Diplomacia v období studenej vojny

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 05. července 2007
  • Zobrazeno: 3382×

Příbuzná témata



Diplomacia v období studenej vojny

Obsah

Úvod 2
I. Prierez dejinami Studenej vojny 3
II. Udalosti roku 1945 3
III. Vláda Harry S. Trumana 4
IV. Truman vs. Stalin 5
V. Styky medzi Washingtonom, Londýnom a Moskvou 6
VI. Harmónia vs. Konfrontácia 7
VII. Postupimská konferencia a jej dôsledky 8
VIII. Zmeny v chápaní komunistickej rozpínavosti 10
IX. Komunistická blokáda západného Berlína 11
X. Historické pozadie 12
Záver 14
Zoznam použitej literatúry 15




































Úvod

Predmetom mojej seminárnej práce je poskytnúť obraz o príčinách a podmienkach vzniku a samotnom vývoji 40 ročného konfliktu najväčších svetových mocností 2 polovice dvadsiateho storočia. Táto práca nepojednáva o jednotlivých vojenských konfliktoch, ale o stretnutiach diplomatických predstaviteľov jednotlivých blokov, ktoré najviac participovali na studenej vojne a o psychologických pohnútkach týchto predstaviteľov, ktoré mohli viesť k rozhodnutiam, ktoré prijali. Studená vojna získala svoj názov, kvôli skrytému konfliktu medzi dvoma najväčšími svetovými mocnosťami, ktorý však nebol otvorený. Obe strany súperili hlavne na diplomatickom poli. Spomedzi rôznych súperení, na ktorých tieto krajiny participovali spomeniem hlavne súperenie o mocenský vplyv v povojnovom Nemecku, ktoré viedlo k jeho rozdeleniu. Tomuto rozdeleniu však predchádzali rôzne jednania a práve nimi sa zaoberá táto práca.

Hlavným zdrojom mojej práce bola kniha Umění diplomace, ktorej autorom je Henry Kissinger. Okrem tejto publikácie som čerpal aj z knihy Studená vojna od Gabriela Partoša, ktorá však slúžila iba ako doplňujúci prameň. Veľmi významne k tejto práci svojim obsahom prispela aj internetová stránka www.noveslovo.sk a publikácia Dějiny německa.












I. Prierez dejinami Studenej vojny


Berlín – hlavné mesto porazenej tretej ríše, sa rýchlo stalo najcitlivejším a emóciami nabitým symbolom studenej vojny. Túto rolu hralo viac ako štyri desaťročia. Ešte pred postavením Berlínskeho múru, ktorý rozdelil mesto vo vtedy už rozdelenom štáte, bolo dejiskom, mnohých zápasov studenej vojny. Toto všetko predurčovala práve jeho poloha na frontovej línii medzi východným a západným blokom. Necelé tri roky po tom, čo sovietske vojská v máji 1945 obsadili Berlín, sa Stalin snažil vyhnať svojich niekdajších spojencov z mesta zablokovaním západného sektora. Nepodarilo sa mu to.

Viac ako desať rokov zostal Berlín jedinou štrbinou v železnej opone. Preto začala vláda východného Nemecka, v snahe zabrániť svojim obyvateľom v úteku na druhú stranu mesta, stavať múr naprieč Berlínom. V tejto dobe stáli proti sebe americké a sovietske tanky otvorene – po prvý a posledný krát počas studenej vojny – ich hlavne boli namierené proti sebe vo vzdialenosti nie väčšej ako 50 metrov. Berlín sa stal symbolom studenej vojny už počas tejto blokády. Zostal takmer tri desaťročia umelo rozdeleným spoločenstvom. Zároveň sa však stal aj miestom, kde bolo najviac cítiť uvoľňovanie medzinárodného napätia, keď sa roku 1972 zjednodušil prechod zo západného do východného Berlína. Napriek tomu zostali východní Nemci chudobnými príbuznými svojich západných bratrancov, pretože nezažili tú istú prosperitu a rovnaké osobné slobody. Ich protesty a masový útek v lete roku 1989 viedli nakoniec k zrúteniu komunistického režimu vo východnom Nemecku. Po zbúraní v novembri 1989 sa Berlínsky múr premenil na pamätník studenej vojny.

II. Udalosti roku 1945

Keď zomrel prezident Spojených Štátov Amerických Franklin Delano Roosevelt, stáli už vojská Spojených Štátov Amerických hlboko na území Nemecka a práve začínala bitka na Okinawe, predohra k plánovanej spojeneckej invázii na ostrovy Japonska. Jeho smrť však nebola nečakaná. Z dôvodu zhoršeného zdravotného stavu sa musel vzdať prezidentského úradu. V tej dobe si Hitler a Goebbels – obkľúčení v Berlíne - klamne nahovárali, že zažijú to, čo nemecké historické knihy označujú ako zázrak rodu Hohenzollernov: keď za sedem ročnej vojny stáli ruské vojská pred bránami Berlína, zachránila ich náhla smrť ruského panovníka a nástup priateľského cára na trón. Dejiny sa však neopakovali. Pád nacistického Nemecka a nutnosť zaplnenia vzniknutého mocenského vákua viedli k rozpadu vojnového partnerstva. Ciele spojencov boli jednoducho príliš odlišné. Churchill sa snažil zabrániť Sovietskemu zväzu v ovládnutí strednej Európy. Stalin za sovietske vojenské víťazstvá a hrdinské utrpenie sovietskeho ľudu požadoval platbu v podobe území. Nový americký prezident Harry S. Truman sa spočiatku snažil nadviazať na Rooseveltovo dedičstvo a udržať alianciu pokope. Za vyhlásenie studenej vojny sa zväčša považuje prejav vtedy už bývalého britského premiéra Winstona Churchilla (1874-1965) na americkej univerzite vo Fultone. Tam, v prítomnosti amerického prezidenta Harryho Trumana, povedal: "Od Štetína na Balte až po Terst na Jadrane sa na kontinente spustila železná opona.

Za touto hranicou vo sfére, ktorú musím nazvať sovietskou, ležia všetky staroslávne mestá strednej a východnej Európy a všetky podliehajú v tej či onej forme nielen sovietskemu vplyvu, ale i veľmi tuhému a v mnohých prípadoch rastúcemu poručníkovaniu Moskvy."
III. Vláda Harry S. Trumana

Truman vládol v počiatkoch Studenej vojny a stál pri vzniku politiky zadržiavania, ktorá neskôr viedla k víťazstvu v tejto vojne. Doviedol Spojené štáty do ich prvej vojenskej aliancie v mierových časoch. Rooseveltovu koncepciu „štyroch policajtov“ nahradil doposiaľ nevídaným systémom koalícií, ktoré 40 rokov zostali jadrom americkej zahraničnej politiky. Vyzval porazených nepriateľov, aby sa pripojili k spoločenstvu demokratických štátov. Podporil Marshallov plán a program štyroch bodov, ktorými Amerika nasadila svoje zdroje a technológie na obnovu a rozvoj vzdialených krajín. Nikdy však nedôveroval spojenectvu s Ruskom. V dobe keď Hitler napadol Rusko, bol ešte senátorom a keďže považoval obe diktatúry za mravne rovnocenné, Rooseveltovi doporučil prikláňať sa vždy na víťaziacu stranu, „Len nech sa ich čo najviac pobije. V žiadnom prípade si neprajem víťazstvo Hitlera. Ako Rusko, tak aj Nemecko považuje svoje záväzky za zdrap papieru." Nemecko, ktoré od roku 1871 naháňalo celej Európe hrôzu, teraz desilo celý svet svojou bezmocnosťou. Bolo rozdeľované na 4 okupačné zóny. Po vojne Stalin posunul hranice Ruska takmer 1000 kilometrov na západ, k rieke Labe. Pred jeho armádami sa v dôsledku slabosti západnej Európy a plánovaného stiahnutia amerických vojsk vytváralo vákuum.

IV. Truman vs. Stalin

Trumanovi záležalo na dobrých vzťahoch so Stalinom, zvlášť preto, lebo americkým náčelníkom štábov záležalo na Ruskej účasti vo vojne proti Japonsku. Stalin sa však vrátil ku svojej starej zahraničnej politike a požadoval odmenu za svoje víťazstvá v jedinej mene – v ovládnutí území. Mal pochopenie pre kompromis, ale iba pokiaľ šlo o presné vymedzenie sfér vplyvu. Stalin nedokázal pochopiť, prečo sa Spojené Štáty až tak angažujú vo vnútropolitických systémoch krajín východnej Európy, keď na nich nemali žiadny strategický záujem. To viedlo Stalina k hľadaniu postranných motívov. Tento majster v praktikovaní „reálpolitiky“, musel očakávať, že sa Amerika bude brániť novej geopolitickej rovnováhe, vyplývajúcej z prítomnosti červenej armády v strede Európy. Stalin bol však ochotný brať vážne iba tie kroky, ktorých dôsledky bolo možné presne analyzovať z hľadiska rizík a možných ziskov. Ak spojenci nevyvinuli žiadny tlak, Stalin jednoducho ostal nečinný. Ani v roku 1940 v jednaní s Hitlerom a neskôr, tvárou v tvár nezničenej Amerike, ktorá navyše disponovala atómovým monopolom, neponúkol Stalin žiadne ústupky.

Namiesto toho sa radšej snažil svojich protivníkov presvedčiť o tom, že sa dá radšej na pochod ďalej na západ, než aby ustúpil. A v oboch prípadoch zle odhadol reakcie svojich protivníkov. V roku 1940 Molotovova návšteva v Berlíne posilnila Hitlerovo rozhodnutie podniknúť inváziu a v roku 1945 ten istý minister zahraničných vecí dokázal zmeniť dobrú vôľu Ameriky v konfrontáciu Studenej vojny. Churchill pochopil Stalinove diplomatické kalkulácie a snažil sa proti nim zakročiť dvoma spôsobmi. Vyzval troch vojenských spojencov k urýchlenému stretnutiu na najvyššej úrovni. Táto schôdzka mala vyriešiť situáciu skôr, než by sa sovietska strana skonsolidovala. Spojenci by medzitým čo najviac zlepšili svoje vyjednávacie postavenie. Príležitosť k tomu sa podľa neho ponúkla v dôsledku skutočnosti, že sa spojenecké armády stretli zo sovietskou východne od predpokladanej línie a že v dôsledku toho spojenecké vojská ovládli tretinu oblasti, ktorá bola pôvodne začlenená do sovietskej okupačnej zóny v Nemecku, vrátane jej najpriemyslovejšej časti. Churchill navrhol, aby toto územie v nadchádzajúcich jednaniach využili ako argument. Truman však nebol ochotný akceptovať Churchillovo tvrdenie, že so Stalinom je nutné jednať na základe odmien a trestov, čím bude dosiahnutý žiadúci výsledok. Trumanova vláda, tak ako vláda predchádzajúca, túžila dať Churchillovi lekciu v tom, že časy diplomacie založenej na mocenskej rovnováhe sú nenávratne preč. Na konci júna sa americké vojská stiahli na dohodnutú demarkačnú líniu, čím Británii ostávalo jedine následovať ich príklad. Truman nechcel, aby si Stalin myslel že sa spolčuje s Britániou, preto odmietol Churchillovo pozvanie, aby sa na ceste do Postupimi zúčastnil osláv anglo-amerického víťazstva. Truman nepociťoval žiadne zábrany, keď sa rozhodol stretnúť so Stalinom v Churchillovej neprítomnosti. Churchilla sa dotklo, že bol z tohto dialógu vylúčený. Churchill nahnevane upozornil Washington, že sa nezúčastní žiadnych rokovaní na najvyššej úrovni, ktoré by boli pokračovaním takejto konferencie Trumana so Stalinom. V. Styky medzi Washingtonom, Londýnom a Moskvou

Truman neskôr vyslal do Londýna a do Moskvy svojich vyslancov, aby mohol udržiavať sprostredkovateľské styky s predstaviteľmi spojencov. Do Moskvy vyslal starého Rooseveltovho priatela Harryho Hopkinsa a do Londýna Josepha E. Daviesa. Davies bol človek, ktorý bol menovaný zrejme iba preto, aby to ukľudnilo Stalina. Bol totiž predvojnovým veľvyslancom v Moskve. Nemal síce za sebou dráhu profesionálneho diplomata, napriek tomu však napísal knihu o svojich diplomatických dobrodružstvách.

Počas vojny ho Roosevelt vyslal s misiou do Moskvy. Bol natolko necitlivý, že skupine najvyšších sovietskych predstaviteľov na americkom veľvyslanectve premietol film založený na jeho bestselleri, ktorý hovorí aj o súdnych procesoch s bývalými kolegami týchto predstaviteľov. Daviesova návšteva v Londýne prebiehala takmer rovnako neskutočne ako jeho misia do Moskvy počas vojny. Davies prejavil ďaleko väčší záujem o americké partnerstvo so Sovietskym zväzom, než o rozvoj anglo-amerických vzťahov. Churchill americkému vyslancovi predostrel svoje obavy, že sa Stalin chystá zhltnúť celú strednú Európu a zdôraznil nutnosť jednotnej anglo-americkej frontovej línie, ktorá by sa mu postavila na odpor. Podľa Daviesa by sa vzťahy medzi východom a západom nikam nedostali, keby neboli založené na podstate dobrých Stalinových úmyslov. V tomto duchu podal aj hlásenie Trumanovi, podľa ktorého má Churchill „väčší záujem na udržaní postavenia Británie v Európe, než na udržaní mieru“. Churchillova snaha o mocenskú rovnováhu na kontinente stelesňovala tri storočia Britských dejín. Američania ju však kládli do protikladu s mierovým úsilím. VI. Harmónia vs. konfrontácia

Hopkins, ktorý už niekoľkokrát ako vyslanec navštívil Moskvu, bol tentokrát Stalinom neobyčajne vľúdne prijatý. Napriek tomu však jeho stretnutie so Stalinom, možno neúmyselne, prehĺbilo nezhody medzi Moskvou a Západom a urýchlilo začiatok Studenej vojny. Hopkins sa totiž riadil svojím vojnovým modelom, ktorý zdôrazňoval harmóniu a nie konfrontáciu. Neodhodlal sa Stalinovi oznámiť, do akej miery jeho kurz vyvoláva riziko vážnych problémov s pobúrenou americkou verejnosťou. Podľa Hopkinsa, všetky nezhody pominú v atmosfére porozumenia a dobrej vôle – to sú kategórie, pre ktoré mal Stalin len veľmi málo pochopenia. Stalin sa s Hopkinsom koncom mája a začiatkom júna stretol celkom šesťkrát, pritom zakaždým využil svoju obľúbenú taktiku. Snažil sa svojho súpera zahnať do defenzívy. Sťažoval sa na ukončenie programu pôžičky a prenájmu a na všeobecné ochladnutie americko-ruských vzťahov. Varoval, že Sovietsky zväz nikdy neustúpi pred nátlakom – čo je bežný diplomatický trik, ktorý vyjednávači používajú, keď chcú zistiť, aké ústupky od nich partner požaduje bez toho, aby dali najavo, či sú ochotní ich prijať.

Stalin predstieral, že nechápe americkú požiadavku na konanie slobodných volieb v Poľsku, pretože Rusko žiadnu podobnú požiadavku nevznieslo v súvislosti s Talianskom, alebo Belgickom, kde sa doposiaľ tiež voľby nekonali.

Súboj Hopkinsa so Stalinom skončil nerozhodne. Hopkins mu vôbec nedokázal oznámiť, že to Američania s východnou Európou myslia smrteľne vážne. Hopkins zrejme od Stalina očakával kompromis, čím mu sám ponúkol ústupové cesty.

Slabiny Hopkinsovho vyjednávacieho štýlu ešte zosilnila mimoriadna zásoba dobrej vôle, ktorá ostala po vojnovom spojenectve. V júni 1945 už Stalin jednostranne stanovil východné aj západné hranice Poľska, nekompromisne dosadil do jeho vlády sovietov a bezohľadne porušil svoj jaltský záväzok, zorganizovať slobodné voľby. Napriek tomu všetkému považoval Hopkins tieto nezhody za „reťazec udalostí, z ktorých je každá sama o sebe bezvýznamná, ktoré sa nahromadili okolo Poľskej otázky“. Použil Rooseveltovu taktiku z dôb Teheránu a Jalty a požiadal Stalina, aby zmiernil svoje požiadavky vo východnej Európe a tak oslabil vnútropolitický tlak na Trumanovu vládu. Stalin odpovedal, že je ochotný uvažovať o takej zmene v novej poľskej vláde, ktorá by ju uviedla do súladu s americkými princípmi. Požiadal Hopkinsa o doporučenie piatich osôb, ktoré by mohol dosadiť do varšavskej vlády. V skutočnosti však nešlo o účasť na komunistickej vláde ale o slobodné voľby. V každom prípade však nemohol vzbudiť v Stalinovi dojem, že Amerika chápe situáciu v Poľsku, preto priznal, že nemá v zásobe mená žiadnych takých osôb.

Návštevy Trumanových vyslancov v Moskve ukázali, že sa nový americký prezident ešte stále snaží nájsť strednú cestu, medzi Rooseveltovým postojom k zachovaniu mieru, podľa ktorého Amerika nemala žiadnych partnerov a rastúcim odporom, ktorý v ňom vzbudilo ruské správanie sa vo východnej Európe, proti ktorému zatiaľ nevytvoril zodpovedajúcu politiku. Truman zatiaľ nebol ochotný ani čeliť geopolitickej realite vytvorenej víťazstvom, ani odhodiť Rooseveltovu víziu svetového poriadku, ktorému by vládli „štyria policajti“. Amerika doposiaľ ani nebola ochotná pripustiť, že mocenská rovnováha je nutnosťou svetového poriadku a nielen poblúznením európskej diplomacie.

VII. Postupimská konferencia a jej dôsledky

Rooseveltov sen o „štyroch policajtoch“ sa rozplynul na postupimskej konferencii, ktorá sa konala od 17. júla do 2. augusta 1945. Postupim bol zvolený za miesto konferencie, lebo ležal v sovietskej okupačnej zóne, bol dostupný po železnici (Stalin veľmi nerád lietal) a mohli ho strážiť sovietske bezpečnostné jednotky. Americká delegácia sa v dobe svojho príchodu držala, svojho chápania svetového poriadku z dôb vojny.

Podľa nich by najväčšou hrozbou svetového mieru bolo zriadenie sfér vplyvu. Neuviedli však, čo – okrem mocenskej politiky - by mohlo Stalina priviesť ku kompromisu, alebo aká iná príčina než stret záujmov by mohla spôsobiť konflikt. Podľa Daviesa – ktorý sa tiež konferencie zúčastnil – sa malo Stalinovi vyhovieť.

Truman nebol zvyknutý jednať s ľuďmi ako v bavlnke, zvlášť ak sa jednalo o komunistov, ale za cenu heroického úsilia sa o to aspoň pokúsil. Na súkromnej večeri 21. júla vyvinul Truman maximálne úsilie, aby Stalina presvedčil. Ten bohužiaľ nemal žiadne pochopenie pre partnerov, ktorí vyhlasovali svoju nezainteresovanosť na výsledku jednania. Truman so Stalinom a Churchillom sa chceli obmedziť na formuláciu obecných princípov. Ich ministri mali potom vypracovať podrobnosti mierových zmlúv s porazenými mocnosťami Osy a ich spojencami. Program konferencie však bol napriek tomu veľmi rozsiahly. „Jednalo sa o reparáciách, budúcnosti Nemecka a o postavení takých spojencov Nemecka, ako Taliansko, Rumunsko, Bulharsko, Maďarsko a Fínsko. Stalin program rozšíril o celý program požiadaviek, ktorý Molotov predložil v roku 1940 Hitlerovi a ktorý zopakoval o rok neskôr Edenovi. Medzi tieto požiadavky patrilo mimo iné aj uľahčenie plavby Bosporom a Dardanelami, zriadenie sovietskej vojenskej základne na Bospore a získanie časti talianskych kolónií“. Stalin sa snažil dosiahnuť uznanie vlád v Bulharsku a Rumunsku, ktoré sám dosadil a ako protihodnotu ponúkal uznanie Talianska. Týmto odďaľoval prejednávanie požiadavky na uznanie konania slobodných volieb vo východnej Európe. Nakoniec každá strana použila veta všade, kde k tomu mala moc. Spojené štáty a Británia odmietli súhlasiť so Stalinovou požiadavkou reparácií od Nemecka vo výške 20 miliárd dolárov, z ktorých by polovica pripadla Sovietskemu zväzu a odmietli k tomu poskytnúť aktíva vo svojich zónach. Na druhej strane Stalin stále posilňoval postavenie komunistických strán po celej východnej Európe. Taktiež využil nejasnú formuláciu Jaltskej dohody, podľa ktorej sa hranice Poľska majú posunúť na západ k riekam Odra a Nisa. Rozhodlo sa, že tieto rieky budú tvoriť demarkačnú líniu. Nikto si zrejme neuvedomil, že existujú dve Nisy. Stalin tak pridelil Poľsku aj územie medzi západnou a východnou Nisou, čím sa mu podarilo vyhnať o päť miliónov Nemcov viac a vytvoriť tak medzi Poliakmi a Nemcami neprekonateľné nepriateľstvo. 25. júla 1945 musela Britská delegácia požiadať o prestávku, z dôvodu konania prvých volieb od roku 1935.

Churchill sa do Postupimi už nevrátil, pretože utrpel zdrvujúcu porážku. Jeho miesto zaujal Clement Atlee.

V Postupimi sa toho veľa nedosiahlo. Všetky spomenuté Ruské požiadavky boli odmietnuté, tak ako niektoré Trumanove návrhy. Podarilo sa však dohodnúť na vytvorení štvormocenského mechanizmu na spravovanie Nemecka, Trumanovi sa podarilo presvedčiť Stalina o tom, že každá mocnosť bude dostávať reparácie zo svojej okupačnej zóny a Stalin prisľúbil účasť Ruska vo vojne proti Japonsku. Iné nepríjemné záležitosti boli predané na prejednanie ministrom zahraničných vecí. Žiadny americký štátnik nebol schopný vyvinúť na Stalina taký nátlak, ako by si jeho psychika vyžadovala. Americká verejnosť sa síce jednomyseľne stavala za zadržiavanie komunizmu, avšak takisto jednomyseľná bola aj neochota podstupovať akékoľvek ďalšie vojenské riziko. Praktickým výsledkom postupimskej konferencie bolo zahájenie procesu, ktorý rozdelil Európu na dve časti a práve tomu sa chceli Americkí vojenský vodcovia vyhnúť. K lepšej spolupráci Sovietov nepohlo ani použitie atómovej bomby vo vojne proti Japonsku. V roku 1946 už Stalin pretransformoval východnú Európu na podobu komunizmu. Ku vzniku Studenej vojny zrejme prispela aj kultúrna priepasť medzi predstaviteľmi. Americký vyjednávači postupovali tak, akoby výsledky prinieslo už len samotné recitovanie ich právnych noriem. Avšak Stalin potreboval presvedčivejšie argumenty. Príchod Studenej vojny urýchlilo aj Stalinovo vedomie slabosti jeho krajiny. Jeho unavená krajina zrazu čelila vojnou nedotknutej Amerike. S takmer hazardérskou odvahou sa Stalin rozhodol predstierať, že Sovietsky zväz jedná z pozície sily, v žiadnom prípade nie slabosti. Niekedy pôsobil dokonca tak kruto, že vzbudil obavy z Ruského výboja až po La-Manš.

VIII. Zmeny v chápaní komunistickej rozpínavosti

Na otázku rozpínavosti komunizmu už začal Truman odpovedať podstatne agresívnejšou politikou. Zápas, ktorý vznikal medzi Ruskom a USA chápal ako boj dobra zo zlom, nie ako záležitosť sfér politického vplyvu. Chápanie tejto otázky výrazne zmenil aj dokument pracovníka amerického veľvyslanectva v Moskve Georga Kenana, známy pod názvom „Dlhý telegram“. Tvrdil, že by si USA nemali vyčítať ruskú neústupčivosť. Jej zdroje spočívajú hlboko v samotnom politickom systéme. Dokazoval, že sovietska zahraničná politika je v podstate zmesou komunistickej ideológie a starého cárskeho expanzionizmu.

Po postupimskej konferencii sa „štvormocenská“ správa udržala necelý rok.

Potom sa tri západné okupačné zóny spojili v Nemeckú demokratickú republiku. Podľa štvormocenskej dohody o Berlíne nebolo mesto súčasťou ani východného, ani západného Nemecka. Oficiálne ho spravovali štyria spojenci – víťazi druhej svetovej vojny. Ako roky pribúdali, začal východný blok považovať prosperujúce západné bloky za tŕň v oku. Najdôležitejšie však bolo, že západný Berlín slúžil ako úniková cesta pre ľudí nespokojných s režimom vo východnom Berlíne. Prístupové cesty do Berlína neboli nikdy presne určené, čoho využil Stalin pri blokáde Berlína v roku 1948.

IX. Komunistická blokáda západného Berlína

Keďže cesta k mierovej zmluve s Ruskom bola pre Nemecko zatarasená, zorganizovali krajiny beneluxu a niektorí západní spojenci v Londýne konferenciu na jar roku 1948. Na nej nastolil požiadavku vytvorenia západonemeckej vlády a rozhodli sa rozšíriť Marshallov plán na Nemecko. Moskva tento krok označila za porušenie Postupimskej dohody, pretože podľa nej mali byť všetky rozhodnutia ohľadom Nemecka vykonávané všetkými okupačnými mocnosťami spoločne. Keď západní spojenci zaviedli v ich okupačných zónach novú menu, rozhodol sa Stalin zahájiť už spomínanú blokádu západného Berlína. Moskva mala silnú vyjednávaciu pozíciu, pretože Berlín ležal vo vnútri sovietskej okupačnej zóny. Moskva spojencom nepotvrdila prístup do Berlína ani po vode, ani po ceste, ani po železnici. Červená armáda prišla do Berlína ako prvá, takže spojenci mali veľmi oslabenú pozíciu. Keby bol Berlín dobytý spojeneckými a ruskými vojskami spoločne, mohli by spolu jednať ako rovný s rovným. Existovala však dohoda, ktorá umožňovala prístup do Berlína pomocou troch vzdušných koridorov. Západní spojenci stáli pred dilemou. Prvá možnosť znamenala zriecť sa svojich plánov v západnom Nemecku a teda nútene opustiť Berlín. To však nepripúšťala ich morálka. Ponúkala sa však aj druhá možnosť: zásobovať obyvateľstvo Berlína vzdušnou cestou. Berlín bol pre spojencov veľmi dôležitý a bol súčasťou spojeneckých okupačných práv. Keby sa ho spojenci zriekli, nepriamo by sa zriekli aj nárokov na iné zmluvne dohodnuté okupačné pásma. Museli teda trvať na svojich právach a navzájom sa podporovať. Bola to obrovská úloha. Británia mala napríklad pripravené pohotovostné plány na letecké dodávky pre svojich 5000 vojakov v Berlíne, ale poskytnúť jedlo a iné základné potreby mestu s dvoma miliónmi obyvateľov sa zdalo priam neuskutočniteľné. Bolo paradoxné, že ľudia, ktorí len pred pár rokmi bombardovali Berlín, ho mali teraz zásobovať a udržiavať pri živote.

Po vybudovaní vzdušného mosta, prilietali lietadlá do mesta, alebo z neho odlietali v troch vzdušných koridoroch každých 90 sekúnd. Aby sa získal čas potrebný na takéto operácie, objemný materiál ako napríklad uhlie sa zhadzoval na vopred dohodnuté miesta. Aby sa znížila hmotnosť prepravovaného materiálu, čerstvé potraviny nahradili sušené zemiaky a mlieko v prášku, múku nahradil chlieb a uhoľné elektrárne sa prerobili na iný druh paliva, napriek tomu, že konverzia elektrární vyžadovala dopraviť do mesta ťažký strojový park. Spojencov neodradili ani problémy s koróziou svojich lietadiel, kvôli prepravovanej soli. Jednoducho soľ začali prepravovať na hydroplánoch, ktoré sú voči soli odolné. To si však vyžadovalo vodnú pristávaciu plochu, čomu poslúžilo Berlínske jazero, až kým nezamrzlo. Napriek tomu, že tento most udržiaval chod Berlína, dokázal zabezpečiť len o málo viac ako tretinu bežných denných potrieb mesta. Život v Berlíne bol veľmi tvrdý. Obliehanie a bombardovanie v časoch vojny však naučilo obyvateľov ľahšie sa prispôsobiť ďalším skúškam. Berlínčania boli v tej dobe na takéto situácie zvyknutí, preto ich blokáda veľmi nešokovala. Stalin uvalil blokádu v nádeji, že donúti spojencov vzdať sa ich plánov na vytvorenie západonemeckého štátu a že vypudí západné mocnosti z Berlína. Nebol však pripravený riskovať konflikt po vojne, ktorá tak veľmi zdevastovala európske časti Sovietskeho zväzu. Spojené štáty americké mali stále jadrový monopol a zaviazali sa, že v Nemecku ponechajú svoje vojsko, kým potrvá okupácia krajiny štyrmi mocnosťami. Navyše si neboli istí, či je Stalin dostatočne opatrný. Šance Stalina v prípadnej vojne o Berlín boli veľmi malé.

Bezprostredne po skončení blokády vyrástol Berlín vo významné priemyslové centrum, ktorého potreby už nemohol pokryť žiadny letecký most. Berlín síce ostával formálne v správe štyroch mocností a za prístup doňho zodpovedal Sovietsky zväz, skutočnú kontrolu ciest však vykonával východonemecký satelitný režim zo svojho hlavného mesta – východného Berlína. Všetka vojenská premávka musela využívať prechody kontrolované sovietskymi vojskami.

X. Historické pozadie
Vo svojom posolstve Kongresu sformuloval prezident USA James Monroe (1758-1831) zásady, podľa ktorých sa mali riadiť krajiny západnej pologule. Konštatoval v nich, že "politický systém v Európe je zásadne odlišný od politického systému v Amerike" a varoval, že jeho krajina bude považovať každý pokus európskej mocnosti "zavádzať svoj systém na ktoromkoľvek mieste tejto pologule za ohrozenie mieru a svojej bezpečnosti".

Stručne povedané, Monroeova doktrína sa dala vyjadriť princípom "Amerika Američanom", ktorý mal však aj druhú stranu: USA sa ním vlastne zaviazali, že sa nebudú miešať do politického diania v Európe. Túto doktrínu bolo možné dodržiavať iba v 19. storočí. No už na začiatku 20. storočia sa z USA stala mocnosť s globálnymi záujmami. Americká verejnosť si to hneď neuvedomila a trvalo desaťročia, kým sa zbavila izolacionistických postojov. Z geopolitického hľadiska sú záujmy USA skôr v oblasti Tichého oceánu, k atlantickej orientácii ich prinútil vývoj historických udalostí. Veď už o priebehu Prvej svetovej vojny rozhodol americký zásah. Záver

Nasledujúce desaťročia Studenej vojny sa uberali cestou získavania, udržiavania a upevňovania politického vplyvu týmito mocnosťami. Táto snaha častokrát vyvrcholila v otvorený vojenský konflikt, v ktorom síce USA a Sovietsky zväz proti sebe nebojovali otvorene, ale v záujme upevnenia svojho vplyvu podporovali odbojové organizácie. Tieto sa stavali na odpor mocnosti, ktorá sa snažila zaviesť svoj politický systém cestou vojenskej sily. Takýto konflikt však nebol pre žiadnu zo zúčastnených strán z dlhodobého hľadiska prospešný, čo síce nebolo priamym dôvodom konca Studenej vojny, napriek tomu si to obe strany v minulosti uvedomovali a z tejto skutočnosti už v dnešnej dobe vo veľkej miere ťažia. Rôzne zmluvy ekonomickej spolupráce medzi USA a Ruskom potvrdzujú, že sa obe strany z chýb, ktorých sa dopustili už poučili a že sa ďalší vývoj svetovej spolupráce a svetového mieru bude uberať úplne iným – istejším a bezpečnejším – smerom. Ako však dejiny dokazujú, koniec jedného konfliktu so sebou prinesie nutnosť riešenia ďalšieho, ktorým bezpochyby v dnešnej dobe je hrozba svetového terorizmu.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?