Agresia a šikanovanie

Kategorie: Psychológia (celkem: 235 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 12. března 2007
  • Zobrazeno: 20465×

Příbuzná témata



Agresia a šikanovanie

O šikanovaní hovoríme vtedy, keď jedno dieťa alebo skupina detí hovorí inému dieťaťu škaredé a nepríjemné veci, bije ho , kope, vyhráža sa mu, zamyká ho v miestnosti a podobne. Tieto incidenty sa môžu často opakovať a pre šikanované dieťa je obťažné, aby sa samo ubránilo. Ako šikanovanie môžu byť označené tiež opakované posmešky alebo nepekné poznámky o rodine. Ako šikanovanie obvykle neoznačujeme občasnú bitku alebo hádku približne rovnako fyzicky vybavených súperov. (Definícia šikanovania, s ktorou v ostatných rokoch pracujú poprední britskí bádatelia.)

Nárast agresie

Je zrejmé, že v posledných desaťročiach agresivita mládeže celkovo stúpla (ako sa možno dozvedieť zo štatistík násilných trestných činov), a teda je možné predpokladať, že aj šikanovanie narastá tak, ako iné agresie (opačný smer vývoja – ubúdanie agresie – nikoho asi nenapadne predpokladať). Šikanovanie v škole je pravdepodobne rovnako staré ako škola samotná, deti by neboli deťmi, keby silnejší rôznymi spôsobmi neubližovali slabším - zlomyseľnosť a krutosť sú jednoducho odveké ľudské necnosti. Je však dôležité uvedomovať si rozdiel medzi „nevinnými“ detskými hrami a situáciami, v ktorých zámerom detí je ubližovať druhým za účelom uspokojenia akejsi „zvrátenej“ potreby.

Výskum šikanovania

Vedecká diskusia o šikanovaní sa začala až v roku 1969 v Škandinávii, napriek tomu, že psychológovia usilovne skúmali všetko možné, čo sa v škole robí, už od začiatku storočia. Toto oneskorenie vo výskume šikanovania zatiaľ nikto nevysvetlil.
Šikanovanie bolo spočiatku chápané ako akcia pomerne veľkej skupiny, ktorá stratila „sebakontrolu“ a vrhá sa na jedinca, ktorý ju vyrušil v jej činnosti.
V sedemdesiatych rokoch vykonal veľkú vedeckú prácu Dan Olweus, ktorý však už šikanovanie definoval ako opakovanú agresiu jednotlivca alebo skupiny agresorov (väčšinou malej) proti jednotlivcovi alebo malej skupine obetí. Už vtedy upozorňoval, že šikanovanie je asi najrozšírenejší z problémov, ktoré ohrozujú duševný a mravný vývin školopovinných detí. Školské úrady v Nórsku ignorovali jeho výsledky až do jesene 1982, keď sa
v istých novinách objavili tri prípady suicíd chlapcov vo veku 10 – 14 rokov v severnom Nórsku, ktorých príčinou bolo brutálne šikanovanie vrstovníkmi.
Výskum šikanovania ostal obmedzený na Škandináviu až do konca osemdesiatych rokov, keď sa začali objavovať články a knihy s touto tematikou tiež vo Veľkej Británii, Amerike, Austrálii, Japonsku, Holandsku a Kanade.

Vo všetkých týchto krajinách sa existencia šikanovania potvrdila, rovnako ako u nás pred niekoľkými rokmi.
Najspoľahlivejšie údaje o tom, koľko detí je šikanovaných, sa získavajú medzinárodne uznávanou štandardnou metódou. Je to anonymný dotazník, ktorého autorom je už spomenutý Dan Olweus. V tomto dotazníku deti odpovedajú na otázky, ako často boli v poslednom čase šikanované, ako často sa dieťa samo aktívne zúčastnilo šikanovania detí a podobne. Výsledky nie sú samozrejme celkom presné, ale rozhodne to nie sú nepodložené údaje. Podľa výsledkov dotazníka vekom ubúda obetí, neubúdajú však agresori, pretože staršie deti často šikanujú mladšie. Obetí i agresorov nachádzame viac medzi chlapcami, než medzi dievčatami. Prípady, keď dievčatá šikanujú chlapca sú pomerne vzácne.
V nasledujúcej tabuľke sú percentuálne vyjadrené údaje, ktorých sa to týka (hrubo vytlačené sú slovenské údaje, slabo vytlačené sú zodpovedajúce nórske údaje). Ide o výsledky anonymného dotazníka pre tisíc detí oboch pohlaví.

Percentá šikanovaných a šikanujúcich v 5. a 6. ročníku škôl

Dievčatá Chlapci Celkom
Agresori Obete Agresori Obete Agresori Obete
10 15 18 22 14 18
3 7 12 10 7 9

Príčiny šikanovania

Mnoho vplyvných psychológov tvrdí, že agresia je – rovnako ako väčšina ostatného ľudského správania, napríklad tanec, varenia, alebo hra na gitaru – naučená, to znamená, že si ju človek osvojí na základe skúsenosti (buď vlastnej, alebo sprostredkovane – pozorovaním toho, čo sa okolo neho deje). Podľa nich je človek agresívny preto, lebo sa naučil, že sa to oplatí, že pomocou agresie sa dajú dosiahnuť veci, ktoré by sa za normálnych okolností dosiahnuť nedali.
Agresívne sklony sa u človeka utvárajú v prvých rokoch života. Z dieťaťa sa stáva
vysoko agresívny človek postupne, a to tak, že si pamätá tie spôsoby svojho konania, ktoré vedú k úspechu (napr. malé dieťa udrie iné dieťa, aby sa zmocnilo jeho cukríka). Keď dopustíme, aby malo dieťa úspech so svojím agresívnym správaním, vytvorí si veľa agresívnych scenárov. Zo scenárov, ktoré používa, si postupne odvodzuje zásady, podľa ktorých sa riadi v novej situácii. Tak dospieva k názorom, postojom a hodnotám, ktoré napokon riadia jeho správanie. Nejde o to, aké názory alebo hodnoty teoreticky uznáva, ale o to, aké v skutočnosti uplatňuje.
Samotné šikanovanie má viacero príčin:
Podľa C. G. Junga má v sebe každý muž mužskú i ženskú psychiku, čo medzi iným znamená, že mu nechýbajú typicky ženské vlohy k nehe, citlivosti, závislosti, podriaďovaniu sa, priznávaniu slabosti atď. Spoločnosť však od neho žiada, aby svoju „ženskú polovicu duše“ chlapsky poprel a bol vyhranene mužný, teda tvrdý, rázny, energický a bojovný.

Znamená to vzdať sa celej polovice seba samého, a to tak radikálne, že si človek vôbec neuvedomuje, že sa niečoho vzdal – ide o tzv. vytesnenie do nevedomia. Keď sa potom pri takomto človeku objaví iný, ktorý sa správa „babsky“, vyvolá to u človeka, ktorý sa zbavil svojej jednej polovičky, túžbu byť taký ako on. To je pokušenie, ktorého sa najlepšie zbaví tak, že tú „babu“ prinajmenšom zosmiešni a poníži. Skrátka: To, čo musí v sebe potlačiť, potláča mimo seba tým, že trápi toho, kto to stelesňuje. Tým sám sebe dokazuje, že nie je ako on. Dokazuje tak svoju „mužnosť“ sebe i druhým.
Ďalej to môže byť túžba po moci, prianie ovládať druhého človeka. Keď totižto ľudí ovládame, pomôže nám to splniť iné želania, uspokojiť iné potreby. Býva v tom i čisto mocenský motív, sama moc „chutí“, človek sa cíti dobre, keď môže niekoho ovládať, keď je mu vydaný na milosť a nemilosť. Taktiež to môže byť i motív krutosti. Človeku niekedy pôsobí potešenie, keď vidí druhého trpieť. Pri šikanovaní je možné uspokojiť tento motív, ak to tak môžeme vyjadriť – popásť sa na utrpení trýzneného, byť surový.
Zvedavosť, nuda a túžba po stále silnejších vzrušujúcejších zážitkoch môže byť ďalšou príčinou. Týrať druhého človeka, to je tak trochu experiment: Ako sa bude správať v strachu, bolesti a ponížení, k čomu všetkému ho možno prinútiť? Mučiteľ (i mučený) cíti, že takáto situácia človeka duševne obnaží, takže sa možno pozrieť až na dno jeho bytosti, ktorá je v tej chvíli akoby rozložená. Je to jednoducho túžba zabávať sa, mať nejaké to vzrušenie.

Ako zvládnuť šikanovanie

Pedagóg by mal byť neustále v strehu a všímať si všetky náznaky toho, že určité dieťa je šikanované.

Tu , ako aj v iných záležitostiach okolo šikanovania platí, že psychológ môže a má byť konzultantom, zodpovednosť by však mala zostávať na pedagógovi.

Priame príznaky šikanovania
Posmech, posmešné poznámky na adresu dieťaťa, pokorujúce prezývky, nadávky, ponižovanie atď.
Kritika dieťaťa, výčitky na jeho adresu podané nepriateľským, nenávistným, prípadne pohŕdavým tónom.
Príkazy, ktoré dieťa dostáva od iných detí, najmä ak sa podávajú panovačným tónom a skutočnosť, že sa im dieťa podriaďuje.
Naháňanie, strkanie, údery, kopanie, ktoré nemusia byť zvlášť silné, ale je nápadné, že ich obeť nevracia.
Bitky, v ktorých jeden z účastníkov je zreteľne slabší a snaží sa uniknúť.

Nepriame príznaky šikanovania
Dieťa je počas prestávok samo, ostatní oň nejavia záujem, nemá priateľov.
Počas prestávok vyhľadáva blízkosť učiteľov.
Ak má dieťa prehovoriť pred triedou, je neisté, ustrašené.
Pôsobí smutne, až depresívne, nešťastne, stiesnene, máva blízko k plaču.
Zhoršuje sa jeho školský prospech, niekedy náhle.
Odreniny, modriny, škrabance alebo rezné rany, ktoré dieťa nevie uspokojivo vysvetliť.
Má zašpinený alebo poškodený odev.

Ak pedagóg na základe uvedených či iných príznakov nadobudne podozrenie a zvýši pozornosť, môže agresorov pristihnúť pri čine. Potom je vec jasná a treba vyvodiť dôsledky. Inokedy sa o šikanovaní dozvedá od postihnutého dieťaťa, alebo od iných detí v triede, od iných dospelých, ktorí boli jeho svedkami, alebo od rodičov, ktorým sa obeť zdôverila. V tom prípade je úlohou pedagóga záležitosť vyšetriť.
Keď sa pedagóg dozvie o konkrétnom prípade šikanovania, prvým pravidlom je zachovať pokoj, pretože rozčúlená reakcia môže agresorom poskytnúť dodatočnú zábavu, zvýšiť ich sympatie a prestíž u ostatných detí. Súčasne samozrejme treba dať najavo nesúhlas s tým, čo sa stalo a bezodkladne konať. Za každú cenu treba uchrániť obeť pred ďalším hrubým násilím, v krajnom prípade i tak, že ju na niekoľko dní ospravedlníme z vyučovania. Niektoré deti uvítajú, keď sú – pokiaľ sa problém ešte nevyriešil – púšťané zo školy o chvíľu skôr, aby sa nestretli s agresormi.
S agresormi by sa malo komunikovať individuálne. V menej závažných prípadoch a keď ide o deti ako-tak socializované, postačí individuálne dohovorenie, v priebehu ktorého agresor pochopí, že pedagóg jeho čin odsudzuje a že agresor sa správal neprimerane. Dlhšie dohováranie však často pôsobí kontraproduktívne, a preto by malo obsahovať i hrozbu sankciami (nechanie poškole, vylúčenie zo zájazdu alebo z nejakej inej akcie, umiestnenie počas prestávok do blízkosti pedagóga, napomenutie, zníženie známky zo správania a podobne). Pravda, pokiaľ je zrejmé, že na daného agresora žiadna z uvedených sankcií neplatí, treba sa sústrediť na to, aby bol vylúčený zo školy za účelom ochrániť pred ním ďalšie potenciálne obete na škole. Často je nevyhnutný aj rozhovor s rodičmi agresorov, pričom sa obe strany snažia dohodnúť spoločný postup.
Obetiam možno pomôcť individuálnym a skupinovým poradenstvom, deti sa učia využiť rady, ako riešiť konfliktné situácie, ktoré by mohli viesť k šikanovaniu. Rôzni autori odporúčajú najmä:
reakcie na posmech: mlčanie, alebo výroky typu „To je fakt!“, „Ďakujem!“,
energické odseknutie,
neútočný, neprovokatívny slovný prejav, najmä ohradenia sa voči slovnému napadnutiu,
získanie pomoci iných detí, ktoré sú nablízku,
obranný postoj bez nepriateľstva,
protiútok bez ohľadu na presilu a podobne.
Nakoniec treba oznámiť triede, či a ako budú vinníci potrestaní a treba ju vyzvať, aby nepripustila pokračovanie šikanovania. Treba sa obrátiť hlavne na deti, ktoré majú na ostatných spravidla dobrý vplyv.

Apeluje sa na slušnosť, svedomie a empatiu.

Prognóza agresie

V posledných rokoch čoraz viac pedagógov, špeciálnych pedagógov, psychológov i sociológov u nás chápe, akú vážnu hrozbu predstavuje celkový rast násilia v našej krajine a aké mravné nebezpečenstvo predstavuje práve ubližovanie bezbranným. Ide o to, aby sa problém agresivity a šikanovania medzi deťmi a mládežou nestal len atraktívnou mediálnou témou, ale bol predmetom permanentného záujmu verejnosti, odborníkov a zodpovedných úradných činiteľov, pretože i keď utrpenie obetí skôr či neskôr skončí, na ich osobnosti zostanú jazvy v podobe sklonov k depresii a k pochybnostiam o sebe samom, k pocitom menejcennosti. Nik im už nenahradí šťastné detstvo, ktoré mohli prežiť.


Použitá literatúra:
Říčan, Pavel (1998): Agresivita a šikanovanie medzi deťmi. EDUCATIO
Klíma, Josef (1990): Brutalita. Mladá Fronta.

Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?