Aristotelov prínos do logiky

Kategorie: Filozofia (celkem: 214 referátů a seminárek)



Aristotelov prínos do logiky

Aristotelov životopis
Aristoteles sa narodil v meste Stageiros v Trákii r. 384 pr. Kr. ( preto máva aj prívlastok Stageirčan, latinsky Stagirita ). Jeho život sa člení do troch základných období : prvé zahrňuje čas keď bol Platónovým žiakom; druhé, keď bol vychovávateľom u vladára; tretie, keď založil peripatetickú školu.
Roku 336 sa po otcovej smrti presťahoval do Atén a stal sa Platónovým žiakom v Akadémii, kde zostáva dvadsať rokov. Mal možnosť poznať a počúvať najslávnejších vzdelancov a filozofov tej doby. Kým bol v Akadémii, prijímal Platónovu filozofiu, to je teóriu o ideách. Vo svojich prvých dielach ( napr. Dialóg o filozofii ) sa považuje za platónovca a prejavuje svojmu učiteľovi veľkú úctu a obdiv. Z toho vidno, že Aristoteles svoj systém odhaľoval len pomaly, púšťal sa vždy viac do kritiky náuky o ideách, ktorú vlastne začal kritizovať už sám Platón. Neskôr sa vracia do Atén, tam otvára vlastnú školu, ktorá potom dostala meno „peripatetická“, lebo počas učenia sa prechádzali chodbou ( peripatos ) Lýcea ( meno Lykeion súvisí s polohou na území chrámu zasvätenom Apollónovi Lykeiovi ). Aristotelova škola bola, podobne ako Platónova, univerzitou, no na rozdiel od tamtej sa zaoberala viac prírodnými vedami. Po smrti svojho ochrancu Alexandra Veľkého r. 323 musel Aristoteles opustiť Atény, lebo ho obžalovali z bezbožnosti. Utiahol sa do mesta Chalkis na ostrove Euboia, kde r. 322 zomrel.

Tvorca logiky
Aristoteles zaviedol ako prvý systematické štúdium pojmov, čiže ideí, ktoré sídlia v našej mysli, aby odhalil ich vlastnosti, ktoré majú ako plody našej mysle, a aby zistil, ako ich možno spájať a oddeľovať, deliť a definovať, ale aj aby stanovil, ako získavať nové pojmy z tých, čo sme poznali predtým. Výsledky týchto výskumov sú v diele „Organon“, ktoré má päť kníh. Názov diela nie je pôvodný, dali mu ho starovekí komentátori, ktorí sa snažili spojiť všetky Aristotelove diela o logike do jedného zväzku. Názov organon značí nástroj; logika je tiež nástrojom myslenia. Desať kategórií pojmov a ich vlastnosti
Podľa Aristotela všetky idey sa dajú zhrnúť do desiatich veľkých skupín zvaných predikamenty alebo kategórie. Kategórie sú tieto: podstata, kvalita, kvantita, činnosť, trpnosť, vzťah, čas miesto, poloha, vlastnenie ( zaodenie, habitus ).
Všetky pojmy majú obsah ( znamenajú určité charakteristiky, dokonalosti alebo kvality ), rozsah ( možno ich aplikovať na určitý počet predmetov ) a predikabilitu ( prisúditeľnosť ).

Čo sa týka predikability, Aristoteles rozlišuje štyri spôsoby priradenia ( mody, zvané štyri predikabilia ) nejakého pojmu k subjektu ( podmetu ): keď vyjadruje o subjekte podstatný a určujúci prvok ( špecifická diferencia ); keď vyjadruje prvok síce prípadkový, no trvale vlastný ( accidens proprium ); keď vyjadruje čisto prípadkový prvok ( accidens purum ).
Porfírios, Aristotelov komentátor, neskôr pridal piaty prvok, „druh“ ( species ), o ktorý ide vtedy, keď predikát vyjadruje celú bytnosť subjektu ( všetko podstatné ). Používanie techniky sylogizmu
Na vyvodenie nových pojmov z predtým poznaných pojmov Aristoteles vypracoval veľmi jednoduchú techniku, ktorá je v určitých hraniciach dokonalá, a to sylogizmus. Tvorí ho skupina troch viet, propozícií ktoré sú tak spojené, že prvé dve obsahujú nutne onú tretiu. Sylogizmus môže nadobúdať viaceré formy; niektoré z nich sú dokonalejšie, než druhé; tieto druhé možno previesť na prvé nahradením premís ekvivalentnými premisami. Aristoteles hovorí popri sylogizme aj o ďalšej forme uvažovania, o indukcii. Na rozdiel od sylogizmu ( v ktorom sa postupuje od všeobecnejších výrokov k výrokom menej všeobecným ) sa v indukcii postupuje od jednotlivých prípadov, alebo od výrokov menej všeobecných, aby sme dosiahli výrok menej všeobecnejší. Aristotelovo skúmanie v tomto prípade je iba základné a veľmi nedokonalé. No podaktoré jeho zistenia o indukcii ako o postupe pri tvorení pojmov sú veľmi významné.

Aristoteles ako logik
Ukázal, že tento nekonečne široký svet mysliaceho ducha vždy používa tri celkom jednoduché základné prvky: pojem, súd a úsudok.
Pojem je čarovným prútikom ducha. Kým oko putuje, musí si obzrieť zvlášť každú vec, musí si obzerať tisíc, desaťtisíc vecí, pojem obsiahne naraz nespočetne veľa vecí. Pojem je preto pre ľudského ducha nesmiernym uľahčením. Avšak pojem zahrňuje aj plynúci svet v celku a naraz. Už Sokrates začal s praxou pojmového myslenia. Platón z toho spravil celý filozofický systém, keďže jeho idey vzišli zo sokratovských pojmov. Aristoteles sa nezúčastňuje tohto smelého letu. Stáva sa však špecialistom na pojmy a ich funkciu v ľudskom myslení, a tým aj zakladateľom logiky. Aristoteles objavuje, že pojem možno previesť na určité typy, na tzv. kategórie. Kategória znamená doslova spôsob výpovede. Pri analýze našej reči – zoberme si len taký jednoduchý model ľudského myslenia a reči ako vetu „Sokrates je bledý“ – sa Aristotelovi ukazujú dve veci. Po prvé: vždy máme niečo, o čom robíme výpovede, subjekt alebo substanciu ( usia ), to čo je podkladom každej výpovede, čo však samé už nemôže o sebe vypovedať, napr. sám Sokrates. Po druhé máme predikáty, ktoré sa viažu k subjektu, ktoré sa na ňom „udejú“, takzvané akcidenty. Sú to náležitosti, ktoré predstavujú buď kvalitu, alebo kvantitu, alebo vzťah, alebo sú označením miesta, času, či polohy, alebo predstavujú vlastníctvo, činnosť alebo trpnosť. Sokrates napr.

je malý ( kvantita ), bledý ( kvalita ), je mužom Xantipy ( vzťah ) a pod.
Pojem, nech je akokoľvek užitočný pre duchovný život človeka, má aj svoje úskalia. Veď pojem zo skutočnosti vždy niečo vyberá. Ale to, čo sa pri tom vyberie, závisí v mnohom od poznávajúceho subjektu, od jeho záujmov, jeho úzkeho alebo širokého obzoru, od času, v ktorom žije, a v neposlednom rade od určitej túžby človeka po moci. Mnohí si nič z týchto nebezpečenstiev nevšimnú. Toto nebezpečenstvo si všimol už Aristoteles. Vidieť to na jeho učení o súde. Súd, ako ho sám definuje, je také spojenie pojmov, aby tým vznikla výpoveď o skutočnosti. Výpovede súdu musia byť pravdivé. Kým však u Platóna bola pravda daná samým bytím, totiž s ideami ( ontologická pravda ), u Aristotela je len vlastnosťou súdu ( logická pravda ). Ale aj u Aristotela sa o tejto vlastnosti súdu rozhodne podľa stavu veci. „Pravda spočíva v tom, že o jestvujúcom hovoríme, že je a o nejestvujúcom, že nie je“. Aristoteles postavil svojou definíciou normu, ktorú už viac nebolo možné prehliadnuť. Videl, že vedecký súd sa od bežného zásadne líši. Bežný súd sa týka len jednotlivej bytosti, napr. Sokrata alebo Kallia. Subjektom vedeckého súdu je niečo všeobecné, človek vôbec, život vôbec, uhlí vôbec, atď. O tomto sa potom vypovedajú všeobecne platné súdy – určujú sa zákony, ako zvykneme dnes hovoriť. Aristoteles pripravil touto jednoduchou logickou tézou o subjekte súdu pôdu pre moderný vedecký pojem.
Tretia časť aristotelovskej logiky sa týka úsudku, ( sylogizmus ). Keď dnes prednesieme zvyčajnú formulu úsudku: Všetci ľudia sú smrteľní, Sokrates je človek, teda Sokrates je smrteľný, tak ešte stále hovoríme Aristotelovou rečou. Náš filozof spoznal, že v tejto formule spočíva základná schéma ľudského myslenia vôbec. Všimol si, a svojím charakteristickým spôsobom aj opísal typické variácie tejto schémy. Našiel tri z nich, takzvané figúrky úsudku. Z týchto figúr má znova každá štyri formy ( mody ). Úsudok je spôsob narábania s pojmami. Tri pojmy ( nadradený, stredný podradený ) sa navzájom prekrývajú: Pretože Sokrates je človek, pretože všetci ľudia sú smrteľní, je aj Sokrates nutne smrteľný. Aristoteles vie, že naše slová pre pojmy musia mať za sebou objektívny stav veci. To sa ukázalo už v jeho učení o pravdivosti úsudku. Vyjadril to však ešte v inej súvislosti, totiž v učení o pôvode našich pojmov. Podľa neho musia mať korene v skúsenostnom zmyslovom svete. Aristoteles sa vyjadruje k hodnote zmyslového poznania pozitívnejšie ako Platón.

Zmysly majú u neho úlohu sprostredkovať nám bytostné formy, ktoré tkvejú v konkrétnych jednotlivých veciach a tvoria ich štrukturálne formy. Jednotlivé zmyslové vnemy sú samozrejme individuálne odlišné, ale možno z nich získať všeobecný obraz, keď si odmyslíme vedľajšie individuálne odlišnosti. Získanie všeobecnej formy nazýva Aristoteles abstrakciou. Pri vlastnej tvorbe pojmu sa podľa Aristotela zapája duchovná sila, neskôr nazývaný „činný rozum“, prostredníctvom ktorého sa vnútorné formy v zmyslových vnemoch stanú viditeľnými, tak ako aj farby sa stanú viditeľnými len prostredníctvom svetla. Aristoteles sa tým v podstate vracia predsa späť k Platónovi. Obaja by mohli povedať to, čo neskôr povie Kant, že naše poznanie síce začína zmyslami, ale nespočíva len v zmyslovom poznaní. „Rozum“ je niečo osobitné a je viac ako zmyslovosť.

, | 24. dubna 2008
The complete subject theme considerable falsehoods is often powerful apart from health care health-related check-up could possibly be completely completely decorous. Understand that will likely along with your existing.
We all greatly attain photo that much more than turns out to be the truth is certainly a very good crucial write-up plus it usually can be significant also well-informed.
merry christmas
"obat aborsi", http://obatpelunturjanin.com/ | 14. ledna 2017
Thank you for sharing in this article
Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?