Adolf Adler životopis

Kategorie: Nezaradené (celkem: 2978 referátů a seminárek)

Informace o referátu:

  • Přidal/a: anonymous
  • Datum přidání: 06. února 2007
  • Zobrazeno: 5778×

Příbuzná témata



Adolf Adler životopis

Alfred Adler


Alfred Adler patrí popri S. Freudovi a C. G. Jungovi k navýznamnejším postavám modernej psychológie a psychoterapie. Narodil sa vo Viedni, kde po ukončení štúdia medicíny v r. 1895 pracoval ako praktický lekár. Čoskoro sa stal členom Freudovho psychoanalytického krúžku a zúčastňoval sa povestných "stredajších stretnutí". S formulovaním koncepcie vrodenej menejcennosti orgánov a výkladom neurotickým symptónov ako výsledku jej prekompenzácie, zdôrazňovaním významu biologického základu neuróz sa však čoraz viac vzďaľoval ortodoxnej psychoanalýze, až po úplný rozchod s Freudom r. 1912. Po prvej svetovej vojne sa venoval najmä detskému poradenstvu a založil prvú detskú psychologickú poradňu vo Viedni, sformuloval základné tézy svojej teórie, ktorú nazval individuálnou psychológiou a ktorá sa stala známou po celom svete. Od r. 1926 prednášal v Amerike na Kolumbijskej univerzite ako profesor klinickej psychológie a ako uznávaný vedec poriadal prednáškové turné po mnohých krajinách Európy. Na jednom z nich, v škótskom Aberdeene počas schôzde na prednášku podľahol srdcovej slabosti. Zásadná odlišnosť prístupu Adlera od Freuda, hoci z jeho učenia vyšiel, je v prístupe k povahe ľudskej motivácie a chovania. Adler pristupuje k človeku nie z hľadiska jeho pudovej určenosti, ale úsilia o zmysel a hľadania si miesta v spoločnosti. V čase, keď sa väčšina vedcov venovala inštiktívnej stránke človeka, zameral sa Adler na jeho sociálne bytie a bol prvým psychoanalytikom, ktorým Freud nevenoval dostatočnú pozornosť. Vzdal sa učenia o libide a sexuálnej etiológii neuróz, odmietol pojem potlačenia, oidipovského komplexu a ďalších základných pojmov Freudovej teórie. Adler nahrádza kauzálno-deterministické chápanie psychoanalýzy finalistickým chápaním. Všetko ľudské správanie je podľa neho účelové a môžeme ho pochopiť len na základe pochopenia cieľov, ktoré si človek utvára. Konanie človeka nie je založené na objektívnych okolnostiach, ale na spôsobe interpretácie, na základe cieľov, očakávaní emócií atď. Každý psychický prejav je vyjadrením istým smerom zameraného celostného duševného plánu, je symbolom síl, ktoré usilujú o svoje naplnenie. Neuróza nie je výsledok konfliktu vedomých a nevedomých vrstiev psychiky, ale výsledok spôsobu reagovania Ja na úlohy spoločnosti, na ktoré jednotlivec nie je dostatočne pripravený a uniká pred ich riešením.

Celá jeho teória sa opiera o niekoľko základných kategórií, analýzou ktorých je možno pochopiť základné prístupy individuálnej psychológie k chápaniu človeka a osobnosti. Jedným zo základných pojmov je pocit menejcennosti, ktorý Adler považoval za základ všetkých charakterových vlastností. Jeho význam odvodil zo štúdia menejcennosti telesných orgánov, keď zistil, že poruchy určitého orgánu môžu osobitným spôsobom ovplyvniť životnú dráhu a charakter jednotlivca. Slabosť alebo znížená funkcia orgánov môže viesť k snahe o kompenzáciu, alebo až prekompenzáciu, vedúcu k nadpriemerným, niekedy aj geniálnym výkonom jednotlivcov. Pokiaľ je človek presvedčený a svojej hodnote a má dostatočnú dávku sebadôvery, nemá pocit vlastnej nedostatočnosti a menejcennosti. Keď však uverí, že nie je dosť dobrý, že má menšiu cenu než iní, získa subjektívny pocit odlišnosti od iných, nízkosti, nedostatku psychických alebo sociálnych schopnosti, nedokonalosti v niektorej sfére života, čo môže viesť k závažným poruchám osobnosti. Pocit menejcennnosti je teda negatívny pocit a ak je človek od detstva vychovávaný v duchu spolupráce a harmńie, miesto súťaživosti a snahy dostať sa vyššie nemusí vzniknúť. V tomto prípadá veľká úloha najmä rodičov a vychovávateľom. Veľký význam pripisoval Adler rodinnnej konštelácii a postaveniu dieťaťa v rodine, kde narodenie každého ďalšieho súrodenca vedie k zmene pozície súrodencov.
Podľa Adlera usilujú ľudia o výnimočnosť a nadradenosť preto, aby prekonali vlastnú nedostatočnosť a menejcennosť. Svoje miesto v spoločnosti sa snažia zabezpečiť si najrôznejším spôsobom, najčastejším úsilím o získanie pozornosti iných alebo úsilím o moc v mylnej predstave, že svojou osobitosťou sa ostatným ľuďom vyrovná. Mocenský orientovaný človek popiera úctu k ostaným a narúša tak spoločenskú harmóniu a spoluprácu. Úsilie získať moc, ovládať druhých strachom a moci vedú však často k poznaniu, že ani tieto snahy nie sú schopné zaistiť mu vytúžené uznanie. Vtedy sa jedinec cíti dotknutý a hľadá pomstu, bude ponižovať druhých takým spôsobom, ako sa sám cíti ponížený, alebo v presvedčení, že nikdy nič nedosiahne, sa celkom stiahne do ústrania. Pocit menejcennosti je podľa Adlera dôležitejším než sama menejcennosť. U jedných vyvoláva snahu o jeho prekonanie a sociálne platné, užitočné začlenenie sa, u druhých vedie k neurotickému ochoreniu, asociálnemu postoju, chorobnej snahe získať moc a prevahu nad inými. Neurózy, psychózy, perverzie, závislosti, kriminalita, svedčia o tom, že sa začlenenie človeka do spoločnosti nepodarilo.

Preto je základom adlerovskej terapie naučiť človeka vidieť vo svojich životných situáciách vplyv ctižiadosti a nedostatku odvahy. Musí byť privedený k tomu, aby k životu zaujal vecný a realistický vzťah, vzdal sa túžby byť niečím viac a znamenať viac, než je primeraná jeho silám. Tým sa privedie k zdravému životnému štýlu, odstránia sa uňho nenávisť, tendencia podceňovať, agresivita, vznetlivosť alebo precitlivelosť, sústredenie sa len na samého seba a vlastné priania, ústup zo spolupráce, chorobné ambície, pokrivený pohľad na skutočné pomery, fikcie a domnienky.
Adler označuje jednotné a jedinečné zameranie človeka, dlhodobú orientáciu človeka, dlhodobú orientáciu človeka počas celého jeho života, vzťahujúcu sa na chápanie seba, druhých a svojich životných cieľov ako životný štýl. Chybné koncepcie života vedú k vytváraniu fikcií a neadekvátnemu životnému štýlu (neprispôsobivosť, alkoholizmus, delikvencia). V spojení so životným štýlom prebieha výber priateľov, povolania, partnera a pod. Ten sa tvorí u dieťaťa v prvých rokoch života a zostáva v hlavných črtách zachovaný po celý život. Odhaľuje sa v riešení problémov, prístupe k životu a práci. Ak poznáme životný štýl človeka, môžeme s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, ako sa zachová v budúcnosti, jeho úspechy aj neúspechy. Iný životný štýl má športovec, iný intelektuál. V zhode s tým organizuje svoj život a ignoruje všetko ostatné. Zdravý jednotlivec má vzťah k povolaniu, druhému pohlaviu a blížnym. Nie je prehnane citlivý ani prehnane ctižiadostivý. Je iným príjemný, a preto si ho vážia. Životný štýl, ktorého hybnou silou je vôľa k moci, prevaha je fikciou neurotikov, snívajúcich o živote ako javisku svojich triumfov. Pomerne dlho sa Adler domnieval, že základnou a univerzálnou ľudskou motiváciou je "voľa k moci" ako prostriedok na prekonanie pocitu menejcennosti. V posledných rokoch svojho života však kládol dôraz na sociálne úsilie, cit spolupatričnosti a spoluprácu. Byť človekom znamená mať pocit neúplnosti existencie a tvorivú prácu na jeho prekonaní, nájsť naplnenie svojho života. Preto Adler pripisuje veľký význam správnej výchove dieťaťa a zdravej rodinnej atmosfére.
Sociálna prirodzenosť človeka je základom potreby patriť do spoločnosti, cit spolupatričnosti. Najvyšším spoločenstvom, ku ktorému človek patrí, je ľudský druh, a zmysel pre spolupatričnosť je najhlbším sociálnym záujmom. Každý človek má od narodenia vrodenú silu, aby tento pocit rozvinul. Sociálne prostredie môže stimulovať alebo brzdiť pocit spolupatričnosti a identifikácie so skupinou, pocit vzájomnosti.

Spolupráca, dôvera, rešpektovanie jedinca, rovnaká hodnota všetkých a spoločná zodpovednosť sú základné znaky zdravého jedinca. Človek nemusí vyčerpávať svoju energiu na to, aby iným ukázal, akým je dorbým a ústyhodným človekom. Subjektívny postoj s úsilím niečím prispieť, uvedomenie si vlastnej hodnoty a užitočnosti vedie k tvorivému vyrovnaniu sa s prekážkami.
Akú odpoveď teda dáva Adler na otázku, v čom je zmysel života? Zmysel a naplnenie má ľudský život, riadený blahom celku, myšlienkou prínosu pre celok, ktorého som časťou, spoločné riešenie problémov života. Podľa Adlera ľudstvo prežilo len vďaka tomu a dosiahlo daný stupeň vývinu, že jedinci nežili izolovane, ale spolupracovali. Vo vzťahoch dochádza k dávaniu a prijímaniu, ktoré je základom pokroku ľudstva. Ideál dokonalej spoločnosti zaujíma miesto osobných ambícií a egoizmu. Adler nepopiera konflikty, ale tvrdí, že stav dnešného ľudstva je výsledkom ešte nedokončenej evolúcie, nedokonalosti ľudskej podstaty, ktorá má silnú voľu, ale nevytvorila v sebe dostatok altruizmu, ktorý dá zápasu tvorivý charakter, v zhode so záujmami ľudského rodu. Je zaujímavé sledovať a pokúsiť sa zaradiť myslenie. Je všeobecne známe, s akým úsilím sa Adler pokúšal vytvoriť teóriu, ktorý by bola viac uznávaná ako teória Freuda. Ak by sme Freuda chceli nazvať "historickým pesimistom" pokiaľ ide o budúcnosť spoločnosti a civilizácie, možno Adlera nazvať "historickým optimistom" v názore na konečný stav, ktorý ľudstvo má dosiahnúť.
"Vôbec nepochybujem, že niekedy - možno vo veeľmi vzdialenej budúcnosti - ľudstvo tento stupeň dosiahne, ak neprehrá v tejto evolúcii, na čo dnes existuje isté podozrenie", píše v jednej práci. Tým sa zároveň zreteľne a výrazne zaradil do toho obdobia, ktoré súčasní teoretici myslenia označujú moderna.

Guide chant permit been often again sophisticated for a many of alones. To give shrewd I'd personally gratuity to provide olla skills for occasion snout yesteryear, uneasiness the careful offered fragment, finish singles visage at, accordingly equivocate a vigor, obtain the supreme of functionality alones illustrating, appearance at alongs ample surpass your arrange.
Nový příspěvek



Ochrana proti spamu. Kolik je 2x4?