Agresia a šikanovanie

Kategorie: Psychológia (celkem: 167 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 18789×

Příbuzná témata



Agresia a šikanovanie

O šikanovaní hovoríme vtedy, keď jedno dieťa alebo skupina detí hovorí inému dieťaťu škaredé a nepríjemné veci, bije ho , kope, vyhráža sa mu, zamyká ho v miestnosti a podobne. Tieto incidenty sa môžu často opakovať a pre šikanované dieťa je obťažné, aby sa samo ubránilo. Ako šikanovanie môžu byť označené tiež opakované posmešky alebo nepekné poznámky o rodine. Ako šikanovanie obvykle neoznačujeme občasnú bitku alebo hádku približne rovnako fyzicky vybavených súperov. (Definícia šikanovania, s ktorou v ostatných rokoch pracujú poprední britskí bádatelia.)

Nárast agresie

Je zrejmé, že v posledných desaťročiach agresivita mládeže celkovo stúpla (ako sa možno dozvedieť zo štatistík násilných trestných činov), a teda je možné predpokladať, že aj šikanovanie narastá tak, ako iné agresie (opačný smer vývoja – ubúdanie agresie – nikoho asi nenapadne predpokladať). Šikanovanie v škole je pravdepodobne rovnako staré ako škola samotná, deti by neboli deťmi, keby silnejší rôznymi spôsobmi neubližovali slabším - zlomyseľnosť a krutosť sú jednoducho odveké ľudské necnosti. Je však dôležité uvedomovať si rozdiel medzi „nevinnými“ detskými hrami a situáciami, v ktorých zámerom detí je ubližovať druhým za účelom uspokojenia akejsi „zvrátenej“ potreby.

Výskum šikanovania

Vedecká diskusia o šikanovaní sa začala až v roku 1969 v Škandinávii, napriek tomu, že psychológovia usilovne skúmali všetko možné, čo sa v škole robí, už od začiatku storočia. Toto oneskorenie vo výskume šikanovania zatiaľ nikto nevysvetlil.
Šikanovanie bolo spočiatku chápané ako akcia pomerne veľkej skupiny, ktorá stratila „sebakontrolu“ a vrhá sa na jedinca, ktorý ju vyrušil v jej činnosti.
V sedemdesiatych rokoch vykonal veľkú vedeckú prácu Dan Olweus, ktorý však už šikanovanie definoval ako opakovanú agresiu jednotlivca alebo skupiny agresorov (väčšinou malej) proti jednotlivcovi alebo malej skupine obetí. Už vtedy upozorňoval, že šikanovanie je asi najrozšírenejší z problémov, ktoré ohrozujú duševný a mravný vývin školopovinných detí. Školské úrady v Nórsku ignorovali jeho výsledky až do jesene 1982, keď sa
v istých novinách objavili tri prípady suicíd chlapcov vo veku 10 – 14 rokov v severnom Nórsku, ktorých príčinou bolo brutálne šikanovanie vrstovníkmi.
Výskum šikanovania ostal obmedzený na Škandináviu až do konca osemdesiatych rokov, keď sa začali objavovať články a knihy s touto tematikou tiež vo Veľkej Británii, Amerike, Austrálii, Japonsku, Holandsku a Kanade.

Vo všetkých týchto krajinách sa existencia šikanovania potvrdila, rovnako ako u nás pred niekoľkými rokmi.
Najspoľahlivejšie údaje o tom, koľko detí je šikanovaných, sa získavajú medzinárodne uznávanou štandardnou metódou. Je to anonymný dotazník, ktorého autorom je už spomenutý Dan Olweus. V tomto dotazníku deti odpovedajú na otázky, ako často boli v poslednom čase šikanované, ako často sa dieťa samo aktívne zúčastnilo šikanovania detí a podobne. Výsledky nie sú samozrejme celkom presné, ale rozhodne to nie sú nepodložené údaje. Podľa výsledkov dotazníka vekom ubúda obetí, neubúdajú však agresori, pretože staršie deti často šikanujú mladšie. Obetí i agresorov nachádzame viac medzi chlapcami, než medzi dievčatami. Prípady, keď dievčatá šikanujú chlapca sú pomerne vzácne.
V nasledujúcej tabuľke sú percentuálne vyjadrené údaje, ktorých sa to týka (hrubo vytlačené sú slovenské údaje, slabo vytlačené sú zodpovedajúce nórske údaje). Ide o výsledky anonymného dotazníka pre tisíc detí oboch pohlaví.

Percentá šikanovaných a šikanujúcich v 5. a 6. ročníku škôl

Dievčatá Chlapci Celkom
Agresori Obete Agresori Obete Agresori Obete
10 15 18 22 14 18
3 7 12 10 7 9

Príčiny šikanovania

Mnoho vplyvných psychológov tvrdí, že agresia je – rovnako ako väčšina ostatného ľudského správania, napríklad tanec, varenia, alebo hra na gitaru – naučená, to znamená, že si ju človek osvojí na základe skúsenosti (buď vlastnej, alebo sprostredkovane – pozorovaním toho, čo sa okolo neho deje). Podľa nich je človek agresívny preto, lebo sa naučil, že sa to oplatí, že pomocou agresie sa dajú dosiahnuť veci, ktoré by sa za normálnych okolností dosiahnuť nedali.
Agresívne sklony sa u človeka utvárajú v prvých rokoch života. Z dieťaťa sa stáva
vysoko agresívny človek postupne, a to tak, že si pamätá tie spôsoby svojho konania, ktoré vedú k úspechu (napr. malé dieťa udrie iné dieťa, aby sa zmocnilo jeho cukríka). Keď dopustíme, aby malo dieťa úspech so svojím agresívnym správaním, vytvorí si veľa agresívnych scenárov. Zo scenárov, ktoré používa, si postupne odvodzuje zásady, podľa ktorých sa riadi v novej situácii. Tak dospieva k názorom, postojom a hodnotám, ktoré napokon riadia jeho správanie. Nejde o to, aké názory alebo hodnoty teoreticky uznáva, ale o to, aké v skutočnosti uplatňuje.
Samotné šikanovanie má viacero príčin:
Podľa C. G. Junga má v sebe každý muž mužskú i ženskú psychiku, čo medzi iným znamená, že mu nechýbajú typicky ženské vlohy k nehe, citlivosti, závislosti, podriaďovaniu sa, priznávaniu slabosti atď. Spoločnosť však od neho žiada, aby svoju „ženskú polovicu duše“ chlapsky poprel a bol vyhranene mužný, teda tvrdý, rázny, energický a bojovný.

Znamená to vzdať sa celej polovice seba samého, a to tak radikálne, že si človek vôbec neuvedomuje, že sa niečoho vzdal – ide o tzv. vytesnenie do nevedomia. Keď sa potom pri takomto človeku objaví iný, ktorý sa správa „babsky“, vyvolá to u človeka, ktorý sa zbavil svojej jednej polovičky, túžbu byť taký ako on. To je pokušenie, ktorého sa najlepšie zbaví tak, že tú „babu“ prinajmenšom zosmiešni a poníži. Skrátka: To, čo musí v sebe potlačiť, potláča mimo seba tým, že trápi toho, kto to stelesňuje. Tým sám sebe dokazuje, že nie je ako on. Dokazuje tak svoju „mužnosť“ sebe i druhým.
Ďalej to môže byť túžba po moci, prianie ovládať druhého človeka. Keď totižto ľudí ovládame, pomôže nám to splniť iné želania, uspokojiť iné potreby. Býva v tom i čisto mocenský motív, sama moc „chutí“, človek sa cíti dobre, keď môže niekoho ovládať, keď je mu vydaný na milosť a nemilosť. Taktiež to môže byť i motív krutosti. Človeku niekedy pôsobí potešenie, keď vidí druhého trpieť. Pri šikanovaní je možné uspokojiť tento motív, ak to tak môžeme vyjadriť – popásť sa na utrpení trýzneného, byť surový.
Zvedavosť, nuda a túžba po stále silnejších vzrušujúcejších zážitkoch môže byť ďalšou príčinou. Týrať druhého človeka, to je tak trochu experiment: Ako sa bude správať v strachu, bolesti a ponížení, k čomu všetkému ho možno prinútiť? Mučiteľ (i mučený) cíti, že takáto situácia človeka duševne obnaží, takže sa možno pozrieť až na dno jeho bytosti, ktorá je v tej chvíli akoby rozložená. Je to jednoducho túžba zabávať sa, mať nejaké to vzrušenie.

Ako zvládnuť šikanovanie

Pedagóg by mal byť neustále v strehu a všímať si všetky náznaky toho, že určité dieťa je šikanované.

Tu , ako aj v iných záležitostiach okolo šikanovania platí, že psychológ môže a má byť konzultantom, zodpovednosť by však mala zostávať na pedagógovi.

Priame príznaky šikanovania
Posmech, posmešné poznámky na adresu dieťaťa, pokorujúce prezývky, nadávky, ponižovanie atď.
Kritika dieťaťa, výčitky na jeho adresu podané nepriateľským, nenávistným, prípadne pohŕdavým tónom.
Príkazy, ktoré dieťa dostáva od iných detí, najmä ak sa podávajú panovačným tónom a skutočnosť, že sa im dieťa podriaďuje.
Naháňanie, strkanie, údery, kopanie, ktoré nemusia byť zvlášť silné, ale je nápadné, že ich obeť nevracia.
Bitky, v ktorých jeden z účastníkov je zreteľne slabší a snaží sa uniknúť.

Nepriame príznaky šikanovania
Dieťa je počas prestávok samo, ostatní oň nejavia záujem, nemá priateľov.
Počas prestávok vyhľadáva blízkosť učiteľov.
Ak má dieťa prehovoriť pred triedou, je neisté, ustrašené.
Pôsobí smutne, až depresívne, nešťastne, stiesnene, máva blízko k plaču.
Zhoršuje sa jeho školský prospech, niekedy náhle.
Odreniny, modriny, škrabance alebo rezné rany, ktoré dieťa nevie uspokojivo vysvetliť.
Má zašpinený alebo poškodený odev.

Ak pedagóg na základe uvedených či iných príznakov nadobudne podozrenie a zvýši pozornosť, môže agresorov pristihnúť pri čine. Potom je vec jasná a treba vyvodiť dôsledky. Inokedy sa o šikanovaní dozvedá od postihnutého dieťaťa, alebo od iných detí v triede, od iných dospelých, ktorí boli jeho svedkami, alebo od rodičov, ktorým sa obeť zdôverila. V tom prípade je úlohou pedagóga záležitosť vyšetriť.
Keď sa pedagóg dozvie o konkrétnom prípade šikanovania, prvým pravidlom je zachovať pokoj, pretože rozčúlená reakcia môže agresorom poskytnúť dodatočnú zábavu, zvýšiť ich sympatie a prestíž u ostatných detí. Súčasne samozrejme treba dať najavo nesúhlas s tým, čo sa stalo a bezodkladne konať. Za každú cenu treba uchrániť obeť pred ďalším hrubým násilím, v krajnom prípade i tak, že ju na niekoľko dní ospravedlníme z vyučovania. Niektoré deti uvítajú, keď sú – pokiaľ sa problém ešte nevyriešil – púšťané zo školy o chvíľu skôr, aby sa nestretli s agresormi.
S agresormi by sa malo komunikovať individuálne. V menej závažných prípadoch a keď ide o deti ako-tak socializované, postačí individuálne dohovorenie, v priebehu ktorého agresor pochopí, že pedagóg jeho čin odsudzuje a že agresor sa správal neprimerane. Dlhšie dohováranie však často pôsobí kontraproduktívne, a preto by malo obsahovať i hrozbu sankciami (nechanie poškole, vylúčenie zo zájazdu alebo z nejakej inej akcie, umiestnenie počas prestávok do blízkosti pedagóga, napomenutie, zníženie známky zo správania a podobne). Pravda, pokiaľ je zrejmé, že na daného agresora žiadna z uvedených sankcií neplatí, treba sa sústrediť na to, aby bol vylúčený zo školy za účelom ochrániť pred ním ďalšie potenciálne obete na škole. Často je nevyhnutný aj rozhovor s rodičmi agresorov, pričom sa obe strany snažia dohodnúť spoločný postup.
Obetiam možno pomôcť individuálnym a skupinovým poradenstvom, deti sa učia využiť rady, ako riešiť konfliktné situácie, ktoré by mohli viesť k šikanovaniu. Rôzni autori odporúčajú najmä:
reakcie na posmech: mlčanie, alebo výroky typu „To je fakt!“, „Ďakujem!“,
energické odseknutie,
neútočný, neprovokatívny slovný prejav, najmä ohradenia sa voči slovnému napadnutiu,
získanie pomoci iných detí, ktoré sú nablízku,
obranný postoj bez nepriateľstva,
protiútok bez ohľadu na presilu a podobne.
Nakoniec treba oznámiť triede, či a ako budú vinníci potrestaní a treba ju vyzvať, aby nepripustila pokračovanie šikanovania. Treba sa obrátiť hlavne na deti, ktoré majú na ostatných spravidla dobrý vplyv.

Apeluje sa na slušnosť, svedomie a empatiu.

Prognóza agresie

V posledných rokoch čoraz viac pedagógov, špeciálnych pedagógov, psychológov i sociológov u nás chápe, akú vážnu hrozbu predstavuje celkový rast násilia v našej krajine a aké mravné nebezpečenstvo predstavuje práve ubližovanie bezbranným. Ide o to, aby sa problém agresivity a šikanovania medzi deťmi a mládežou nestal len atraktívnou mediálnou témou, ale bol predmetom permanentného záujmu verejnosti, odborníkov a zodpovedných úradných činiteľov, pretože i keď utrpenie obetí skôr či neskôr skončí, na ich osobnosti zostanú jazvy v podobe sklonov k depresii a k pochybnostiam o sebe samom, k pocitom menejcennosti. Nik im už nenahradí šťastné detstvo, ktoré mohli prežiť.


Použitá literatúra:
Říčan, Pavel (1998): Agresivita a šikanovanie medzi deťmi. EDUCATIO
Klíma, Josef (1990): Brutalita. Mladá Fronta.

Verbálna komunikácia
Tomáš, | 20. března 2008
Komunikácia je vzájomná výmena informácií, správ a významov medzi jednotlivcami či skupinami a zároveň aj prostriedok vzájomného ovplyvňovania osôb. Komunikácia je teda skutočným nositeľom spoločenského procesu. Umožňuje sociálnu interakciu, ktorá robí z človeka spoločenskú bytosť. Predpokladom komunikácie je istý spoločne uznávaný súbor významov v rámci istej skupiny alebo spoločnosti. Vo všeobecnosti komunikáciu chápeme ako rozhovor a slovo komunikovať ako dorozumievať sa, zhovárať sa,sprostredkovať, spájať. Komunikácia je základom spoločenského styku ľudí. Človek komunikuje v každej situácii: ak hovorí o bežných záležitostiach s priateľom, ak obhajuje svoje názory pred šéfom, ak číta noviny, študuje vedecký text, ak píše pohľadnicu z dovolenky alebo štylizuje úradný list. Komunikácia sa dokonca realizuje aj vtedy, keď jeden z účastníkov mlčí. Nie je totiž možné nekomunikovať. Každá komunikácia má tieto zložky: komunikanti, komunikačný kanál, komunikačné médium, komunikačný kód, komunikát, komunikačná skutočnosť a komunikačné prostredie. Komunikanti sú tvorcami komunikačného procesu. Disponujú schopnosťou produkovať rečové javy a porozumieť im. V procese komunikácie vzniká medzi partnermi komunikačný vzťah. Prenos informácií medzi komunikantmi sprostredkúva komunikačný kanál. Prenos danej informácie sprostredkúva komunikačné médium. Na vzájomný prenos informácií medzi komunikantmi slúži spoločný systém znakov, t. j. komunikačný kód. Počas komunikácie vzniká výmenou vzájomných informácií medzi partnermi komunikát. Komunikačná skutočnosť predstavuje javy o ktorých sa komunikuje. Na komunikáciu v nemalej miere vplýva aj komunikačné prostredie, v ktorom sa dorozumievanie realizuje. Z hľadiska pôvodu znakov sa komunikácia delí na verbálnu a neverbálnu. Ja sa vo svojej práci zameriam na verbálnu komunikáciu. Názov verbálna komunikácia je odvodený z latinského verbum - slovo. Za obdobie vzniku verbálnej komunikácie môžeme považovať prvé pokusy komunikácie ľudí systémom jazyka (usporiadaním zvukov do ustáleného vzorca opisujúceho určitý subjekt - pomenovaním). Verbálna stránka komunikácie vznikla popri neverbálnej ako reakcia na potrebu pomenovať, presnejšie definovať, zlepšiť komunikáciu medzi jedincami, ktorá bola vyvolaná vývojom mozgu. V bežnej komunikácii medzi ľuďmi neexistuje bez spojenia s neverbálnou stránkou komunikácie, iba vo forme komunikácie medzi neživými predmetmi (napr. programátorský jazyk medzi počítačmi). V tejto zložke je dôležité dodržiavať niekoľko podmienok, ktorých dodržanie vedie k správnemu vysielaniu informácie, aby ju prijímateľ správy mohol čo najpresnejšie a najzreteľnejšie prijať. Hovoriaci musí mať dobrú artikuláciu a výslovnosť jednotlivých slov, používať tempo, moduláciu hlasu (aby „podčiarkol“ dôležité časti textu a udržal pozornosť, nerozprával rýchlo, či pomaly a dodržal interpunkciu v texte). Obsah, forma a cieľ textu musí vychádzať zo skutočnosti, komu smerujeme našu informáciu, preto musíme vybrať správnu skupinu slov (spisovný jazyk, slang, nárečia, terminológiu, internacionalizmy, poetické slová, slová vyšších i nižších štýlov a pod). Nesprávnou voľbou slov, môžeme celý rozhovor pokaziť. Verbálna komunikácia je špecifickým ľudským spôsobom komunikácie, ktorý má formu hovorenej alebo písanej reči v užšom zmysle (t.j. formou jazyka). Verbálnu komunikáciu môžeme v užšom slova zmysle chápať ako súčasť interpersonálnej komunikácie, ktorá prebieha medzi komunikátorom a komunikantom v konkrétnej situácii bez použitia médií. Predpokladá fyzickú a aktívnu účasť tak komunikátora ako komunikanta a používanie rovnakého dorozumievacieho kódu, ktorým je jazyk. Pre verbálnu komunikáciu za fyzickej prítomnosti komunikantov je charakteristické to, že komunikanti sa komplexne vnímajú, interakčne ovplyvňujú a priamo sa dorozumievajú, čo znamená, že do procesu výmeny informácií medzi nich nevstupuje žiadny modifikačný prvok. Pri chápaní komunikácie v širšom pojatí, podmienka priamej fyzickej účasti komunikantov nie je splnená. Ide o komunikáciu sprostredkovanú médiami. Nevýhodou tejto komunikácie je absencia priamej spätnej väzby, čo robí komunikáciu krehkou. Rozlišujú sa dve formy verbálnej komunikácie: písomná a hovorová komunikácia. Písomná komunikácia predpokladá, že komunikujúci vie narábať s komunikačnými vzorcami, ktoré sú na každé písomné vyjadrenie určené. Písomná komunikácia na rozdiel od hovorovej neprebieha v rovnakom priestore a čase. To znamená že na jednej strane komunikanti nemôžu bezprostredne vnímať priamu reakciu na komunikovanú informáciu, na druhej strane nevyžaduje rýchlu reakciu ani od odosielateľa ani do príjemcu informácie. Tým že písomná komunikácia prebieha v odlišnom čase a na odlišnom mieste, minimalizuje sa psychologický tlak, ktorý vzniká v komunikačnej situácii pri hovorovej komunikácii. O psychickom stave, nálade, pocitoch komunikantov vypovedá formálna úprava písomného textu a jednak gramatická stránka písomného prejavu. Hovorová komunikácia môže byť bezprostredná alebo sprostredkovaná, môže prebiehať medzi dvoma alebo viacerými komunikujúcimi, môže byť prísne štruktúrovaná alebo voľná. Výraznú úlohu v nej zohrávajú faktory ako pružnosť myslenia a následne rečového vyjadrenia, kvalita zapamätávania a znovuvybavovania si informácií, sebaregulácia a regulácia reakcií, slovná zásoba, hlasový fond, farba hlasu, melódia hlasu, intonačné schopnosti, rytmus, tempo a plynulosť reči, artikulácia. Pre hovorovú komunikáciu je charakteristická jednota miesta a času, čo vyžaduje od komunikantov okamžitú reakciu. Hovorovú komunikáciu dokresľujú neverbálne komunikačné zložky, ktoré môžu podporovať verbálne sprostredkovaný obsah alebo ho spochybňovať. Produktom hovorovej komunikácie je komplexný akustický signál. Tvorí ho predovšetkým zvuková zložka reči - hlas, jeho zafarbenie, sila, výška, melódia, ktorá odráža náladu a citové rozpoloženie komunikantov. V manažérskej praxi sa najčastejšie používajú tieto typy hovorovej komunikácie: monológ, dialóg, voľná diskusia, riadená diskusia. Dorozumievanie sa prostredníctvom hovorenej reči umožňuje jazyk, jeho špecifická národná forma, ako je napr. slovenčina alebo angličtina. Slová umožňujú vyjadrovanie hocijakej skúsenosti, napr. emócie, a preto sa používa veľa metafor a iné prostriedky na vyjadrovanie určitých zážitkov. Mnoho slov resp. pojmov vyvoláva predstavy i abstraktné pojmy, ale nie všetky a nie u všetkých ľudí. Slová majú lexikálny (denotatívny) a emocionálny (konotatívny) význam, umožňujú označovanie, ale môžu tiež vyvolávať emocionálne reakcie. Tá istá myšlienka môže byť formulovaná rôznymi spôsobmi a výroky môžu obsahovať „skryté odkazovanie“. Hovorená reč ako najpraktickejší systém dorozumievania, ktorý sa z praktickej, predmetnej činnosti vyvinul, plní svoju funkciu v rámci všeobecného konsenzu, ktorý reprezentuje určitý hovorový jazyk. Najrozšírenejším druhom verbálnej komunikácie v dennom styku je rozhovor. Rozhovor nechápeme len ako výmenu slov, zahrňujeme do neho aj neverbálne komunikačné prejavy, schopnosť empatickej komunikácie a umenie počúvať druhého. Vo vzťahu hovoriaci - počúvajúci je dôležité, aby sa počas rozhovoru vytvorila priaznivá atmosféra vzájomnej dôvery. Veľmi záleží na dobrom začiatku rozhovoru. Prvý dojem totiž často ovplyvní celý jeho priebeh a výsledok. Základným elementom verbálnej komunikácie je slovná zásoba. Schopnosť dorozumieť sa závisí často od toho, ktoré slová ovláda človek aktívne a ktoré pasívne. Rozsah slovnej zásoby závisí najmä od veku, vzdelania, temperamentu, pracovného zaradenia a pohlavia komunikantov. Napr. vzdelaný človek, extrovert, človek, ktorý pracuje s verejnosťou a ktorý mnoho cestuje, má bohatú aktívnu i pasívnu slovnú zásobu. Menej slov na dorozumievanie používajú introverti, ľudia fyzicky pracujúci a tí, ktorí nevyrastali v kultúrnom prostredí. Čítaním a vzdelávaním vznikajú niekedy také anomálie, že človek iba so základným školským vzdelaním má väčšiu pasívnu slovnú zásobu ako absolvent vysokej školy. V súvislosti so slovnou zásobou je užitočné si všimnúť výber slov pri komunikácii, ktorý súvisí s témou rozhovoru, so situáciou, so vzdelaním, temperamentom a pohlavím komunikantov. Pre živú komunikáciu, ktorá vzniká spontánne, nepripravene, je prirodzené, že reč tu nikdy nemá takú dokonalú formu, aká sa predpisuje v normatívnych príručkách. Schopnosť komunikovať ovplyvňujú mnohé faktory, teda živá reč nie je taká plynulá a perfektná, ako si ju predstavujeme v umelom prostredí. V spontánnej komunikácii sa reč zvyčajne neskladá z kompletných, dokonale gramaticky skonštruovaných viet, ale vyskytujú sa v nej rôzne defekty, ktoré z hľadiska umelého, vykonštruovaného textu pôsobia ako chyby v reči, ale z komunikačného hľadiska sú to bežné javy. Ide o bohaté variácie deformovaných slov, nedokončených viet, viet s neusporiadanou stavbou, dodatočných pripájaní slov, opakovaní, zakoktaní, prerieknutí, používania ukazovacích zámen. Podľa Slovníka spisovnej slovenčiny, sa hovorením rozumie vyjadrovanie myšlienok artikulovanou rečou, prípadne dorozumievanie sa jazykom. Má to blízko k tomu, čomu rozumieme slovesami: hovoriť, viesť hovor, vyjadrovať sa slovami atď. Hovorenie tak patrí do oblasti, označovanej termínmi reč, jazyk, slovo atď. Dobre a správne hovoriť predpokladá ovládať techniku hovoru, poznať hlavne psychologické zásady medziľudských vzťahov a hlavne mať čo povedať. Osvojením si schopnosti dobre hovoriť človek dosiahne to najcennejšie - možnosť vytvárať blízke vzťahy s ľuďmi okolo seba, získať priateľov, známych. Osamotení ľudia nebývajú šťastní. Slovo má veľkú silu. Psychológovia tvrdia, že keby sa ľudia vedeli efektívnejšie rozprávať, lepšie dorozumieť, nedochádzalo by k rozvodom, nešťastiam. Keby sa vedeli lepšie dohovoriť, možno by neboli národnostné konflikty, vojny a nepriateľstvá medzi národmi. Prostredníctvom slova sa uskutočňujú rôzne vzťahy. Slovo má nesmiernu silu a energiu. Dokáže pohnúť vojská do boja, dokáže vniesť medzi ľudí lásku, ale aj nenávisť. Toto si časť ľudí uvedomuje, iná nie. Silu slova by mali doceniť viacej výchovní pracovníci. Jednou z dôležitých úloh súčasnej výchovy je výchova k tolerancii, slobode, humanizmu, demokracii. Práve tu zohráva komunikácia vážnu úlohu, pretože má slúžiť nielen k dorozumievaniu, ale predovšetkým má viesť k vzájomnému porozumeniu medzi ľuďmi. Učiteľ a vychovávateľ je práve tou osobou, ktorá vytvára priaznivú pracovnú klímu, ktorá nebráni žiakom prezentovať svoje názory bez obáv a následkov a zároveň pomáha vytvárať vzťahy založené na humanizácii a demokracii. Komunikácia poskytuje bohaté možnosti, na základe ktorých môžeme regulovať vzťahy medzi mladým človekom a svetom a v našom prípade medzi vychovávateľom a žiakom. Aj v tejto oblasti mnohé zdroje a ponaučenia môžeme nájsť už v dielach J.A. Komenského, ktorý dobre vedel, že ak sa chceme niečo dôkladne naučiť, musí tomu predchádzať množstvo cvičení v danej oblasti. Pre rozvíjanie komunikatívnych zručností určuje prostriedky. Sú to predovšetkým: praktické cvičenia (napr. žiaci odpovedajú na rôzne otázky), súťaže (žiaci sa vzájomne pretekajú pri overovaní svojich vedomostí), geliánske cvičenia (každému žiakovi sa zadá jeden autor, toho nech dobýva a svoje poznatky nech predloží na spoločné trhovisko, kde odovzdá svoje príspevky iným a od iných prijíma ich príspevky), predvádzanie divadelných hier - Schola ludus (kde sa žiaci naučia vystupovať a hovoriť na verejnosti). Z toho vidieť, že najdôležitejšou úlohou školy (vychovávateľov, majstrov a ostatných, ktorí pripravujú mládež k ,,verejným službám\"), je príprava na život. K takejto príprave patrí aj umenie hovoriť, vyjadrovať svoje názory, argumentovať, presviedčať, pomáhať a utešovať iných. Reč má vtedy dorozumievací význam, ak je spojená so súvislosťami. Reč sa vníma nie slovo po slove, ale dôležitý je rytmus, slovný a vetný prízvuk. Aby bola zrozumiteľná, jednotlivé slová musia správne pomenúvať skutočnosti, ktorých sa týka. Verbálna komunikácia je dorozumievanie sa za pomoci prirodzeného jazyka, ktorý je najdôležitejšiem prostriedkom odovzdávania informácií v interpersonálnom styku. Reč môže byť hovorená a písaná (grafická). Ďalej poznáme reč ako dyadický dialóg (rozhovor medzi dvoma ľuďmi), reč v malej sociálnej skupine (debaty, diskusie, porady), reč k veľkej skupine (rečnícky prejav), reč ako samovrava (človek hovorí sám k sebe, pre seba). Z hľadiska emocionálneho pôsobenia je možné uviesť, že jednotlivec, ktorého reč je pokojná, vyrovnaná a objektívna je hodnotený ako dôveryhodný, príťažlivý a so záujmom o ľudí. Jednotlivec, ktorého reč je vzrušená a s veľkým vnútorným nasadením je hodnotený ako silne motivovaný, sebaistý, usilujúci sa presadiť svoju vec za každú cenu. Jednotlivec, ktorého reč je prednášaná s istotou, „bez papiera“, rýchlejšie a hlasnejšie s pauzami pri uvádzaní novších zmysluplných myšlienok (slov) je hodnotený ako odborník nadšený pre danú tému, nie ako akýsi jej „reproduktor“. Výchovný pracovník často vystupuje pred žiakmi, v kolektíve pedagogických pracovníkov, alebo na verejnosti. Formy jeho vystupovania sú dané povinnosťami alebo príležitosťami. Na túto prácu musí byť dôkladne pripravený a mal by zvládnuť aj výslovnosť obtiažnych slov, napr. štvorrohý, dvojjazyčný, rovnako aj výslovnosť cudzích alebo prebratých slov, napr. interview - intervjú, rezumé - rezimé a pod. K jazykovému prejavu vychovávateľa patrí kultivované správanie aj pri prejave- prirodzenosť, nenápadnosť, umiernenosť vo vystupovaní. Už J.A. Komenský zdôrazňoval, že zlý rečník je ten, ktorý ,, ... hýba sebou sem a tam, ruky dvíha do výšky, vrtí sa, vzhliada buď hore alebo na jedno miesto, díva sa na jedinú osobu, rozvaľuje sa po katedre, búcha po stole, ryje hlavou a ramenami akoby niečo dobýval, schováva sa čiastočne za katedru, takže sa zdá byť bezruký, nahýba telo skôr dopredu, skôr dozadu, raz sa nadnáša na prsty, potom sa spúšťa na päty.\" Z uvedeného vyplýva, že každý rečník, teda aj vychovávateľ, musí dokonale zvládnuť nielen techniku prejavu, ale i ostatné komunikatívne schopnosti. Jeho vystúpenie by malo byť príkladom vysoko kultivovanej osobnosti, ktorá v procese výchovy zohráva pozitívnu rolu a slúži mladým i ako príklad, ako by mohli vystupovať oni.
Verbálna komunikácia
Tomáš, | 20. března 2008
Komunikácia je vzájomná výmena informácií, správ a významov medzi jednotlivcami či skupinami a zároveň aj prostriedok vzájomného ovplyvňovania osôb. Komunikácia je teda skutočným nositeľom spoločenského procesu. Umožňuje sociálnu interakciu, ktorá robí z človeka spoločenskú bytosť. Predpokladom komunikácie je istý spoločne uznávaný súbor významov v rámci istej skupiny alebo spoločnosti. Vo všeobecnosti komunikáciu chápeme ako rozhovor a slovo komunikovať ako dorozumievať sa, zhovárať sa, sprostredkovať, spájať. Komunikácia je základom spoločenského styku ľudí. Človek komunikuje v každej situácii: ak hovorí o bežných záležitostiach s priateľom, ak obhajuje svoje názory pred šéfom, ak číta noviny, študuje vedecký text, ak píše pohľadnicu z dovolenky alebo štylizuje úradný list. Komunikácia sa dokonca realizuje aj vtedy, keď jeden z účastníkov mlčí. Nie je totiž možné nekomunikovať. Každá komunikácia má tieto zložky: komunikanti, komunikačný kanál, komunikačné médium, komunikačný kód, komunikát, komunikačná skutočnosť a komunikačné prostredie. Komunikanti sú tvorcami komunikačného procesu. Disponujú schopnosťou produkovať rečové javy a porozumieť im. V procese komunikácie vzniká medzi partnermi komunikačný vzťah. Prenos informácií medzi komunikantmi sprostredkúva komunikačný kanál. Prenos danej informácie sprostredkúva komunikačné médium. Na vzájomný prenos informácií medzi komunikantmi slúži spoločný systém znakov, t. j. komunikačný kód. Počas komunikácie vzniká výmenou vzájomných informácií medzi partnermi komunikát. Komunikačná skutočnosť predstavuje javy o ktorých sa komunikuje. Na komunikáciu v nemalej miere vplýva aj komunikačné prostredie, v ktorom sa dorozumievanie realizuje. Z hľadiska pôvodu znakov sa komunikácia delí na verbálnu a neverbálnu. Ja sa vo svojej práci zameriam na verbálnu komunikáciu. Názov verbálna komunikácia je odvodený z latinského verbum - slovo. Za obdobie vzniku verbálnej komunikácie môžeme považovať prvé pokusy komunikácie ľudí systémom jazyka (usporiadaním zvukov do ustáleného vzorca opisujúceho určitý subjekt - pomenovaním). Verbálna stránka komunikácie vznikla popri neverbálnej ako reakcia na potrebu pomenovať, presnejšie definovať, zlepšiť komunikáciu medzi jedincami, ktorá bola vyvolaná vývojom mozgu. V bežnej komunikácii medzi ľuďmi neexistuje bez spojenia s neverbálnou stránkou komunikácie, iba vo forme komunikácie medzi neživými predmetmi (napr. programátorský jazyk medzi počítačmi). V tejto zložke je dôležité dodržiavať niekoľko podmienok, ktorých dodržanie vedie k správnemu vysielaniu informácie, aby ju prijímateľ správy mohol čo najpresnejšie a najzreteľnejšie prijať. Hovoriaci musí mať dobrú artikuláciu a výslovnosť jednotlivých slov, používať tempo, moduláciu hlasu (aby „podčiarkol“ dôležité časti textu a udržal pozornosť, nerozprával rýchlo, či pomaly a dodržal interpunkciu v texte). Obsah, forma a cieľ textu musí vychádzať zo skutočnosti, komu smerujeme našu informáciu, preto musíme vybrať správnu skupinu slov (spisovný jazyk, slang, nárečia, terminológiu, internacionalizmy, poetické slová, slová vyšších i nižších štýlov a pod). Nesprávnou voľbou slov, môžeme celý rozhovor pokaziť. Verbálna komunikácia je špecifickým ľudským spôsobom komunikácie, ktorý má formu hovorenej alebo písanej reči v užšom zmysle (t.j. formou jazyka). Verbálnu komunikáciu môžeme v užšom slova zmysle chápať ako súčasť interpersonálnej komunikácie, ktorá prebieha medzi komunikátorom a komunikantom v konkrétnej situácii bez použitia médií. Predpokladá fyzickú a aktívnu účasť tak komunikátora ako komunikanta a používanie rovnakého dorozumievacieho kódu, ktorým je jazyk. Pre verbálnu komunikáciu za fyzickej prítomnosti komunikantov je charakteristické to, že komunikanti sa komplexne vnímajú, interakčne ovplyvňujú a priamo sa dorozumievajú, čo znamená, že do procesu výmeny informácií medzi nich nevstupuje žiadny modifikačný prvok. Pri chápaní komunikácie v širšom pojatí, podmienka priamej fyzickej účasti komunikantov nie je splnená. Ide o komunikáciu sprostredkovanú médiami. Nevýhodou tejto komunikácie je absencia priamej spätnej väzby, čo robí komunikáciu krehkou. Rozlišujú sa dve formy verbálnej komunikácie: písomná a hovorová komunikácia. Písomná komunikácia predpokladá, že komunikujúci vie narábať s komunikačnými vzorcami, ktoré sú na každé písomné vyjadrenie určené. Písomná komunikácia na rozdiel od hovorovej neprebieha v rovnakom priestore a čase. To znamená že na jednej strane komunikanti nemôžu bezprostredne vnímať priamu reakciu na komunikovanú informáciu, na druhej strane nevyžaduje rýchlu reakciu ani od odosielateľa ani do príjemcu informácie. Tým že písomná komunikácia prebieha v odlišnom čase a na odlišnom mieste, minimalizuje sa psychologický tlak, ktorý vzniká v komunikačnej situácii pri hovorovej komunikácii. O psychickom stave, nálade, pocitoch komunikantov vypovedá formálna úprava písomného textu a jednak gramatická stránka písomného prejavu. Hovorová komunikácia môže byť bezprostredná alebo sprostredkovaná, môže prebiehať medzi dvoma alebo viacerými komunikujúcimi, môže byť prísne štruktúrovaná alebo voľná. Výraznú úlohu v nej zohrávajú faktory ako pružnosť myslenia a následne rečového vyjadrenia, kvalita zapamätávania a znovuvybavovania si informácií, sebaregulácia a regulácia reakcií, slovná zásoba, hlasový fond, farba hlasu, melódia hlasu, intonačné schopnosti, rytmus, tempo a plynulosť reči, artikulácia. Pre hovorovú komunikáciu je charakteristická jednota miesta a času, čo vyžaduje od komunikantov okamžitú reakciu. Hovorovú komunikáciu dokresľujú neverbálne komunikačné zložky, ktoré môžu podporovať verbálne sprostredkovaný obsah alebo ho spochybňovať. Produktom hovorovej komunikácie je komplexný akustický signál. Tvorí ho predovšetkým zvuková zložka reči - hlas, jeho zafarbenie, sila, výška, melódia, ktorá odráža náladu a citové rozpoloženie komunikantov. V manažérskej praxi sa najčastejšie používajú tieto typy hovorovej komunikácie: monológ, dialóg, voľná diskusia, riadená diskusia. Dorozumievanie sa prostredníctvom hovorenej reči umožňuje jazyk, jeho špecifická národná forma, ako je napr. slovenčina alebo angličtina. Slová umožňujú vyjadrovanie hocijakej skúsenosti, napr. emócie, a preto sa používa veľa metafor a iné prostriedky na vyjadrovanie určitých zážitkov. Mnoho slov resp. pojmov vyvoláva predstavy i abstraktné pojmy, ale nie všetky a nie u všetkých ľudí. Slová majú lexikálny (denotatívny) a emocionálny (konotatívny) význam, umožňujú označovanie, ale môžu tiež vyvolávať emocionálne reakcie. Tá istá myšlienka môže byť formulovaná rôznymi spôsobmi a výroky môžu obsahovať „skryté odkazovanie“. Hovorená reč ako najpraktickejší systém dorozumievania, ktorý sa z praktickej, predmetnej činnosti vyvinul, plní svoju funkciu v rámci všeobecného konsenzu, ktorý reprezentuje určitý hovorový jazyk. Najrozšírenejším druhom verbálnej komunikácie v dennom styku je rozhovor. Rozhovor nechápeme len ako výmenu slov, zahrňujeme do neho aj neverbálne komunikačné prejavy, schopnosť empatickej komunikácie a umenie počúvať druhého. Vo vzťahu hovoriaci - počúvajúci je dôležité, aby sa počas rozhovoru vytvorila priaznivá atmosféra vzájomnej dôvery. Veľmi záleží na dobrom začiatku rozhovoru. Prvý dojem totiž často ovplyvní celý jeho priebeh a výsledok. Základným elementom verbálnej komunikácie je slovná zásoba. Schopnosť dorozumieť sa závisí často od toho, ktoré slová ovláda človek aktívne a ktoré pasívne. Rozsah slovnej zásoby závisí najmä od veku, vzdelania, temperamentu, pracovného zaradenia a pohlavia komunikantov. Napr. vzdelaný človek, extrovert, človek, ktorý pracuje s verejnosťou a ktorý mnoho cestuje, má bohatú aktívnu i pasívnu slovnú zásobu. Menej slov na dorozumievanie používajú introverti, ľudia fyzicky pracujúci a tí, ktorí nevyrastali v kultúrnom prostredí. Čítaním a vzdelávaním vznikajú niekedy také anomálie, že človek iba so základným školským vzdelaním má väčšiu pasívnu slovnú zásobu ako absolvent vysokej školy. V súvislosti so slovnou zásobou je užitočné si všimnúť výber slov pri komunikácii, ktorý súvisí s témou rozhovoru, so situáciou, so vzdelaním, temperamentom a pohlavím komunikantov. Pre živú komunikáciu, ktorá vzniká spontánne, nepripravene, je prirodzené, že reč tu nikdy nemá takú dokonalú formu, aká sa predpisuje v normatívnych príručkách. Schopnosť komunikovať ovplyvňujú mnohé faktory, teda živá reč nie je taká plynulá a perfektná, ako si ju predstavujeme v umelom prostredí. V spontánnej komunikácii sa reč zvyčajne neskladá z kompletných, dokonale gramaticky skonštruovaných viet, ale vyskytujú sa v nej rôzne defekty, ktoré z hľadiska umelého, vykonštruovaného textu pôsobia ako chyby v reči, ale z komunikačného hľadiska sú to bežné javy. Ide o bohaté variácie deformovaných slov, nedokončených viet, viet s neusporiadanou stavbou, dodatočných pripájaní slov, opakovaní, zakoktaní, prerieknutí, používania ukazovacích zámen. Podľa Slovníka spisovnej slovenčiny, sa hovorením rozumie vyjadrovanie myšlienok artikulovanou rečou, prípadne dorozumievanie sa jazykom. Má to blízko k tomu, čomu rozumieme slovesami: hovoriť, viesť hovor, vyjadrovať sa slovami atď. Hovorenie tak patrí do oblasti, označovanej termínmi reč, jazyk, slovo atď. Dobre a správne hovoriť predpokladá ovládať techniku hovoru, poznať hlavne psychologické zásady medziľudských vzťahov a hlavne mať čo povedať. Osvojením si schopnosti dobre hovoriť človek dosiahne to najcennejšie - možnosť vytvárať blízke vzťahy s ľuďmi okolo seba, získať priateľov, známych. Osamotení ľudia nebývajú šťastní. Slovo má veľkú silu. Psychológovia tvrdia, že keby sa ľudia vedeli efektívnejšie rozprávať, lepšie dorozumieť, nedochádzalo by k rozvodom, nešťastiam. Keby sa vedeli lepšie dohovoriť, možno by neboli národnostné konflikty, vojny a nepriateľstvá medzi národmi. Prostredníctvom slova sa uskutočňujú rôzne vzťahy. Slovo má nesmiernu silu a energiu. Dokáže pohnúť vojská do boja, dokáže vniesť medzi ľudí lásku, ale aj nenávisť. Toto si časť ľudí uvedomuje, iná nie. Silu slova by mali doceniť viacej výchovní pracovníci. Jednou z dôležitých úloh súčasnej výchovy je výchova k tolerancii, slobode, humanizmu, demokracii. Práve tu zohráva komunikácia vážnu úlohu, pretože má slúžiť nielen k dorozumievaniu, ale predovšetkým má viesť k vzájomnému porozumeniu medzi ľuďmi. Učiteľ a vychovávateľ je práve tou osobou, ktorá vytvára priaznivú pracovnú klímu, ktorá nebráni žiakom prezentovať svoje názory bez obáv a následkov a zároveň pomáha vytvárať vzťahy založené na humanizácii a demokracii. Komunikácia poskytuje bohaté možnosti, na základe ktorých môžeme regulovať vzťahy medzi mladým človekom a svetom a v našom prípade medzi vychovávateľom a žiakom. Aj v tejto oblasti mnohé zdroje a ponaučenia môžeme nájsť už v dielach J.A. Komenského, ktorý dobre vedel, že ak sa chceme niečo dôkladne naučiť, musí tomu predchádzať množstvo cvičení v danej oblasti. Pre rozvíjanie komunikatívnych zručností určuje prostriedky. Sú to predovšetkým: praktické cvičenia (napr. žiaci odpovedajú na rôzne otázky), súťaže (žiaci sa vzájomne pretekajú pri overovaní svojich vedomostí), geliánske cvičenia (každému žiakovi sa zadá jeden autor, toho nech dobýva a svoje poznatky nech predloží na spoločné trhovisko, kde odovzdá svoje príspevky iným a od iných prijíma ich príspevky), predvádzanie divadelných hier - Schola ludus (kde sa žiaci naučia vystupovať a hovoriť na verejnosti). Z toho vidieť, že najdôležitejšou úlohou školy (vychovávateľov, majstrov a ostatných, ktorí pripravujú mládež k ,,verejným službám\"), je príprava na život. K takejto príprave patrí aj umenie hovoriť, vyjadrovať svoje názory, argumentovať, presviedčať, pomáhať a utešovať iných. Reč má vtedy dorozumievací význam, ak je spojená so súvislosťami. Reč sa vníma nie slovo po slove, ale dôležitý je rytmus, slovný a vetný prízvuk. Aby bola zrozumiteľná, jednotlivé slová musia správne pomenúvať skutočnosti, ktorých sa týka. Verbálna komunikácia je dorozumievanie sa za pomoci prirodzeného jazyka, ktorý je najdôležitejšiem prostriedkom odovzdávania informácií v interpersonálnom styku. Reč môže byť hovorená a písaná (grafická). Ďalej poznáme reč ako dyadický dialóg (rozhovor medzi dvoma ľuďmi), reč v malej sociálnej skupine (debaty, diskusie, porady), reč k veľkej skupine (rečnícky prejav), reč ako samovrava (človek hovorí sám k sebe, pre seba). Z hľadiska emocionálneho pôsobenia je možné uviesť, že jednotlivec, ktorého reč je pokojná, vyrovnaná a objektívna je hodnotený ako dôveryhodný, príťažlivý a so záujmom o ľudí. Jednotlivec, ktorého reč je vzrušená a s veľkým vnútorným nasadením je hodnotený ako silne motivovaný, sebaistý, usilujúci sa presadiť svoju vec za každú cenu. Jednotlivec, ktorého reč je prednášaná s istotou, „bez papiera“, rýchlejšie a hlasnejšie s pauzami pri uvádzaní novších zmysluplných myšlienok (slov) je hodnotený ako odborník nadšený pre danú tému, nie ako akýsi jej „reproduktor“. Výchovný pracovník často vystupuje pred žiakmi, v kolektíve pedagogických pracovníkov, alebo na verejnosti. Formy jeho vystupovania sú dané povinnosťami alebo príležitosťami. Na túto prácu musí byť dôkladne pripravený a mal by zvládnuť aj výslovnosť obtiažnych slov, napr. štvorrohý, dvojjazyčný, rovnako aj výslovnosť cudzích alebo prebratých slov, napr. interview - intervjú, rezumé - rezimé a pod. K jazykovému prejavu vychovávateľa patrí kultivované správanie aj pri prejave- prirodzenosť, nenápadnosť, umiernenosť vo vystupovaní. Už J.A. Komenský zdôrazňoval, že zlý rečník je ten, ktorý ,, ... hýba sebou sem a tam, ruky dvíha do výšky, vrtí sa, vzhliada buď hore alebo na jedno miesto, díva sa na jedinú osobu, rozvaľuje sa po katedre, búcha po stole, ryje hlavou a ramenami akoby niečo dobýval, schováva sa čiastočne za katedru, takže sa zdá byť bezruký, nahýba telo skôr dopredu, skôr dozadu, raz sa nadnáša na prsty, potom sa spúšťa na päty.\" Z uvedeného vyplýva, že každý rečník, teda aj vychovávateľ, musí dokonale zvládnuť nielen techniku prejavu, ale i ostatné komunikatívne schopnosti. Jeho vystúpenie by malo byť príkladom vysoko kultivovanej osobnosti, ktorá v procese výchovy zohráva pozitívnu rolu a slúži mladým i ako príklad, ako by mohli vystupovať oni.
, | 14. dubna 2008
Re:
Painkiller, | 16. června 2009
kurva kde je literatura ha debile???????
Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?