sú známe opevnené osady, príznačná je ryhová keramika a keramika so zdrsneným povrchom. Významná je kontinuita kultúry, niekde až do stredoveku. Vďaka obchodu s jantárom sa však najzápadnejšia oblasť (územie baltských Prusov východne od riečky Pasleky, polostrov Sambia) dostala do živých stykov s okolitým svetom, o ktorých svedčí i množstvo dovezených tovarov z Rímskej ríše.
Ďalej na sever a severovýchod žili ugrofínske kmene, zachovávajúce tradičný lovecko-rybársky spôsob života alebo prechádzajúci k pastiersko–roľníckemu hospodárstvu. Pozoruhodné sú tarandy, pravouhlé kamenné zostavy, do ktorých sa ukladali spopolnené, niekedy aj kostrové ostatky zomrelého. Známe sú od severného Lotyšska po južné Fínsko.

V oblasti medzi Okou a hornou Volgou dospela v prvých storočiach nášho letopočtu do vrcholného obdobia (v súvislosti s rozvojom železnej metalurgie) djakovská kultúra s mnohými hradiskami. Ugrofínom sa priratúva tiež gorodecká kultúra v strednom Povolží, prevažne známa z hradísk a ďalej na východ rozšírená pjonoborská kultúra.

Dákovia
Jednou z najneskôr pripojených častí Rímskej ríše bola Dácia, ovládnutá za Trajána počiatkom 2. stor. Jej územie, približne dnešné Rumunsko, obývala severná vetva Trákov – Dákov (tak ich nazývali Rimania) čiže Getovia (podľa gréckeho názvu). Rozvoj dáckeho prostredia vyvrcholil v 1. stor. vytvorením Decabelovej ríše, ktorej centrum bolo mohutné hradisko Sarmizegetusa v južnej časti karpatského oblúka. Dáciu však ovládali Rimania iba do roku 271, kedy túto jedinú provinciu za Dunajom opustili. Miestne dácke, teraz romanizované obyvateľstvo však už nedokázalo obnoviť rozkvet predchádzajúcej ríše. V dobe sťahovania národov sa dostalo do styku s Gótmi, Gepidmi a Húnmi, v 7. stor. dokonca so Slovanmi. Neskôr, behom 9. a 10. stor., sa v prostredí romanizovaného osídlenia na území antickej Dácie sformovala rumunská národnosť. Za dácku sa obvykle považuje lipická kultúra osídľujúca oblasti horného a stredného toku Dnestru a Moldavsko.

V dobe rímskej došlo predovšetkým ku konfrontácii rímskeho otrokárskeho štátu s neskorými pravekými kmeňmi. Boje a obchodné styky prispeli niekedy k rozvoju „barbarov“, u ktorých niekedy vznikali predpoklady neskoršieho vytvárania feudálnych vzťahov a rano stredovekých národností, ale urýchlili aj krízu rímskeho impéria. Značnú nerovnomernosť vývoja v Európe preukazujú pamiatky lovecko -rybárskych kmeňov z okrajových oblastí. Do niektorých z nich až v tejto dobe došlo k rozširovaniu metalurgie železa.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?