Balzamovanie

Kategorie: Dejepis (celkem: 1094 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 5086×

Příbuzná témata



Balzamovanie

Na úvod je dôležité pochopiť, z akého dôvodu Egypťania mŕtvoly vôbec balzamovali. Veľmi dôležitým je slovo „ankh“ – život, ktoré pre Egypťanov znamenalo pozemský život a zároveň život posmrtný. Smrť a život boli dva pohľady na tú istú skutočnosť. Volanie pozemského života pôsobilo na ducha Egypťanov tak sugestívne, že ich priviedlo k viere, že požívať rovnaké radosti možno aj v ríši mŕtvych. Skôr než o smrť tu však ide o zmenu samotného života. Preto bolo treba pripraviť telo, aby znieslo takú dlhú cestu. Egypťania skutočne verili, že na prijatie nesmrteľnosti je nutné, aby telo zostalo čo možno najviac nedotknuté: rozložené telo si nezaslúžilo večnú odmenu. Tak sa zrodilo skutočné umenie balzamovania. Zabalzamované telá sa volali „múmie“ a ochranným bohom tohto umenia bol Anubi, strážca hrobov, ktorého znázorňovali so šakaliou hlavou. Dlhoročné výskumy múmií ukázali, že počas obdobia, v ktorom sa mumifikácia praktizovala, teda približne od roku 2800 pred n. l. až do obdobia arabského vpádu okolo roku 640, sa jej postupy i kvalita menili. Toto umenie dosiahlo svoj vrchol v období 1000-950 pred n. l. – vtedy neobmedzenú moc získali veľkňazi boha Amona (vládcu všetkých bohov). Na území dnešného Izraela vtedy vládli králi Šalamún a Dávid.
Herodotos opisuje tri kvalitatívne kategórie a tri rozdielne ceny za mumifikáciu. V najvyššej kategórii zomretému odstránili cez nosové dierky mozog. Väčšinu vnútorností, zvyčajne okrem srdca, vybrali cez rez na boku; ten sa vykonával pazúrikovým nožom. Potom nechali telo vysušiť. Pri menej nákladnej metóde zostávali vnútornosti v tele, ktoré sa pred vysušením napúšťalo cédrovým olejom. Pri najlacnejšej metóde sa telo jednoducho len vysušilo. Herodotove Dejiny však vznikali v čase, keď umenie mumifikácie už upadalo. V predošlom období sa zvyčajne odstránili vnútornosti i mozog a telo naplnili zmesou pilín, plátna a bahna. V čase najväčšieho rozmachu mumifikácie sa výplň vsúvala cez malé zárezy pod kožu. Náročné a jemné balzamovanie trvalo až 70 dní. V „dokonalom dome“, tak sa volala pracovná miestnosť, v prvom rade vybrali mŕtvole vnútornosti. Sušenie tela trvalo 40 dní. Najprv ho posypali suchým nátronom (hydroxidom sodným), soľou podobnou pracej sóde, ktorá sa voľne vyskytuje v prírode. Potom ho natierali „slzami, ktoré polievali nebešťania za Orizisa a Izidu“.

Odmysliac si na obrazotvornosť bohatý jazyk Egypťanov, tieto „slzy“ neboli nič iné ako špeciálne masti: myrha, med, rôzne soli a istý druh téru, ktorý v egyptskom jazyku mal meno „mum“, z čoho sa odvodilo slovo múmia. Z iných zdrojov sa dozvedáme, že výraz múmia pochádza z arabského mumíja, čo znamená asfalt. Po arabsky hovoriaci Egypťania neskoršieho obdobia sa totiž domnievali, že sa telá konzervovali namáčaním do asfaltu. Aj keď sa toto tvrdenie nezakladá na pravde, röntgenové snímky dokázali, že niektoré použité plátenné obväzy boli naozaj napustené zmesou, ktorá obsahovala asfalt. Nakoniec múmiu ozdobovali a bandážovali. Vrchné obväzy sa napúšťali včelím voskom a prilepili želatínou. Prv než vnútornosti uložili vedľa tela múmie do štyroch pevne uzavretých váz, takzvaných kanôp, nechali ich takisto vysušiť nátronom. V istom období sa však vnútornosti zvyčajne nakrájali na kúsky a používali sa ako súčasť výplne múmie. Zabalená múmia dostala tvárovú a hrudnú masku z takzvanej kartonáže, teda z plátna a sadry. Masky bývali aj pozlátené so vsadenými očami i obočím. Niekedy sa múmia ukladala do drevenej truhly vytvarovanej podľa jej obrysov, potom do obdĺžnikovej drevenej rakvy, a napokon do sarkofágu. K výzdobe rakvy patrili aj rituálne formuly, ktoré mali chrániť dušu na jej púti. Mumifikované pozostatky starovekých egyptských faraónov a veľmožov sa ukladali do hrobiek – niekedy do pyramíd – spolu s potravinami a domácim náčiním. Ešte dnes, po štyroch tisícoch rokov, zachovali si niektoré múmie rovnaký vzhľad, aký mali, keď ich balzamovali. Záhrobie, ako si predstavovali Egypťania, zhromažďovalo všetkých spravodlivých na mieste pokoja: vo sviežosti paliem a figovníkov, medzi radmi viniča, uprostred riečnych kanálov bohatých na ryby a zverinu...

V rokoch 1967-1978 skúmali americkí vedci prenosným röntgenovým zariadením kráľovské múmie v Egyptskom múzeu v Káhire. Vzhľadom na to, že sa s múmiami nesmelo hýbať, röntgenovali ich cez steny drevených rakiev. Lepšie podmienky mali vedci pri röntgenovaní 17 múmií z Manchesterského múzea v Británii roku 1975. Múmie previezli do Kráľovskej nemocnice v Manchestri, kde sa röntgenové zariadenie môže pohybovať okolo celého predmetu, zamerať sa na určitú partiu a premietnuť röntgenovú snímku na obrazovku. Z jednej múmie sňali aj vrstvu obväzov. Röntgenové snímky tiel faraónov Novej ríše (okolo 1600-100 pred n. l.) z Egyptského múzea spochybnili niektoré predošlé hypotézy o dĺžke života a príbuzenských vzťahoch členov kráľovských dynastií. Po analýze zmien na kostrách sa ukázalo, že väčšina faraónov zomrela v mladšom veku, než sa predtým uvádzalo.

Počítačová analýza merania lebiek zasa dokázala výrazné rozdiely medzi faraónmi, pri ktorých sa predpokladal príbuzenský vzťah. Tieto zistenia vedú k domnienke, že faraóni v skutočnosti vôbec nepochádzali z jednej rodiny. Z röntgenových snímok je takisto zjavné, že mnohí faraóni aj ich manželky trpeli artritídou. Dozvedáme sa aj o chorobách starých Egypťanov. Aj keď zvyčajne nemávali problémy so zubným kazom, trápili ich zuby a čeľuste. Ako ukazujú röntgenové snímky, múmie mávajú zuby značne obrúsené, čo muselo byť nielen bolestivé, ale spôsobovalo aj zápaly a chronické ochorenia ďasien. Na jednej múmii sa zistili stopy po abscesoch, na mnohých ďalších aj deformácie čeľuste. Egypťania jedli veľké množstvo chleba (Gréci ich volali chlebožrúti), ale ich ťažkosti so zubmi nespôsobovalo len nahrubo mleté zrno. Príčinou bolo aj veľké množstvo piesku, ktorý Egypťania konzumovali s chlebom. Piesok sa do potravy dostával pri žatve, aj pri príprave múky. Egypťania totiž kvôli účinnejšiemu mletiu pridávali piesok aj do ručných mlynčekov. Piesok spôsoboval aj ďalšie ťažkosti. Pľúcne tkanivo manchesterskej múmie pod elektronickým mikroskopom prezradilo pľúcnu chorobu, ktorú vyvolalo vdychovanie piesku.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?