Afganistan (SOČ)

Kategorie: Geografia (celkem: 1047 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 01. července 2007
  • Zobrazeno: 9777×

Příbuzná témata



Afganistan (SOČ)

Invázia ZSSR do Afganistanu




Obsah


I. Úvod.................................................................................... 2

II. Metodika práce................................................................. 3

III. Vlastná práca................................................................... 4

IV. Obrázková príloha........................................................... 9

V. Diskusia.............................................................................. 12

VI. Záver................................................................................. 13

VII. Zoznam literatúry............................................................ 14





























List číslo -1-
I. Úvod


Začiatkom 80. rokov pútal záujem svetovej verejnosti konflikt v Afganistane.Afganistan je vnútroázijský štát, ktorý susedí so ZSSR, Iránom, Indiou, Pakistanom a Čínou. Teda, obklopavali ho dve ázijské veľmoci (India, Čína), radikálne sa formujúci islamistický štát (Irán), Spojenými štátmi podporovaný Pakistan a vedúca krajina socialistického spoločenstva - Sovietsky Zväz. Na afgánskom územi sa preto zákonite sústredili záujmi týchto mocností. Najmä začiatkom 60. rokov si dominantné postavenie v krajine vybudoval jeho severný sused. Sovietsky Zväz. Vojenská invázia do Afganistanu mala definitívne zaistiť prioritné postavenie ZSSR a ním presadzovaného systému. Zároveň však stúpa aktivita USA, Pakistanu, Číny a Iránu, pretože sa obávaju o svoje pozície v Afganistane.
Týmto úvodom som chcel poukázať na začiatok konca ZSSR. ZSSR urobilo rovnakú chybu akú urobilo USA vo Vietname. Podcenilo svojho nepriateľa. V tomto konflikte zaznamenalo obrovské materiálne aj ľudské straty, čo následne viedlo k rozpadu komunizmu a samotného Sovietkého Zväzu.
Témou mojej práce je opísať udalosti ku ktorým došlo v Afganistane v rokoch 1979 až 1989. Dôvodom spracovania tejto práce je môj osobný záujem o dejiny vojenstva.
V práci popíšem začiatok, priebeh a koniec tohto konfliktu.
V závere uvediem obrázkový materiál.

























List číslo -2-
II. Metodika práce


Pri písaní vlastnej práce som využil vedomosti, ktoré som získal pozeraním televízie, štúdiom novinových článkov, príslušnej literatúry a materiálu zo svojho archívu.Obrázkovú prílohu som získal z internetu.
Spôsob, akým som postupoval pri spracovaní materiálu bol veľmi jednoduchý.

Najskôr, to bolo dôkladné štúdium získaného materiálu, neskôr jeho formulácia do tejto práce. Využil som tiež poznatky, ktorými som už disponoval pred začatím písania tejto práce. List číslo -3-
III. Vlastná práca

Invázia ZSSR do Afganistanu

Hlavnou príčinou invázie do Afganistanu bolo zavraždenie afgánskeho predsedu vlády Tarákiho 8.10. 1979. Taráki bol spojencom ZSSR a vládol na základe socialistických princípov. V jeho smrti bol zapletený H. Amín, propaštúnsky nacionalista, ktorý už dlhšie nevyhovoval ZSSR. V tom čase má vo svojej moci Afgánsku armádu a získava informácie o pripravovanom atentáte na svoju osobu za ktorím stáli ľudia z okruhu Tarákiho. Po odhalení plánu atentátu je Taráki zatknutý a následne tajne zavraždený.
Do atentátu bol zapletený aj veľvyslanec ZSSR Puzanov.Podozrenie Amína z politickej hry na obe strany (USA, ZSSR) znamenalo začiatok príprav na otvorenú inváziu do Afganistanu a nastoleniu nového afgánskeho vedenia, ktoré by vystupovalo voči ZSSR ako verný spojenec.
V decembri 1979 v sovietskom vedení prevládol jednoznačný názor, že je potrebné ukutočniť vojenskú inváziu, ktorá by zvrátila situáciu v Afganistane v prospech ZSSR.
Proti invázii sa postavil celý generálny štáb na čele s Ogarkovom. Ich rozhodnutie však nebolo brané v úvahu. Rozhodnutie sa zúžilo na predsedu Rady ministrov Kosygina, ministra zahraničných vecí Gromyka, šéfa KGB Andropova, ministra obrany generála Ustinova a Brežneva.
Začiatkom decembra 1979 Amín požiadal o schôdzku s pakistanským diktátorom Hakom. Sovietska strana si tento krok vysvetľovala ako snahu Amína o tesnejšie vzťahy so západom. Hrozilo, že by došlo ku strate Afganistanu, ktorý bol už v Moske chápaný ako socialistická krajina. Ďalším dôvodom boli obavy z islámskeho fundamentalizmu a jeho prenikania cez hranice do ZSSR. Prvé oddiely sovietskych parašutistov pristali v Kábule (hl. mesto Afganistanu) 6. a 7. decembra 1979. Snahy Amína o stretnutie s Brežnevom Moskva odmietala. 10. decembra vydal minister obrany ZSSR Ustinov rozkaz, ktorý znamenal inváziu do Afganistanu. 12. decembra 1979 na porade najvyšších sovietskych veliteľov, ktorej sa zúčastnili Brežnev, Andropov, Gromyko a Ustinov sa rozhodlo o vyslaní sovietskych vojsk do Afganistanu. V ten istý deň bolo rozhodnutie písomne schválené členmi politbyra. 13. decembra bola vytvorená operatívna skupina Ministerstva obrany ZSSR. Čas prekročenia Afganských hraníc bol určený na 25. decembra 1979 o 15.00 hod. moskovského času.

V ten istý deň sovietske špeciálne jednotky obsadili kábulské letiská Kábul a Bagram, aby zabezpečili leteckú prepravu sovietskych vojsk priamo do Kábulu. O 15.00 moskovského času vstúpila na územie Afganistanu 108. moto-strelecká divízia. Do Kábulu sa divízia dostala 27. decembra. 103. výsadková divízia bola letecky prepravovaná do Kábulu od 26. do 27. decembra. O 19.30 začal útok na palác a všetky dôležité budovy v Kábule. Afgánska armáda bola paralyzovaná, neexistovali oficiálne rozkazy na odpor proti nepriateľovi. O 20.45 predniesol na frekvencii kábulskeho rozhlasu B. Karmal pri príleležitosti ,,pádu režimu Amína...krvavého špióna amerického imperializmu´´ svoj prejav. Prevrat nevysvetľuje ako inváziu sovietov ale ako ,,vôľu slobodu milujúceho afgánskeho ľudu...opierajúceho
List číslo -4-

sa o víťazné povstanie strany´´ a o ,,podporu vlasteneckých afgánskych vojakov a dôstojníkov.´´ Okolo polnoci bol Amínov palác dobitý a on jeho príbuzní boli zasterelení sovietskymi vojakmi. Bola poslaná depeša na veľvyslanectvo ZSSR v Kábule, komunistickým stranám socialistických krajín a inštrukcie sovietskym zástupcom pri OSN. V dokumente sa zdôrazňovalo, že ZSSR nemá podiel na afgánskych udalostiach a na zmene vedenia v Afganistane. Už tu sa vytvára sovietska verzia prevratu. Ich verzia popiera, že 27. decembra došlo k sovietskemu puču a že Karmalova vláda je Sovietmi dosadená až po zvrhnutí Amína.Amín sa mal postaviť pred revolučný súd a ten ho mal odsúdiť na trest smrti. Až po týchto udalostiach mal Karmal požiadať o sovietsku pomoc, ktorá mu bola okamžite poskytnutá. Právnym podkladom na vyslanie sovietskeho kontingentu mal byť článok 4 Zmluvy o priateľstve, dobrom susedstve a spolupráci medzi ZSSR a Afganistanom z 5. decembra 1978 a článok 51 charty OSN. Článok hovorí o zasahovaní do vnútorných záležitostí krajiny. Podľa toho má napadnutý štát právo na kolektívnu samoobranu. Podľa sovietskej verzie, Afganistan využil toto právo a požiadal ZSSR o poskytnutie vojenskej pomoci.
Prechod štátnej hranice sovietskymi vojskami 25. decembra 1979 bol naplánovaný na obdobie vianočných sviatkov a mal využiť pokles pozornosti administratív západných štátov. Už 21. decembra však Washington zverejnil správu, že tri sovietske divízie sú pripravené v pohotovosti pri hraniciach s Afganistanom a 1500 sovietskych vojakov je už v Kábule. Prezident USA Carter si 27. decembra poznamenal, že tohto dňa pristálo na Kábulskom letisku 215 dopravných lietadiel, ktoré tu vysadili 8000 až 10000 vojakov a poradcov.Carter sa vracia do Washingtonu a začína výmena názorov s Brežnevom známou ,,horúcou linkou´´. 4.

januára, USA zavádzajú sankčné opatrenia ako reakciu na inváziu sovietskych vojsk do Afganistanu. 24. januára nasledovala príklad USA aj Veľká Británia. O tri dni neskôr je Afganistan vylúčený s Organizácie islamských krajín.
Po vstupe sovietskych vojsk do Afganistanu sa okamžite formuje opozícia, ktorá potrebuje materiálnu podporu. A tak sa vytvárajú predpoklady na pomoc zo strany Západu a islamsých krajín. Hneď od začiatku invázie sa formujú sily, ktoré sa postavili proti sovietskym vojskám a Kármalovmu režimu. Na pomoci týmto silám sa podieľajú hlavne USA, Čína a islamské krajiny ako Egypt, Pakistan, Saudská Arábia a Irán. 21. februára 1980, vypukli v Kábule nepokoje, ktoré mali protivládny charakter. Demonštranti pod heslom Allah akbar (Aláh je veľký) vystúpili proti socialistickému programu a prítomnosti sovietskych vojsk v Afganistane. Došlo ku stratám na ľudských životoch a 5000 demosnštrantov dolo zatknutých. 22. a 23. februára sa sitácia opäť opakovala. Trojdňové nepokoje si vyžiadali 300 mŕtvych a 1000 zranených. V apríli a máji došlo k demonštráciam žiakov a študentov Kábulských škôl pod heslom ,,rusi von!´´. Začiatkom apríla 1980 je ratifikovná zmluva o pobyte sovietsych vojsk na území Afganistanu. List číslo -5



Kármal zároveň vyhlásil, že obmedzené sovietske vojenské jednotky sú nasadené ako rezervná armáda proti zahraničnej agresii.
Afgánsky problém sa vo svete stával viac a viac sledovanejším. Americká strana obviňuje sovietsku z používania napalmu a otravných plynov a z hromadných popráv v Kábule a ďalších oblastiach. Sovietska strana zasa obviňuje afgánsku opozíciu z používania chemických zbraní a poukazuje na to, že sú americkej výroby.
Lídri afgánskej opozície majú za sebou podporu väčšiny islamských krajín, strán a organizácií. Táto podpora bola demonštrovaná 27. januára 1980, keď sa v Islamabáde uskutočnila tlačová konferencia šiestich islamských strán, ktoré oznámili založenie Islamského zväzu za oslobodenie Afganistanu.Boli vyhlásené hlavné ciele: oslobodenie Afganistanu od Kármalovho režimu a utvorenie islamského štátu. V decembri 1980 sa aliancia rozpadla. Rozpad zväzu ukázal rozličnú orientáciu opozičných strán. Pod nátlakom západu a islamských krajín sa opozičné strany opäť pokúsili založiť alianciu. V júni 1981 prebiehali rokovania ich lídrov a 25. júna 1981 bol oficiálne založený Islámsky zväz mudžahídov Afganistanu (IZMA). V roku 1982 je založená ďalšia strana - Islamský zväz za oslobodenie Afganistanu, ktorej predsedal Sajáf.

Napriek širokému spektru afgánskych opozičných strán, boli evidentné ťažkosti pri ich činnosti a neraz aj ich protichodné ciele brzdili ich boj proti kábulsému režimu a sovietskym vojskám. Na druhej strane, podpora zo strany USA a islamských krajín vytvárali predpoklady na ich konečný úspech. Stúpajúca úroveň vojenskej prítomnostosti ZSSR a jeho hospodársej pomoci kábulskému režimu, ktoré mali stabilizovať Kármalovu moc, však signalizovali dlhodobý charakter afgánskeho konfliktu.
Na prelome rokov 1979 a 1980 mali opozičné sily v Afganistane 40 000 ozbrojených členov.V priebehu roku 1980 sa ich počet zvýšil na 70 000.V júni 1980 bola odrazená ofenzíva opozičných oddielov pri Kábule.Napriek tomu, afgánska opozícia kontrolovala v 80. rokoch už 90% vidieka. Mestá boli pod kontrolou vládnych orgánov a sovietskych jednotiek. Opozičné ozbrojené skupiny boli nedostatočne vyzbrojené a výzbroj ktorú mali bola zastaralá.Kármalova oficiálna armáda bola nejednotná. Objavovali sa časté dezercie. Vláda disponovala oddielmi bezpečnosti a oddielmi štátnej spravodajskej služby. Obidve zložky spadali pod kompetenciu ministra obrany Galabsoja.
Sovietske vojská mali v tom čase na území Afganistanu od 15 000 do 100 000 vojakov. Sovietska armáda bola vynikajúco vyzbrojená, spoliehala sa najmä na ťažké zbrane. Z toho vyplýva, že mudžahídi nemali v otvorenom boji proti sovietskym vojskám takmer žiadnu šancu. Opozícia sa preto sústreďovala na útoky sovietskych kolón v priesmykoch a po útoku sa okamžite sťahovala do hôr. Okrem toho sa opozícia tiež sústredila na atentáty na členov Kármalovej vlády.
20. mája 1981 bol založený Národný vlastencký front, ktorý sa mal stať najmasovejšou organizáciou v Afganistane.





List číslo -6-

Na jeseň 1981 začala ofenzíva vládnych a sovietskych vojsk v Padžšírskom údolí. Boje sa vystupňovali v októbri 1981. V marci 1982 je dohodnuté prímerie s Massúdom, vojenským veliteľom mudžahídov v tejto oblasti. Zároveň prebiehali rokovania medzi sovietmi a ozbrojenou opozíciou o vojenských zajatcoch. Viacerými úspešnými akciami sovietov bola afgánska opozícia zatlačená do hôr. Čoraz dôležitejšiu úlohu zohrávalo sovietske letectvo, ktoré bombami a raketami ničilo postavenia mudžahídov. Priame vojenské akcie sa tak zmenili na zdĺhavú vojnu. Pozornosť sa v tomto čase začína prenášať do diplomatických kruhov a za rokovacie stoly. Kármalova vláda v roku 1982 vydáva vyhlásenie,že má pod kontrolou 70% územia.

V priebehu rokov 1982 až 1984 už prebiehajú rokovania v Ženeve.
V roku 1984 sa afgánska opzícia opäť nachádza v ťažkej situácii.Vládne a sovietske vojská uskutičnili ďalšiu úspešnú ofenzívu v Padžšírskom údoli a zatlačili oddiely Massúda. Pokračovali tiež úspešné zásahy v oklí Herátu a v provincii Badachšan. V nasledujúcom období boli afgánskej opozícii dodané nové zbrane. Americké strely Stinger a britské strely Blowpipe. Strely mali pomôcť oslabiť akcie sovietskeho letectva.
Bojovými akciami obidvoch strán najviac trpelo civilné obyvateľstvo. Po získaní nových zbraní začali tiež útoky na mestá a civilné lietadlá. V rokoch 1985 a 1986 prebiehajú v Ženeve ďalšie kolá nepriamych afgánsko-pakistanských rokovaní. Na začatie rokovaní mali vplyv dve dôležité udalosti: v ZSSR nastúpil do funkcie generálneho tajomníka ÚV KSSZ Gorbačov, čo znamenalo uvoľňovanie ovzdušia medzinárodného napätia. Ďalšou skutočnosťou, boli problémy Pakistanu s afgánskymi utečencami. Pakistanu, afgánski utečenci spôsobovali ekonomické a hospodárske problémy. Obyvateľstvo sa navyše začalo dostávať do ozbrojených stretov s afgánskymi opozičními skupinami. Opozícia však dostáva čoraz väčšiu pomoc zo strany USA. V rokoch 1980-1984 to bolo 325 mil. dolárov, v roku 1985 280 mil. dolárov, v roku 1986 500 mil. dolárov, v roku 1987 630 mil. dolárov a v roku 1988 to bolo už 900 mil. dolárov.
Krvavé zrážky medzi Afgáncami a Pakistáncami, ku ktorým dochádza od 8. do 15. mája 1986 boli predpokladom zvýšenia pakistanských snáh o konkrétne výsledky nepriamych afgánsko-pakinstánskych rokovaní. Zreteľný bol aj postoj sovietskeho vedenia na čele s Gorbačovom stiahnuť sovietske vojská, ktoré sa nachádzali na území Afganistanu do vlasti.
Neskôr, Kármal požiadal o uvoľnenie z funkcie generálneho tajomníka ĽDSA.Novým tajomníkom sa stáva parčamista Nadžibulláh, ktorý bol v rokoch 1980-1986 šéfom CHAD-u.
11. a 12. decembra sa v Moske uskutočnili rozhovory medzi Gorbačovom a Nadžibulláhom. Bola opäť spomenutá otázka návratu sovietskych vojsk do vlasti. 20. decembra 1986 sa Kármal vzdal členstva v ÚV ĽSDA a predsedu revolučnej rady Afganistanu. Na čelo Revolučnej rady bol zvolený jej dovtedajší podpredseda Samkanaí.
V roku 1987 je vydaná Ústava Afganistanu, v ktorej sa zmenil názov ADR na Republika Afganistan.


List číslo -7-

Jej prezidentom sa stal tajomník ĽDSA Nadžibulláh.
4.-6. januára 1988 minister zahraničných vecí ZSSR E. A. Ševardnadze počas rozhovorov s Nadžíbulláhom v Kábule, naznačil snahu sovietskeho vedenia vyriešiť situáciu v Afganistane, stiahnuť sovietsky kontingent na územie ZSSR a urýchliť zavŕšenie afgánsko - pakistanských rozhovorov v Ženeve.

Savietske snahy o zavŕšenie ženevských rokovaní však narážali na odpor pakistanského vedenia a afgánskej opozície. Z pakistanského hľadiska sa ako najväčšia prekážka predstavovala skompromitovaná vláda ĽDSA, s ktorou Pakistan odmietal rokovať. Spornou bola i osoba prezidenta Afganistanu Nadžíbulláha. Váhavý postoj Pakistanu sa podarilo postupne zmeniť na základe dôležitého kroku, ktorým bolo vyhlásenie vlád ZSSR a Afgánskej republiky z 6. februára 1988 o stanovení konkrétneho termínu - 15. mája 1988 - sťahovania sovietskych vojsk. 14. apríla 1988 ministri zahraničných vecí Afganistanu Abdal Vakíl a Pakistanu Zajn Nuraní podpísali záverečné protokoly ženevských dohôd v prítomnosti generálneho tajomníka 0SN Javiera Péreza de Cuellara a sprostredkovateľa OSN D. Cordoveza. Garantmi dohôd boli ministri zahraničných vecí ZSSR a USA Eduard Ševardnadze a George Shultz. ZSSR a USA sa zaviazali nezasahovať do vnútorných záležitostí Afganistanu i Pakistanu. ZSSR potvrdil svoje stanovisko v otázke sťahovania sovietskych vojsk s Afganistanu. 15. mája 1988 začalo postupné sťahovanie sovietskych vojsk pod vedením generálporučíka Borisa Gromova. K 15. augustu 1988 bolo z územia Afganistanu odsunutých 50% sovietskych jednotiek. Ďalšia etapa bola určená na obdobie od 15. novembra 1988 do 15. februára 1989. Islamská afgánska opozícia sa 15. apríla 1988 zišla v Čamkaní pri Pešaváre a vyjadrila svoj odmietavý postoj ku podpísaniu ženevských dohôd. Ako príčiny uviedla neúčasť svojich zástupcov v Ženeve a naopak prítomnosť "nezákonnej .. a bábkovej vlády Nadžíba." Predstavitelia islamských opozičných strán preto vyhlásili svoj úmýsel pokračovať v džiháde. Vojenské oddiely opozície však dostali rozkaz nebrániť sovietskym vojskám v presune do ZSSR. Ahmad Šach Massúd uvoľnil trasu vedúcu z Kábulu na sever Afganistanu. Vzápätí však opozícia s celou silou udrela na juhoafgánske mestá Chóst, Džalalabád a Kandahár. Niektorí umiernenejší vojenskí velitelia však prestali s bojovými akciami, lebo podľa nich "džihád skončil ..., keďže káfirovia(neveriaci) odišli." 15. februára 1989 generálporučík Boris Gromov ako posledný člen sovietskeho vojenského kontigentu opustil územie Afganistanu.











List číslo -8-

IV. Obrázková príloha





Americké strely Stinger v akcii.

--------------------------------------------

















List číslo -9-






Čoraz dôležitejšiu úlohu zohrávalo sovietske letectvo.
-----------------------------------------------------------------------




















List číslo -10-











Generálny tajomník ÚV KSSZ - Gorbačov
----------------------------------------------------------


















List číslo -11-

V. Diskusia


V práci som využil vlastné poznatky a poznatky získané z odbornej literatúry. Pri konfrontácii vlastných výsledkov s obornou litertúrou som nezistil žiadne výraznejšie odlišnosti.







































List číslo -12-
VI. Záver


Skoro desaťročná prítomnosť sovietskych vojsk v Afganistane znamenala obrovské straty na afgánskej i sovietskej strane. Vojenská účasť sovietskych vojsk v Afganistane a podpora režimu ĽDSA stála ZSSR obrovské finančné prostriedky. Navyše vyvolala vážnu celosvetovú krízu a poznačila aj vzťahy USA a ZSSR.
Podľa mojich pozorovaní a štúdií bol sovietsko-afgánsky konflikt pre sovietsku stranu vopred prehraná záležitosť.ZSSR síce mala výborne vycvičenú armádu a veľké predpoklady k úspechu, no afgánskej opozícii nechýbalo odhodlanie, ktoré nakoniec rozhodlo v tomto konflikte.Bolo to odhodlanie slobodných ľudí, ktoré sovieti nedokázali prelomiť.
Vojenská intervencia v Afganistane, nekoniec priviedla ZSSR ku konečnému rozpadu. List číslo -13-

VII. Zoznam litertúry


1. Mojmír Staško: Diplomová práca, Afganistan .. , Prešov 1995
2. ftp://mortality.miesto.sk (referáty z archívu mortality)
3. http://www.zoznam.sk
4. http://www.seznam.cz





































List číslo -14-.

I love the blog. Great post. It is very true, people must learn how to learn before they can learn. lol i know it sounds funny but its very true. .
Sprinting immediately after making the most of these kinds of incredible, While i sensed that is why fortuitous to help you ponder your own personal items.
Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?